B.AC. a A.AC.

S Martinom Gorem a Andy Fletcherom o Depeche Mode a ich imidži pred stretnutím s Antonom Corbijnom a po ňom. Veľmi príjemný rozhovor sa uskutočnil na jar roku 2009.

Pri pohľade na vašu vizuálnu históriu to vyzerá všetko plánovane, no domnievam sa, že opak je pravdou. Zrejme žiaden veľký plán za tým nebol, však?
AF: V časoch našich začiatkov sme si obliekali to, čo sme si obliekať chceli a naše vizuálne veci boli pod palcom Briana Griffina, ktorého poznal Daniel Miller z Mute. Následne prišli na rad videoklipy, bohužiaľ proti nám hralo to, že reálne videoklipy sa začali točiť v období, kedy sme začínali aj my, takže nik nevedel, o čom tie videá vlastne boli. Vážne, do doby, kedy sme sa stretli s Antonom Corbijnom sme niekedy vyzerali dobre, niekedy príšerne. Nemali sme žiadne ucelenú koncepciu imidžu.

Označil by som to ako Depeche Mode B.AC a A.AC, pred a po Antonovi
MG&AF: Hehehehehhe, hahahaha
AF: K našim ranným imidžom patril aj ten "kožený", ktorý sme predstavili vo videu "Just Can´t Get Enough". Keď si to pozriete, tak tam sme šli trochu do extrému. Dobré na tom bolo, že sme v tomto smere boli neskúsení. Bolo to všetko absolútne prirodzené, nič z toho nebolo plánované, tak ako to robia dnešné kapely - so všetkými tými štylistami a podobne.

Vy ste vlastne začali v dosť chaotickej hudobnej dobe, ako hudba, tak aj módne trendy sa v ranných 1980-tych rokoch unášali na vlnách punku, novoromantizmu, postpunku a futurizmu. Tam to bolo značne založené viac na vzhľade, nie?
AF: Presne, koniec 70-tych a začiatky 80-tych rokov tým boli veľmi poznačené. Bolo to dosť bizarné.

Muselo to byť veľmi ťažké nájsť si svoj vlastný štýl, dokonca aj pre tých, čo nehrali v kapele.
AF: Ľudia boli iní. Každý bol čímsi odlišný. Bolo to celkom fajn.

Ale Dave sa v oblasti módnych trendov vedel orientovať už pred príchodom do kapely, nie?
MG: Navštevoval umeleckú akadémiu a pracoval ako dizajnér výkladov a figurín. Mal zmysel pre štýl a myslím, že aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme ho ku nám naverbovali. A aj preto, že sa stýkal s dosť dôležitými ľuďmi v tej oblasti. Zdalo sa, že mal strašne veľa známych, z ktorých sa okamžite utvorilo naše publikum. Hahaha!

AF: V časoch novoromantizmu vyzeral ako novoromantik doslova úchvatne. Pokiaľ ide o nás, tak naše pokusy stať sa novoromantikmi nedopadli nijak slávne, zvlášť v mojom prípade.

MG: No to vieš, väčšina tých vecí neboli navrhované pre také atypické veľkosti. Hahaha!

AF: To boli veci ako napr. čínske papuče, ktoré proste každý správny novoromantik musel mať, lenže pre moju veľkosť nôh sa proste zohnať nedali. Tak som si kúpil obyčajné papuče a prestriekal ich na čierno.

Aj David navrhoval nejaké oblečenie?
AF: To si nemyslím.

MG: Myslím, že niečo predsa len navrhol, pretože sa kamarátil s ľuďmi, ktorí boli pre dizajn doslova zapálení. Myslím, že to boli Ivo a Stephen Linardovci? Dosť s nimi v tom čase koketoval.

Priniesol som so sebou jednu vašu rannú fotografiu.
AF: To je jedna z tých lepších z toho obdobia. Dave vyzerá dosť ostro, ako nejaký detektív z Chicaga. Ja s Vincem v tých koženných bundách pôsobíme viac normálne.

Skôr pôsobíte, akoby ste ani nehrali v jednej kapele.
AF: To bol jeden z problémov, ktoré sme na začiatku našej kariéry museli riešiť. Než sme stretli Antona, tak sme vôbec nepôsobili ako jednotná kapela, to bola taký miš-maš.

Vnímali ste to ako problém?
AF: V podstate ani nie. Až keď sme začali spolupracovať s Antonom sme začali vyzerať "coolovo".

Z dlhodobého hľadiska to bolo pre vás možno pozitívum. Nepôsobili ste ako kapela s koreňmi v 1980-tych rokoch, ako mnohí z vašich súčasníkov.
AF: Môžem niečo povedať? Veľmi sa snažíme o to, aby sme nepôsobili ako kapela 80-tych rokov. Nedávame zvolenie na umiestnenie našich skladieb na 80´s kompilácie a veci podobné. Vždy sme sa snažili hľadieť do budúcna a snažili sa vždy pôsobiť aktuálne.

MG: Ďalším veľkým rozdielom je fakt, že sme od 1980-tych rokov po dnešok prešli bez nejakého rozpadu, kdežto množstvo z tých kapiel v 80-tych rokov skončilo a dnes nenájdete nikde už ani ich fotografie.

Bolo teda dobré rozhodnutie neumiestňovať na väčšinu obalov vašich albumov vaše fotografie?
MG: Pri pohľade späť áno, v podstate nemáme čo ľutovať.
AF: Presne, dnes by sme tu nemuseli byť.

A prečo ste to vlastne nerobili?
AF: Spomenuli ste punk, no a punk "explodoval" keď sme mali 14-16 rokov. No a s Mute Records, ako nezávislým labelom, máme tie punkové ideály stále v sebe. Mysleli sme si, že keď umiestnime na album fotografie, tak sa trochu zapredáme. Je tak? To bol ten dôvod?

MG: Myslím, že áno. Aj sme to skúšali...

AF: Ani Daniel Miller to nepovažoval za nutné. Neboli sme pod nejakým nátlakom také čosi urobiť.

MG: Na zadnej strane albumu "Speak&Spell" ale malá fotografia bola, ale bola natoľko malá, že by ste si sotva všimli, čo sme mali oblečené. Vážne bola drobučká. Vždy sme chceli obalmi albumu vyvolať umelecký dojem. Keď dáte na obal fotografiu, to akoby ste sa čomusi úmyselne vyhýbali.

AF: Keď už sme spomenuli obaly, sme svedkami celkom príjemnej zhody okolností. V pondelok sme s Antonom pracovali na nejakom filme, bude to pre potreby turné. Stretli sme sa so ženou, ktorá nám svojho času pózovala v svadobných šatách pre obal albumu "Some Great Reward". My sme sa toho fotografovania vtedy nezúčastnili, takže sme s ňou predtým nikdy neboli. Bolo to milé.

Čomu sa venuje dnes?
MG: Je štylistka, upravovala miestnosť pre ďalší filmovací deň. Anton si ju vybral. Bola to absolútna náhoda, že sa z nej vykľulo to dievča z obalu.

AF: Presne, to si môžete predstaviť ako keď náhodne niekoho stretnete pri obede. "ahoj, no to je skvelé, aká náhoda, rád vás spoznávam".

No dobre, ale späť k môjmu príbehu: vaše začiatky, to bol aj počiatok éry hudobného videa. Ja som vďaka videoklipom ako dieťa spoznal kapely ako Depeche Mode, ZZ Top, A-ha...
AF: V tom čase to bolo čosi absolútne nové. Našim problémom, keďže to bolo čosi nové, bolo, že nik nevedel, čo by malo také video obsahovať. V tých časoch bol výsledok takého filmovania čistá lotéria. Bolo to frustrujúce, pretože sme mali pocit, že túto stránku nemáme pod kontrolou.

MG: A v podstate je tomu tak aj dnes. Réžiu videa k singlu "Wrong" sme sa rozhodli zveriť Patrickovi Daughtersovi, ktorý je Antonovým protikladom. Vždy je pre nás riskom robiť s niekým novým, pretože s Antonom máme dnes vybudovanú určitú úroveň dôvery. Keď túto dôveru vložíte do niekoho iného, tak nemáte tušenia, aký bude celkový výsledok. Tentoraz sme však boli príjemne prekvapení, to video sa nám veľmi páči. Za tie roky, dnes a zakaždým znova máme tendenciu utekať od Antona, no bohužiaľ vo väčšine prípadov potom nasleduje sklamanie.

AF: Viete, v čom je problém? Najskôr vidíte scenár a rozprávate sa s režisérom, lenže nakoniec vidíte finálnu verziu a vy si uvedomíte, že je to jeho verzia, úplne odlišná od toho, čo ste predtým videli v scenári.

To ste boli rovnako sklamaní aj v ranných rokoch vašej kariéry, keď ste veľmi často zodpovednosť a dôveru dávali vždy iným ľuďom?
AF: Boli sme veľmi mladí, v podstate sme robili to, čo oni chceli. Nemali sme silu alebo guráž povedať, "no tak moment, toto nie je práve najlepší nápad". V jednom videu sme mali pásový dopravník a chudák starý Alan to doslova nenávidel. Fakt sme nemali odvahu povedať, že je to príšerné.

MG: Dnes keby nám Anton navrhol aby sme šli na pásový dopravník, tak pôjdeme, pretože by sme vedeli, že to bude vyzerať štýlovo. Aj vtedy sme vedeli, že to bude v pohode, ale nakoniec to také super nebolo.

AF: V pondelok sme sa museli obliecť do skafandrov, vyzeral som ako Neil Armstrong prechádzajúci sa po Mesiaci. Robili sme to pre Antona, pretože mu až príliš dôverujeme. Keby to chcel po nás niekto iný, tak mu jednoducho povieme, "v žiadnom prípade", pretože by to vyzeralo hlúpo.

Tak sa porozprávajme o tých ranných videách Juliana Templea.
MG: Obzvlášť s jeho videami sme boli sklamaní. Mali sme pocit, že sa na to celé vybodol a rozhodol sa, že sa pokúsi nás prezentovať pekne hlúpo. Ja neviem, či tomu tak bolo v skutočnosti, ale na nás to tak pôsobilo. Ale aj tak sme mu zverili tri videoklipy, hahahaha!

AF: Musíš sa na to pozerať v globále, na to vtedajšie obdobie. Boli sme bez skúseností, všetko to bolo vtedy veľmi naturálne. Urobil si mnoho dobrých rozhodnutí, aj množstvo tých zlých, ale z tých zlých sme si zobrali dobré ponaučenie.

A ktoré boli tie dobré rozhodnutia?
AF: Myslím po hudobnej stránke... ja neviem, niekedy tými zlými časmi prejdeš k časom dobrým, nie?

Viedlo vaše statické pôsobenie na pódiu s troma syntezátormi k myšlienkam o lepšom osvetlení a vizualizácii vašich pódiových vystúpení?
AF: Svojim spôsobom by ste mohli mať pravdu. V tých časoch, keď sme my vláčili kufre so svojim synťákmi, Dave so sebou vláčil kufor, v ktorom mal veľkú lampu s bielym svetlom, ktorú na pódiu postavil pred seba a svietila mu priamo do tváre.

MG: Myslím, že aj tieto skutočnosti Davida ešte viac posunuli do úlohy frontmana. Máte pravdu, po celé tie roky sme boli na pódiu statickí, stáli za syntezátormi. Väčšinu pódia využíval práve on, pobehoval dookola a nabádal publikum ku spolupráci.

Takže s érou pred Antonom Corbijnom som skončil. Prečo ste teda začali s Antonom spolupracovať?
MG: My sme sa o spoluprácu s ním pokúšali zopár krát aj predtým, lenže on o to nejavil záujem, nakoľko nás považoval až za príliš popovú kapelu a to, čo sme robili, to sa mu veľmi nepáčilo. Chytil sa až na tretí pokus, kedy sme mu poslali singel "A Question Of Time" a spýtali sa ho, či by nemal záujem natočiť nám k tomu videoklip. No a jemu sa konečne niečo z našej produkcie zapáčilo. Takže došlo k ďalšej veľkej náhode, pretože Anton sa stal dôležitou súčasťou imidžu našej kapely. No v roku 1986 sme takisto prešli drastickou hudobnou zmenou a možno aj práve preto zmenil on svoj prístup voči nám.

Myslíte, že vám pomohol aj s prechodom z rokov 80-tych do rokov 1990-tych?
AF: Tu šlo skôr o kombináciu Antonovho vkladu po stránke umeleckej a hudby, ktorá sa s nami postupne vyvíjala. Ešte pred jeho príchodom sme sa rozhodli, že sa budeme obliekať do čiernej?

MG: To sme sa rozhodli my?

AF: Ja myslím, že áno. Myslím, že v určitom bode sa naše predstavy zhodli. Samozrejme, vizuálny vzhľad bol dôležitý, ale aj naša hudba sa prepracovala na vyšší level.

MG: Myslím, že v tom elegantnom prechode do druhej dekády nám vo veľkej miere napomohlo vydanie albumu "Violator" v roku 1990, čo bol náš najpredávanejší album.

Vy ste si Antona zvolili ako fotografa, tak aj režiséra vašich videoklipov. Nemal on za sebou už zopár klipov aj predtým?
MG: Mal, ale nik významnejší medzi tými umelcami nebol.

AF: Skvelé na ňom bolo, že jeho zmysel pre humor sa zhodoval s tým našim. Sú ľudia, ktorí si myslia, že my zmysel pre humor nemáme, no on do svojich vizualizácii ten náš zmysel pre humor transformoval. Takisto s ním spolupracujeme v príprave vecí na turné, kedy sa stáva našim dizajnérom aj vďaka nemu sú naše koncerty také pôsobivé. Je to proste človek, ktorému absolútne dôverujeme.

Anton Corbijn nakrútil film "Control", o kapele Joy Division. Nebude jeho ďalším dielom film o Depeche Mode?
AF: To si nemyslím. On je už dnes veľkým hollywoodskym režisérom.

MG: Má pred sebou niekoľko filmových projektov. Jednému z nás povedal, že ak by sme hrali samých seba, tak o tom bude premýšľať.

A čím prispel v projekte "Sounds Of The Universe"?
AF: Navrhol obal, knihy a samotný box set. Takisto navrhol pódium, koncept šou a pripravil všetky projekcie a filmy. Vyzerá to pôsobivo. Dokonca chcel byť bubeníkom našej kapely, lenže náš koncertný bicman, Christian Eigner, je v porovnaní s ním momentálne až príliš dobrý.