Vesmírny čierny humor (2009) - I.

Vesmírny čierny humor (2009) - I.

19.februára 2009 sa David Gahan stretol v Londýne s niekoľkými reportérmi z Východnej Európy, aby sa spolu pozhovárali o vtedy chystanom albume Depeche Mode, "Sounds Of The Universe". Nasledujúci rozhovor sa objavil vo vysielaní ruského rádia Echo Moscow.

Depeche Mode dnes fungujú už 30 rokov. Čo všetko sa za tie roky zmenilo? Čo naopak zostalo nezmenené? A pre Teba osobne, ako sa zmenili Tvoj postoj k samotným skladbám, starším, ale aj novším hitom?
David: Zmenilo sa prakticky všetko a zároveň nič. Možno sme dnes už bystrejší. Viete, za tých 30 rokov sme toho skomponovali veľa a takisto sme veľa koncertovali. Osobne verím, že jednak som sa ja vypracoval ako umelec a takisto sme sa vypracovali spoločne na kreatívnej úrovni. Niekedy s úspechom, niekedy naopak. A hlavne sú tu albumy, ktoré nás posunuli ďaleko vpred. A práve takýto album sme sa snažili vytvoriť aj tentoraz. Lenže, kým na tom albume pracujete, tak nemáte šancu poznať, či v konečnom dôsledku fungovať bude alebo nie. Ale skôr, či neskôr aj tak zistíte, či ste túto alebo tamtú skladbu uchopili správne alebo nie. Toto smerovanie sme vlastne začali na albume "Playing The Angel". No a na tomto novom albume pokračujeme. Aj vďaka tomu, že aj tentoraz spolupracujeme s producentom Benom Hillierom. Po nás samotných sa stalo toto spojenie zdrojom kreativity. Niekedy človek jednoducho potrebuje takpovediac, nakopať do zadnice. Takým inšpiratívnym spôsobom. Ben je veľmi kreatívny a muzikálny. On dokáže piesne ako pochopiť, tak aj precítiť. Presne vie, ako s nimi nakladať. Vytvoril nám v štúdiu skvelé prostredie a atmosféru a tým našim skladbám vlastne vdýchol život. A to sa od nového producenta aj očakávalo. Od samého začiatku mal o výslednej podobe albumu veľmi jasnú predstavu, dokonca ešte skôr, než sme album "Sounds Of The Universe" začali nahrávať.

A čo Tvoj postoj k starším skladbám Depeche Mode, starším, ale aj novším hitom, pri ktorých často vystupuješ v pozícií akéhosi spoluautora?
Každá skladba má pre nás svoj význam, ako osobný, tak aj signifikantný. Samozrejme, že sa to vždy v čase mení. Niektoré staré skladby mi už dnes prídu irelevantné, ale zasa niektoré tie najstaršie, ktoré ešte skomponoval Vince Clarke, nám istým spôsobom pootvorili dvere do hudobného sveta. Niektoré skladby spievam už mnoho mnoho rokov, majú pre mňa osobitný význam, ale niekedy je dosť problém prepojiť tie najstaršie skladby s tými najnovšími, ktorých som skutočným autorom. Tieto skladby sú mi autorsky a hudobne úplne najbližšie. Zodpovedajú môjho aktuálnemu vnútornému rozpoloženiu. Celé roky som zvykol spievať iba Martinove skladby, dodnes majú niektoré z nich pre mňa osobitý význam. Ale, ako som povedal, mení sa to v závislosti od toho, v akej etape života sa práve nachádzam. A hoci sú tie skladby takisto o živote, ide o to, že v mojich skladbách sa zaoberám mojimi vlastnými, osobnými skúsenosťami. Vnímam to tak, že vďaka vlastným skladbám môžem byť sám sebou. Moje texty sú teda odrazom mojich vlastných zmien. Text skladby, to je taký odraz v zrkadle. Skladba je vlastne vysvetľovacím prvkom. A pre mňa je to veľmi dôležitý moment.

Ja to vnímam tak, že až albumom "Exciter" začali byť albumy Depeche Mode ucelenými príbehmi, kde skladby spája spoločná myšlienka a nejde len o akúsi zbierku singlov, hitov a piesní. Aký máš na ty ty názor? Ak súhlasíš, tak nám potom skús porozprávať niečo o príbehoch, ktoré sú na pozadí týchto albumov.
Vždy sme sa snažili nahrať album, ktorý by bol konceptuálny, bol by samostatným svetom. Možno pre úplne prvé albumy to neplatí, ale od albumu "Counstruction Time Again" je každý ďalší akýmsi osobitým priestorom. A s príchodom Alana Wildera tento prístup ešte viac zosilnel. Práve on sa nás snažil vymaniť z predstavy vydávať hlavne dobré single. Treba priznať, že v tej dobe boli single ďaleko dôležitejšie, než je tomu dnes. Samozrejme, že máme na konte množstvo úspešných singlov, ale pre kapelu je ďaleko dôležitejšie vytvoriť ucelené albumy. Ale chápem, čo chcete naznačiť s albumom "Exciter". Stal sa heterogénnym dielom, ale do značnej miery bol výsledok ovplyvnený spôsobom komponovania samotných skladieb, ako aj vzťahmi v kapele, ktoré boli v tom období veľmi zložité. Jasné, je to veľmi osobná záležitosť, také veci sa jednoducho stávajú a vždy sa to na hudbe odrazí. V živote sa predsa nedejú iba dobré veci. Principiálne to však funguje aj v opačnom smere. Dobré na tom však je, že sme nestratili schopnosť kreatívne pristupovať k procesu nahrávania a od albumu "Construction Time Again" vydávame stále kvalitné práce. Dokonca sme vďaka tomu zažili akési chvíle slávy, ak to tak chcete počuť.

Spomenul si, že dnes už single samotné až také dôležité nie sú. Prečo ste ako pilotný singel k albumu vybrali práve skladbu "Wrong"? Andy Fletcher spomenul, že táto skladba je akýsi protijed na žuvačkovú kultúru.
Samotné skladby v skutočnosti nikdy nemali taký dopad, aký sa im prikladal. Piesne sú ako čierne komédie. Myslím, že v prípade "Wrong" sa Martinovi podarilo napísal celkom vtipnú pieseň. A ten dôvod, prečo sme sa rozhodli ju vydať ako prvotinu z albumu nie je ten, aby sa skladba hrala, ale chceli sme pieseň, ktorá bude reflektovať na zmeny v kapele, na zmeny nášho smerovania, na zmeny v našom zvuku. Permanentne sa snažíme robiť veci, ktoré by dokázali vytrhnúť Depeche Mode z akéhosi zaužívaného statusu. Ak v kapele fungujete už príliš dlho, tak si z času na čas musíte pred seba postaviť nejakú tú výzvu. Nakoniec, veď to robíme v prvom rade pre seba, tvoríte hudbu pre seba, vyjadrujete cez ňu vlastné myšlienky a pocity. Myslím, že dôvod, prečo majú ľudia radi Depeche Mode je práve ten, že sa ľudia cez tie skladby identifikujú, ten skutočný význam tých skladieb prenášajú, či porovnávajú so svojimi skúsenosťami.

Vyskytla sa pri práci na zvuku nového albumu nejaká zvláštnosť?
Myslím, že sme pátrali po širšom, doslova neobmedzenom zvuku. Nebolo to však nič plánované, nič založené na diskusií. Predošlý album, "Playing The Angel", ktorý sme si s Benom naozaj užili, bol v tomto smere premyslenejší, precítenejší a viac sme sa na zvuk sústredili. Tentoraz sme chceli so skladbami viac experimentovať. A hlavne, už pri začatí nahrávania sme mali rozpracované ohromné množstvo skladieb. Absolútne sme však netušili, aký zvuk chceme dosiahnúť. Asi najobtiažnejšie sa ukázalo vybrať z toho množstva skladieb tie, ktoré sa dostali na výslednú podobu albumu. Samozrejme, že po pár mesiacoch sa ten výsledok začal viac rysovať a v tom momente nám už bolo jasné, ako pokračovať a ako album dokončiť. Viete, ja albumy stále vnímam vo vinylovej forme, takže premýšľam chronologicky, ktorá skladba by mala nasledovať po tej predošlej a podobne. Mne sa tie časy kaziet a vinylov veľmi páčili. Dnešná digitálna doba, kedy si človek môže vybrať, ktorú skladbu si pustí a ktorú vynechá, to ma veľmi neberie. My pri tvorbe albumu stále uvažujeme v medziach chronologického počúvania. Ale ono to dnes funguje asi tak, ako keď vezmete umelcov obraz a kúsok po kúsku ho do detailu študujete, pričom ho zabúdate vnímať ako celok.

Ak by sme mali pristúpiť k albumu ako k vinylu, v ktorej časti by začala teda b-strana?
Dobrá otázka, musím sa zamyslieť ... Možno by mala druhá strana začať po skončení skladby "In Sympathy", ale teda, nejak extra som nad tým doposiaľ nepremýšľal.

Priblíž nám atmosféru, ktorá vládla v štúdiu počas nahrávania. Bolo fantastické sledovať prostredníctvom internetu videá, ktoré ste ako kapela postupne zverejňovali. Zdalo sa, že sa všetci skvele bavíte.
Pravidelne si v štúdiu doprajeme pauzu a schuti sa zasmejeme. Taká atmosféra, akú ste mali možnosť vidieť, taká tam vládla skutočne po celý čas. Vždy sa našla chvíľa pre vtipkovanie a smiech. No a samozrejme, počas celého nahrávania prebiehala súťaž medzi Benom Hillierom, mnou, Martinom, Fletchom a Fergom. Rozdelili sme sa do týmov a každý deň sme hrali stolový futbal. A to, čo sa dialo počas jednotlivých zápasov vlastne určovalo, ako sme postupovali v nahrávaní ďalej. Dokonca aj sporné veci sme riešili cez futbal. Kto vyhral, ten rozhodol o riešení. Prípadne, keď sa nám nedarilo a nahrávací proces sa príliš naťahoval, tak sme všetkého nechali a hrali futbal. To nám dodalo ďalšiu potrebnú energiu. Skutočne to bola zábava. Ono, je normálne, že keď nahrávame, tak sa v podstate chováme ako Mickey Mouse Goofy. A s Benom je to ešte jednoduchšie. No a nechýbal k tomu čierny humor a typický britský sarkazmus. Takže sme jeden na druhého skúšali po celý čas nejaké tie triky. V tomto je skutočný preborník náš štúdiový hudobník Luke Smith. A nahrávanie sme si užili aj preto, že bolo veľmi pohodlné. Štúdio je situované kúsok od môjho domu a v prípade Santa Barbary zasa kúsok od Martinovho domu.

>> na pokračovanie

Názory Devotees (2)

tomy

 1    4. apríl 2022 o 10:52

Krásny album, stále akosi nedocenený... Dave sa tak výstižne, umelecky vyjadruje, až mám dojem, že je lepší hovorca ako sám autor väčšiny piesní...  Možno by bolo lepšie, keby viac vnímal Martina a ponáral sa do jeho práce, ako sa venoval tej svojej tvorbe… Ale chápem, že hudbu číta lepšie práve vďaka tomu, že je sám autorom pár (bez)významných piesní... Radosť a zážitok čítať jeho hudobné zamyslenia…
Síce ma zatriaslo pri myšlienke, že EXCITER je akýmsi uceleným dielom, dokonca heterogénnym, pretože tento album by takým len mohol byť... V náznakoch dokonalý, ale v konečnom prevedení poriadne nedokonalý , surový, nedorobený,  nepochopený, utopený v prázdnote zbytočných zvukov, ktoré pôsobia plošným, povrchným dojmom, ktorý v poslucháčovi vytvára dojem digitálneho, nepotrebného smogu. Ťažko v ňom nájsť nejaký význam, napadajú ma slová ako dichotómia či hravá a vášnivá elektronická eklektickosť... Ale ani tá tam nie je!
Zato album “SOTU” (vynímajúc Davidove autorské piesne) je krásnym voľným pokračovaním slávneho románu „Malý princ“...
Malá dušička (princezná) žijúca v inom paralelnom svete, kde niet vojny, biedy, utrpenia, zlosti , sarkazmu, irónie, nenávisti, bolesti vyberie na potulky vesmírom… A tak sa z kedysi nevinnej, roztomilej, neskazenej, citlivej, život milujúcej malej princezničky stane na našej pozemskej planéte jedna osamelá, nepochopená, smutná bytosť, ktorá si sama pre seba kladie otázky do omrzenia, ale sama si na ne nevie odpovedať... Vo svojom vnútri nestráca tú detskosť, ktorá patrí do „Kráľovstva nebeského“, ako sám Ježiš povedal… S pribúdajúcimi rokmi začne sama o sebe pochybovať, nevie kam má patriť... Prežíva skutočnú dichotómiu… Áno, tomuto albumu by sme mohli dať prívlastok „eklektický“, keby niet určitých (Davidových) piesní, ktoré rozbili tento koncept, ucelenosť, príbeh, ktorý mohol byť tak krásny, romantický, melancholický... Aj je! Tam kdesi v mojom detskom svete, z ktorého som nikdy nevyrástol… Kdesi vo vnútri som stále ten malý, bojazlivý chlapček, ktorý sa bojí s ostatnými komunikovať, kokce pri tom, mumle si popod nos, nik mu nerozumie… Ostane smutný, opustený a sám… Jediným (najlepším) kamarátom a jedinou láskou zároveň mu je HUDBA.
Ona jediná mu vie dať odpovede na všetky tie nevypovedané otázky, ona jediná stojí pri ňom, keď sa plazí na zemi, keď plačúci stojí pri okne a pozerá sa tam hore „do neba“, tušiac, že sem nepatrí... Predstavuje si, že tam hore je jeho dvojča, ktorá žiari šťastím… V tichosti volá jeho meno, prosí ho, aby si ho prišlo vyzdvihnúť, pretože „tu dole“ všetci hrajú svoje (skazené) hry, ktorým on nikdy nerozumel… 

Michaela 146

 2    6. apríl 2022 o 23:55

Tohle období miluji. Návrat mezi fanoušky…mám velmi ráda album SOTU….Řekni to písní, ale jelikož jsem žena…někdy stačí jen pár slov…
Kdo může říci, zda tvoje láska roste
Jak si vybralo tvoje srdce? Jen čas
A kdo může říct, kam cesta vede
Kam den proudí? Pouze čas

https://www.youtube.com/watch?v=7wfYIMyS_dI

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa