Zvuk “Devotional” éry

Zvuk “Devotional” éry

Alan Wilder poskytol na jar 1993 rozhovor hudobnému magazínu Keyboard, v ktorom sa sústredil na zvukovú stránku albumu "Songs Of Faith And Devotional", ktorá samozrejme nesie jeho typický rukopis.

Máš pocit, pokiaľ ide o zvuk, že sa album "Songs Of Faith And Devotion" líši od predošlých albumov Depeche Mode?
Alan Wilder: V podstate tento album reprezentuje niečo úplne odlišné, o čo nám v podstate aj išlo. Chceli sme v našom prístupe k hudobnej tvorbe toho zmeniť čo najviac len bolo možné, hlavne sme si sami chceli uchovať záujem o to, čo robíme a stavať samých seba pred výzvy. Uvedomovali sme si, aké jednoduché je podľahnúť rutinám, čím sa v podstate začína nuda. Myslím, že na tomto albume je cítiť väčší dôraz na samotné hranie. No akonáhle sme túto časť hudby dosiahli, nastúpili všetky tie technológie, ktoré sme sa za tie roky obľúbili a dali to všetko dohromady spôsobom, ktorý stále zachováva jedinečnosť Depeche Mode.

V akom ohľade má samotné živé hranie väčšiu dôležitosť, než zvyčajne? Sekvencujete dnes menej častí skladieb?
Stále sekvencujeme značnú časť nášho hrania, ale sequencer používame hlavne na reštrukturalizáciu toho, čo robíme. Keď to spolu "rozbalíme", vo výsledku to znie, ako keď hrá v pube obyčajná rocková kapela. A to je ten problém: nie sme jednoducho schopní zavrieť sa spolu v jednej miestnosti, hrať spolu, z čoho by vznikol nejaký magický kúsok hudby. Musíme aplikovať všetky tie technológie, aby to vo výsledku znelo spontánne a ľudsky. Jeden z pocitov, ktorý ma omínal pred začiatkom nahrávania tohto albumu súvisel s posledným albumom ("Violator"). Nech už bol, či je akokoľvek dobrý, je trochu prísny, strnulý. Tentoraz sme chceli, aby bol album omnoho uvoľnenejší a čo najmenej naprogramovaný. Myslím, že sa nám to v konečnom dôsledku aj podarilo dosiahnuť.

Dáš nám aj príklady živého hrania v konkrétnych skladbách?
Zoberme si takú "I Feel You". Bicie sú kompletne hrané naživo. Samozrejme, väčšina z tých partov bola následne samplovaná a sekvencovaná do bicích slučiek. Neznamená to, že sa to nemenilo počas vývoja skladby. V tej skladbe je celá séria slučiek, ktoré boli spolu sekvencované, s použitím (Steinberg) Cubase, do rôznych štruktúr z pôvodnej stopy hranej naživo.

V minulosti ste programovali kompletnú rytmiku, bez živého hrania.
Presne tak. V tomto prípade sme však technológie aplikoval na živé hranie, aby sme si boli istí, že máme správnu dynamiku. Čiže všetky tie jemné časové zmeny, ktoré dávajú pocit ľudskosti. Napr. vo "Walking In My Shoes" sú v jednej slohe rôzne slučky, ďalšia slučka sa objaví v prechode a v refréne nastane kompletná zmena zvuku bicích a rytmu. K tomu boli použité rôzne bicie výplne, hi-hat vzory a party perkusií v každej sekcii. Kombinácie tohto všetkého potom vyvoláva dojem, že sa rytmus neustále mení.

Mne práve mnoho tých partov, ktoré hrala samotná kapela, vyznieva omnoho temnejšie, než v prípade predošlých albumov Depeche Mode.
Do istej miery možno. Rád by som si myslel, že pokiaľ ide o zvuk, tak je zreteľné, o ktoré party sa jedná. No myslím, že tak ako vždy, sa to poslucháčovi celé zmieša. Preto si asi vždy poslucháč vytvorí vlastný mix, čím by sa mal sluchovo odbremeniť od mixu, ktorý ponúka kapela. Ak sa však pustíte do analýzy bez vlastného mixu, tak sa potom nepohrávate s hudbou ako celkom. Na druhej strane si však ľudia zvyknú pustiť bicie hlasnejšie. Hlavne pokiaľ ide o tanečnú hudbu, ktorá je veľmi rytmicky orientovaná. My samozrejme tiež dávam dôraz na rytmus, niekedy však hlučnejšie bicie nie sú veľmi žiadúce. Zasa, je trochu zložitejšie nastaviť mix tak, aby ste bicie stíšili, pretože už máme akosi vsugerované počúvať ich sprava dopredu. V momente, ako sa Vám ich podarí stíšiť, máte pocit, že to určite nie je správne.

Zmeny rytmických vzorov a umiestnenie bicích v mixe skladby "In Your Room", to sú podľa mňa najdynamickejšie prvky tejto skladby.
S tou skladbou to bolo trochu zložité. Nahrávali sme ju troma, či štyrmi spôsobmi. Jeden bol celý postavený na spôsobe, aký počujete v druhej strofe, s najmenšou bicou zostavou a "groovy" bassovou linkou. Ale výsledok v takomto rytme nebol dostatočne energický a silný; nikam to jednoducho neviedlo. Silnú štruktúru sme mali k dispozícii prakticky od samého začiatku. Presne sme vedeli, kde chceme mať jednotlivé slohy, refrény a prechody. Takže, tak ako v prípade "I Feel You" som si sadol za bicie a nahral bicie party v doprovode s predprogramovaným trackom, následne ešte raz v miernom funky štýle atď.

Samotné zvuky bicích pôsobia, akoby sa každou sekciou menili.
Tie bicie sme nahrávali v prenajatej vile v Madride. V suteréne sme postavili nahrávacie štúdio. Mali sme dve bicie súpravy, menšiu a väčšiu, nahrávali sme ich v rôznych priestoroch, čím sme získali vždy iný "náboj". A takisto sme na nich hrali v rôznych štýloch. Tá menšia bicia súprava, ktorá nastupuje v druhej slohe, bola obohatená o zaujímajú slučku, je to vlastne ďalšia bicia súprava, ktorej výstup bol redukovaný cez syntetizér a následne ešte skreslený. Vznikol z toho podivný zvuk perkusie opäť zaslučkovaný proti skutočným bicím a to celé upravené do funky štýlu. Takéto veci robíme bežne. Napriamo nahráme hru na bicie, následne to celé vyvážime a prehráme to cez syntetizér. Príkladom je začiatok skladby "I Feel You". Bicie sú tam zahrané naživo, potom samplované, prehrané cez syntetizér, skreslené a potom redukované na polovičnú úroveň.

Aký typ syntetizérov teda bežne používate na zvuky bicích?
Môže to byť čokoľvek. Používali sme Roland 700 modulárny systém. Takisto sme používali skreslovacie boxy a filtrové sekcie. Často aj procesory gitarových efektov. Celkom radi používame Zoom, má skvelé efekty pre skreslenie a kompresiu.

Na vrchole crescenda v "In Your Room" sa objaví verš "Your Burning Eyes Cause Flames To Arise". To je jedna z častí albumu, kde ste postavili dôraz na jedinom slove, kedy na pozadí slova "flames" zaznie činel.
Tento prvok sa pridal až neskôr. To sú presne tie časti piesní, kedy máte pocit, že v danom momente tomu treba niečo pridať. Dali sme to do mixu. Ono, častokrát až keď príde fáza mixu, tak až vtedy je zrejmé, že je potrebné ešte niečo pridať. Počas procesu nahrávania neviete nikdy povedať, že daná vec, či skladba znejú dostatočne dobre. Takže, takéto "ozdoby" sa pridávajú až počas mixovania, ako napr. tie zadné činely.

Čo Vás láka na opačne prehrávaných zvukoch? Na tomto albume je ich mnoho, rovnako na predošlých albumoch Depeche Mode.
Nie som si celkom istý, ale takmer vždy som to ja, kto takéto zvuky navrhuje, takže to musí mať niečo dočinenia so mnou. Mne to príde ako celkom zvláštny psychedelický efekt. V mladosti som užíval psychedelické drogy a tieto zvuky mi propomínajú počúvanie hudby v tom stave: všetko znelo akoby prehrávané pospiatky. Takže, keď počujem takto obrátene prehrávané zvuky, dostanem sa do akejsi trippovej nálady. Takéto spätné zvuky sa dobre využívajú na prechod z jednej sekcie do druhej, prípadne na zvláštnu výplň prechodu z verša do refrénu.

Takáto spätná "epizóda" je počuteľná aj na konci skladby "Mercy In You".
To je spätné high piáno. Na začiatku "Judas" znejú gajdy, nahraté priamo, do ktorých bola mixnutá spätná ozvena. Na tých spätný ozvenách je skvelé to, že pridajú zvuku ďalší priestor bez toho, aby to znelo nepríjemne. Na druhej strane som však proti prílišnému využívanu ozvien, nakoľko ťažko znášam tým vznikajúci distančný efekt. Často chcem však počuť zvuky v priestore alebo sa snažím zachovať čistotu zvuku, zatiaľ čo sa ho snažím niekam umiestniť. A presne takéto niečo umožňujú spätné ozveny. Uprostred skladby "Rush", to je taká progresívna rocková záležitosť v druhej polovici albumu, počuť vokály s množstvom spätných ozvien; tie skutočne vokály zvýraznia.

Spracovávate vo veľkom aj zvuky piána?
Celkom často. Piánový part v úvode "Walking In My Shoes" sme prehnali cez gitarový procesor, čím došlo k skresleniu a zvuk bol drsnejší. K tomu sme pridali sampel čembala. Aj piáno v "Condemnation" sme prehnali cez taký rozheganý "pitch-shifter". Pôvodným zámerom bolo zvýrazniť viac gospelový nádych skladby, aby to nevyvolávalo len pocit napodobeniny gospelu a takisto vytvorenie efektu, že je to hrané vo väčšom priestore. Takže na samom začiatku sme prinútili každého z našej štvorky urobiť v tej istej miestnosti jednu vec. Fletch udieral tyčou o cestovný kufor, David s Floodom tlieskali, ja som hral na bubon a Martin na organ. Potom sme to spolu počúvali. Bolo to síce v embryonálnom štádiu, ale získali sme nápady na ďalšie smerovanie.

Album obsahuje značné množstvo gitarových partov, ale nejde o žiadne klišé, žiaden blues/metalový štýl. Skôr to pôsobí tak, akoby použitie gitary vždy určovali sample a syntetické zvuky.
Máme veľmi silnú averziu voči typickému zvuku rockovej gitary. Niekedy síce príde na debatu o intenzite niektorých rockových nahrávok, ale my by sme si tú intenzitu vytvorili nanovo, vlastným spôsobom, bez toho, aby sme sa uchýlili k nejakým klasickým taktikám. Napr. že by sme vysoké, doslova kričiace gitary mohli transformovať do rádiofrekvenčných vĺn. Na druhej strane, naše gitarové party majú tendeciu znieť vcelku zvláštne. Preháňame ich cez Leslies a iné zariadenia, čím výsledný zvuk menej a menej pripomína gitaru, no pritom sila tohto nástroja zostáva zachováva.

Pridali ste do svojho technického zázemia veľa nových zariadení, myslím od posledného albumu?
Ani nie. Jedinou zmenou je skutočnosť, že používame viac akustických nástrojov, najmä vo fáze komponovania. Keď spoločne pracujeme na skladbách, tak obyčajne využívame gitaru, piáno, bassgitaru a bicie. To sú skutočne tie najzábavnejšie nástroje k hraniu. Každý z nich má veľmi príjemnú dynamiku. Jediný problém je v tom, že piáno môže z času na čas diktovať to, čo komponujete, či píšete. Zdá sa byť užitočné skladať na nástrojoch, ktoré Vám dajú veľa dynamických odoziev. Lenže následne to, čo skomponujeme, transformujeme do zvuku úplne odlišného a riff získava úplne novú kvalitu.

Takže vaše elektronické vybavenie sa za posledné roky veľmi nezmenilo.
Stále používame tie isté samplery - Akai a Emulatory. K tomu množstvo rackových a modulárnych syntezátorov: Minimoog, Oberheim, Roland 700 system, APR 2600. Máme samozrejme aj moderné zariadenia, ale žiadne DX7, PPG, či podobné záležitosti.

A čo Vás odrádza od novších zariadení? Je to otázka zvuku, či limitovanej programovateľnosti?
Ide o zvuk. Ak by sme mali pocit, že DX7 má skvelý zvuk, používali by sme ho stále. Staré syntezátory majú organickú kvalitu, sférickost a drsnosť, čo u digitálnych vecí nepočujete. No flexibilita je takisto dôležitá. U starších zariadení máte takisto väčšiu flexibilitu v smerovaní zvuku; viete si vytvoriť vlastné patche bez toho, aby ste si museli prispôsobiť nejakú továrenskú vzorku. DX7-čka najskôr na mňa urobila dojem, hlavne pre tie zvončekové zvuky, ktoré v tom čase neboli veľmi dostupné. Ale ak ste chceli tieto zvuky meniť, či upravovať, skončili ste, teda pokiaľ sa Vám nepodarilo pochopiť tie zložité algoritmy. Nikomu, koho poznám, sa to nepodarilo obísť. Mne sa to teda nepodarilo.

Ako člen Depeche Mode máš možnosť celkom iného pohľadu na vplyv elektronických technológii na popovú hudbu za posledné dekády. Aký máš pocit z toho, ako jednotlivé kapely využívajú elektroniku?
Som v prvom rade sklamaný. Je až na hanbu, že sa elektronika využíva iba v oblasti tanečnej hudby. Ale tak viete, hoci sme často uvádzaní ako kapela, ktorá výrazne umožnila vzostup elektronickej tanečnej hudby, snažíme sa čo najviac z tejto "kategórie" vymaniť. Dôvod je jediný: my kladieme dôraz, v prvom rade, na piesne samotné. Všetko, čo robíme, slúži na vylepšenie piesne samotnej, vytvárame tú správnu atmosféru. Samozrejme, že mám veľmi rád tanečnú hudbu, Kraftwerk a techno; to sa nedá nevšimnúť, že nás to ovplyvňuje. My to však aplikujeme na piesne. Niekedy totiž, ak piesne príliš elektronikou nezaťažíte, tak pôsobia hrejivejšie a emotívnejšie.

Tvoj názor na postupné zmeny vkusu v otázke syntezátorového zvuku?
Má to pozitíva aj negatíva. Množstvo ľudí z rapovej scény používa technológie veľmi zaujímavým spôsobom, keďže sa snažia, aby ich nahrávky pôsobili drsne. Na druhej strane zasa veľa vecí z popovej hudby pôsobí príliš uhladene a nedotknuto, vďaka čomu tu máme množstvo blbečkov. Ja sa snažím, zachytávať obe tieto stránky, aby to znelo čisto, s plným frekvenčným rozsahom, ale zároveň aby to obsahovalo množstvo drsných prvkov. Zoberte si opäť takú "Mercy In You", do ktorej sme pridali takú rapovú biciu slučku. Ak sa pri jej počúvaní sústredíte hlavne na rytmus a k tomu pridáte ešte jeden, či dva ďalšie prvky, tak to znie k posratiu skvele. K tomu ešte môžete pridať všetky low-endové skreslenia bassového bubna. Lenže keď k tomu už začnete pridávať a tlačiť do popredia ostatné nástroje, už to začne znieť zmätočne, v nízkych hladinách to prestane byť zrozumiteľné, tak začnete hľadať kompromisy v rytmike, aby ste mohli vyplniť všetky ostatné party. A v momente, ako sa do toho naozaj pustíte, začne sa vytrácať všetok ten počiatočný "drive". Mix tejto skladby bol skutočne náročný.

To ste "low bit"-ové samplery používali zámerne? Aby ste udržali grunge prvok vo vašich zvukoch?
V tomto smere je potrebné niečo povedať. Úplne prvý Emulator znel skutočne skvele, ale hlavne preto, že jeho kvalita bola úbohá. To isté platí aj pre analogovú pásku; ten sykot môže byť niekedy brilantný.

Aký sampler používate pri zvukoch bicích?
Hlavne Akai S1100, ani nie tak pre jeho zvukovú kvalitu, ktorá je inak v pohode, ale skôr preto, že jeho spúšťací mechanizmus je omnoho prísnejší, než v prípade Emulatora. Omnoho viac výhod, proti Emulatoru, má aj v spôsobe priraďovania výstupov, hoci si myslím, že zvuk Emulatora je o niečo lepší.

A aké klávesy budete využívať na blížiacom sa turné?
Pravdepodobne Emaxy, pretože sú pohodlné a vhodné na premiestňovanie, cestovanie. Bolo by fájn mať k dispozíci niečo, čo má v sebe oktávu navyše, nakoľko musíme pre každú skladbu využívať klávesy pre množstvo zvukov.

Prizvete si aj nejakých ďalších hudobníkov?
Možno vokalistov. Všetko, čo nateraz viem je, že budem hrať na živé bicie a Martin bude určite viac hrať na gitaru. Domnievam sa, že sa budeme viac prikláňať k obrazu "rockovej kapely", ale určite dúfam, že v globále tento obraz nebude dominantný.

zdroj: Keyboard, 05/1993

Názory Devotees (12)

tomy in chains

 1    2. december 2020 o 07:54

Neskutočný článok… Hneď si idem pustiť SOFAD a poplakať si nad šokujúcou informáciou, že aj Alan v mladosti užíval psychedelické drogy… Vedel som, že má rád alkohol a ženský pohľad na koncerty DM, ale toto? Ale nesúdim ho, veď sa raz dokonca priznal, že musel ukradnúť kura, lebo nemal čo do úst… Hold, dospievanie je pekelne náročné...
Monghi: Ďakujem, posúvaš svoje vlastné limity, čo sa táka článkov. Nech ti tá inšpirácia vydrží aj naďalej. Veď aj budúci rok bude čo oslavovať, 40 rokov od vydania prvého DM albumu, napríklad…
PS: K tej technickej stránke sa vrátim, ak vyštudujem vysokú školu zvuku, ale tiež som stále rockerom tvrdil, že to, čo počujeme na SOFAD a znie ako klasické rockové bicie a gitara, určite neboli spracované klasicky - rockovo, veď je to album DM a tí to vedia poriadne rozobrať a znova dať dokopy len pomocou svojej elektronickej úchylky… smile Sám si pamätám, ako som pri dome (býval som v paneláku, aby ste si nemysleli) v garáži (v prenajatej, aby ste si nemysleli po druhýkrát, haha) v r. 1997 hral rytmus I Feel You a vôbec to na tých lacných bicích zn.: AMATI neznelo ako DM! smile

Peteman

 2    2. december 2020 o 20:08

To, ako sa len tak mimochodom medzi rečou priznal, ma tiež pobavilo. Ale viac ma zaujala iná vec. Jeho výhrady k ikonickému stroju Yamaha DX7. Ale beriem. Ved´ kto iný ako Alan si toto može dovolit´.

Peteman

 3    3. december 2020 o 16:32

Inak ale Some Graet Reward priam srší Yamahou DX7.

Tomasito

 4    3. december 2020 o 17:02

Skvely clanocek - pohladilo mi to dusu. Opat bolo citit ako bol tento pan zapaleny do hudby a s nim aj jeho suputnici. Toto je to - preco som ja miloval DM, alebo lepsie povedane preco milujem hudbu DM v casoch 88 - 93, ta minilizacia, sustredenie na detail, to je to co mi uz dlhe roky u DM chyba - ale to je vseobecne zname.

tomy in chains

 5    7. december 2020 o 09:12

Ale konečne som pochopil, prečo ma počúvanie “SOFAD” bolí... Na tom som prišiel až po 27 rokoch… Stačil jeden víkend a vyjasnilo sa mi to…
Inak, Slovenský rozhlas v zast. Lacom Lučeničom opäť venuje poslednú hodinu v týždni čisto hudbe Depeche Mode!

outsider

 6    7. december 2020 o 17:27

Mravenčia práca prináša skvelé výsledky nehovoriac o predajnosti albumu SOFAD. Zmena prístupu tvorenia aj nahrávania priniesla revolúciu ako aj ošiaľ na javiskách sveta si vypýtala svoju cenu drogová závislosť u Davea, psychické zrútenie Fletcha a alkoholizmus u Martina. Takéto psychické rozpoloženie prirodzene vyvolávalo otázku u Alana Wildera či je skupina schopná ešte niečo vytvoriť. Z toho dôvodu usúdil, že sa majú s tým vysporiadať každý osobne. U hudobníkov alebo umelcov je veľmi ťažké určiť hranicu medzi súkromím a skupinou. Dodnes ostáva otázkou či bol na to potrebný odchod Allana Wildera od DM.

Andy

 7    7. december 2020 o 20:30

@outsider neviem teraz uz presne ci to bolo pocas nahravania SOFAD alebo promo k SOFAD kde bola Alanova polozena otazka ” ci si vie predstavit seba v DM v roku 2000 ? ” jeho odpoved bola ” nie ” .... myslim ze sa aj dost pisalo o tom ze vlastne pocas nahravania SOFAD Alan dostal ten pocit ze uz musi z DM odist a ak sa nemylim bolo to uz v prvych par tyzdnov v madride kde sa nic nedialo ale to uz neviem presne ... ale inak nahravanie SOFAD bolo pre neho dost na psychiku:) inak ked Alan vydal Unsound Methods tak samozrejme pocas promo UM dostal otazky smerujuce k DM, tak dostal odpoved ze kolko stalo nahravanie SOFAD a kolko UM, Alan odpovedal ze za nahravanie SOFAD by nahral cez 100 albumov UM smile Inak ako som sa uz dost casto vyjadril Violator/SOFAD je podla mna vrcholne dielo DM3 a ULTRA je asi vrcholne dielo DM4, zatial sa mi nejak nic nedostalo do usi co by Ultru prekonalo ...

Tomasito

 8    8. december 2020 o 10:48

@Andy - asi si to chcel napisat naopak Violator/SOFAD je vrcholne dielo DM4 a ULTRA je asi vrcholne dielo DM3, ci? wink
Inac uplny suhlas (ja by som este pridal Black Celebration a Music for the masses).

Rajny

 9    8. december 2020 o 13:12

Ultra nadviazala a rozsirila, dokonca si myslim, ze spestrila paletu zvukov zo SOFAD resp. Violator. Tim priniesol vela hudobnikov, ktori prispeli k hutnosti a charakteru tohto pestreho albumu.
Potom vsak prisiel nepochopitelny rach s nazvom Exciter, ktory degradoval zvuk DM na dlhe obdobie. Ak mam na mysli zvuk tak tym myslim hlavne zaklad - bicie&basa; - a pribudlo nepochopitelne skripanie.
O kvalite koncertnych nahravok sa tu uz popisalo vela.

Andy

 10    8. december 2020 o 20:03

@Tomasito - nie, myslel som to ako verzie smile DM1 - Gore, Fletch, Gahan, Clarke; DM2 - Gore, Fletch, Gahan; DM3 - Gore, Fletch, Wilder, Gahan; DM4 zas trojka Gahan, Gore, Fletch .. alebo ze by len Gahan/Gore ?:) ako jasne, BC alebo MFTM radim ako evolucny prinos Wildera ktory vyustil do Violator/SOFAD .... alebo uz viackrat som pisal ze Violator je taky dazd pred burkou, SOFAD je totalna burka, hromy/blesky a ULTRA je ten ukludnujuci dazd po tom vsetkom, tieto 3 veci su pre mna dost silne nahravky ...

tomy in chains

 11    12. december 2020 o 15:17

Hm, tuším minulý rok som sa nechal článkami ohľadom tohto albumu poriadne unášať... Pri ich čítaní (ďakujem monghi) to bolo samá inšpirácia… I Feel You je krásnou ukážkou celého príbehu tvorby SOFAD albumu… Akoby v tom singli bolo vypovedané všetko, čo trápilo Depeche Mode: komunikačné problémy, Davidove odcudzenie, Andyho komplexy, Alanov často márny boj, ale stále tam tlel ten depešácky náboj inovatívnosti, krehkosti, romantiky, tvrdšej gotiky, dych vyrážajúcemu imidžu, biblickému videoklipu, taký 4:00 min. “flashback of SOFAD”...

Michaela 146

 12    13. december 2020 o 11:04

V době kdy se natáčel album SOFAD, byl můj život jedno velké slzavé údolí, pro mě to bylo velmi těžké a smutné období, bohužel…Postupem času jsem si i já našla cestičku k albu SOFAD…Čas prý léčí? Jsou to jenom slova, která nezmenší prožitou bolest ani štěstí...Ale hudba je tím největším lékem na bolavou duši…Bylo mi krásných 19, sedím u televize a sleduji MTV, když  VJka Simone ohlásí skladbu In Your Room…V duchu si říkám, něco na té skladbě je…je jako magnet v té chvíli jsem zůstala sedět jako přikovaná...Postupně jsem přišla na chuť i skladbě I Feel You, ale musela jsem jí pochopit, jelikož prvotní poslech byl pro mě šokem…terapie.

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa