Vesmírny čierny humor (2009) - I.

Krásny album, stále akosi nedocenený... Dave sa tak výstižne, umelecky vyjadruje, až mám dojem, že je lepší hovorca ako sám autor väčšiny piesní...  Možno by bolo lepšie, keby viac vnímal Martina a ponáral sa do jeho práce, ako sa venoval tej svojej tvorbe… Ale chápem, že hudbu číta lepšie práve vďaka tomu, že je sám autorom pár (bez)významných piesní... Radosť a zážitok čítať jeho hudobné zamyslenia…
Síce ma zatriaslo pri myšlienke, že EXCITER je akýmsi uceleným dielom, dokonca heterogénnym, pretože tento album by takým len mohol byť... V náznakoch dokonalý, ale v konečnom prevedení poriadne nedokonalý , surový, nedorobený,  nepochopený, utopený v prázdnote zbytočných zvukov, ktoré pôsobia plošným, povrchným dojmom, ktorý v poslucháčovi vytvára dojem digitálneho, nepotrebného smogu. Ťažko v ňom nájsť nejaký význam, napadajú ma slová ako dichotómia či hravá a vášnivá elektronická eklektickosť... Ale ani tá tam nie je!
Zato album “SOTU” (vynímajúc Davidove autorské piesne) je krásnym voľným pokračovaním slávneho románu „Malý princ“...
Malá dušička (princezná) žijúca v inom paralelnom svete, kde niet vojny, biedy, utrpenia, zlosti , sarkazmu, irónie, nenávisti, bolesti vyberie na potulky vesmírom… A tak sa z kedysi nevinnej, roztomilej, neskazenej, citlivej, život milujúcej malej princezničky stane na našej pozemskej planéte jedna osamelá, nepochopená, smutná bytosť, ktorá si sama pre seba kladie otázky do omrzenia, ale sama si na ne nevie odpovedať... Vo svojom vnútri nestráca tú detskosť, ktorá patrí do „Kráľovstva nebeského“, ako sám Ježiš povedal… S pribúdajúcimi rokmi začne sama o sebe pochybovať, nevie kam má patriť... Prežíva skutočnú dichotómiu… Áno, tomuto albumu by sme mohli dať prívlastok „eklektický“, keby niet určitých (Davidových) piesní, ktoré rozbili tento koncept, ucelenosť, príbeh, ktorý mohol byť tak krásny, romantický, melancholický... Aj je! Tam kdesi v mojom detskom svete, z ktorého som nikdy nevyrástol… Kdesi vo vnútri som stále ten malý, bojazlivý chlapček, ktorý sa bojí s ostatnými komunikovať, kokce pri tom, mumle si popod nos, nik mu nerozumie… Ostane smutný, opustený a sám… Jediným (najlepším) kamarátom a jedinou láskou zároveň mu je HUDBA.
Ona jediná mu vie dať odpovede na všetky tie nevypovedané otázky, ona jediná stojí pri ňom, keď sa plazí na zemi, keď plačúci stojí pri okne a pozerá sa tam hore „do neba“, tušiac, že sem nepatrí... Predstavuje si, že tam hore je jeho dvojča, ktorá žiari šťastím… V tichosti volá jeho meno, prosí ho, aby si ho prišlo vyzdvihnúť, pretože „tu dole“ všetci hrajú svoje (skazené) hry, ktorým on nikdy nerozumel… 

Tohle období miluji. Návrat mezi fanoušky…mám velmi ráda album SOTU….Řekni to písní, ale jelikož jsem žena…někdy stačí jen pár slov…
Kdo může říci, zda tvoje láska roste
Jak si vybralo tvoje srdce? Jen čas
A kdo může říct, kam cesta vede
Kam den proudí? Pouze čas

https://www.youtube.com/watch?v=7wfYIMyS_dI