A idú ďalej ... (1985)

A idú ďalej ... (1985)

Popové kapely prichádzajú a odchádzajú, no Depeche Mode pokračujú a sú stále lepší a "väčší". Max Bell sa ku nim pripojil, počas turné v Nemecku, a ak si o nich myslíte, že sú to takí "tichí týpci" z Basildonu, tak to ste museli počuť len nejaké "rúhavé povery" ...

Po diaľnici z Dusseldorfu, priamo v srdci priemyselného Nemecka, si to šinú Depeche Mode v ich luxusnom buse a sledujú si svoj priestor. Po 16tich týždňoch, kedy žijú jeden vedľa druhého, cestujúc krížom krážom po Západnej Európe, majú títo štyria chalani medzi sebou tichú dohodu, kto bude kde sedieť.

Alan Wilder, ktorý prišiel do kapely posledný, plnohodnotným "depešákom" sa stal až rok po odchode Vince Clarkea, sedí vzadu. David má svoje mieste v strede autobusu.

"Dave nemá rád, ak si tam sadnete," upozorní ma Andy Fletcher predtým, ako zaujme mieste vpredu, odkiaľ môže vyrušovať šoféra. Jediný, kto pobehuje kade tade, je Martin Gore, ktorý sa neustále smeje a to až do momentu, kedy sa bezpečne neusadí a nezačne sledovať nemeckú krajinu.

Zvláštne omámenie

Po štyroch mesiacoch "v sedle", by už človek mohol piť alkohol z čisto nervého vyčerpania, hoci depešáci si stále vychutnávajú čaj a Stollen, miestny koláč. Vedľajšie účinky tohto cestovného životného štýlu Depeche Mode nám priblížil David.
"Na konci tohto turné budem mať pocit, že som stratil polovicu svojej váhy. Je to veľmi nezdravý spôsob života. Určite ochoriem, takže už teraz mám k dispozícii plnú tašku liekov - antibiotá, niečo na obnovenie krvných buniek, glycerín, vitamíny a podobne. Ide o to, že sa to všetko vlečie už dlho a je to nezdravé. Jasné, koncerty sú skvelé, ale zvyšok času len zabíjame všetkým možným, aj pitím. Po koncerte ste jednoducho tak nabitý energiou, že ste následne v bdelom stave ešte celé hodiny. Keď takéto turné skončí, vrátim sa domov a som totálne dezorientovaný. Zrazu sa pristihnem, ako pobehujem, celý naspídovaný, po dome. Trvá celé týždne, než sa dostanem do bežných rutín, ako pranie, platenie účtov, nakupovanie. "

Depeche Mode si však na takýto život zvykli. Od roku 1979, kedy založili kapelu na báze novoromantizmu, prežili dlhé obdobie pod paľbou kritiky a nesúhlasu, až sa z nich stalo jediné hudobné zoskupenie, ktoré pravidelne útočí na rebríčky predajnosti práve elektronickým popom. Dokážali to prekonať práve albumami "Construction Time Again" a "Some Great Reward", ktoré sú dôkazom ich skromnej inteligencie. Za ich úspechom je však tvrdé jadro oddaných fanúšikov, ktoré im je verné bez ohľadu na módne hudobné záležitosti. A túto dôveru si nemôžu dovoliť zneužiť.

Výzva

Jednoduchosť prístupu Depeche Mode by nemala byť zamieňaná naivitou, čo dokazujú single ako "People Are People", "Everything Count´s", či prešibane intrigárska záležitosť, "Master And Servant". Hlavný textár kapely, Martin Gore, neskrýva spokojnosť.
"Mám takú teóriu, že ak to s odhaľovaním samého seba nepreženiete, tak vydržíte na scéne dlhšie. V podstate toho nemáme veľa čo povedať, dokonca aj pri poskytovaní rozhovorov pôsobíme nudne. Ja sám v podstate vôbec netúžim byť v stredobode pozornosti. Keď sme začínali, boli sme pod veľkou paľbou kritiky, pretože sme mali príšerný imidž, doslova odporný. Dokonca aj ja som si o nás myslel, že sme mäkkýše. Postupne sme to však zmenili. A stále je to výzva."

Tá zmena zodpovedá "dospievaniu" kapely. Odchod Clarkea "bol pre nás vlastne taký kopanec do zadku, jednoducho sme potrebovali robiť vlastné rozhodnutia, hoci bez Vincea by sme asi nikdy neboli úspešní," skonštatoval Gore.
Vlastne to dalo dohromady štyroch vcelku odlišných ľudí.

Sexuálne vzrušenie

V mladosti bol Dave Gahan extrovert, ktorý sa dokonca trikrát dostal pred súd, a kým začal chodiť na Southend Art Gollege, tak za pol roka vystriedal 20 zamestnaní.
"Bol som skutočne zakomplexovaný divoch. Kradol som autá, motorky, škriabal som karosérie áut, sprejoval múry, vandalizmus mi nebol cudzí, skutočný chuligán."

Davida trochu ukludnil punk a umenie, no jeho ruky sú stále poznačené škrabancami po amatérskych tetovaniach. Dnes sa vyburuje na javisku. "Dá sa to prirovnať k sexuálnemu vzrušeniu a k tomu patrí pocit nesmiernej sily. Čím viac je ľudí v hľadisku, tým je to lepšie. Naše koncerty sú, v porovnaní so štúdiovými nahrávkami, úplne odlišné, ďaleko agresívnejšie a na mojich pleciach leží všetka tá zodpovednosť. Hovoriť deviatim tisíckam ľudí, čo majú robiť, to sa skôr vyrovná pocitu, keď sa ocitnete na inej planéte."

V Nemecku Depeche Mode dostávajú pravidelne do varu veľké publikum. Majú predsa no.1 hity na najväčšom trhu v Európe a predali viac ako tri milióny nahrávok v krajine, kde k špičke nepatria Duran Duran, či Frankie Goes To Hollywood, ale starý patrón Roger Whittaker!

Tá kožená minisukňa

Nemecko je pre Depeche Mode očividne dôležitým teritóriom. Martin Gore sa nedávno presťahoval do Berlína a dokonca tu kapela nahrala všetok svoj dôležitý materiál. Gore, ako sám priznal, býval tichý, rešpektovaný chalan, totálne postrádajúci sebadôveru a bez motivácie podstúpiť čo i len polhodinovú cestu vlakom do Londýna, až do času, kedy po skončení školy nezískal prácu úradníka v NatWest banke.
Jeho transformácia bola nepatrná, no kompletná. Dnes sa prechádza kompletne oblečený v kožených veciach, vyzdobený policajnými putami, odznakmi a ďalšími kovovými predmetmi, ktoré dokonale pasujú k sado-masochistickej nálade skladby "Master And Servant". A mimo svojej ulity je pán Gore šťastný aj vo chvíľach, kedy si so svojou nemeckou priateľskou Christine vymení oblečenie alebo si od nej požičia koženú minisukňu so zipsom. A prečo nie?

"Nie, nie, tú sukňu som si kúpil na Kensington Market," zaspomína. "Veľkosť 12, ak sa nemýlim. Boli tam v tej chvíli dve naše fanynky. A myslím, že to vyzerá dobre, ani nie homosexuálne."

Tento fetiš funguje aj na pódiu, kde sa objavuje v podprsenke so spadnutými ramienkami. Dokázal by sa takto objaviť bez nohavíc? "No, hmm, aj možno aj hej."

Na párty, z príležitosti ukončenia turné, Martin zostáva verný svojmu vyhláseniu, že "po pár drinkoch pekne vyvádzam", a predvedie vzrušujúci striptíz. Depeche Mode sú jednoducho plní malých prekvapení. Ako povedal Martin: "Vydáte zopár milých popových singlov a začnú vám tolerovať aj trochu perverzity. Aj "Some Great Reward" album mal pracovný názov "Perversions", ale prišlo nám, že mamy by svojim dcéram asi takýto album nekúpili."

Rúhavé fakty

Martinov štýl písania je sexy svieži, bez potreby sexizmu. Povedal som mu, že mám pocit, akoby jeho prístup bol viac ženský, než mužský a vôbec nenasledoval úder päsťou.
"Dokonca aj v "Master And Servant" sa vôbec nespomína sex a skladba absolútne neznevažuje ženu. Ak tú skladbu interpretujete na heterosexuálny vzťah, tak žena je v nej tá, čo má navrch. V "Somebody" spomínam presne to, po čom túžim, čo chcem, sú to vlastne moje požiadavky, no stále prezentujú akúsi rovnoprávnosť."

Depeche Mode nemajú na svojom konte žiadne súdne ťahanice, no ich posledný singel, "Blasphemous Rumous" bol, podľa tvrdenia kapely, viacmenej v BBC zakázaný. Dokonca po jeho vydaní s ním nemohli vystúpiť v Top Of The Pop, keďže odkazuje na "zvrátený zmysel pre humor" u Boha a samotná skladba pojednáva o 16-ročnom dievčati, ktoré spáchalo samovraždu, čo bolo pre verejnosť až príliš šokujúce.

Andy Fletcher, ktorý bol v cirkvi veľmi aktívny, ako člen Boy Brigade, spočiatku skladbu doslova nenávidel, no postupne prišiel na to, že skladba má solídny sociálny odkaz. "Blasphemous Rumours" je postavená na príbehu dievčaťa, ktoré Martin osobne poznal v období, kedy ho záujem o vieru zlákal, ako 17-ročného, do kostola, spolu s Fletchom a Vincem. Nikdy som sa nepovažoval za kresťana a chcel som vedieť, čo ho k tomu motivovalo.
"Som tak trochu pesimista, a k tomu šťastný. Niekedy vykresľujem veci až príliš čierno a dokonca, aj keď sa mi darí, mám tendenciu si všímať hlavne tie zlé veci. Konvenčný humor ma nudí. No napriek tomu si želám, aby aspoň zopár ľudí videlo trochu humoru v tom, čo robíme."

Dave Gahan, ktorý interpretáciou Martinových skladieb, si tak trochu "obúva jeho topánky" a myslí si, že Martin "vkladá do svojich piesní veľa emócii. Niekedy v tých skladbách odhaľuje až príliš. Myslím, že mu presťahovanie do Berlína pomohlo, aj vďaka tej odlišnej kultúre. On nad tým uvažoval už veľmi dlho."

Zatiaľ čo Dave a Fletch si stále spokojne nažívajú v Basildone, Martin v skladbe "Something To Do" vlastne len opísal nudu, ktorú zažíval v tomto provinčnom, malom meste. Alan Wilder pre zmenu Basildon jednoducho nenávidí a žije v Západnom Londýne. To však neznamená, že im hrozí rozpad. Všetci sa totiž zhodnú v tom, že lepšie veci produkujú práve vtedy, keď priveľa neplánujú a jednoducho robia všetko tak, ako to práve príde.

Zostať silný

David veľmi netúži po tom, aby sa z Depeche Mode stala vychytená, módna záležitosť. "Pre nás, pre Mute Records a Daniela Millera, to vôbec nie je dôležité. Náš osud máme pod kontrolou a agresívny marketing vôbec nepotrebujeme. Samozrejme, máme určitý imidž, ktorý je akýmsi hybridom medzi mládežníckymi idolmi mladých dievčat a chalanmi, ktorí majú radi pivo a chcú sa zabaviť. Dnes, keď vystupujeme, tak počuť viac rev, než obyčajné skandovanie. Pripomína mi to skôr zápasy Chelsea. Nik z nás sa budúcnosťou príliš nezaoberá, bolo by to až príliš desivé. Je to jednoduché. Úspech je postavený na dobrých skladbách a tie máme k dispozícii vždy."

Depeche Mode sa jednoducho pridržiadanie sa vlastných elektronických popových princípov jednoducho vypláca. Títo európski mladíci sú tu stále a na svojej módnej expedícii z Basildonu do Berlína ...

autor: Max Bell
zdroj: No.1, UK

Názory Devotees (4)

tomy

 1    23. október 2018 o 08:17

Citát: “Dave Gahan, ktorý interpretáciou Martinových skladieb, si tak trochu “obúva jeho topánky”... Žeby tu boli položené základy neskoršieho úspešného singla “Walking in my shoes” grin

Citát č. 2: “Ako povedal Martin: “Vydáte zopár milých popových singlov a začnú vám tolerovať aj trochu perverzity. Aj “Some Great Reward” album mal pracovný názov “Perversions”, ale prišlo nám, že mamy by svojim dcéram asi takýto album nekúpili.”
A čo tak pohrať sa s touto myšlienkou dnes, Martin? Veď aj politika je perverzná, nie?

radoo

 2    23. október 2018 o 09:29

mat carovny prutik,tak ho myslienkami presuniem do toho obdobia.alebo keby sa aspon obcas dobre ozral,mozno by este nieco poriadne skomponoval.

bob3

 3    23. október 2018 o 23:48

Trochu podivně působí ty zákazy, v podstatě u nich tehdy vládla cenzura, sice ne politická..

violator_2008

 4    24. október 2018 o 18:22

praveze dnes u nich plati cenzura POLITICKA, vtedy to bola skor “nabozenska” resp nieco, co malo chranit “dobre mravy” - bolo to skor usmevne, ale asi to malo svoj zmysel (hoci ked predtym vysielali genialnych Monty Python - co uz viac chceli “zakazovat”).

dnes je to potieranie inych nazorov (a tym vobec nemyslim nacistov, fasistov a konspiratorov - tych treba potierat stale) ako je liberalny mainstreram - a znova - nemyslim tym debilkov ako poHlavne spravy alebo Zjem aj Vlek - ale opominanie legitimnych napr konzervativnych medii ako Postoj alebo Tyzden. Alebo protesty studentov na US univerzitach proti prednasajucim s hetero-nazormi. To je divne.

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa