Videowest: Depeche Mode (1982)

Návrat do čias, kedy boli Depeche Mode prezentovaní opäť ako štvorica talentovaných, ale už dospelých mladíkov.

Britskí futuristi, Depeche Mode, priniesli nedávno svoj typický electropop na pódia Spojených štátov. Na rozdiel od väčšiny rockových kapiel však Depeche Mode využívajú bubeníka, ktorého spustia stlačením gombíka. Ich elektronické bíty vychádzajú z páskovej mašinky Teac. Spevák kapely, Dave Gahan, však tvrdí, že používanie bicieho automatu je už celkom bežné.
Dave: Nikdy sme nemali bubeníka, bicí automat používame od samých začiatkov, no samozrejme nám to nešlo úplne najlepšie. Až nástupom do štúdia sa to zlepšilo, tam sme totiž vyseparovali z nahrávok biciu stopu a nahrali ju na pásku. Vlastne sme o skutočnom bubeníkovi ani nikdy neuvažovali. Ono by to bolo možno aj skvelé, mať bubeníka, ale Teac zrejme drží rytmus lepšie.

Dave Gahan a bicí automat zdieľajú svoje miesto na pódiu s hráčmi na syntezátoroch - Andym Fletcherom, Alanom Wilderom a Martinom Gorem. Martin je zároveň hlavným skladateľom skupiny. Pri komponovaní sa spolieha na gitarové akordy, no inak preferuje práve syntezátory.
Martin: Myslím, že ma zvuk gitary, tej elektrickej, začal trochu nudiť. So zvukom gitary toho veľa neurobíte. Môžete ho lemovať, prehnať ozvenou, alebo inak upraviť, a pritom je to stále ten istý zvuk. Syntezátory ponúkajú omnoho viac zvukových možností. Viete z neho dostať akýkoľvek zvuk, ak taký práve hľadáte.

Alan: Viete, ja mám na starosti perkusie a podobné záležitosti... (zahrá zopár akordov)... viete, také tie "zvláštne zvuky".

Služobne najmladší člen kapely, Alan Wilder, absolvoval už v detstve lekcie v hre na piáno, no v posledných piatich rokoch sa začal orientovať na technologicky sofistikovanejšie, digitálne klávesy.
Alan: Niekedy síce trvá dlhšie, kým objavíte zvuk, aký chcete, no to je len polovica zábavy. Viete, so zvukom sa dokážete pohrávať veľmi dlho. V štúdiu strávime hľadaním správnych zvukov aj celé hodiny, no a keď ich objavíme, tak si ich uložíme. Takže ich neskôr vieme kedykoľvek použiť. A ďalšia výhoda, dokážete si rozdeliť klávesy na dve časti a mať naraz k dispozícii dva rôzne zvuky. Napr. jednu časť budete využívať na bassovú linku a druhú časť na nejaké tvrdšie zvuky. Práve toto využívam v skladbe s názvom "Tora! Tora! Tora!" ...

Je ťažké uveriť, že títo mladíci, ktorí začali spolu nahrávať ešte ako pubertiaci, čelia nejakým tlakom.
Dave: Sme spolu už tri roky, to nie je až tak dlho. No za ten čas sme už stihli vidieť kus sveta a veľa vecí sme pochopili. Keď sme začínali, mal som 17, takže som bol naozaj veľmi mladý. Viete, prvýkrát som vystupoval v telke ako 18-ročný, naozaj 18, ale zvládli sme to, veľmi rýchlo sme dospeli. To sa inak ani nedá. Ak chcete v tomto biznise prežiť, musíte naozaj veľmi rýchlo dospieť. Dodnes takisto nemáme manažéra, zvládame veci sami.

Úvahová a sebaspytujúca kvalita textov Martina Goreho síce poodhaľuje túto skorú vyspelosť, no pokiaľ ide o priblíženie významu jednotlivých skladieb, je Martin dosť ostýchavý.
Martin: Snažíme sa o jednotlivých skladbách príliš nerozprávať. Ide tak trochu o akési nepísané pravidlo, cez ktoré a snažíme dávať našim skladbám nádych tajomna. Ak pri rozhovoroch rozprávate o skladbách, vysvetlíte ich celkový význam, o čom to potom celé je? Také niečo môžete predsa urobiť kedykoľvek, zúčastniť sa v televízii nejakého vysielania a priblížiť ľuďom váš pohľad na vec. No pokiaľ ide o písanie skladieb, tak na jednej strane sa v nich pokúsite niečo zrozumiteľne vyjadriť, no následne už všetko necháte na predstave poslucháča.