Živá hudba, nie pantomíma (1993) - II.

Živá hudba, nie pantomíma (1993) - II.

Počas zastávky v španielskej Barcelone, v rámci legendárneho Devotional turné, sa reportér magazínu Musician stretol postupne so všetkými členmi kapely, a zaroveň mal v pláne pripraviť americké publikum na niečo úplne nové.


Dnes 32-ročný Martin Gore vhupol do sveta hudby ako dieťa popu 1970-tych rokov. "Prvá hudba, ktorej som skutočne, ako 12-13 ročný, prepadol bol Gary Glitter. Nech už to vyznie akokoľvek banálne, Glitter, ako aj Mike Leander, písal skvelé popové skladby. Čím som bol starší, tým som viac prenikal do tvorby ľudí ako Neil Young, John Lennon a Leonard Cohen, dokonca som sa v jednom období utiekal k hudbe Jonathana Richmana. Myslím, že Neil Young precíti každé jedno slovo, ktoré napíše."

Dá sa to prirovnať aj k Martinovým skladbám? "Áno, áno, áno," povie, "Práve preto mám pocit, že nie som až taký plodný autor. Nechápem, ako môžu niektorí ľudia chŕliť jednu pieseň za druhou a myslieť vážne každé jedno slovo a každej jednej skladbe prikladať dôležitosť."

V Martinových skladbách nie je zložité nachádzať gay, bisexuálne významy, či odkazy. Napr. v "Never Let Me Down Again", v ktorej sa spieva "I'm safe as houses/As long as I remember who's wearing the trousers." Martin, ktorý má inak dlhoročnú priateľku a dieťa, však v tomto smere nič nevylučuje. "Mne sa vždy páčila predstava nejednoznačných piesní," povie. "Mne skutočne veľmi nezáleží na tom, či ma ľudia považujú za heterosexuála alebo gaya. Odjakživa neznášam ten macho imidž, ktorý prevláda v rockovej hudbe. Na druhej strane si však myslím, že som v niektorých momentoch zašiel trochu priďaleko. Mám na mysli obdobia, keď som sa na pódiu objavil v sukni a podobne. Myslím, že som tým kapele viac uškodil. V určitých hudobných kruhoch nás stále nerešpektujú a vo veľa prípadoch je tým dôvodom práve imidž. Ale ešte vždy, keď sa obzriem späť, tak sa na tom z chuti zasmejem."

"Keď píšem piesne, mám snahu s ľuďmi pohnúť, zatriasť," povie. "Veď je to také jednoduché. Ale nemám žiaden veľký plán zatriasť celým svetom. Jednoducho chcem len slovami a hudbou zachytiť vášeň."

Skladateľstvo Martina Gorea je vo vysoko výkonnom organizme Depeche Mode kľúčovým prvkom, hoc sú jednotlivé role v kapele jasne delegované. Martin píše skladby, Alan Wilder sa postará o ich aranžmány, David Gahan ich spieva a Andy Fletcher sa stará o obchodnú stránku toho všetkého. Vizuálna stránka bola zverená fotografovi a video režisérovi Antovi Corbijnovi. Ten dokonca navrhol celý vizuálny koncept aktuálneho turné, z ktorého pripravuje aj dokument. Album "Songs Of Faith And Devotion", ako aj ten predošlý, "Violator", produkoval Flood, ktorý je známy aj spoluprácou s U2, či Nitzer Ebb.

Depeche Mode však manažéra nemajú. "Hlavným účelom manažéra je ovplyvňovať dianie, riadiť zmluvy a dávať podnety," povie Andy. "My to zvládame aj bez neho a nikdy by sme takého človeka ani nenajali." Andy dokonca prezradil, že do posledného albumu fungovala dohoda s Mute Records na základe podania rúk, posledné dva roky je každý album viazaný samostatnou zmluvou.

Než sa Andy pridal k Depeche Mode, pracoval v poisťovni ako referent na oddelení penzijných zmlúv a spracovával podklady ohľadne investícií. Aj v prípade kapely priznáva, že "celý môj život je postavený na číslach". Evidentne mu to neprekáža.

"Viete, venovať sa len hudbe, to ma veľmi nenapĺňa," povie. "Som v podstate taký neužitočný hudobník. Aj keď som kedysi hral na bassgitare, tak som nemal ambíciu byť skvelým hráčom, takže ani po presedlaní na syntezátor som v sebe neživil ambíciu stať sa profesionálom v tejto oblasti."

"Hudba nie je pre mňa stimulom. Počúvam ju, v podstate posledných 10-12 rokov je súčasťou môjho života, ale viac ma bavia iné veci. Samozrejme, práca s kapelou je pre mňa stále obohatením a výzvou, ak vezmeme do úvahy fakt, že niečo vytvoríte, nahráte to, uvediete to na trh, urobíte tomu promo a podobne. Predaj našich produktov je celkom zaujímavá vec." Samotný produkt však nie je úplne jednoduchým obchodným artikolom, je to výsledok tímovej práce. Melódie, harmónie a texty demo snímkov, ktoré sa rodia v Martinovom domácom štúdiu.

"Počnúc albumom "Violator", hovorí Martin, "ma ostatní požiadali, aby som demosnímky ponechal v čo najjednoduchšej forme a podobe, aby tak piesne boli otvorené všetkým možným interpretáciám, než ich prinesiem do štúdia. V niektorých prípadoch boli demá postavené na jednoduchom organovom parte, sprevádzané vokálmi, a v štúdiu sme na tomto základe skúšali všetky možné postupy. S každou ďalšou nahrávkou je to zložitejšie a zložitejšie, nakoľko, ak chceme prísť s niečím úplne novým, musíme čoraz viac experimentovať."

"Môžem Vás ubezpečiť, že je to skutočne dlhý a bolestivý proces," pridá sa do debaty Alan. "Je to postavené na množstve pokusov a omylov, a omylov je väčšina. Zistili sme, že najlepšie sa pracuje tak, ak tých, ktorí sa častejšie nudia, čo sú všetci okrem mňa, prišli s nápadmi čo najrýchlejšie. My s Floodom tieto nápady zozbierame, pridáme tie naše a všetko to upravíme do takej miery, kedy tie veci začnú naozaj fungovať. Samozrejme, je to celkovo dlhý proces plný samplingu, vzorkovia a podobne."

"Na tomto poslednom albume sme sa snažili prezentovať živým spôsobom, koľko to bolo možné. Živé bicie, gitarové party, všetko, čo sa dalo zahrať naživo, to sme zahrali. Samozrejme, ak by sme sa snažili celé skladby zahrať spoločne, ako kapela, asi by sme zneli ako nejaké krčmové zoskupenie, takže nám bolo jasné, že to celé musíme vylepšiť modernými technológiami. Snažili sme sa však zachovať spontánnosť, no väčšinu z toho sme samplovali, pomenili štruktúry, čo bolo ďaleko zaujímavejšie, než to všetko programovať. Ono to potom podnietilo vznik ďalších, nových nápadov."

Dave Gahan Martinove demá študuje vždy v súkromí. "Keď sa tak stane, tak tie demá odložím bokom, pretože som kvôli nim vždy trochu nervózny a nie som schopný si ich pár dní pustiť. Neskôr ako prvé študujem texty, až potom začínam počúvať melódiu. No a až potom sa snažím interpretovať Martinove pocity, najskôr sa snažím vžiť do jeho vlastných pocitov, no takisto rád hľadám v tom všetkom pocity vlastné a tie potom skúšam kombinovať s tými Martinovými. Je to trochu schizofrenický spôsob práce."

S aranžmánmi zvádza kapela skutočne boj. Medzi odmietnutými vecami zostala takmer reggae verzia skladby "Judas", zatiaľ čo taká "In Your Room" prešla hneď troma reinkarnáciami, strohou baladou, akousi soulovou záležitosťou a rockovým hymnusom, kým sa kapela nakoniec rozhodla pre akýsi výsledný mix všetkých troch verzií.

Pozlátkom pozadia skladieb Depeche Mode sú akési zvláštne zvuky, čo je možno vylepšená ukážka zborov zo soundtracku Ennio Morriconeho, samozrejme samplovaná alebo mix spätne prehrávaných, či zrýchlených zborov piána. "Na rozdiel od ostatných hľadáme iné spôsoby, ako narábať so zvukom," povie Alan. "Snoríme po tých najnepravdepodobnejších zdrojoch. Náš typický zvuk by som charakterizoval ako niečo zahraté na syntezátore, následne prehraté cez gitarový efekt, to celé samplované a ešte z toho zvládneme vytvoriť zaujímavú slučku."

"Ak potrebujeme zvuk bicích, nahráme si zvuk kompletnej bicej súpravy v danom priestore, to prenesieme do syntezátora, skreslíme to, celé to maximálne skomprimujeme a možno nakoniec celú tú biciu súpravu použijeme ako malý part v perkusiách. Niekedy sa stane, že sa v tom zbytočne zamotáme, ale snažíme sa tomu vyhýbať."

Jeden z tých spomenutých trikov bol použitý, a vôbec nie po prvýkrát, v skladbe "Mercy In You". Kvôli premosteniu sa David naučil text pospiatky a spieval ho do zrkadlového obrazu melódie; pásku potom prehrali obrátene a tým vznikol ten prízračný tón vokálu.

Pre koncertné verzie skladieb pripravil Alan v podstate dub-ové remixy. Vrátil sa do štúdia, zo skladieb odstránil party, ktoré kapela hrá naživo a v zbytku pozmenil aranžmány tak, aby mali na samotný koncert maximálny dopad. A kapele neprekáža, ak sa mnohé z detailov uložených na digitálnych páskach stratia v burácaní a jasote publika.

"Nahrávka zachytáva určitú konkrétnu vec," poznamená Martin, "no koncert zachytáva niečo úplne odlišné, čo ja osobne vždy vnímam ako oslavu. Hoci sú tie skladby veľmi intímne, tak to sa v okamihu, keď tam je 20 000 divákov, stratí. Myslím, že v tom okamihu všetci tí fanúšikovia cítia, že tam existuje akési puto."

Je jasné, že ten dav v DM tričkách, stojaci pred vchodom hotela, chce cítiť ešte niečo viac. "Viete, niekedy je to poskytovanie autogramov a všetky tie jačiace decká trochu zaväzujúce," dodá na záver Andy Fletcher s menšou grimasou. "Ale deň, keď títo ľudia tu nie sú, je dňom, kedy máme pocit, že niečo nie je správne."

Technické vybavenie kapely

Aj na pódiu sa snažia Depeche Mode udržiavať veci v čo najjednoduchšej forme: žiadne zosilňovače. Každý jeden zvuk, či už zo syntezátorov, gitary, či bicích, sú preháňané cez PA systém: Brittania Pow Flashlight System. David a zboristky používajú rádio mikrofóny Samson Synth s kapsulami EU 757.

Martin hrá na syntezátore Roland A-50, Alan pre zmenu Akai MX1000, pričom obaja ovládajú dvojicu samplerov Emulator Emax II. Ďalšiu dvojicu Emaxov ovláda Andy Fletcher. Každý z párov Emaxov je zapojený paralelne, takže ak jeden zlyhá, druhý je okamžite k dispozícií. "Nespomínam si však na situáciu, kedy sme toto riešenie museli naozaj využiť," povie klávesový technik Wob Roberts. Jednotlivé sample pochádzajú niekedy až z podivných zdrojov, vrátane starých analogových zariadení.

Pódiové piáno je Korg 01/W Pro X transplantované do tela klasického klavíra. Na hlavnej časti pódia majú Fletch a Alan k dispozícií syntezátory Philip Reese MIDI line drivers. A SMPTE časový kód pre spúšťanie videa a filmu posiela MicroLynx.

Mimo klávesov hrá Martin na gitare Gretsch Country Gentleman alebo na kópií Gretsch Anniversary, na ktorých sú struny od Gibsona. Martinovu originálnu Gretsch Anniversary "skopíroval" Dick Knight, aby sa dala použiť aj na pódiu. Použil originálne časti Gretsch, no do tela pridal viac dreva, aby potlačil spätnú väzbu. Gitary sú zapojené cez predzosilňovač MESA/Boogie Tri-Axis a efektový procesor Zoom 9002, s UHF vysielačom Sennheiser.

Alanova bicia zostava je zväčšej časti postavená na značke Yamaha: 22" bassový bubon a 12", 13", 14" a 16" tom-tomy. Takisto používa Noble a Cooley piccolo, 7" malé bubny a činely Zildjain K: 22" ride, 18" Chine, 16" a 18" crashes, 6" spash a 13" hi-hats.

No a netreba zabúdať na pásky: 2x Sony 3324 (jeden slúži ako záloha). Z 24 stôp však kapela využíva iba 14, pretože väčšina skladieb bola transformovaná zo 16 stopového Tascam zariadenia, ktoré využíva 12 stôp pre zvuk a zvyšné štyri pre synchronizáciu. "Keď si niekto všimne veľkosť tých zariadení, tak nadobudne pocit, že celý koncert vlastne beží z pásky," povie Roberts. "Lenže pásky obsahujú iba bassové a bicie party, k tomu zopár sekvencií. Táto kapela rozhodne nepredvádza pantomímu."

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa