Alan Wilder: Mojich 13 naj ...

Alan Wilder: Mojich 13 naj ...

Alan Wilder sa magazínu The Quietus pochválil so svojimi 13-timi obľúbenými albumami, v ktorých často možno nájsť paralelu s tvorbou Depeche Mode, na čo v mnohých prípadoch sám poukazuje. Rozhodne odporúčame!

Television - Marquee Moon Myslím, že väčšina z kýmkoľvek vybraných albumov odkazuje na určité momenty života a práve preto väčšina z môjho výberu pochádza z rovnakého obdobia... z polovice do konca 70-tych rokov, keď som bol jednoducho najľahšie ovplyvniteľný, aspoň myslím. A koniec 1970-tych rokov, to bolo obdobie, kedy som si začal uvedomovať sám seba, začal hrať v kapelách začal sa vzďaľovať od domova. Television si ma jednoducho našli a "Marquee Moon" som jednoducho miloval, nie iba pre ten gitarový riff, ktorým album začínal. Okamžite to uchvátilo vašu predstavivosť, je to tak vybrúsené a ostré. Television, to je vlastne hra Toma Verlaineho. A takisto aj jeho hlas, no je to hlavne jeho hra na gitaru, ktorá ho postavila mimo šedivého davu priemernosti. Keď počúvate zbytok albumu, tak sa prepracujete k svojráznym skladbám, ktoré ešte aj dnes presiaknu do vášho podvedomia. Lou Reed - Berlin Je odlišný od všetkých jeho ostatných albumov. Produkcia tohto albumu neodráža osobnosť Lou Reeda. Som si istý, že by bol veľmi rád jednoduchým a neopracovaným. Pri počúvaní tohto albumu nadobudnete dojem, že jednoducho chcel prísť len do štúdia, nahrať všetky tie skladby a čo najskôr odtiaľ vypadnúť. V tomto zmysle ide teda o veľmi silnú produkciu, pretože producenti si zrejme veľmi jasne povedali, "Urobme z toho niečo viac, než aké to v skutočnosti je." A presne to mi príde ohromné; je to dôkaz, čo sa dá s produkciou dosiahnuť, z bežných vecí vystavať niečo výnimočné - hoci podľa mňa žiadna z tých skladieb nie je obyčajná. Nemyslím si, že by si Bob Ezrin (producent) vybral tú najľahšiu alternatívu. Spôsob, akým to celé dali dohromady je geniálny. Je to neuveriteľne temné, depresívne a v kombinácii s tým ostatným to vytvára veľmi silný dojem. PIL - Metal Box PIL si ma získali prakticky okamžite, omnoho viac než Sex Pistols. Tí boli skvelí práve vo svojej dobe, ale PIL sú iní, sú niekde medzi bežným punk rockom a Television, no ide o hlbšie veci, viac temnejšie a vládne nad tým isté duchovno. Gitara Keitha Levena je neuveriteľná . Nielen pre jej zvuk, ale štýl, ktorý si zvolil je jednoducho jedinečný. To isté platí aj o Jahovi Wobblem - neuveriteľná kombinácia ľudí. No a samozrejme svoje robí aj meno Johna Lydona. Pekne avant-gardná záležitosť, veľmi experimentálna. A to je to, čo si vás získa. Pôsobí to veľmi naturálne; to, čo cítili, to jednoducho urobili. Pri počúvaní nadobudnete pocit, že si pomysleli, "Je nám jedno, či je to komerčné a je nám takisto jedno, že je to ako Sex Pistols. Jednoducho sme urobili to, čo sme urobiť chceli." A práve preto je to brilantné. Talk Talk - Spirit Of Eden Stal som sa hudobným odborníkom na toto album, akoby sa na tom albume podieľali Elbow a množstvo ďalších ľudí. Stal som sa vďaka tomu albumu vnímavejším - nie že by som predtým nebol - uvedomil som si, aký veľký vplyv mali Talk Talk a koľko veľa ľudí ich považuje za svoju obľúbenú kapelu. Čím viac upadali na komerčnej úrovni, tým sa viac drala do popredia ich náklonnosť k avant-garde. Bolo úplne zrejmé, že Hollis sa nikdy necítil dobre v pozícii popovej hviezdy. Čím ďalej, tým viac sa stával introspektívnym, samotárom, ktorý pohŕdal všetkým komerčným. Dnes pri pohľade späť je to zrejmé, tak ako je dnes jasne na ich neskorších albumoch počuť ich ambície. Bol to človek jednoznačne veľmi znechutený prácou, ktorá ho obmedzovala v rozlete - mám pre takéto čosi pochopenie a projekt Recoil som naštartoval práve preto, aby som eliminoval rovnaké obmedzenia. Písanie a spev Marka Hollisa je absolútne jedinečný. K ničomu sa to nedá prirovnať. Nedávno som si vypočul pár coverov - tie, ktoré súvisia s týmto albumom - kde sa ľudia pokúšali spievať jeho skladby, no veľmi sa mu nepriblížili. V takýchto momentoch si uvedomíte, aký jedinečný spevák to je. Nedávno som si na Sky Arts pozrel ich koncert z 80-tych rokov ("Live In Montreaux") a počas celého koncertu neklesol s jedinou tóninou: bol dokonalý, takže ako spevák - a to je len malý aspekt Talk Talk - dosiahol skutočne niečo odlišné. No a potom tu máme samotné skladby, produkciu, ako aj nebezpečenstvo, ktoré vzniklo ich stále väčším odklonom od komerčnej vlny, kedy začali komponovať chytľavé melódie odlišným spôsobom. Keď vydali "Spirit Of Eden" a "Laughing Stock", tak si myslím všetci povedali, "To čo robíte?". A dnes si všetci povedia, "To sú moje obľúbené albumy". No nech to už bolo akokoľvek, zjavenie, ktoré prišlo so "Spirit Of Eden" bolo neočakávané. Je to jeden z mojich naj albumov všetkých čias. Brilantný reset mysle s príjemnou rozmanitosťou, minimalizmom, atmosférou, profesionalitou zavŕšený hlasom, ktorý našiel svoju správnu polohu bolestivo plávajúcu nad tým všetkým. Kedykoľvek sa rozhodnem niečo počúvať, tak s týmto albumom dosiahnem obnovenie mojej viery vo všetko to dobré, čo prináša moderná hudba. Zahŕňa v sebe toľko vecí, z ktorých sa teším... zvuk, postmoderna, sofistikované aranžmány, rozmanitosť a neobyčajné skladby. Úprimne, doslova žiarlim, že nikdy nebudem schopný stvoriť nahrávku, ktorá by odhalila sebadôveru. V roku 1998 sa Mark Hollis rozhodol vydať ešte jeden sólový album a následne zmizol z hudobnej scény rozhodnutý sa viac nevrátiť. Odvtedy nemám potuchy, čo sa s ním deje. Želal by som si, aby sa vrátil. Steve Reich - Desert Music Mohol by som vymenovať množstvo hudobných vecí - niečo od Philipa Glassa alebo Michaela Nymana, či Johna Adamsa... všetci tí minimalisti vzišli z experimentálnej scény 60-tych rokov. Myslím, že k týmto veciam som sa dopracoval cez elektronickú hudbu, obzvlášť Kraftwerk. Monotónna povaha ich hudby vás pritiahne a postupne zmení, čo oni robili úplne brilantne. V časoch, kedy som sa pripojil k Depeche Mode, som mal oči otvorené pre elektronickú hudbu, o ktorej som v tých časoch veľa nevedel. To ma viedlo k objaveniu Philipa Glassa, o ktorom som počul skôr, ako som spoznal tvorbu Steve Reicha, no Reich je zaujímaveší: v jeho prípade ide o kombináciu zvukov, ktoré sú omnoho hlbšie. Dostal som sa cez Depeche Mode a potom cez Recoil viac k minimalizmu a avat-garde: Myslím, že to narastalo prirodzene, aj počúvaním väčšieho množstva hudby. Vždy som sa snažil mať otvorenú myseľ, takže mám rád všetko od dobrej popovej hudby až po skutočne avant-gardné záležitosti. Všetky tieto veci sa snažím vkombinovať do mojich prác. Jednoznačne sa zameriavam na zvuk a hĺbku produkcie, na nahrávky, ktoré počúvate a v ktorých zakaždým nachádzate niečo nové. Všetky najlepšie albumy vnímam podobne. Myslím, že si to poviete pri všetkých albumoch, ktoré som vybral. Nie je to len o skladbách a textoch. David Bowie - Aladdin Sane Ak som mal premýšľať o konkrétnom albume Bowieho, tak by to mal by presne ten, ktorému som jednoznačne podľahol. Mal som asi 14 alebo 15, pamätám si, ako som s vinylom toho albumu pod pazuchou hrdo vykračoval do školy a cítil sa iný v porovnaní s ostatnými deckami. Prvý album, ktorý som si kúpil, bol "The Man Who Sold The World", pre ktorý mám dodnes trochu slabosť, no nemôžem tvrdiť, že by bol tak vyspelý, ako jeho nasledovník. Každý považuje ranné 70-te roky za Bowieho zlaté obdobie a má tendencie zabúdať na všetko po albume "Scary Monsters". Ja to tiež tak cítim - myslím, že to bolo jeho najkreatívnejšie obdobie. Je ťažké z toho obdobia vypichnúť jeden album, pretože by ste mohli vybrať ktorýkoľvek z obdobia od "Hunky Dory" po "Scary Monsters". No v mojom prípade je "Alladin Sane" nahrávka, ktorá vo mne, v kombinácii s vtedajším vekom, zanechala najväčšiu stopu. Radiohead - OK Computer Predpokladám, že ide o bežnú voľbu, no je to brilantný album a ide o ďalšiu kapelu zloženú z premýšľajúcich ľudí. Čo povedať? Po celý čas sú nečitateľní. Snažia sa o tom, čo robia, premýšľať trochu hlbšie, sú vítaní na scéne avant-gardy, takisto ako aj na scéne experimentálnej. Či pokladám skladby ako "Paranoid Android" za stále podivný druh popovej hudby? To jednoznačne. Ich štruktúra je veľmi podivná, plná prazvláštnych vecí, no v podstate si ich ani nevšimnete. A pritom je to stále melodické: dokonca si to dokážete pospevovať a všetky tie melódie si pamätáte. Ide o veľmi inteligentný album. Páčia sa mi všetky albumy, ktoré odvtedy vydali, hoci ten posledný mi príde trochu divný. Nemám v ňom úplne jasno, ale tri skladby sa mi páčia. Myslím, že úroveň "Ok Computer" odvtedy nedosiahli, ale úroveň umenia si zachovávajú. Vydali veľmi zaujímavé albumy, s ktorými sa prakticky nesnažili znovuoživovať "OK Computer". Sú dostatočne presvedčení o tom, že čím dlhšie budú schopní svoju inteligenciu a logiku vkladať do svojej hudby, tak to bude zakaždým dostatočne zaujímavé. Síce to nemusí byť také, ako na predošlom albume, ale im to tak vyhovuje. A vy zasa nadobudnete pocit, že si to presvedčenie v sebe zachovajú aj naďalej, nech už vydajú čokoľvek. Massive Attack - Compilation Túto kompiláciu som vybral preto, že v sebe zahŕňa všetko to, čo Massive Attack zosobňujú - k ich kráse vás to priblíži lepšie, než čokoľvek iné, pretože je ťažké vybrať ich konkrétny album. Mohol by som vybrať "Mezzanine" alebo "Blue Lines", ktoré sú skvelé, ale to, čo mám na nich najradšej je, že k sebe pozývajú hosťujúcich vokalistov, ako aj ich istotu, že ich nahrávky majú dostatočnú zvukovú priestrannosť. No a atmosféra, ktorú sa snažia vytvárať je zakaždým veľmi rozpoznateľná. Myslím, že zo všetkých kapiel majú práve oni k môjmu projektu najbližšie, spolu s hosťujúcimi vokalistami a s istotou, že obsah atmosféry je dostatočne hlboký a temný. Morrissey - You Are The Quarry Steven Morrissey je jednoducho jedným z nedocenených skladateľov a poetov našej doby, ktorý, verím, si získa uznanie až po smrti. Morrissey má množstvo kritikov, dokonca ešte aj dnes. Samozrejme aj dostatok obdivovateľov, ale on je z tých umelcov, ktorých máte tak radi, až ich nenávidíte. Príležitostne zabŕdne do ľudí dosť zlým spôsobom a vďaka tomu je prehliadané to, v čom je brilantný - v textoch. Nie som odborník na poéziu a texty, to nie je to, čo si všímam ako prvé na nahrávkach, no v jeho prípade ide v písaní textov o niečo absolútne jedinečné. Zakaždým je evokujúci a mne sa to veľmi páči, a takisto má vynikajúci hlas. Nemôžem povedať, že jeho albumy zaujmú obzvlášť po hudobnej stránke, v tomto prípade ide o skutočnú zvláštnosť v mojej zbierke. Ide o obyčajnú rockovú kapelu, nie bohvieako produkovanú a už vôbec nie inšpirujúcu. Nie je v tom žiadna zvuková hĺbka, či nezvyčajné techniky produkcie, no on to aj napriek tomu všetko presahuje, pretože nezvyčajný je vo svojich melódiách a textoch. Bol by som veľmi zvedavý, ako by znel na omnoho zaujímavejšom hudobnom pozadí, nie nutne elektronickom, no s niečím hlbším. Za tie roky to bola jedna alebo dve skladby, pri ktorých ma napadlo "Konečne počuť trochu inovácie s použitím iných sláčikov, zvukov, či hudobníkov". Rád by som od neho počul čosi viac, čo by ho vystihovalo, pretože by sa tou nahrávkou dostal na inú úroveň. Či by ma nelákalo osloviť ho na spoluprácu? Asi by som mal trochu strach, ale určite by som to neodmietol. Brian Eno - Taking Tiger Mountain By Strategy Na tých dvoch albumoch, ktoré vydal Eno po odchode z Roxy Music je niečo osobité. Sú prirodzené napáchnuté jeho osobnosťou a pritom akoby o nich ani príliš nepremýšľal. Tento album nahral veľmi rýchlo, niečo na spôsob "nemám veľa času" a napriek tomu zachytávajú jeho osobnosť výraznejšie, než akákoľvek iná produkcia, ktorú v nasledujúcich rokoch vydal, vrátane jeho ambientných prác - myslím inak, že práve o tých ambientných veciach premýšľal až príliš. Pri ranných nahrávkach cítiť, že boli robené s humorom a zábavou. Zrejme ide vždy o veľký finančný stimul, ak ste požiadaný o produkciu Coldplay alebo U2, to ide o niečo úplne iné, ak ste producent. Lenže práve toto ho podľa mňa oslabuje, mal by viac experimentovať. O jeho prístupe som počul veľmi veľa pekných príbehov, ako aj o tom, ako z ľudí, ktorých produkuje, dostane to najlepšie. Medzi ním a Depeche Mode je malé spojítko - urobil nejaké remixy singla "I Feel You", ktoré boli nazvané "Swamp" mixy a sú typicky Eno-vské. Znejú presne tak, ako by ste to od neho očakávali a mám ich veľmi rád. A podľa mňa boli skvelé. Tá spojitosť tam bola vďaka Floodovi, ktorý s ním pracoval na nahrávkach U2, kedy si prenajali dom, vystavali v ňom štúdio, žili tam spolu a vytvorili album. Povedal som si, "Aký skvelý nápad, urobme to isté." A bola to totálna katastrofa. Žili sme spolu, nahrávali a samozrejme, že to bola jedno z najmenej kreatívnych sedení ... vlastne, ani nie... bolo to jedno z najzložitejších nahrávacích sedení, aké sme kedy mali. Žili sme v tom dome a nič neurobili, no keď sa na to pozriete dnes, tak zistíte, že za tých 10 týždňov sme vyprodukovali tri z najlepších skladieb DM všetkých čias. The Beatles - The White Album Tento album som objavil omnoho neskôr, než v mojom detstve, pretože hlavná kariéra The Beatles prebehla ešte skôr, než som si uvedomil, kto vlastne boli, takže som sa musel k ich tvorbe vracať späť. Ale viem si živo predstaviť dni, kedy vznikali albumy ako The White Album, Abbey Road, Revolver a Sgt. Pepper´s... pripomína mi to momenty, kedy sme začali objavovať samplery, ako aj chvíle nadšenia s technologickými novinkami. Boli sme plní entuziazmu pri vytváraní nových základov a snahe vytvoriť tak niečo, čo nik pre nami ešte neurobil. The Beatles na tom boli rovnako, robili veci, ku ktorým sa pre nimi nik nikdy neodvážil, prípadne o nich ani nepremýšľal a ako povedal George Martin, boli večne zvedaví, každý z nich iným spôsobom. Vždy chceli urobiť niečo úplne iné, nové a nerobiť to bežným spôsobom. Môžete to prirovnať k tomu, čo som povedal o "Songs Of Faith And Devotion", kde sme boli ako členovia kapely vo veľmi zlom stave, no pritom sme vyprodukovali jeden z našich najlepších albumov. Tie príbehy, ktoré sa mi dostali do uší, že The Beatles nezvládali byť spolu v jednej miestnosti - niečo podobné sa stalo aj nám, kedy jeden z nás bol v štúdiu, ďalší v inom meste, na druhý deň sa tá osoba vrátila, aby nahrala vokály a vy ste museli odísť, pretože ste s tou osobou nezvládali byť v tej istej miestnosti. Som si istý, že toto isté sa odohrávalo pri nahrávaní Bieleho albumu a to z neho aj cítite, pretože oni na tomto albume až extrémne poodhalili svoje osobnosti. Môžete počuť, čo chceli dosiahnuť Lennon a McCartney vo svojich skladbách a ako sa Harrison ukázal ako nedocenený a brilantný skladateľ. Či sa dokážem pozrieť dnes na to obdobie s Depeche Mode trochu inak? Samozrejme, že čas je vždy najlepší liečiteľ a dnes sa na to pozerám inak, no vtedy to bolo živé peklo. Počas nahrávania toho albumu som skutočne dospel k rozhodnutiu odísť z kapely; hoci som vtedy ešte nevedel, či sa tak stane o dva alebo o tri roky. Pamätám si, ako som v duchu premýšľal, "Už nikdy za takýchto okolností nenahrám ďalší album, pretože to zábavné vôbec nie je." A hudba by mala byť o zábave - mal by tam byť určitý druh potešenia. Henryk Góreckki - Symphon No.3 Ani neviem, čo o tomto albume povedať. Je to jeden z tých veľmi emotívnych kúskov, na ktorých počúvanie musíte byť náležite naladení, aby ste si užili tie tiché a reflektívne momenty. Sú určité albumy, ktoré si v aute jednoducho pustiť nemôžete a toto je jeden z nich. Veľmi ťažko počuť prvé tri minúty albumu, aj keď nastavíte hlasitosť na 11, ale postupne album "ožíva". Niekedy je celkom prospešné počúvať niečo, čo má úplne iné tempo a je z úplne iného sveta. Ak máte myseľ správne naladenú, tak to s vami môže skutočne pohnúť. Pink Floyd - Meddle Myslím, že tento album je indikátorom toho, o čom Floydi boli, je to ich najdokonalejšia práca. Pre mňa omnoho zaujímavejšia než "Dark Side Of The Moon". Je mnoho diskusii o tom, ktoré obdobie bolo pre Floydov to najlepšie, no podľa mňa to nebolo to so Sydom Barrettom. Možno som bol príliš mladý a ak by som s tým vyrastal, bolo by to možno o niečom inom, no ja som sa k nim dostal až po tom, čo Barrett od nich odišiel. Orientujem sa viac na zvuk, produkciu a dizajn, to je pre mňa veľmi dôležité, a myslím, že keď k Floydom prišiel Gimlour, tak medzi neho a Watersa vstúpili viac tie spomenuté aspekty, než keď bol s nimi Syd, kedy to bolo viac o skladbách a "angličanstve". Opäť aj v tomto prípade treba pripomenúť, že v ich časoch robili všetko úplne inak, ako ostatní, dokonca môžete počuť elektroniku, ako aj vplyv klasickej hudby. Album má veľmi monotónny a syntezátorový zvuk a bassové riffy s echom majú veľmi hypnotický zvuk, ktorý celú nahrávku ešte viac umocňuje. Túto myšlienku sme si osvojili pri nápadoch k skladbe "Clean" na albume "Violator".

Názory Devotees (4)

deepspace101

 1    12. máj 2011 o 23:50

Zpěv Marka Hollise se mi taky moc líbí. Bohužel o hodně víc než hudba Talk Talk.

Konečně dobrý článek - zaměřený výhradně na hudbu. Něco takového mi už dlouho chybělo.

fano

 2    13. máj 2011 o 09:33

MORRISSEY a ALAN ? tak tajuto kombinaciu som v zivote necakal. Presne vystihol moj nazor na MORRISSEYHO. Osobne mam k nemu velmi blizko a album o ktorom ALAN pise bol prenho prelomovy a vratil ho do povedomia verejnosti.Viem ze medzi DM fans nie je MORRISSEY uznavany ale ja sa k nemu hrdo hlasim ,/aj k cca 100 DVD koncertov co vlastnim / a tesi ma ze aj ALAN.

grapher

 3    13. máj 2011 o 14:41

Album “Laughing Stock” od Talk Talk patrí medzi moje absolútne hviezdy.

Flexible

 4    17. máj 2011 o 14:51

Diky Monghi za skvele citanie! Vdaka Alan Charles za vsetko… Vela veci ako napr. Morrissey, Talk Talk, Massive attack ale aj ine kapely, ci interpreti sa mi vzdy pacili ale nikdy som sa k nim blizsie nedostal, mozno nastal cas, ked uz nam ich Alan takto krasne “rozpitvynych” naserviroval… btw. s tym experimentatorsky hravym Bielym albumom od Beatles ale aj prinosom a atmosferou Davida Gilmoura k Floydom to Alan “vychytal”!!!

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa