Štyri ku jednej (02/1994)

Od zvrátenej úzkosti "Blasphemous Rumours" a "Master And Servant", cez útlak a nepokoj "Never Let Me Down Again" až po zradu a osobné obvinenia minuloročných singlov "I Feel You" a "Condemnation", vniesli Depeche Mode, viac než ktorákoľvek iná kapela, do popovej hudby európske ideály a nekonformnosť.


Názory Devotees (11)
jeanmichel
1 27. apríl 2024 o 19:17
Možno mnohí budú mať iné názory, ale S.O.F.A.D. bol zrejme najúspešnejší album v histórii DM. Samozrejme že tiež som bol ich smerom, štýlom a imidžom na tomto albume trochu zmätený, že prečo toto, ale prijal som to.
V podstate to bol môj prvý živý koncert v Prahe kde som 18.6.1993 bol a mrazilo ma od vzrušenia po tele.
Album som non-stop točil na walkmane. To bol prehrávač na kazety do vrecka.
Zažil som vtedy zaujímavé životné obdobie.
Higher love pre mňa doteraz top skladba, ktorá asi je málo docenená a nehrá sa na koncertoch.
V podstate som týmto koncertom videl a zažil vystupovať všetkých členov kapely.
Martin vniesol blues do skladieb a aj B strán singlov ako bol npr.Death’s Door.
Corbijn sa staral o imidž a Gore o písanie textu a hudby mne vždy blízkej, keďže tieto témy ma zaujímajú dodnes.
Daveho hlas dáva punc Depeche modu.
Alan bol veľký a je veľký experimentátor, to môžete na vlastné uši potvrdiť a ohodnotiť z jeho projektu Recoil, ktorému sa začal naďalej venovať.
A Andy to tak nejako ľudsky držal pokope v kapele, keďže bol od detstva priateľ z Martinom.
Naozaj iba málo kapiel 80’ ich rokov dnes ešte robia veľkolepé turné po celom svete.
Stále majú čo povedať ako do politickej, tak duchovnej či hudobnej scény.
Nakoniec týmto posledným albumom Memento Mori a hlavne jeho poslednou skladbou akoby sa lúčili.
Ani by som sa nečudoval.
44 rokov tvoriť a prežiť si to všetko, hmmm. Dosť rušný život, nie?
Ak ešte chcú v budúcnosti niečo vydať, budem rád. Zato majú už svoj vek.
Mohli by kľudne už len oddychovať.
Fanúšikovia sú zatiaľ nakŕmený.
Nakoniec ktorá kapela dokáže mať takých fanúšikov, že na ich počesť sa robia párty iba z ich hudbou? Neviem o žiadnej.
Párty DM sú niečo, čo nemá obdoby.
Sú to skvelé akcie, na ktorých sa ľudia bavia a tancujú aj bez alkoholu a drog.
No nie je to skvelé?
Do počutia a dovi na niektorej z DM párty.????
Walking in Secret Garden
2 28. apríl 2024 o 00:01
jeanmichel množstvo myšlienok mi akoby píšeš z duše.
A pre mňa paradoxne bol SOFAD vrchol vo všetkom, veľmi podobne ako u samotných členov, i keď samozrejme len v zmysle ako u obyčajného človeka, nie hviezd. Vrchol zhýralosti, vrchol fanúšikovstva, vrchol v zbierke CD (v relatívnom zmysle v kontexte doby), vrchol nespútanosti, vrchol uctievania až možno ako náboženstvo… A potom podobne ako u členov DM prichádzalo obdobie “normalizácie”, zodpovednosti, hľadanie “inej viery”, zanechanie alkoholu, o málo neskôr manželstvo (našťastie dodnes), otcovstvo atď.
Ale láska k DM a tiež k fanúšikom DM zostáva navždy. A vrchol DM asi už pre mňa nič ako SOFAD neprekoná. Či už ako album (hudba) samotný, alebo to obdobie, ktoré som prežíval ako som už písal vrchol vo všetkom, čo sa DM týka.
Walking in Secret Garden
3 28. apríl 2024 o 00:18
S tými živými bicími fakt, to je zaujímavé. Som si pustil dnes na YouTube nejaký live z Exotic Tour: Santiago, Chile 1994 a naozaj, Rush živé (ale to aj 1993), potom však živé navyše v porovnaní s 1993 aj Halo a Stripped. Možno aj Behind The Wheel, to som nevedel pri tej kvalite celkom rozoznať. Podobne som si nie istý ani pri Walking In My Shoes, prípadne pri ďalších piesňach.
Walking in Secret Garden
4 28. apríl 2024 o 00:25
Tak našiel som aj video a teda tie, kde som mal pochybnosti, tak tam na bicie Alan nehral.
Plus ešte s bicími A Question of Time, ale to je trochu iný prípad, pretože to ani v 1993 nehrali. Hlavne teda zmeny na bicie v porovnaní s 1993 sú Halo a Stripped. A ešte dopĺňam Policy of Truth, som objavil, že tiež s bicími a Clean.
Jaman77
5 28. apríl 2024 o 09:23
SOFAD a ani turne k nemu doteraz nic neprekonalo…Po tomto skvelom nadcasovom albume vsak vysiel este jeden skvely pocin a to je ULTRA,nedam nan dopustit.
Walking in Secret Garden
6 28. apríl 2024 o 11:21
Vnímam to rovnako. Ultra je pre mňa dôstojný nasledovník. Uzatvára mi zlatú päťku.
A hudobne na mňa pôsobí akoby zmes albumov Violator a SOFAD.
EverythingCounts
7 28. apríl 2024 o 23:17
Je nejake vysvetlenie kapely preco pocas Devotional a Exotic Tour nikdy nezahrali Black Celebration?
Hladal som na setlist.fm ale nevedel som sa dopatrat aby tato ikonicka skladba zaznela aspon na jednom koncerte
Monghi
8 29. apríl 2024 o 14:54
@EverythingCounts: je vysvetlenie potrebne? Mozno im nezapadala naladou, mozno si povedali, ze je to pre nich (v tej dobe) uz vsetko uzavreta kapitola ... Skusali to so Something To Do a po prvom pokuse to zabalili ... a to tiez neskor presakovali veci, ze co vsetko mali este naskusane a podobne ... Devotional turne bola dokonalost sama, Exotic / summer, to uz boli Depeche Mode odtrhnuti z retaze po vsetkych strankach ... presne v tom istom style, ako ked sa U2 odtrhli z retaze s druhou ediciou ZOO TV, po vydani albumu Zooropa ... cista sialenost, no pre fanusikov absolutne genialne! Zaujimave, ze U2 sa k tomu dokazali v sterilnej forme vratit, ale ponali to uplne inak a vytvorili nieco, co je pre mnohych nepochopitelne, kto Sphere zazil, ten tvrdi, ze to bolo abnormalne ... vec chuti, ale Depeche Mode maju v sebe cosi, co im brani vracat sa do minulosti ... je to pre mna nepochopitelne, ale je to tak
takze, v podstate vdaka Bohu za vsetky live zaznamy zo SOFAD obdobia ...
Dave & Mart
9 1. máj 2024 o 23:20
Ja si myslím, že ‘Something To Do’ skončila v setliste hlavne kvôli Daveovi. Z tých záznamov, čo som videl a počul mu absolútne nesadla. Podobne ako ‘Halo’ počas Global Spirit Tour.
Dave & Mart
10 1. máj 2024 o 23:22
@Jaman77 [#5]:
Ultra je fajn a určite by som si želal počuť naživo ‘Insight’ v plnej verzii s Daveovými vokálmi.
tommy
11 10. máj 2024 o 12:19
Citát: “Depeche Mode sú však kapela iného razenia, ktorá prechádza svojimi vnútornými zmenami, no navonok sa snaží o elegantný a súdržný imidž, na ktorý dohliada objektív fotografa a režiséra Antona Corbijna”.
Spomenul som si na tento citát práve, keď som dnes čítal prvú časť : “Temná stránka Depeche Mode (04/1997))”.