Blank Celebration (Biela oslava)
Je jasné štvrtkové ráno a Martin Gore, textár skupiny Depeche Mode, smeruje so mnou cez Notting Hill k Rough Trade, obchodu s hudobnými nosičmi na Talbot Street. V sedemdesiatych a skorých osemdesiatych rokoch to bola Mekka punk-rocku s undergroundovými a matnými indickými singlami. No časy sa menia, a hoci steny obchodu sú stále polepené plagátmi Sex Pistols a The Clash, artikel obchodu je prevažne zameraný na 12-palcové tanečné single a CD plné ponurej elektroniky.
No to je v poriadku, pretože to Gorea zaujíma: "Mám rád undergroundovú elektronickú hudbu, pretože mám z nej pocit, že je naozaj alternatívna. Oveľa viac ako alternatívny rock. Takmer je to návrat k etike punku, kedy ľudia sú radi, ak urobia platňu, aby sa z nej predalo aspoň 5 kusov".
A so smiechom dodáva: "Dnes, každý kto sa prihlási k alternatívnej hudbe, si myslí, že bude najväčšou kapelou na svete".
| |
| Depeche Mode 2002 |
Keď sme prešli cez ulicu, dvojica západoindiánskych mladíkov kráčala po Westbourne Park Road. Ledva sme si ich všimli, no zjavne jednému z mladíkov sa náš pohľad nepáčil. "Na čo čumíš?", zreval, "Na čo do čerta čumíš?". Goreho oči sa rozšírili v obave, sklonil hlavu dole a pridal do kroku. Nanešťastie, toto ešte viac presvedčilo mladíka, že sa Gore naňho nepekne pozeral. "Ja už túto hru nehrám", besnel mladík ďalej nesúvisle. "Tej hre je koniec. Vravím, že sa skončila!" A v tom sa rozbehol a zasadil Martinovi kopanec do chrbta - nie príliš silný, nato aby hudobník spadol, ale s dostatočnou razanciou na to, aby sme obaja rýchlo prešli cez ulicu.
Gore je našťastie viac vyplašený ako udretý. "Mali sme šťastie, veď mohol mať nôž, naozaj sme mali šťastie, že nemal nôž", hovorí Martin, trošku roztrasený. O pol hodinu je už späť v nahrávacom štúdiu, kde Depeche Mode (momentálne pozostávajúci z Gorea, speváka Davida Gahana a klávesistu Andy Fletchera) práve dokončuje album Exciter s Markom Bellom ako producentom. Martin, ktorý len nedávno vymenil vlhký a chladný Londýn za slnečnú klímu Kalifornie, všetkým, čo sa zišli v hlavnej miestnosti vybavenej klávesmi a počítačmi, rozpráva o svojej príhode a dúfa, že útočníci nebudú striehnuť túžiac po druhom kole.
Gahan, ktorý sa presťahoval na Manhattan pred niekoľkými rokmi je pobúrený. "Nikdy sa mi v New Yorku nič také nestalo", hovorí, mysliac si, že v Anglicku by malo byť bezpečnejšie. Iba Fletcher, posledný z členov verný Londýnu, nie je prekvapený. "Notting Hill (ktorý v romantických filmoch Hugh Granta a Julie Roberts vyzerá tak bezpečne) sa rozpadá a v susedstve je čoraz viacej takýchto zákerných typov ako tých, čo napadli Martina".
Ale najčudnejšia vec na celom incidente je celkom nezvýraznená. Toto je Depeche Mode, najúspešnejšia a najdlhšie zotrvávajúca kapela zo všetkých anglických elektro-popových kúskov a dokončujú svoj 14-násty album. Predali milióny albumov v Amerike aj Európe, dostali sa do TOP 10 so svojimi singlami, ich videá sa objavili v Heavy Rotation na MTV a od osemdesiatych rokov vypredávajú arény počas svojich vystúpení. A predsa sa jej členovia prechádzajú naokolo ako nejakí obyčajní Jožkovia, bez toho, aby čo i len jemne neprejavili svoju dôležitosť, rockerskú aroganciu, či neupozornili na svoje bohatstvo. A tak Gore pokračuje ďalej, bez ohľadu na to, či sa nemôžu útočníci vrátiť a nikomu ani nenapadne navrhnúť, že by si mohol zobrať ochranku alebo limuzínu.
Ale Depeche Mode je pre Vás.
Fletcher neskôr hovorí: "Vezmite hocijakého priemerného chalana na ulici, čo si kúpi Ultra alebo nejakú inú našu platňu. Keby som sedel v bare, stavím sa, že 90% by si nikdy nedali dokopy dva a dva a nespoznali by ma. Pretože sme sa všetci vždy veľmi snažili, aby sa naše tváre príliš nevyskytovali na verejnosti. Je to trošku ako Pink Floyd. Keby tu bol jeden z Pink Floyd, zaiste by ste ho nespoznali. Každý pozná ich mená, ale nepozná ľudí v skupine".
No a na podčiarknutie všetkého, Fletcher nepriťahuje žiadnu pozornosť, keď sedí v bare a popíja pivo. A to i napriek tomu, že tento vysoký, športovo oblečený hudobník, vyzerá oveľa lepšie ako nejaký iný štyridsiatnik popíjajúci pivo. No to neuberá na fakte, že Fletcher má naozaj pravdu, keď tvrdí, že priemerný rockový fanúšik toho veľa o skupine nevie. Samozrejme okrem hudby.
Depeche Mode začali v roku 1980 pokúšajúc sa preraziť na britskej scéne, preplnenej punkom. "Nikdy som nebol punkáč. Mal som rád tú hudbu, ale nikdy som sa tak neobliekal", hovorí Gore. Gahan však áno, aj keď sa nedá povedať, že by sa s tou módou zosobášil. "Bola to šanca uniknúť," hovorí Gahan. Miloval energiu sálajúcu z punku a priťahovali ho príležitosti tejto scény, ako napr. "Pokladaj za estetické, čo chceš". "Bolo to niečo, o čom som vedel, že som na to určený a bola to len vec nájdenia si správneho miesta".
V skutočnosti miesto si našlo jeho. Gore a Fletcher spolu s Vincom Clarkom, vytvorili Depeche Mode v roku 1980. Hoci zo začiatku išlo o štandardný rockový kúsok, iba s Gorom za klávesmi, čoskoro sa to zvrtlo na čistú elektroniku, keď Gore a Clark chceli ukuť nový zvuk. Iba jeden prvok chýbal: spevák. Gahan hovorí: "Niekto, kto by sa postavil dopredu a spustil to. To bol kľúč". Nakoniec skupina našla Gahana, ktorý skúšal s punkovou kapelou v tom istom štúdiu. "Bolo to ako: Máte nejaké vystúpenia? A oni už nejaké mali. A tak som sa k nim pripojil".
Tak ako mnoho skupín, ktoré sa objavili v elektro-boome skorých osemdesiatych rokoch, Depeche Mode odštartovali synthi-pop s dôrazom na pop. Ich prvé single, čiastočne odráľajúce Clarkovu citlivosť, boli optimistické a priateľské a s niekoľkými (najpamätnejšia je asi "Just Can't Get Enough") sa dostali až do anglickej TOP 10. To sa však zmenilo, keď Clark odišiel a Martin sa stal sólovým tvorcom hudby. Počnúc "Everything Counts" v roku 1983, zvuk Depeche Mode sa stal temnejším, viac príznačným, znejúc trochu ako industriálna hudba, no stále si zachovávajúc jednoduchú osnovu s ľahko stráviteľnými háčikmi.
Ten zvuk sa nepodobal na nič, čo v tej dobe bolo na scéne, no netrvalo dlho, aby sa ľudia chytili. Počas dvoch rokov si "People are People", ticho zameraná prosba o toleranciu a porozumenie, našla dosť uší nato, aby sa vyškriabala až na 13. miesto v americkej hitparáde. A hoci dostať sa do US TOP 10 sa im podarilo len raz, s prívetivo trúchlivou "Enjoy The Silence" v roku 1990, ich fanúšikovia neotrasiteľne pribúdali, až kým Depeche Mode nedostávali pravidelne platinovú platňu.
Gore hovorí o zmene v tvorbe: "Myslím, že sme z toho popu, čo sme robili, boli už unavení. Prišla nová technológia, tak ako pri Everything Counts sme prvý raz použili sampler, čo bol napokon jeden z našich najhlavnejších nástrojov, aké sme kedy použili".
To, že Gore zdôrazňuje techniku je typické. Napokon, bol prvým klávesistom skupiny a ešte aj dnes sa zabáva v programovaní skladieb a dolaďovaní zvuku elektronických nástrojov. "Sedieť tu len tak naokolo, je naozaj extrémne nudné," hovorí Gahan, keď Gore a Bell dolaďujú skladbu v inej miestnosti. "A pre mňa tiež. Je tu veľa roboty, ktorú radi nazývame "práca so skrutkovačom", sú jej celé hodiny a hodiny a hodiny. A oni na tom naozaj tvrdo pracujú. Ale ja mám občas pocit, keď tu tak sedím. Toto nie je hranie hudby. Toto nie je ako sedieť s niekým a hrať".
Slušne povedané, Martin nepracuje iba so "skrutkovačom". Pravdu povediac, on je zodpovedný za kombináciu synťákov, ktoré praskajú a ťukajú pod Gahanovými vokálmi v ich najnovšom single "Dream On." A Gore taktiež poskytuje svrbivé akustické zvuky gitary, ktorých zlomyseľné synkopy zvlhčujú syntetický zvuk znejúci ako hodinky. A naproti tomu, čo by ste si mohli myslieť, elektronická hudba nebola prvá. Gore hovorí: "Keď som písal "Dream On.", iba som si to brnkal na gitare". No keď našiel melódiu a štruktúru, natiahol to do počítača a začal pridávať elektroniku. "Chceme sa vybrať úplne iným smerom, s iným druhom elektronických zvukov. Nahrávali sme len 5 dní, keď sme si povedali, prečo neposunúť gitaru dopredu a uvidíme, čo to urobí. A vyznelo to naozaj skvele, pretože nahrávanie bolo celé elektronické a poslednú vec, čo by ste očakávali by bola akustická gitara".
Možno je to tak, ale tento zmysel humánnosti ukrytý pod technológiou bol dlhé roky puncom skupiny. Nie je to len otázka výberu nástrojov, aj keď zmes gitár a kláves nebola ničím výnimočným pre zvuk skupiny odkedy Martinov kúsok a la Duane Eddy priviedol "Personal Jesus" na vrcholky hitparád. No nie je to tak jednoduché ako kontrast na pódiu medzi Davevou ohromnou aktivitou a pasivitou ostatných hráčov za ním. Čo skutočne robí veľké rozdiely, sú skladby samotné. Počúvajúc svedomito naprogramované synťáky z minulosti, objavia sa v skladbách Exciteru hlboké korene rock and rollu. A nejde len o zlomyseľné použitie prvkov blues v "Dream On." a "The Sweetest Condition", ale melodické námety v "Breathe" a "Goodnight Lovers" ticho vychádzajú výlučne z popu šestdesiatych a sedemdesiatych rokov. A v "Goodnight Lovers" je takmer náznak doo-wop (príznačný americký štýl, ktorý sa vytvoril okolo roku 1950 a vychádzal z veľkých centier ako New York alebo Chicago - doowop).
"To boli moje prvé vplyvy", vysvetľuje Martin svoju spätosť s oldies. "Keď som mal desať, objavil som tašku plnú platní v kredenci mojej mamy, bol tam Elvis, Del Shannon a Chuck Berry a niečo z tvorby na začiatku 60-tych rokov. A vtedy som sa vášnivo zamiloval do hudby". A hoci Gore by mohol ťahať veľa inšpirácií a pohodlia z tejto hudby - a ako potvrdzuje Fletcher, Martin je Elvisom chorobne poznačený - v zvuku Depeche Mode nenájdete nič z druhej ruky. "Chceme, aby to znelo ozaj súčasne. A to je podľa mňa jedna z najlepších vecí na tejto platni - znie naozaj ako na vrchole rozvoja. A je to tiež zvláštne".
Na Depeche Mode bolo vždy niečo neobvyklé. Napríklad, keď sa vydali na turné so svojim najúspešnejším albumom, trojplatinovým Violatorom, ich aparatúra bola napáchnutá industriálnou módou a masívne platformy hrozivo vyčnievali nad divákmi. Všade, kde ich pozvali, prichádzali oblečený v čiernej koži a bondážovom postroji. V skutku bol ich výzor hrozivý a odpudzujúci, ale presne taký mali aj mladé dievčatá (ba dokonca aj ich spoluvychovávateľky), ktoré kričali a zmáčali svoje nohavice. "Vtedy sme si zrejme mysleli, že vyzeráme drsne", smeje sa Gahan. "Pomohlo nám, že sme Briti, pretože v tej dobe všetci sledovali Britániu," Fletcher dodáva: "V tej dobe nebol príliš veľa pre tínejdžerov, tak sa obrátili na nás".
A najmä v Amerike, čo bolo pre kapelu obrovské prekvapenie. "Až do roku 1985, sme cítili, že naša nádej preraziť v Amerike je mizivá. Mali sme dojem, že naša hudba znie príliš smiešne a európsky, a taktiež sme vyzerali príliš európsky. Preto sme vlastne za tri roky nič v Amerike neurobili. A potom zrazu sme ohlásili turné a to bolo ihneď vypredané". Členovia Depeche Mode neboli jediní, ktorí sa čudovali návalu entuziazmu amerických fanúšikov. Novinári odsúdili kapelu za ich texty, ktoré dali DM tvár záhuby a smútku a vyčítali ich fanúšikom, že sú nedostatočne rock and rollový. Fletcher hovorí: "Je jedna vec na našich fanúšikoch, ktorú by som nepodceňoval a to je ich orientácia. 20 percent z nich sú homosexuáli, o čom si myslím, že je to istý úspech, keďže my samotní, homosexuáli nie sme".
Stále však napriek tomu, že majú v Amerike úspech a dvaja z troch členov tam aj žijú, Fletcher sa zdráha označiť ich ako americkú kapelu, pripúšťa: "OK, Martin je poloameričan, ale to musíte poznať pozadie".
Tí, čo nevedia, keď mal Gore 13 rokov, matka mu povedala, že muž, ktorého nazýval otcom, nie je jeho skutočný otec. Ale až po narodení jeho prvého dieťaťa, keď mal 31 rokov, sa dozvedel celú pravdu. Fletcher prezrádza: "V skutočnosti jeho otec je Američan, je čierny a žije vo Virgínii. Keď ho Martin stretol, jeho otec vyzeral ako osmažená verzia Martina".
Uvedomujúc si, že Gore je poloafričan - poloameričan, je tu pokušenie zaradiť veľký zbor do poslednej skladby Excitera, "Goodnight Lovers". Za chvenia syntezátorov, Gahan spieva: "When you born a lover, you're born to suffer / Like all soul sisters and soul brothers". A to sa zdá byť trúchlivou poznámkou na rasovú identitu. No Gahan uvažuje: "Pre mňa to bolo ako spievať uspávanku mojej dcére, chcel som nadobudnúť pocit, že ju držím a chcem ju uspať - skutočný pocit".
Takže, čo to je? Rasové bedákanie alebo nežná uspávanka? Pravda je taká, že to môže byť oboje a v tom je genialita Depeche Mode. Pretože nevystavovaním ich osobného života na oči, Gahan, Gore a Fletcher nežiadajú poslucháča, aby filtroval každú pesničku, cez zmes klebiet a osobných údajoch o členoch. Namiesto toho, nechávame počuť v hudbe to, čo chceme, nechávame ju rezonovať s našimi vlastnými skúsenosťami.
Čo, dosť zábavne vyznieva, pretože to platí aj pre Gahana. Hoci slová, ktoré spieva patria Goreovi, veľmi ľahko prináša hlbokú dávku sebazvýraznenia. "Častokrát sú Martinove slová plíživé, celkom v súlade s tým, čo sa stalo aj mne. A v mojom vnútri to potom vrie. A občas viem, že spievam skladbu z úplne inej úrovne , ako ju Martin napísal. Ale na tom nezáleží. V skutočnosti na tom naozaj nezáleží".
Preklad: J. Cvengroš
J.D. Considine - Revolver (01/05)
Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.
Vytvorte si účet Prihláste sa