And I Thank You…

Napriek "uhorkovej sezóne", ktorá na neznáme obdobie zavládla v tábore DM sa depešácky svet stále teší neustálym novinkám v podobe doposiaľ nezverejnených nahrávok a videozáznamov, ktoré majú spoločného menovateľa "bootlegs". K audio bootlegom sa netreba vyjadrovať, je predsa v podstate jednoduché so sebou na koncert prepašovať "nahrávacie štúdio", dnešná technika ponúka neuveriteľné možnosti. Security si ani pri prehliadke nevšimne, že máte so sebou diktafón, minidisk a pod. miniatúrnych rozmerov. Iné je to už pri pašovaní kamery, čo i len digitálnej, predsa len, je ľahšie identifikovateľná.

Ale nie o tom som chcel písať. Ide o iné. O obetu fanúšika (pokiaľ nejde o nejakého podnikavca), ktorý sa vzdá pôžitku z koncertu a všetko staví na čo najdokonalejšie zábery, ktoré chce potom ukázať svetu. A dovolím si tvrdiť, že takýto človek zachytí "skutočnú" atmosféru show omnoho lepšie, ako Corbijn na svojom poslednom výtvore. Nemôžem si pomôcť, ale z ONIP nemám žiaden pocit. Detaily tvári "hrdinov", dokonalý zvuk ... to predsa nie je presný obraz toho, čo na koncerte skutočne zažijete. Režisér-fanúšik nemôže postaviť kameru kdekoľvek, má presne určený priestor, presnú vzdialenosť od pódia, ktoré si môže síce priblížiť objektívom, ale detail nezachytí. A tak vďaka týmto ľuďom a vďaka skvelým záberom pochopíte, že David nie je ten čo robí show (samozrejme, že to všetci určite viete). Dave je ako úzke hrdlo presýpacích hodín, cez ktoré prúdi energia zo strany pódia k publiku a naopak. Bez dvoch nádob presýpacích hodín by bolo hrdlo zbytočné, tak ako by bol Dave zbytočný bez kapely a publika.

A tak ten kto zažil DM naživo, a chce aspoň trošku pripomenúť svojmu mozgu všetky tie pocity, ktoré prežil počas dvoch hodín, siahne radšej po pirátskom zázname. Tu vidí celé pódiu, tu vidí všetko čo videl na vlastné oči, tu vidí skutočnú nefalšovanú show. Nečakané reakcie kapely na odozvy publika, ich skutočné úsmevy, spontánnosť a hlavne vidieť, že kapela si show skutočne užíva. Naproti tomu pokladám oficiálny záznam za umelý výtvor. Celá show je už vopred perfektne nachystaná, každá čo i len nepredpokladaná chyba je už vopred odstránená, a hlavne vidieť práve na už spomínaných detailoch tvári, že niektorí členovia kapely, špeciálne Gore, sa v úlohách hercov cítia nesvoji a najradšej by boli niekde inde, ako práve na pódiu. A preto treba vzdať hold všetkým tým, ktorí natočili amatérsky záznam akejkoľvek show a vzdali sa pôžitku, ktorý zažili ostatní. A osobne ďakujem tým, ktorí natočili záznamy, ktoré som videl. Vďaka nim som si mohol vychutnať skutočnú radosť chalanov z DM pri jamovaní Walking in my shoes, pri naháňačkách po pódiu počas It´s no Good alebo geniálne dirigovanie imaginárneho orchestra Martin počas Home, za radostné hopsanie a les rúk počas NLMDA.

Možno si po prečítaní tohto "výtvoru" mnohí položia otázku "Preboha, o čom to vlastne bolo?". Prepáčte mi to, ak ste to nepochopili, ale práve pozerám záznam z koncertu v Houstone (14.7.2001) a nemôžem sa ubrániť pocitu, že je to ten najkvalitnejší amatérsky videozáznam, aký som kedy videl. A dokonca aj publikum je akoby európske. Možno aj preto to vyšlo na prvom depešáckom DVD bootlegu.