Wise Buddah Studios, Londýn, 02/12/1996

Na konci nahrávania albumu "Ultra" sa Depeche Mode stretli s reportérkou Mary Ann Hobbs a porozprávali jej o dlhej ceste, ktorú kapela prešla od vydania albumu "Songs Of Faith And Devotion".

Poznámka na úvod: Ak miestami nadobudnete pocit, že Davidove myšlienky sa v záplave jeho slov strácajú, nemajte mu to za zlé :)

Na podporu Vášho posledného albumu, "Songs Of Faith And Devotion", ste podnikli masívne 1 a pol ročné svetové turné. Ako sa to prejavilo na Vás, ako kapele?
Fletch: Viete, po tých takmer troch rokoch, čo sme boli stále spolu - nechcem, aby ste ma zle chápali - sme zažívali situácie, kedy sme nezvládali byť spolu v jednej miestnosti, čo niekedy spôsobovalo značné napätie, no nikdy to neskončilo vzájomnými potýčkami.

Martin: Samozrejme, niekedy sme proste museli byť v jednej miestnosti, ale snažili sme sa tomu za tých 14 mesiacov čo najviac vyhýbať. V určitom momente už boli nevyhnutné aj separátne limuzíny.

Dave: Hotely samozrejme separátne neboli, no myslím, že to bolo na zoznamoch, ak sme ...

Fletch: Bývali sme na iných poschodiach!

Dave: V podstate sme mali "separované" úplne všetko: samostatnú ochranku, šatne a, ako povedal Martin, jediný priestor, kde sme boli spolu, bolo pódium, kde sme to spolu celkom dobre zvládali. Každý mal svoju úlohu a presne vedel, čo má robiť. Myslím, že to bolo to najpohodlnejšie miesto. Zvyšok dňa, keď pracujete 24 hodín denne, sedem dní v týždni... Čo musíte mať na pamäti je, že to nie je len o kapele; je to ďalšej stovke ľudí, s ktorými spolupracujete. Ide o každého, o každého emócie... týkalo sa to všetkých a niekedy sa to nezaobišlo bez konfliktov.

Fletch: Myslím, že si sa z toho poučil, nie?

Dave: Presne, myslím, že dnes to už zvládame.

Flech: Myslím, že sme si zobrali vtedy na plecia veľa, až príliš, a dúfam, že sme si z toho do budúcna vzali ponaučenie.

Hrali ste na turné so známymi kapelami, to ste museli oslavovať každú noc, nie?
Dave: Konalo sa kopec separátnych osláv, každú noc!

Martin: Keď to všetko začalo, boli sme na samostatných poschodiach, no neskôr sme si uvedomili, že stále môžete bývať nad alebo pod niekým.

Dave: (smiech)

Martin: Takže sme museli bývať nielenže na iných poschodiach, ale aj na iných stranách chodieb, niečo na spôsob "cik-cak" usporiadania.

Dave: Pretože inak by to bolo v štýle: povedz im, že má niekto párty, povedz, že budeme buntošiť celú noc, až kým to ráno nerozpustíme. Ak mal niekto večer parádnu opicu a chcel si odpočinúť, bolo to prakticky nemožné.. viete, veľakrát sa stalo, že som sa dovalil na izbu, začul som hluk, nasledoval som ho a skončil u Martina na izbe.

Fletch: Ja som sa potĺkal s Martinom, jediný rozdiel bol v tom, že sme boli nastavení na úplne rozdielne časy. Ja som bol hore počas dňa, on zasa celú noc.

Bolo to skutočne masívne turné. Nenapadlo Váš niekedy, že ste to nemali absolvovať v podstate naraz?
Martin: Viete, návrat domov bol nakoniec skutočnou úľavou. Najhoršie boli prvé 2 - 3 týždne, pretože to ste mali pocit ... teda ja osobne som mal pocit, že som už zašiel priďaleko a bolo by skutočne ironické, a zároveň veľmi smutné, ak by som zomrel na pódiu.

Fletch: Kedy si mal ten incident v lietadle? Bolo to niekedy ku koncu turné?

Martin: No áno, turné nemalo ďaleko ku koncu, keď naše lietadlo takmer havarovalo.

Môj Bože! Čo sa tam stalo?
Martin: Vlastne som šiel na "dovolenku", a šiel som tým istým lietadlom ako Alan... Wilder, ktorý od nás odišiel. Leteli sme z Dalasu do, myslím, že do San Juan. Bolo to veľké lietadlo spoločnosti American Airlines a zrazu sa ozval desivý zvuk, lietalo sa prudko naklonilo a začalo sa rútiť k zemi. Stewardi sa snažili odbehnúť, no pri takom náklone bol akýkoľvek pohyb nemožný, (smiech) vrátane snahy všetkým vysvetliť, aby nepodliehali panike. Nakoniec, oni sami panikárili a v tom momente sme si už mysleli, že sme prakticky mŕtvi. Pilotovi trvalo celých desať minút, kedy niečo oznámil cestujúcim, v štýle, "Mali sme problémy s tlakom."

Čo ti vtedy prebehlo mysľou? Preblesol Ti pred očami celý život?
Martin: Spomenul som si na Nico, ako spadla z bicykla (smiech)

Dave: Presne, to je dobrý opis situácie, pretože... viete, my sme boli v lietadle denne, v našom vlastnom lietadle, celých 15 mesiacov a zažili sme .... keď lietate raz za čas, riadite sa priemerom... Čo to bolo? "Stane sa to raz za milión letov?" ... či podobne. Lenže, keď lietate každý deň, tak šanca, že sa stane niečo podobné, je omnoho vyššia. Spomínam si, ako som sa vracal domov, samozrejme letecky, z ... Kde sme vlastne končili turné? V Indiane? ... Neviem si spomenúť, ale spomínam si, že som trpel príšernou bolesťou, čo nebolo nič nezvyčajné, takže som to tlmil alkoholom. No ako som postupne triezvel a blížil a koniec turné, k tomu tie príšerné bolesti, takže keď sme sa vracali domov, smerovali sme rovno do nemocnice, kde ma prezreli a zistili, že mám dve zlomené rebrá spolu s vnútorným krvácaním. Takže, keď som sa z turné začal preberať, strávil som ďalších šesť mesiacov obviazaný a prežíval som neskutočné bolesti, pretože keď máte zlomené rebrá, tak každý pohyb, aj ten najjemnejší, dokonca kýchnutie, či smiech, cítite až bolestivo.

Ako si si ich vlastne zlomil?
Dave: No, pár dní pred záverom turné som chcel skočiť do publika, no keď som sa rozbehol, dorazil na koniec pódia a uvedomil si, že k bariéram je to cez 6 metrov, už bolo neskoro. Už som totiž letel a jediné, čo mi prebleslo mysľou bolo "to dám!". To som však pristál rovno na bariérach, následne ma stiahli ľudia do davu a už som sa zmohol len "Áááách!".

Zdá sa, že turné bolo akýmsi katalyzátorom, ktorý v kapele spôsobil veľké napätie. Ľutujete dnes, že ste sa na to dali?
Fletch: Máme ale aj veľmi veľa pekných spomienok, no turné bolo až príliš dlhé a zobralo si veľký kus našich životov.

Dave: Viete, ľudia majú tendenciu pamätať si aj tie zlé časy, aj zlé spomienky. Podľa mňa to často jednoducho prinesie život. A ako už povedal Fletch, nakoniec tá odmena bola fantastická. Viete, odohrali sme množstvo koncertov vo vypredaných halách, ani neviem, v koľkých mestách a trvalo to všetko dlho. Dokončili sme to, čo sme si stanovili. Vôbec sme netušili, aké to bolo celé šialené, až kým sme sa neocitli uprostred toho všetkého a už sa to nedalo zastaviť.

Aké dlhodobé zmeny to nakoniec prinieslo?
Martin: No viete, nemyslím si, že k tomuto albumu zamýšľame vyraziť na turné, čo bude asi vôbec po prvýkrát, čo takéto rozhodnutie zvažujeme.

Dave: Je vôbec hrozné na také niečo, čo i len pomyslieť.

Martin: Od prvého dňa našej kariéry sme ku každej nahrávke uskutočnili turné, aj keď malo len šesť týždňov.

Fletch: Viete, to sa nedá len tak zastaviť, musíte jednoducho myslieť na to, že niečo ponúknuť musíte. A naša hudbe vždy znela a stále znie veľmi dobre. Lenže z toho všetkého sa musíte aj trochu poučiť.

Dave: Myslím, že ja som sa poučil v jednom, ak nemám zdravie, nemám nič. Ak nie som schopný ráno vstať a nemať zo seba dobrý pocit, tak všetko okolo mňa upadne do chaosu. A, už som začal byť unavený zo svojej únavy. A trvalo veľmi dlho, kým som sa z toho dostal, doslova roky po skončení turné. Ako ste povedali, dokázal som odolať drogám a dnes som šťastný, že môžem povedať, som už pol roka "čistý". Je to minulosť, zmeniť ju však nemôžem. No môžem byť opatrný, čo sa týka budúcnosti, pretože, je jedno, čo sa mi v živote udeje, je jedno, čo budem robiť, viem však, že na konci dňa musíte byť spokojný so samým sebou. Nebol som na seba hrdý veľmi, veľmi dlho. A všetko to, čo sa mi stalo, ako napr. ... viete, ja som nedokázal vnímať už nič v pozitívnom zmysle. Dnes už viem, že ak podľahnete závislosti, začnete užívať drogy, či alkohol, vaše vízie prestanú byť jasné a drogami sa vlastne len maskujete. Už nikdy nezistíte, kto naozaj ste a čo vlastne chcete. Po turné sme všetko na veľmi dlho zastavili a ja som zrazu pochopil, kým som bol a nepáčilo sa mi to. Som rád, že dnes už veľa vecí chápem, no trvalo veľmi dlho, kým som si to všetko uvedomil.

Ste asi jedinou britskou kapelou poslednej dekády, ktorá dosiahla celosvetový úspech, obzvlášť v Amerike. Čím to podľa vás je, že ste úspešní aj tam, kde kapely ako Oasis pohoreli?
Dave: Podľa mňa sa kariéra kapelám ako Oasis rozbehla až príliš rýchlo.

Fletch: V našom prípade sa úspech v Amerike nedostali počas jednej noc. Rodilo sa to v 1980tych rokoch, gradovalo to postupne počas šiestich rokov. Postupne stúpal predaj, darilo sa nám tam stále lepšie, stúpal aj počet fanúšikov. Je to dlhá cesta.

Dave: Šlo to pomaly... pomaly, a hlavne sme sa tam pravidelne vracali. Ako povedal Martin, s každým albumom a každým turné. Toto je náš desiaty štúdiový album, a neviem, ako ostatní, ale podľa mňa je ohromný. Viete, musíte toho veľa zažiť, aby ste boli schopný zvládnuť všetko to, čo sa stalo nám. Ale nerád by som bol v pozícii, ako to vy nazývate, najväčšej kapely na svete a podobne. S takým niečím sa veľmi ťažko žije.

Fletch: Ide o to, že kopec britských kapiel má veľmi obmedzený rozhľad. My sme pracovali viac v zahraničí, než doma. Dokonca aj albumy sme nahrávali v zahraničí. Vždy sme boli mimo domovskej krajiny. Britániu už dávno nepovažujeme za naše záujmové teritórium. Množstvo britských kapiel Američanov kritizuje. To ale predsa nemôžete.

Dave: My sa všade chováme rovnako. To sme robili vždy. Nepovedali sme si, "Staňme sa najväčšou kapelou na svete." Alebo lepšie povedané, nenastavili sme sa na prehru. My sme len vyrazili a chovali sa všade rovnako, zároveň sme tvrdo pracovali a snažili sa dostať našu hudbu medzi ľudí. Viete, keď sme v 1980tych rokoch začínali, prakticky ako alternatívna kapela, tak našu produkciu v rádiách veľmi nehrali.

To nebolo v Amerike, nie?
Dave: Nie, proste ste museli vyraziť na cesty, turné, a hrať. MTV bola v plienkach a neboli k dispozícii ani všetky tie média na šírenie hudby, ako dnes. Niekedy mám pocit akoby sme boli vlastne iba koncertná kapela. Takže, v súvislosti s týmto albumom je to pre nás trochu zložité. Nie sme si istí, či sme pripravení ísť na turné. Ale myslím, že je to tak dobre, je lepšie niečo dokončiť, uvedomiť si to a užiť si to, než sa vrhnúť na ďalšiu vec a nebyť schopný si sadnúť a vychutnať si ovocie vlastnej práce. A to je na tejto nahrávke to skvelé. Podľa mňa je to omnoho radostnejší pocit. Pri poslednom albume nám bolo jasné, že na konci nahrávania pôjdeme rovno do skúšobne a potom hneď na cesty, atď. ...

Fletch: Bolo to skľučujúce, veľmi skľučujúce.

Dave: Pre nás bolo dokončenie albumu len začiatkom. Bolo ťažké si vôbec uvedomiť, čo sme za ten rok dokázali, pretože sme s ním okamžite vyrazili do sveta.

Zdá sa, že Depeche Mode sú s každou novou nahrávkou inovatívnejší a odvážnejší. Neobávate sa, že tým môžete stratiť fanúšikov?
Martin: Možno množstvo fanúšikov takto strácame a ďalších zasa získavame, možno o tom to presne je. Možno nie je veľa tých, čo s nami putujú od začiatku.

Vašu prvú nahrávku ste vydali pred 15timi rokmi. V čom, podľa Vás, tkvie tajomstvo vašej dlhoročnej a trvalej popularity?
Dave: (smiech) Zažili sme aj niekoľko zakopnutí. No a je to aj tým, že hráme vlastnú hru a nie hru niekoho iného. A myslím, že vďaka tomu sme "prežili". Viete, keď začnete analyzovať to, čo robíte, tak o to stratíte záujem. Ak sa naozaj začnete snažiť analyzovať a diskutovať o každom elemente vašej činnosti, či o rizikových faktoroch a podobne, je koniec. Mám pocit, že ak o niečom debatíte až príliš, či sa do toho až príliš ponoríte, tak akákoľvek naivita, či nadšenie, je zrazu fuč.

Po skončení turné ste si všetci dopriali náležite dlhé voľno. V ktorom momente ste nadobudli pocit, že nastal správny čas sa opäť stretnúť a znovuoživiť Depeche Mode.
Dave: Myslím, že to prišlo akosi prirodzene, nastal jednoducho správny čas.

Fletch: Podľa mňa vtedy, keď Martin začal opäť komponovať.

Dave: No áno, nejak sa nám to donieslo do uší a rozhodli sme sa pokračovať.

Fletch: Začal jednoducho opäť písať piesne, čo pre neho muselo byť, po troch rokoch, dosť obtiažne.

Martin: Mal som asi rok voľna, v podstate začalo hneď po turné, no a potom som začal s písaním. Myslím, že keď som mal k dispozícii šesť, či sedem skladieb, tak sme nadobudli pocit, že možno nastal čas premýšľať nad návratom do štúdia.

Fletch: Ale opäť musím podotknúť, že sme boli opatrnejší, nie ako keď sme začínali, že sme proste len nahrali album. Len sme jednoducho zašli do štúdia zistiť, ako to pôjde, no a postupne sa to transformovalo do nahrávania albumu.

Vyžiadalo si nahrávanie dlhý čas?
Martin: Myslím, že sme začali niekedy v októbri minulého roka, takže to bolo 13, či 14 mesiacov. Tie sme však nestrávili kompletne v štúdiu. Stále pracujeme akýmsi osvedčeným spôsobom, 6 týždňov v štúdiu a následne sa pustím do ďalšieho komponovania, ktoré zaberie tak dva ďalšie mesiace. Následne posúdime nový materiál, rovnako nedokončené veci z predchádzajúceho nahrávania a pokračujeme v nahrávaní tam, kde sme skončili.

Čo Vás, po 15 rokoch hrania a 10 albumoch, motivuje v pokračujúcom nahrávaní a vydávaní hudby?
Fletch: No, v prvom rade to musíte robiť pre seba, no a takisto je príjemné to ponúkať ľuďom. Následne dúfate, že som im to bude páčiť.

Martin: Myslím, že keď sa sám snažíte niekam posunúť, tak si vždy, tam vonku, niekto na vašu prácu počká.

Fletch: Súhlasím.

Martin: Viete, všetci sme jedineční, no myslím, že sú to vždy určité základné emócie, ktoré oslovia značné množstvo ľudí.

Dave: Presne tak. Keď spievam Martinove skladby, tak vo svojom vnútri cítim, kedy sú skutočne správne. A ak to so mnou pohne, tak je mi jasné, že to zapôsobí, pretože, takí už ľudia jednoducho sú. A je skutočné milé mať schopnosť spievať skladby s tvojim pocitmi, vychádzajúce z tvojho srdca. Kkeď spievam, som schopný zo seba dosť viac, než keď by som o tom mal hovoriť.

Dave, ty si zamestnal aj inštruktura spevu, aby si pred nahrávaním albumu navrátil svojmu hlasu správnu silu. Bolo zložité pracovať s inštrukturom, s ktorým spolupracoval aj John Lydon?
Dave: No, ja som s ňou už raz pracoval a veľmi nám to nešlo. Teda, vnútorne som s tým nebol stotožnený a vlastne... v podstate to boli len akési domáce úlohy a myslím, že pre Johna Lydona takisto (smiech). Zvykla mi spomínať, že John odmietal spievať, že si sadol do kúta a trucoval dovtedy, kým pre neho neprišiel Malcolm. Ja som svojho času k nej zašiel, čo to skúsil.. ani si už nespomeniem, s ktorým albumom to vtedy súviselo... Tentoraz sme to celé uskutočnili v New Yorku. Musel som sa s mnohými skladbami skutočne vytrápiť, pretože som bol chorý. Vzpieral som sa, ale mali sme stretnutie a všetci mi navrhli, že by som mal skúsiť hlasového trénera, ktorý by mi pomohol, ako to zvládnuť omnoho lepšie. Do spolupráce s Evelyn som vstúpil trochu zdráhavo, no na moje prekvapenie, po niekoľkých týždňoch, som si uvedomil, ako sa môj hlas omnoho zlepšil. Denne, niekoľko týždňov, sme pracovali v Los Angeles a dokonca aj predtým, ako som šiel do štúdia sme všetky skladby prehrávali na piáne, rozoberali jednotlivé party, dikcie a všetko... ladili sme rôzne možnosti, ako ich zaspievať. Naučil som sa, že by ste vlastne nikdy nemali prestať sa učiť. Nemali by ste s tým prestať, vždy by ste mali chytiť nejaký nástroj a začať. Mal som zrazu jednoducho pocit, že viem, čo robím. Predtým som to nezvládal z rôznych dôvodov, ale zlepšil som sa, čo ma samého prekvapilo a pri spätnom počúvaní mám z toho skutočnú radosť. Vážne som sám seba prekvapil. Keď som tie skladby následne počul, bol som na seba hrdý. Jej úlohou je dostať z vokalistu to najlepšie a je v tom vážne dobrá. Samozrejme, v prvom rade musíte vedieť spievať (smiech).

Fletch: V mojom prípade to nefungovalo (smiech). Aj som sa jej pýtal, ale odmietla so mnou pracovať.

Odohrali sa v kapele nejaké traumy, ktoré sa odrazili aj na novom materiály? Napr. taká "Barrel Of A Gun" sa javí doslova ako biografická - cítiť v nej metaforu smrti.
Martin: Pre mňa "Barrel Of A Gun" nie je... skôr tam ide o komunikáciu obraznú. Je to skôr o nedostatku možností výberu pri rozhodovaní. Osobne som presvedčený, že všetci sme sa narodili s určitým genetickým základom, vďaka ktorému dokážeme zísť z cesty, ale z tej cesty môžeme zísť len na chvíľu. Potom je potrebné brať do úvahy aj sociálne pozadie. Každý z nás je v nejakej klietke. O tom je tá skladba. Takže je to skôr v zmysle, "Nemám veľa možností byť v pozícii, v akej som bol... " To nie je o smrti. Zvyšok skladieb o smrti je.

Nemáte obavu, že po tak dlhom čase odmlky "nezapadnete"?
Fletch: Viete, vždy máte obavu, či s hudbou niekam zapadnete, či a ako bude prijatá. Za posledné roky sme nič nevydali, no myslím si, že tento album je naša "dobyvačná" nahrávka. Toto sme ale riešili s každým našim albumom, nikdy sme nevedeli, či sa uchytí.

Dave: Myslím, že musí v prvom rade sadnúť autorovi, ten sa musí byť svojou prácou istý.

Fletch: Chceli sme proste skladbu, ktorá bude priama, ktorá okamžite naznačí "Sme spät!"

Dave: Na druhej strane by bolo pre nás veľmi jednoduché vybrať typickú skladbu Depeche Mode, cez ktoré nás ľudia ihneď zvukovo identifikujú, keďže takých je na albume niekoľko. Podľa mňa je však "Barrel Of A Gun" určitou výzvou ku všetkému, čo Depeche Mode doteraz urobili. To je pre nás veľmi dôležité. A keďže sme sa všetci zhodli na tom, čo chceme dosiahnúť, tak výber "Barrel Of A Gun", na prvý singel, bol veľmi jednoduchým rozhodnutím. Všetkým nám bolo jasné, že je to tak správne.

Martin: Myslím, že zámerom bolo urobiť niečo viac v zmysle "clob - clob"? (smiech)

Fletch: Clob? Čo? (smiech)

Martin: Club, klubovo orientované. Je totiž veľmi zábavné dnes ponúkať remixy, pretože je to v štýle, "dajme im túto úžasnú skladbu, uvidíme, čo s ňou urobia." V podstate sa to vždy vráti v podobe úplne inej skladby. Takže im môžete v podstate podhodiť čokoľvek!

Na albume cítiť niekoľko veľmi rozdielnych vplyvov. Dobrým príkladom je napr. skladba "The Bottom Line"...
Martin: Ide o pseudo-country skladbu. Zastávam názor, že pri písaní, či komponovaní, by ste mali vziať do úvahy aj vplyvy odkiaľkoľvek, čokoľvek, čo počúvate. Ľudia sú však, podľa mňa, až príliš úzkoprsí. Počúvajú prakticky všetko, čo vyšlo za posledných 5 - 8 rokov, no zabúdajú na celú hudobnú históriu. Podľa mňa je tu množstvo zaujímavých vecí, skutočne zaujímavá hudba, ktorá vznikla za posledných 100 rokov, či od obdobia, kedy vznikla skutočne prvá nahrávka. Jednoznačne je tu množstvo zaujímavých veci z 1920tych, 30tych, 40tych, či 50tych rokov a Vami spomenutá skladba je veľmi ovlyvnená country štýlom.

Dave: Myslím, že Martin mal vždy slabosť pre country. Tak to chcel skúsiť. (smiech)

Martin: Dnes už nemusíte vypínať stopy skladieb: stačí Vám zájsť dolu na Oxford Street, je to ľahšie.

To sa ti vážne páči country? Ktorých autorov zvykneš počúvať?
Martin: Vždy som mal rád George Jonesa. Aktuálne sa mi veľmi páči gospelová hudba, ktorá inak príde ľuďom dosť čudná. To asi súvisí s tým, že množstvo skladieb sa dotýka náboženstva, a hoci práve "The Bottom Line" má od odkazov na náboženstvo veľmi ďaleko, stále sú tu skryté odkazy na Jonáša, Adama a Evu a podobne. Ale to skutočne minimálne, čo sa neprejavuje ani v názvoch skladieb, či nosnej téme. Takže, cítiť vplyv gospelu a blues, hoci je momentálne na albume len jedna skladba, smerujúca k blues. Z minulosti však máme veľa odkazov na blues, ako napr. "Personal Jesus" alebo "Clean"...

Domnievam sa, že ďalším singlom bude "It´s No Good". Musím uznať, že znie ako klasická skladba Depeche Mode ...
Dave: Ide o skladbu, ktorú sme pôvodne zamýšľali nasadiť ako prvý singel. A práve z dôvodu, ktorý ste uviedli, sme to nakoniec zamietli. Nie preto, že by nám tá skladba neprišla ako dostatočne dobrá, skôr preto, že nám prišla pre singel Depeche Mode ako príliš "bezpečná". Nebola by to skutočná výzva ako pre nás, tak aj pre poslucháčov.

Fletch: Príliš ľahko by sa stala populárnou.

Ďalšou vyčnievajúcou skladbou z albumu, podľa mňa, je "Sister Of Night"
Dave: Dá sa povedať, že patrí k mojim najobľúbenejším z albumu. Túto skladbu sme nahrali v New Yorku, ešte v pred-Evelyn období. Je o tom všetko, čo som urobil (smiech). Je o tom, čo som sa rozhodol urobiť.

Martin: To bolo to šesťtýždňové obdobie.

Dave: Áno, trvalo nám to šesť týždňov, vrátane pohojdávaní sa na stoličkách, ale ...

Martin: Nakoniec je výsledok veľmi dobrý.

Dave: Áno, myslím, že to, čo sme so skladbou urobili, vrátane vokálov a ostatného, sa ukázalo ako pozitívne. Nastavili sme akýsi precedens k zvyšku toho, čo sme chceli urobiť. Osobne radím vokály k tejto skladbe k tomu najlepšiemu, čo som kedy zo seba dostal.

Celý album je plný rozmanitých štýlov a rôznych vplyvov. Bol to zámer?
Dave: To je na tom albume skvelé: obsahuje niekoľko rockových záležitostí, niekoľko balád, trochu country. A trochu všetkého.

Album produkoval Tim Simenom, z Bomb The Base. Prečo ste si vybrali práve jeho a je to jeho zásluha, že sa na albume prezentuje viac jemne tanečný nádych, napr. v skladbách ako "Useless"?
Martin: Uviedli ste "jemne", neviem si spomenúť na tempo "Useless", ale na tomto albume nepresahuje nič 97, 98, čí 99 bpm, čo môžeme označiť za relatívne pomalé tempo. No jednako, skladby, ktoré dosahujú tie závratné tempá ...

Fletch: pre Depeche Mode!

Martin: (smiech) ... áno ... tak to sú práve tie rockové kúsky. A myslím ...

Dave: Fíha, Martin, spomaľ.

Martin: Tim nám s tým skutočne pomohol, pretože tie skladby sa pri komponovaní a demo nahrávaní sami uberali tanečným smerom. Nie v zmysle disco, samozrejme zneli ďaleko pomalšie, "jemne" tanečne. Dúfam, že sa nám ich podarilo zdokonaliť. Takže, keď sme dokončili prvú várku demosnímkov, bolo viac než zrejmé, že mali v sebe tanečný nádych, či smerovanie, hoci nedosahovali tempo disco skladieb. Mali v sebe ten ...

Fletch: Rytmus

Martin: ... pomalý rytmus, ktorý by sa skôr dal prirovnať k hip-hopu. Takmer okamžite sme začali premýšľať o niekom, kto by s tým vedel pracovať na tanečnej úrovni. Nie nevyhnutne v skutočne tanečnom rytme, rozhodne sme nepremýšľali o ľuďoch ako Nile Rodgers a podobne (smiech). Vlastne si ani neviem riadne spomenúť, bolo to niekedy na začiatku... myslím, že to bol práve Daniel Miller, ktorý nám navrhol Tima. No a keďže sme ho už aj tak poznali dlhé roky (zopár krát sme sa s ním stretli, už s nami pracoval, v minulosti nám urobil niekoľko remixov), zdal sa nám ako dobrá a prirodzená voľba.

Martin, už si spomenul slovo na "R", "rock". Mal som vždy pocit, že tento štýl je v Depeche Mode nie veľmi akceptovateľný.
Martin: Ale veď my sme v našej tvorbe odkazovali vždy na odlišné hudobné formy, takže používať spojenie "rock" je pre nás normálne! Nemáme to radi iba v prípade, kedy sa rock využíva izolovane.

Takže z pojmu "rocková hudba" už viac obavy nemáte?
Martin: Nie, ak sa rovnako venujete country, bluesu, jazzu... potom je to v poriadku.

Dave: Treba povedať pravdu, že v tvorbe Depeche Mode sa nachádzajú všetky hudobné štýly. To je na nás jedinečné, že sami seba neobmedzujeme. Je hanbou pre mnohé kapely, že sami seba väznia v jednom a tom istom štýle a je tým pádom pre nich nemožné sa odpútať. My sa môžeme vybrať akýmkoľvek smerom a myslím, že to aj robíme. My naše skladby počúvame, dofarbujeme ich a posúvame, než by sme s nimi mali niekde uviaznúť.

Takže suma sumárum, k albumu neplánujete žiadne turné. Znamená to koniec Depeche Mode ako koncertnej kapely alebo je tu šanca, že Vás v budúcnosti opäť uvidíme na cestách?
Fletch: Viete, od samého začiatku tohto procesu sme sa rozhodli neprijímať príliš veľa rozhodnutí v krátkom čase a všetko brať relaxačne. Ak sa veci budú vyvíjať dobre, potom by to mohla byť šanca na turné. Dnes majú veci svoje tempo. Starneme.

Dave: V tejto chvíli by to pre nás zlé povedať, že urobíme niečo, o čom sme si naozaj nie istí. Práve sme dokončili album. Nasledujú promo akcie, ktorým sme pri poslednom albume veľkú pozornosť nevenovali, čiže rozhovory, tv vystúpenia a podobne. Naposledy sme tak činili pri albume Violator. Uvidíme, ako sa veci vyvinú po 3 - 4 mesiacoch. Po vydaní albumu, v apríli, budeme robiť promo akcie po svete. Následne uvidíme, ako sa budeme cítiť. Ak by sme dnes pripravili nejaký veľký plán, tak by to príliš zatienilo to, čo sa dnes snažíme robiť. Vydržať dnes je to najťažšie, ale myslieť príliš na budúcnosť, stratíme všetko, o čo sa pokúšame.

Názory Devotees (1)

bob3

 1    7. apríl 2016 o 00:13

Skvělá deska plná obsahu.

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa