Depeche Mode nahrávajú v Madride (1992)

Takéto a podobné titulky sa v roku 1992 začali šíriť hudobnými médiami po celom svete, čím kapela opatrne odštartovala opatrnú kampaň k neskoršiemu albumu "Songs Of Faith And Devotion".

Depeche Mode, najúspešnejší producenti elektronickej popovej hudby, nahrávajú v Madride svoj ôsmy štúdiový album. Usadili sa v priestrannej vile, na predmestí, kde v pokojnej atmosfére nielen pracujú, ale aj žijú. Je vcelku nezvyčajné, aby anglosaské popové hviezdy cestovali do Španielska, aby tam nahrávali svoje albumy. V prípade Depeche Mode je oficiálnym vysvetlením príťažlivosť rušného nočného života hlavného mesta.

Zrejme ide o otázku šetrenia na daniach. Hudobné hviezdy totiž môžu profitovať z významných daňových úľav, ak sú ich nahrávky produkované v zahraničí. Depeche Mode však majú aj ďalší dôvod na nahrávanie v Madride: hlavný skladateľ skupiny, Martin Gore, doslova vyhľadáva vzrušenie a práve toto mu poskytuje jeho vysnívané mesto, ktoré nikdy nespí. Niektorí z jeho spoluhráčov však toto jeho nadšenie nezdieľajú a nostalgiu za rodným Anglickom znižujú využitím služieb anglického kuchára, ktorý nikdy nevybočuje z línií anglickej kuchárskej knihy.

Dlhé ponocovanie však upravuje rozvrhy prác: je obed a vo vile, ktorú si Depeche Mode prenajali v luxusnej rezidenčnej štvrti, veľa aktivít nebadať. Bicie v tichosti stoja v miestnosti, ktorá kedysi slúžila ako knižnica, zatiaľ čo hlavná obývacia miestnosť je zaplavená gitarami a klávesami, spleťami káblov pripojených k nahrávaciemu pultu, ktorý pred dvoma týždňami naištalovali technici z Londýna. Pracovnú metódu kapely nám ozrejmil jeden z klávesákov Depeche Mode, Alan Wilder: "Martin nám zvyčajne predloží hrubé náčrty piesní, niekedy hrané len na gitare, a my tak ideme do štúdia bez akýchkoľvek predstáv. Často sa však stáva, že takáto spontánnosť neprinesie žiadne výsledky a vtedy musíme veci stopnúť, urobiť si niekoľko týždňov prestávku a začať odznova. To znamená, že nateraz ani my nevieme, ako bude tento album nakoniec znieť."

"Španielsky" album Depeche Mode by mal výjsť začiatkom roka 1993, takmer tri roky po vydaní ich predchádzajúceho albumu "Violator". Alan: "Ak nám naša pozícia niečo umožňuje, tak je to práve možnosť experimentovať v štúdiu. Ako rastieme, obdivujeme viac umelcov, ktorí nie sú posadnutí tým, aby sa dostali na prvé miesta rebríčkov. Obdivujeme kapely ako Kraftwerk, ktorí zmenili estetiku popu a sú schopní si udržať pozíciu aj napriek tomu, že už šesť rokov nevydali žiaden album."

Depeche Mode sa teda tešia náklonnosti obrovského medzinárodného publika. Na začiatku perestrojky ich sovietska štátna televízia zaradila na tretie miesto v rebríčku najobdivovanejšich kapiel, hneď za The Beatles a The Police. V Spojených štátoch zapĺňajú štadióny a v Španielsku predávajú bežne z každého albumu viac ako 100 000 kópií. Táto popularita má však aj svoju tienistú stránku. "Šli sme do Rádia Madrid, aby sme vystúpili v živom vysielaní, a nakoniec sa tam zhromaždilo toľko fanúšikov, že sme mali problém sa odtiaľ dostať. Fanúšikovia sa nám štverali na autá a my sme sa doslova báli o naše životy. Prosím, nikomu nehovorte, kde aktuálne bývame."

V ich domovskej krajine sú však médiami prehliadaní, pretože tieto sú permanentne posadnuté najnovšími trendami. S pohŕdaním sa na nich spomína ako na pubertiakov s akné z Basildonu, satelitného mestečka v Essexe, ktorí svoju oddanosť k digitálnym nástrojom odôvodňovali jednoduchšou prepravou. "Odvtedy uplynulo 12 rokov a stále sme považovaní za anomáliu, za kapelu, ktorá sa občas vráti do hitparád. V skutočnosti sa nám však v poslednej dobe dostáva viac uznania a rešpektu, tlač zistila, že naše albumy zbožňujú mnohí černošský producenti a že súčasná tanečná hudba vďačí za veľa práve kapele Depeche Mode."

No a potom tu máme menšie škandály spôsobené údajné rúhavými textami piesní alebo videami plnými erotiky v štýle Helmuta Newtona. Alan: "Angličania sa radi tvária, že ich niečo uráža, no pritom ich to v skutočnosti vzrušuje. Piesne s náboženským obsahom reagujú na duchovné otázky, ktoré s vekom pribúdajú; všetci máme po 30-tke a posledné desaťročie nám príde ako rýchlo prehraný film, sled brilantných okamihov, po ktorých nasleduje prázdnota, týždne, na ktoré si vôbec nepamätáme. Nie je to zdravý spôsob života."

Aby tieto stavy plné nudy skrátili, niektorí z kapely sa púšťajú do vlastných, vedľajších projektov. Alan Wilder v tomto smere používa pseudonym Recoil a vydáva pochmúrne albumy, ktoré viac zdôrazňujú repetetívne a hrozivé prvky Depeche Mode. Pre čisto osobné uspokojenie dodáva: "Nejde o súperenie s kapelou. Nerobím im žiadnu veľkú reklamu a nezaujíma ma, či sa tieto veci dostanú do hitparád. Dobrá vec na Depeche Mode je práve to, že máme finančnú istotu, vďaka ktorej sa nemusíme zaujímať o to, čo je a čo nie je komerčné. Ak sme na scéne vydržali dlhšie než iné techno kapely, je to vďaka našej obchodnej opatrnosti: v tomto biznise je lepšie nenechať sa uniesť. Je to nevyhnutné, ak si chcete zachovať právo povedať nie."

zdroj, El País, 1992, Madrid
autor: Diego A. Manrique