Zane Lowe s Martinom a Davidom - II. (03/2023)
Rádio Apple Music 1 zverejnilo ďalší úryvok z hodinového rozhovoru Davida a Martina s populárnym moderátorom Zane Lowe.
Pozn. preklad z odposluchu, ale tentoraz som už zúril. Hlavne Davidov štýl je miestami na šlaktrafenie ...
S úžasom som sledoval dianie okolo albumu "Violator", ktorý sa objavil v dokonalom období pre kapelu a v tom najhoršom pre Vás osobne. Jasné, že ste presne taký album potrebovali, zrazu tu boli tie piesne, ktoré potrebovali skutočného frontmana, ktorý zvládne 60-tisícový dav ...
David: Boli sme vtedy ako učni, ktorí museli splatiť poplatky. Boli sme na scéne 10 rokov a tým albumom sa zrazu zmenilo všetko. Nikdy sme nepredávali toľko albumov a nikdy predtým sme nehrali pre toľko ľudí. Povedať, že nie všetko sa zmenilo, to by bolo klamstvo. Zmenilo sa všetko. Náhľad na kapelu, tlak na Martina, tlak na mňa ako frontmana. Čiže naozaj sa zmenilo všetko a preto, keď sme sa pustili do nahrávania albumu "Songs Of Faith And Devotion", prišiel Flood s nápadom, aby sme vyprodukovali úplne inú nahrávku a zbavili sa všetkého, čo poznáme ako Depeche Mode. Je to ako keď sa pozriete na hodiny. Začínate presne o 12-tej. Vyrazíte v smere hodinových ručičiek, všetko sa okolo Vás mení, ale aj tak sa vrátite zasa na 12-tku, lebo 12-tka ste vy. Ale vydajme sa na tú jazdu a skúsme niečo iné. A myslím, že sa nám to podarilo. Bolo to niečo neočakávané a zároveň to bolo neuveriteľne zložité obdobie pre kapelu. Dospeli sme do bodu, kedy sa nášmu stroju začali rozpadať kolesá.
To sme sa ale v tejto debate posunuli do bodu, kedy sa bavíme o niečom, čo tu vy máte už takmer 50 rokov a my sa snažíme lepšie pochopiť to umenie, samotných umelcov, dostať sa do podstaty toho, čo umelcov motivuje. Začínal som s týmto pred 20 rokmi, kedy som sa s niekým bavil o zvuku bicích, no nik sa o tom nechcel baviť detailnejšie. A ja som akosi nevedel, ako k tomu niekoho prinútiť. Ale myslím, že tu, v tejto chvíli, môžeme skúsiť rozobrať Vašu skúsenosť, Vás ako jednotlivcov, ktorí sa o seba jednoznačne zaujímajú a chápu hodnotu toho, čo Vás spája. Príde totiž situácia, kedy je to zrazu tvrdo vydretý úspech a s ním sa zrazu objavia sebazničujúce sklony.
David: To už je akosi v ľudskej povahe. Ale ľudia sú si, v istom smere, v mnohom podobní.
Martin: Odviedli sme kus práce a ja sa na chvíľku vrátim ku koncertu v Rose Bowl (1988), ale len preto, že som sa o tom nedávno rozprával s Danielom Millerom. V roku 1981 sme vystupovali v londýnskom Canning Towne, v klube Bridge House a sedem rokov na to zrazu hráte v Rose Bowl. V tom období sme vydávali album každý rok.
Takto vyleteli aj The Beatles a krátko na to sa rozpadli.
David: A viete prečo? Pretože vy vlastne tvoríte monštrum, bez toho, aby ste si toho boli vedomí. No zrazu Vás to monštrum ovládne a vy si to stále neuvedomujete. A zrazu príde niečo ako veľká smršť ...
Cítili ste to rovnako?
Martin: Príbeh úspechu albumu "Violator" poznáte ... Bol vtedy na nás vyvíjaný neuveriteľný tlak. Cítil som tlak, aby som prišiel s ďalšou várkou skladieb, ktoré by fungovali a vznikol z nich album "Songs Of Faith And Devotion". A vtedy som začal viac konzumovať alkohol. A Dave sa vybral, v tom čase, takisto svojou cestou. Zrejme sme tiež podľadli tomu omylu, že drogy a alkohol podporujú kreativitu. Chytiť sa do tej pasce je strašne jednoduché.
David: Je to ako podľa šablóny. Na začiatku je túžba utiecť a mať čas pre seba. "Toto je moje, toto sú moje veci, toto robím teraz sám pre seba ..." ... "My Cosmos Is Mine", chápete? Ale samozrejme, že je to sebazničujúce. Určité drogy tu boli pre mňa vždy a ja som chcel niečo cítiť. Znova a znova, vždy to isté, túžba byť súčasťou niečoho. Patril som k niečomu, kým to prestalo fungovať. A zrazu sa ocitnete sám. A je jedno, či to je alkohol alebo drogy, nakoniec sa dopracujete do bodu, v ktorom ste len vy. A z toho systému, ktorý ste si vytvorili, už nevytrieskate nič bez toho, aby sa neudialo niečo strašné. Nielen Vám, ale aj tým okolo Vás. Ale na začiatku toho všetkého je viera, ja som ju mal takisto. Viera, že tam bola časť podstaty, ktorú som sám stvoril.
Dostali sme sa k tomu! Ide o identitu, budovanie identity na základe akejsi traumy a tá identita sa stáva akousi formou prežitia. A potom je tu ďalšia vec, kedy Vám ľudia, s tým najlepším úmyslom, hovoria, že Vás milujú. A ako tú masu ľudí, tak aj tú stvorenú identitu treba "kŕmiť" a ja to nazývam "rozptýlenie sebadeštrukciou", pretože je to istý spôsob, ako sa vymaniť z toho, čo ste vybudovali.
Dave: Ale ten koncept je takisto desivý
Martin: Áno, a k tomu by som dodal, že je tam istý element, ktorý si uviedol, keď si spomenul, že máš rád The Rolling Stones, to "darebáctvo". Myslím, že všetci sme istý spôsobom uviazli v pasci mylnej domnienky, že byť darebákom je super.
Dave: Presne tak!
Bacha, prichádza Basildon! A teraz sa všetci ...
Dave: Nie je ľahké hrať túto hru, ani sa do nej dostať a predvádzať to. Dlho to nevydržíte a na koniec ani na to nebudete mať silu.
A je zaujímavé to sledovať. Videl som dve live prezentácie skladby "Never Let Me Down Again", medzi inými, keďže som sa tešil na tento rozhovor. Tá jedna bola z Antonovho filmu, z roku 1993, myslím
David: Jasné, "Devotional"
Jasné, vieš to lepšie, než ja :) No a tá druhá bola z Barcelony 2009.
David: To bolo niečo úplne iné.
To áno, ale dav sa choval rovnako, myslím to mávanie. Ale, ak to takto môžem povedať, v roku 1993 ste sa doslova o život držali publika, kdežto v roku 2009 ste mu už dali voľnosť.
David: To je dobrá poznámka. Ja ani neviem, kedy sa to presne stalo, ale jednoducho som ten dav už nedokázal udržať. Ja som tú pozíciu už nebol schopný udržať a asi sa to stalo niekedy na prelome rokov 1993 - 1994. Vtedy začali tie kolesá odpadávať. V roku 2009 to už bolo pre mňa niečo úplne iné. Dnes je to jedna radostná oslava toho, že sme všetci spolu a nie bolestivé vyjadrenie prázdnoty.
A tá pieseň samotná musí mať dnes pre Teba iný význam. Všetky tie skladby.
David: Jasné, vždy sa to mení.
To mi je jasné, dnes musia v Tebe vyvolávať úplne inú emóciu.
David: Ale tú skladbu milujem. A veľmi rád ju prezentujem. Pre mňa nikdy nezostarne. Tá emócia sa samozrejme neustále mení, aj ďalšie skladby, ale to súvisí s tým, ako beží život a človek naberá viac životných skúseností. Dobrá pieseň Vás prevedie rôznymi zážitkami, obdobiami, emóciami, pocitmi. Sú to všetko spomienky, duše a spomienky, ktoré si privlastníme.
A to som sa nedávno s niekým bavil na tému, že vplyv umenia sa v skutočnosti nedá kvantifikovať, ale snažili sme sa o to až tak dobre, že sa z toho nakoniec stala hra s číslami. To zistenie, že vec, ktorú som v škole najviac nenávidel, a v ktorej som bol najhorší, dnes v podstate riadi to, čo najviac milujem, ma doslova bolí. Neznášam matematiku. Vnímam to správne? Ja už ani neviem, koľkokrát som sa podelil o svoje zážitky s Depeche Mode s niekým iným, kto sa buď chce alebo nechce podeliť o zážitky rovnako, ale jednako tá možnosť v podstate zachraňuje život.
Dave: Áno, taká je hudba. Ale už sa o tom všetkom až príliš veľa rozpráva a píše. Áno, snažil som sa v živote na niečo hrať a ono to aj fungovalo, ale dnes je to inak. Nedávno sme nacvičovali na turné. A ako som sa zmenil ja, zmenili sa aj niektoré staršie piesne. Napr. hrali sme "In Your Room". Úžasná skladba, ktorá pre mňa vždy reprezentovala začiatok toho veľmi temného obdobia. Ale už to viac nefunguje. Dnes je pre mňa plná svetla. Je nádherná. Keď ju spievam, keď sa do nej dostanem, keď všetko zrazu funguje, hrá tam Martin ... mám vtedy pocit, akoby som sa vznášal. Je to niečo iné v porovnaní s obdobím, kedy tá skladba vyšla. Spomínam si na obdobie, kedy sme natáčali k nej video a podobne.
Martin: Jasné, vtedy si myslel len na to, ako sa dostať do Tvojej izby :)
David: Chcel som sa vrátiť do mojej izby, mojej malej izbičky.
Myslíš izbu č. 603 na Crowne Plaza? :)
David: Nie, chcel som späť do môjho domu, kde som mal malý modrý šatník. Zavrieť za sebou dvere, zapáliť si sviečky a zostať tam celý deň.
Nový album môže v živom prevedení poskytnúť naozaj veľa, pretože obsahuje rôzne tempá a rytmiky. Napadá ma taká "Don´t Say You Love Me". Má v sebe niečo klasicky depešácke, čo človeka rozhýbe, niečo, čo dokážete iba vy. Ľudia majú niekedy pocit, že príde pri Vás aj na valčík. Viete, čo mám na mysli?
David: No áno, táto má v sebe niečo zo Scotta Walkera. Pre mňa je to krásne mučivá skladba, takýto typ hudby sa mi veľmi páči. Má v sebe niečo filmové. Tú skladba napísal Martin s Richardom.
S kým?
Martin: S Richardom Butlerom
S tým zo Suede? Vlastne moment, nie nie ... už viem. To vážne?
Martin: Štyri naše spoločné skladby sa dostali na tento album a to je niečo, čo som predtým nikdy nerobil. Nikdy som nespolupracoval s niekým mimo kapelu.
David: Okrem mňa!
Martin: Ale veď ty si v kapele! :)
Dave, počul si to? Chlape, si v konečne v kapele!
David: Konečne! Konečne som akceptovaný. Smutné, že až po 40 rokov, ale konečne to cítim! :)
Najdlhší konkurz v dejinách popu! Ale teda? Prečo si sa rozhodol spolupracovať s Richardom Butlerom?
Martin: Oslovil ma, myslím, v apríli 2020, keď udrela pandémia. Vtedy mi poslal sms-sku s návrhom, že by sme mali spolu napísať nejaké piesne. On mi také niečo spomínal už pred 10 rokmi, ale nič z toho nebolo. Ale, bola pandémia, tak som si povedal, že je vhodný čas na experimentovanie, že skúsim niečo iné. Tak sme to skúsili a vo výsledku to bolo šesť skladieb, ktoré sa mi páčili, ale prišlo mi ľúto zaradiť ich na nejaký bočný projekt, pretože z našej spolupráce mohol vzniknúť spoločný album. Napísali by sme ešte pár skladieb a album by bol na svete. Ale pochopil som, že by sa na tom albume stratili, tak som mu zavolal a povedal mu, že asi to bude znieť divne, ale chcel som vedieť, či by mal niečo proti tomu, keby som ich použil pre Depeche Mode. On len povedal, že Depeche Mode miluje.
David: Inak by z toho vznikli The Psychedelic Mode :) Ale, sám som spočiatku o tomto nevedel, teda vlastne, vedel som, že niečo spolu písali. Ale potvrdilo sa mi to, až keď mi poslal niekoľko skladieb. Myslím, že prvá bola "Caroline´ s Monkey". Bola? Ale asi to bola "Ghosts Again", tá bola prvá.
Martin: Mohla byť. S istotou viem povedať, že bola medzi prvými.
David: Tak, či onak, keď som počul "Ghosts Again", tak moja prvá reakcia bol 'Super. Toto je ono!' Okamžite vo mne vyvolala radosť. Spomínam si, že už pri počúvaní demo verzie som tancoval u nás doma v obývačke. V tom momente tam vstúpila moja dcéra a tak divne sa na mňa pozrela, v štýle 'čo sa tu deje?' Ja na to, 'Tebe sa to nepáči?' Chvíľu počúvala, začala sa hýbať a pridala sa ku mne :) Je to skutočne vydarená skladba.
A Martin, ty keď si mu tú skladbu poslal, vedel si, že je v nej niečo, čo Davida osloví?
Martin: Takto je to predsa vždy. Vždy sa objaví taká myšlienka, keď má človek po prvýkrát prezentovať niečo niekomu, ako Dave. Ono, ja by som to najskôr poslal Andymu, ale Andy už medzi nami nie je. Jemu som sa to ale chystal poslať len pár dní predtým, ako skonal.
Dave: No áno, bohužiaľ, on nič z týchto nových vecí nepočul.
Martin: Smutné na tom je, že on zbožňoval, keď som mu posielal nové skladby.
Hmm... je zvláštne, ako funguje život. Za posledné roky som pochopil, že život má iné úmysly, než my. Žijeme veľmi krátko a v mladosti máme pocit, že veci môžeme mať pod kontrolou. Máme pocit neporaziteľnosti a samozrejme, je to dôležitá etapa životnej cesty. Ale potom začnú pribúdať udalosti a ty sa musíš prispôsobovať a vždy samozrejme ísť ďalej. Bolo mi to veľmi ľúto, keď som sa dopočul o Andyho skone. Bol to veľmi milý člen Vašej kapely. Mal som ho v rovnakej úcte ako Vás a Alana, viete, mám na mysli z hľadiska, čo všetko kapele dali.
David: No, s plným rešpektom k Alanovi, Andy bol s nami od samého začiatku, už od obdobia, kedy sme sa škriepili o miesto v autobuse, od obdobia, kedy sme mali prvé skúšky v kostole ... ťažko sa to dá opísať, jednoducho, v našom prípade sa dali dohromady ľudia, ktorí by to za normálnych okolností asi neurobili. A to je presne to, čo robí niečo NIEČÍM, bez ohľadu na to, kto má na tom aký podiel. Depeche Mode sú od začiatku nedefinovateľní, no každý z nás mal na tom svoj podiel. Bez ohľadu na to, akú kapelu vytvoríte, vždy ide o jadro.
Viete mi teda, teda fanúšikom akým som aj ja, pomôcť definovať Andyho roku v kapele. Tu sme sa bavili o tom, ako ste sa vyvíjali vy, o výzvach, kedy ste sa nakoniec pustili aj do písania skladieb s ľuďmi, ktorí ani nie sú členmi kapely. Ešte aj vy dvaja ste medzi sebou zápasili o autorské pozície. Andy bol však rovnocenným členom kapely, ale nikdy som nepočul o nejakej jeho vlastnej piesni, nikdy som ho nepočul spievať. Čo ho, z Vášho pohľadu, držalo v kapele? Aké bolo jeho nemenné miesto?
Martin: Myslím, že Dave to nedávno niekde pekne vystihol, keď povedal, že Andy bol najväčším fanúšikom kapely. A verte mi, čo nie, ale ja si úprimne myslím, že on sa tešil z toho, že je v Depeche Mode, dokonca ešte viac než ja, či Dave.
David: To jednoznačne. On bol šampiónom kapely!
Martin: Spomínam si, ako som sa presťahoval do Santa Barbary. Tam som spoznal chlapíka, Angličana, ktorý tam prevádzkoval bar. A mne trvalo fakt dlho, než som sa Andymu povedal, čo som vlastne urobil. Keď mi zavolal a spýtal sa, čo robím, tak som mu povedal ... popíjam v bare ... :)
David: A to sa ten bar túším volal King´s Airdog na Kings Road, či tak nejak.
No áno, to je v Santa Barbare!
David: Martin objavil raj. Malý bar s anglickým názvom a s Angličanom, ktorý mu tam predával pivo :)
Martin: Takže, trvalo mi asi tri mesiace, než som Andymu dal vedieť, že som sa presťahoval. No a potom sme nahrávali album "Exciter", ostatní z kapely mali prísť do mesta a Andy sa vybral do baru si niečo vypiť. No a ten kamoš, Angličan, mi potom povedal, že to bolo pekne čudné. On sám mu nechcel nič povedať, ale Andy to naňho z fleku vypálil, pretože bol veľmi hrdý na to, čo som urobil!!!
Dave: A presne takýto Andy bol. On bol jednoducho taký ten chlapík z baru, ktorý Vám povie všetko, spýta sa Vás na všetko, jednoducho s Vami pokecá.
Martin: To ani nie, ale bol veľmi spoločenský a to bolo pre našu kapelu veľmi dôležité. My takí jednoducho nie sme.
Bol zhovorčivý. Vy ste skôr tie typy, čo zájdu na drink po pracovnej dobe, on tam zašiel krátko po otvorení, je tak?
David: Presne. A odišiel odtiaľ po záverečnej. My takí nie sme.
Viem si teda predstaviť, aké zložité to všetko muselo byť od oznámenia tohto nového projektu. Ale tá myšlienka, dať sa dohromady, tá tu bude asi navždy.
David: Stále tu je a bude. Samozrejme, Andy nám chýba a ten zármutok poznačilo aj samotného nahrávanie, pretože, aj keď to vyznie čudne, on tam bol v podstate aj tak prítomný. Aj počas prípavy na turné to pokračuje. Všetko je to teraz po prvýkrát bez neho, či už to boli aj nedávne promoakcie a ostatné záležitosti.
No áno, čokoľvek teraz robíte, je to po prvýkrát bez Fletcha.
Martin: Aj prvý koncert turné bude pre nás asi trochu divný. Byť bez Andyho po prvýkrát s reálnym publikom.
Ale necítite sa napriek tomu dnes odolnejší, keď ste si tým už prešli, aj počas komponovania?
David: Nikdy nie ste v skutočnosti odolnejší. Na také niečo sa neviete pripraviť. Keď kráčam na pódium, či už sám alebo s Martinom, Petrom a Christianom, alebo aj s Fletchom, hoci teraz tam budeme naozaj iba štyria, tak aj tak spievam, hráme a každý, kto tam v tej chvíli je sa cíti byť súčasťou niečoho. Je to okamih v čase. Samo o sebe je to zvláštne. Ono to nebude jednoduché a po celý čas si to uvedomujeme ...
Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.
Vytvorte si účet Prihláste sa
Názory Devotees (6)