World Violation Tour 1990

Veľmi často sa na týchto stránkach vraciame do koncertnej histórie Depeche Mode, ale akosi potichu obchádzame jedno zo zlomových turné - World Violation Tour z roku 1990. Teraz to zmeníme. Priblížme si atmosféru koncertu v metropole Švédska očami reportéra magazínu Ultra.

Štokholm, Centrálna stanica metra, štyri hodiny pre začiatkom koncertu Depeche Mode v hale Globen. Vlak smerujúci na Gullmarsplan a Globen škrípe brzdami a dvadsať podivných ľudí na poslednú chvíľu naskakuje do vozňa. Väčšina z nich je mládež vo veku 17-18 rokov a každý kúsok ich oblečenia je buď čiernej alebo bielej farby. Dve dievčatá, ktoré sú od ostatných očividne mladšie, majú na hlavách čierne klobúčiky s papierovou dekoráciu a nápisom "Violator".
Všetci pôsobia triezvo, stojac bez pohnutia sa rozprávajú na konci vozňa, zdá sa, že ich prítomnosť nik z cestujúcich neregistruje. Po pár minútach chalan s vystrihanou hlavou a nagelovanou ofinou zrazu začne spievať - nahlas a nekompromisne. Ostatní sa veľmi rýchlo pridajú a celé štyri minúty spievajú skladbu od Depeche Mode. Od slova do slova. V štýle "a capella". Ani s jedným slovom neodbočia od originálneho textu.
Zvláštne, že ja, hoci sa celkom dobre orientujem v tvorbe Depeche Mode, tento song nepoznám. Že by šlo o b-stranu? O nevydanú skladbu? A predsa, dvadsať ľudí stojac kúsok odo mňa spievajú od srdca, triezvi a s jasnou mysľou. A to sa koncert začína až o 4 hodiny...

Všetko sa to vlastne začalo pred desiatimi rokmi, keď v Basildone založil Vince Clarke formáciu s názvom Depeche Mode. V tých dňoch však hrali veľmi zriedka, nakoľko po 15 minútach hrania ich vždy prerušil buchot na stenu Vinceho matky, ktorej prekážal prílišný hluk. "Prestaňte s tým blbým klopkaním! Snažím sa pozerať telku! To si neviete nájsť iného koníčka?" (výňatok z biografie Depeche Mode)
Dnes po desiatich rokoch, som si istý, že sú hrdí na to, že si nenašli inú záľubu, pokračujú naďalej so svojím stláčaním gombíkov. Andy Fletcher, alebo Fletch, ako mu hovoria všetci v zákulisí, je súčasťou skupiny od dôb hrania v garáži matky Clarkovej. Bol to práve on, s Vincem a Martinom, kto začal hrať v skupine, spevák Dave Gahan sa ku nim pripojil až o šesť mesiacov neskôr - a keď sme s týmom Ultra magazínu dali v zákulisí spicha s Fletchom, rovno sme sa ho spýtali na tajomstvo úspechu Depeche Mode.
Ako je to možné, že i napriek mnohým prekážka, sú tu už desať úspešných rokov? Napravil si okuliare a dal si pauzu na rozmýšľanie, kým odpovedal.

"Bol by som vcelku šťastný, keby som na to vedel odpovedať, pretože samozrejme na úspech neexistuje žiaden patentovaný recept... Ale jedno z možných vysvetlení je, že je to vďaka tomu, že si po celý ten čas robíme veci po svojom. To, čo robíme teraz je presne také isté, ako sme to robili pred desiatimi rokmi, len samozrejme, hudbu robíme lepšie. Mnohé skupiny sú ovplyvňované aktuálnymi hudobnými trendmi a preto neustále menia svoj štýl, ale my ideme vždy svojou cestou."

"No a teraz si užívame toto," povie a podíde k dverám, ktoré vedú do už skoro plnej haly Globen, "no netreba zabúdať, že tomu predchádzalo množstvo koncertných turné a roky nahrávanie. Naša popularita každým novým albumom pomaly rástla. A keďže každý album bol lepší ako ten predošlý, dosiahli sme priam ideálnu pozíciu."

Aktuálny album Depeche Mode "Violator" môžme z mnohých hľadísk považovať za najgeniálnejší popový album roka. 5 milión predaných kópií po celom svete - viac ako Rolling Stones, viac ako Travelling Wilburys, viac ako ktorýkoľvek umelci, ktorí sa držia na špici 35-ročných rockových rebríčkov zostavovaných kritikmi a rozhlasovými producentmi. Album priniesol štyri úspešné single - "Personal Jesus", "Enjoy The Silence" (z ktorého sa predalo viac ako jeden a pol milióna nosičov, čo je dvakrát viac ako dokážu dosiahnuť aktuálne single týchto dní), "Policy Of Truth" a "World In My Eyes".

No napriek všetkému, to, čo urobí na tomto albume najväčší dojem, je zvuk. Ide o niečo nekompromisné a tak jedinečné, niečo sparťanské a šité priamo na mieru - Depeche Mode jednoducho takto "zrozumiteľne" nikdy predtým nezneli, nech sa na ten album pozeráte akýmkoľvek pohľadom, vždy bude pre vás pozoruhodným, a to je to, vďaka čomu sa tak dobre predáva.
A takisto, niet žiadnej inej skupiny (možno s výnimkou New Order), kto sa odváži s takým nasadením neustále si udržiavať štýl, a to aj za pomoci projekcií a videa. Pod vizuálnu stránku skupiny - videá, projekcie, klipy nakrútené pre koncerty - sa podpísal holandský fotograf a filmár Anton Corbijn.

"Antonovi plne dôverujeme, a to aj vtedy, keď príde s vecami ako tie, ktoré ste spomenuli," dodá Fletcher. "V podstate môže robiť všetko to, čo sa mu páči a čo má rád, a to z jednoduchého dôvodu, myslíme si, že nám to všetko pomôže k lepšiemu. Čím viac necháte Depeche Mode o týchto veciach rozprávať, tým viac sú nemastní-neslaní a nekompromisnejší.
"Niekedy sme trochu rozčarovaní, či Anton nezachádza príliš ďaleko. Napríklad David sa k Antonovmu nápadu, aby sa pre video "Enjoy The Silence" obliekol do kráľovskej róby, staval veľmi skepticky, ale nakoniec sa tomu poddal. No a keď si nakoniec pozriete video, uvedomíte si, že sa Anton zasa trafil do čierneho. Žiadne iné video sa mu nevyrovná..."

Spolupráca medzi Antonom Corbijnom a Depeche Mode je založená na vzájomnom rešpekte. Anton zbožňuje ich hudbu presne tak, ako oni majú radi jeho fotografie. Pred pár rokmi sme navštívili Antona v jeho štúdiu v Londýne, kde práve pracoval na príbehu pre magazín Slitz, a hodili s ním reč na tému spolupráce s Depeche Mode.
Mnohí ľudí zaujímalo, prečo sa Anton Corbijn, pravdepodobne jeden z lídrov rockovej fotografie, rozhodol pracovať s "jednoduchou synťákovou skupinou, akými sú Depeche Mode". Anton pracoval s tými "najväčšími" - na jeho nástenke v štúdiu visí telefax s podpisom "Tvoj David" (Bowie) a takisto aj pohľadnicu od Bona - a ponuky sa mu stále hrnú, lenže on je posledné roky oddaný práve Depeche Mode.
Zatiaľ, čo sme listovali fantastickým Corbijnovým fotobookom, vysvetľuje:

"Okrem iného, prečo mám rád Depeche Mode, je to hlavne kvôli ich postoju. V rockovom biznise v podstate dominujú umelci, ktorí sa boja experimentov a skúšania nových vecí, no Depeche Mode sú v tomto výnimkou. Pozrite sa len na túto maľbu, ktorú som navrhol pre singel "Personal Jesus"," povedal Anton ukázujúc a meter vysokú olejomaľbu, visiacu na stene v štúdiu.
"Ktokoľvek iný by si mohol pomyslieť, že išlo o žart, že ja, fotograf a umelec, si jednoducho navrhnem olejomaľbu a poviem, že to chcem na obale singla, namiesto nejakej fotografie. Lenže oni jednoducho povedali "Ok, maľba - choď na to." Takisto súhlasili s mojím nápadom nahrávania v Španielsku, a to som presadil len z dôvodu, že svetlo je tam úžasné."
Keď máte tak vysoké ambície ako Anton Corbijn, je jednoduché dosiahnuť pompéznosť - napokon, hovoríme o popových obaloch, nie o umeleckých výstavách - ale v tom všetkom, čo vyprodukoval, je vždy skrytá dobrá dávka humoru.

"Anton je geniálny v udržiavaní rovnováhy," dodáva Fletch. "Mnoho ľudí, ktorí ho nikdy nestretli, ho považujú za veľmi vážneho, seriózne zmýšľajúceho človeka, ale on dokáže byť aj neuveriteľne zábavný. Niekedy sa až divíte, čo za bláznivého Holanďana to máte vedľa seba..."

Dominujúcimi farbami vo všetkom, čo Depeche Mode robia, od hudby až po obaly nahrávok, sú biela a čierna, no hlavne čierna.
Skladba, ktorú si fanúšikovia Depeche Mode v metre vybrali nebola hitovka "Just Can´t Get Enough" (ktorú skupina nezabudne vždy zahrať naživo), ale išlo o skladbu prekrásne smutnú a melancholickú. Ako sami povedali, je to skladba, ktorá ich určitým spôsobom stimuluje v obdivovaní skupiny, v stretnutí sa s nimi, aj keď kapela putuje po svete.
Ak sa cítite stratení, nepovšimnutí - potom nie je ťažké nájsť obraz vašich pocitov práve v tvorbe Depeche Mode.
Počas predposledného turné skupiny, ktoré bolo spojené s albumom "Black Celebration", bola temná stránka skupiny ešte hmatateľnejšia. Keď sme v tom čase robili rozhovor s Davidom Gahanom, opýtal som sa na titulnú skladbu a hlavne na prvý verš, "let´s have a black celebration".

"Myslím si, že by v tomto prípade mohlo ľahko prísť k mylnému výkladu, ale nemá to nič spoločné s čiernym woodoo alebo s niečím podobným. Jednoducho spievame o tom, ako sa cítime, a o svete v ktorom žijeme. No a pre mňa osobne je to často tá najtemnejšia skladba, ktorá má najväčšie čaro. To sú práve tie skladby, v ktorých môžete vidieť samého seba."
A ľudia to tak samozrejme cítia.
Keď som v tej dobe videl Depeche Mode na Isstadione, pamätám si, že ďalšia vec, ktorá ma šokovala, bola odozva publika. Ĺudia nevstávali a neodspievali iba 3-4 skladby, oni odspievali so skupinou celý koncert, od samého začiatku, až do konca.
No v porovnaní so súčasnou odozvou publika v Globen hale to bol iba obyčajný šepot. Počas celého leta sa vo Švedsku zastavoval jeden gigant za druhým - Stouni, Madonna, Bowie, Prince... to je len zopár mien, ale nikto, hovorím nikto zo spomenutých, nebol v takom tesnom kontakte s publikom, ako práve Depeche Mode. Koncert, samozrejme že okamžite vypredaný (po žiadnych vstupenkách na koncerty v Globen hale sa tak nezaprášilo, ako práve po tých na koncert DM), bol pre mňa tou najveľkolepejšou ukážkou toho, ako sa môže publikum na koncerte skutočne zabávať, nikdy predtým som nebol svedkom čohosi podobného.
"Everything Counts" - explózia.
"Enjoy The Silence" - nefalšované slzy.
"Master & Servant" - Globen hala sa začala rúcať.
Nezáujem médií je však samozrejme typický. Švédska hudobná kritika stále preferuje gitarovú scénu - asi bude musieť prejsť ďalších desať rokov, kým začne akceptovať "syntezátorové skupiny". Asi najhorší report priniesol magazín Dagens Nyheter, ktorý na koncert do Göteborgu vyslal 50-ročného respondenta, ktorý nielenže chybne uvádzal názvy singlov (pravdepodobne nepoznal ani jeden z nich), ale vytiahol aj staré klišé typu "massmeeting" a "synthy-pop". Tu nejde len o úbohý žurnalizmus, ale aj trápny dôkaz toho, že ľudia absolútne nevedia nič o dobe, v ktorej žijú.
Keď Dave Gahan spieval o sebe samom cez verš "your own Personal Jesus", ktorý nasledovala veta "reach out and touch faith", odozva publika bola natoľko silná, až vzbudzovala strach - na pódiu totiž pobehoval osobný Ježiš každého z publika - lenže Gahan nie vodca, ktorý si podmaní každého z publika. Vždy je to o tom (viem, že to trochu vyznie snobsky), že sa v tom vezú všetci spolu, vždy je to akási spása a vykúpenie prostredníctvom popovej hudby.
Človek sa v takýchto chvíľach pýta, či Depeche Mode právom nepatria medzi štyri najlepšie svetové popové skupiny. Depeche Mode, New Order, The Cure a Pet Shop Boys - povedzme si pravdu do očí decká - sú jednoducho lídri!
Náš rozhovor s Fletchom skončíme prehodením zopár slov o Vianociach.

"S oslavou Vianoc mám menší problém," posťažoval si Fletch. "Každé Vianoce sprevádza obrovské očakávanie, ktoré potom skĺzne do jedného veľkého pocitu úzkosti a sklamania... Ale mám v pláne stráviť zopár dní na chalupe s mojou priateľkou a naozaj sa na to teším. No a samozrejme, pred Štedrým večerom nemôže chýbať tradičná dobrá párty s kamošmi."

Ako sa bude vyvíjať ďalšia budúcnosť Depeche Mode, to naozaj nevie. Aktuálne je skupina predstavená v novej knihe fotografií s názvom "Strangers" (Anton vybral niekoľko skvelých fotografií zhotovených v Československu a USA), no po skončení turné si všetci berú dovolenku.

"Mám pocit, že to už naozaj potrebujeme," priznáva. "Ak chceme zostať v kondícií, a dúfam, že sa naďalej chceme zdokonaľovať, tak sa chvíľu musíme aj šetriť a nabrať novú energiu. A samozrejme je to potrebné aj pre príchod nových nápadov a inšpirácie. Takže sa môže stať, že do vydania ďalšej nahrávky Depeche Mode uplynie aj niekoľko rokov.
Ale my sa vrátime. S tým počítajte!"

zdroj: ULTRA magazine No.5/1990
autor: Jan Gradvall