Vesmír plný melódie, obalený elektronikou a gitarami

Redakčná recenzia nového albumu: Fanúšikmi dlho očakávaný nový materiál Depeche Mode uzrie verejne svetlo sveta už o necelý mesiac. Očakávania sú vysoké a stále nové „recenzie“ od novinárov spolu so starostlivým marketingom kapely vypúšťajúci každú chvíľu nové hudobné upútavky, očakávania ešte znásobuje.

Každý asi uzná, že jedno vypočutie akéhokoľvek albumu od kapely, ktorá píše hudobnú históriu, je príliš málo. Preto aj moje nahliadnutie na album nedokáže uhasiť odpovede na otázky, aké zväčša kladú fanúšikovia, keď túžia zo slovného opisu začuť skladbu a hudbu.

Tí, ktorí očakávajú z dôvodu producentskej prítomnosti Bena Hilliera klon Playing The Angel sa hlboko zmýlia. Ak kapela prezentuje, že nikdy neurobí rovnakú vec dva krát, Sounds Of The Universe je toho iba dôkazom. Album totiž po 12-ty krát v histórii kapely zadefinuje úplne odznova pojem Depeche Mode. Album sa vyznačuje veľmi pozitívnou a optimistickou náladou. Melódie skladieb sú hudobne ale aj vokálne veľmi zaujímavo interpretované – neočakávané prechody a zmeny tempa v rôznych častiach skladieb. Na celom albume počuť výraznú podporu Goreho vokálneho doprovodu. Tak, ako sa dá považovať Wrong za skladbu dvoch spevákov, pre mňa tento pozitívny prínos v nových skladbách je počuť na celom albume. Ak by som mal charakterizovať Sounds Of The Universe v pár slovách, poviem len: Zaujímavé melódie, výrazná gitara previazaná s dobre znejúcou elektronikou a mnoho hudobných polôh Depeche Mode, aké ste ešte nezažili.

Podľa môjho osobného pocitu mi na albume chýbajú poriadne bicie. Pre tých, ktorí radi porovnávajú so starou tvorbou Depeche Mode... tak teda, na albume si vychutnáte v sprievode elektroniky gitarové party aké začujete iba na Ultra (napr. Freestate). Nadupané, všeko búrajúce skladby v štýle A Pain That I’m Used To alebo John The Revelator tam však nenájdete, rovnako ako priamočiaré hity razenia Precious.

Je teda 19.3.2009, niečo krátko po 14:00 a... album začína jeden a pol minútovým introm. Nejedná sa ani tak o melódiu, ide len o akýsi súvislý pazvuk, podľa môjho názoru má predstavovať zvuk vesmíru imitujúci vedeckú skutočnosť.

In Chains začína Gahanovým vokálom za doprovodu Goreho kvákajúcej gitary a klopkajúceho rytmu. Postupne sa pridáva Goreho vokál. Gahan v skladbe predvádza rôznorodé polohy svojho hlasu a frázovanie. Skladba má potenciál pre objavovanie pri viacnásobnom vypočutí. Už pri tejto skladbe pochopíte, že porovnávať novú tvorbu so starými vecami Depeche Mode stráca význam.

Nástup Hole To Feed po pozvoľna doznievajúcej (viac ako 30 sekúnd) In Chains je rázny. Úplne celá skladba je doprevádzaná tamtamickými a hlučnými bicími, ktoré znejú viac plechovo, ako rázne v porovnaní napr. s Personal Jesus. Bicie na chvíľu utíchnu iba v pozvoľných pasážach sklaby kde vyniká Gahanov spev. Oproti nedokončenej verzii na internete má teda skladba úplne odlišný ráz a pocit. Jednotlivé pasáže textu však vo finálnej verzii skladby nasledujú za sebou odlišne.

Skladbu Wrong netreba predstavovať. Možno iba poznamenať, že do koncepcie albumu zapadá. Je to najráznejšia vec na albume a plne súhlasím s výberom skladby ako prvým singlom. Wrong prináša zvuky, aké sa nedajú porovnať s nijakou inou skladbou a to nakoniec citeľne charakterizuje celý prístup kapely pri nahrávaní Sounds Of The Universe.

Ďalšou, už odhalenou skladbou je Fragile Tension. Dlho sa viedli polemiky, či sa jedná o finálnu verziu skladby alebo nie. Odpoveď je nakoniec obojaká. To, čo už máte nie je finálna verzia, ale to, čo počujete znie na 80% ako finálna verzia. Skladba začína úplne identicky, v druhej polovici však začujete už aj Goreho podporné vokály a elektronické zvuky blízke cinkaniu. Prekvapivo, skladba na albume nepôsobí vôbec cudzorodo, iba odhaľuje ďalšiu z polôh, do ktorej sa kapela chcela dostať. Je príliš jednoduché odsúdiť skladbu, ja ju začínam vnímať ako súčasť celku (vesmíru DM, ktorý si na albume vytvorili).

Little Soul potešila v celku dobrým duetom Gahana a Goreho. Príjemná a veľmi sľubná skladba na ktorej remix (vydaný za niekoľko hodín na iTunes) sa veľmi teším. Neodvážim si ju ale hodnotiť po prvom vypočutí.

Pri In Sympathy som a prichytil, že sa nudím a čakám na jej koniec. Skladba ma vôbec ničím nezaujala, nebola tam žiadna vec, ktorá by mi udrela do uší a pripomenula, že práve plynie. Ťažko si vybavujem, čím by som ju charakterizoval. Nedávam jej však čierny bod, rovnako som po prvých počutiach odsúdil gahanovú Down z Hourglass a dodnes ju považujem za vynikajúci kúsok s príjemnou atmosférou. Pri tejto skladbe odsúdenie prvého vypočutia riskovať nebudem.

Naopak, Peace je okamžite skutočne pozoruhodná skladba predovšetkým svojou stavbou. Je to opäť skladba dvoch spevákov. Goreho úvodný chórický refrén ktorý už poznáte, je umocnený priestorovým efektom a dáva skladbe zaujímavý nádych hneď v úvode. Refrén je ale rázne ukončený pasážou interpretovanou Gahanom. Po prvom vypočutí vo mne skladba stále zanecháva dojem dvoch nesúrodých častí. Skladba je to ale z tých náročnejších a preto sa teším na ďalšie vypočutie.

Come Back vo verzii zo studio session je oproti albumovej verzii zbavená akýchkoľvek zvukov a je ponechaný iba pulzujúci rytmus a elektronická linka. Gore zároveň dotvára atmosféru klavírnymi časťami a dodáva tak skladbe pôvab a silu zároveň. Skladba však tak trošku tápe a nemá nijaké vyvrcholenia, ale to jej vôbec neuberá na pôvabe. To pre vás samozrejme nie je nič nové. Verzia na albume je však o niečom úplne inom. Nástup prebustrovanej gitary s množstvom elektronických zvukov pohlcuje Gahanov hlas od začiatku až do konca. Po úvodnej inštrumentálnej časti skladby začnete vnímať melódiu vtesanú do ohlušujúceho hudobného šatu skladby. Takéto prevedenie mňa osobne mierne sklamalo a vylúdilo malý úsmev, keďže bare verziu skladby už mám pozitívne v žilách.

Inštrumentálka Spacewalker nijako kontinuálne nevychádza z Come Back a nijako plynulo neprechádza do ďalšej skladby Perfect. Hudobne si skladba u mňa vyslúžila asi najväčší úsmev. Má totiž nádych hudby z filmu... veľmi starého filmu. Ak poznáte seriál Derrick, okamžite mi skladba evokovala možnú podkladovú hudbu na začiatku epizódy, ktorá emotívne spája začiatok príbehu a očakávanie, že sa niečo v najbližších chvíľach udeje. Táto inštrumentálka však nedosahuje kvality Painkiller, skôr znesie porovnanie s Easy Tiger vo verzii 2008. Mimochodom, verzie, ktore v súčasnosti kolujú internetom sú podvrhy a výtvory fanúšikov.

Ku skladbe Perfect radšej ubrzdím emócie. Skladba má ako jediná z albumu jasne čitateľnú a podmanivú (lúbivú) melódiu. Po prvom počutí si ale nie som celkom istý, či to je pozitívna stránka alebo nie. V skladbe takéhoto chytľavého typu mi chýbali ostrejšie bicie. Po vypočutí sa ale nečudujem vyjadreniam v novinárskych recenziách, že sa údajne jedná o najlepšiu skladbu na albume. V tejto skladbe totiž Depeche Mode nechali priamočiarejšie a jednoduchšie vyznieť motív a melódiu. Nazval by som ju teda skôr ako „najjednoduchšou skladbou na albume“, zbavenú z väčšej miery komplikácií, ktoré obsahujú ostatné skladby. Okrem iného, práve v tejto skladbe sa textovo spomína motív vesmíru (aspoň ja som si ho iba tam všimol). „....v paralelnom vesmíre si ľahneme vedľa seba...“

Miles Away / The Truth Is je veľmi zvláštna skladba až natoľko, že uplynula spôsobom bez toho, aby som si ju zafixoval v mysli. Po prvom vypočutí si nedokážem vybaviť, o čom bola.

Jezebel predstavuje rýdzu Goreho baladu. Popravde, jeho štýl interpretácie takýchto kúskov za posledné obdobie mi nejde veľmi do uší – obzvlášť z Playing The Angel ma skôr vyrušujú ako lahodia. O štýle v duchu A Question Of Lust si môžete nechať iba zdať. Jezebel nie je žiadnym umeleckým prevratom, ale skôr typicky Goreho skladba znesúca spevom prirovnanie k Macro, hudobne však pokojnejšia.

Corrup je záverečnou spievanou skladbou albumu majúca potenciál silnej albumovej skladby. Jej naliehavá dynamika nedáva badať, že niečo končí a album uzatvára. Akoby kričala: „Hej, sme stále tu a vrátime sa“. Tajne dúfam, že ju kapela nehodí do singlového kolotoča a zachová tak celú jej silu podobne, ako ju má na jej pozícii Clean na Violator-e.

Po niekoľko minútovom tichu zaznieva zhruba minútový ústredný motív skladby Wrong. Podobne ako poznáme Painkiller Junior na albume Ultra.

Ak sa niekomu bude zdať, že skladby neposielam na odstrel hoci tam také určite sú, alebo nevelebím to, čo sa mi hneď zapáčilo, je to len z jedného dôvodu. Chcem sa totiž tešiť z pustenia si albumu na kvalitnej aparatúre a vychutnať si skutočne zmysel toho, čo chcela kapela albumom Sounds Of The Universe povedať. A to sa z nijakej recenzie, či letmého vypočutia nedá zistiť. Sú to totiž Depeche Mode!

Autor: Gabriel (depechemode.sk)