Venované masám (1988)

Svojim imidžom nikdy nezapôsobili, dokonca ani nemajú povesť kultovej kapely. Napriek tomu ich nahrávky pôsobia moderne a inteligentne. Depeche Mode sú teda v skutočnosti kapelou 80-tych rokov.

Depeche Mode teda nemajú imidž, na rozdiel od putovného Disney sveta, akým sa javí byť súčasná popová scéne. Naopak, Martin Gore, Dave Gahan, Alan Wilder a Andy Fletcher sa môžu prechádzať ulicami bez toho, aby ich prenasledovali hysterickí fanúšikovia, prípadne aby ich prítomnosť spôsobila nejaké výtržnosti. Dokonca ani nemajú žiadnu poriadnu reputáciu. Nie sú objektami kultu, ako napr. David Gilmour a jeho patetickí Floydi. A hoci tí, ktorí sú fascinovaní velikánmi popu ich neobdivujú, nemajú ich radi ani tí, čo živia tradíciu rocku.

No a čo? Zostáva vlastne len vysvetliť, prečo táto zvláštna kapela na scéne prežila a dokonca prosperuje.

Skupina šikovných, jednoduchých umelcov - najmä ak si uvedomíme, že kompiláciu svojich singlov vydali ešte pred dosiahnutím skutočného úspechu, čiže pred vydaním albumu "Black Celebration", kedy sa Depeche Mode ukázali ako kapela, ktoré je schopná tvoriť skutočne dobré albumy. Jednoduché a komplexné zároveň, kde sa zvodné melódie miešajú s netypickým hľadaním zvukov. Sú to moderné a inteligentné albumy, úprimne súčasné, nielen formou (electro-pop), ale aj ideológiou (nejasný socialistický realizmus, nekonkrétny, so všetkými starými rock'n'rollovými mýtusmi). A keď sa súčasná situácia stáva rozhodne mutantnou a absurdnou, a keď Madonna flirtuje s francúzskym premiérom Chiracom a Michael Jackson spí vo svojom kyslíkovom stane, Depeche Mode, vďaka svojej dôveryhodnosti, vyhrávajú. A práve to ich zachraňuje ...

Rovnováha a kontrasty

Štúdia PUK v Dánsku. Doslova high-tech oáza vo vidieckej púšti, najmodernejšie konzoly v Európe, neznesiteľný severský dizajn, až prehnane krásny ... Depeche Mode dokončujú posledné remixy a súbežne natáčajú videoklip k piesni "Never Let Me Down Again", pod vedením Antona Corbijna, tieňového videopartnera írskych U2. Z vnútorného pohľadu pôsobia vzťahy medzi členmi kapely zložito, miesta antagonisticky: skladateľ, ktorý nejaví záujem o nahrávanie (Martin Gore), spevák, ktorý nekomponuje a nepíša (Dave Gahan) ... kapela akoby nachádzala rovnováhu vo svojich paradoxoch, protikladoch a niekedy vo vlastnom triednom boji.

Alan Wilder: "Čo Martin dokončí kompozíciu svojich skladieb, začne trpieť. Pobyt v štúdiu je pre neho predovšetkým potupou, akýmsi trestom. 1000krát radšej by bol na turné, či niekde vonku ... tu sa cíti frustrovaný, pričom u mňa je to úplne opačne. Keď som v štúdiu, nemám chuť robiť nič iné, len nahrávať a mixovať."

Andy Fletcher: "Niekedy sa necháme uniesť hlúpymi trikmi, ale aj to je súčasť našej práce. Nemecký novinár, ktorý s nami strávil niekoľko dní, neskôr napísal, že si nerozumieme, že sa nedokážeme dohodnúť ani na názvoch skladieb a že sme krátko pred rozpadom."

Nie je frustrujúce byť spevákom a pritom nenapísať jedinú pieseň?
David Gahan: "To si nemyslím. Niekedy sa zo spevákov, autorov všetkých piesní, stanú diktátori vo vlastnej kapele a skončí to tak, že ho ostatní znenávidia. Príkladov je neúrekom. Toto sa v Depeche Mode nedeje. Samozrejme, nejaké tie trenice sa objaviť môžu, ale všetko je jasné a nie sú tu žiadne problémy s egom."

Arogancia, či pesimizmus?

Čo vlastne znamená názov "Music For The Masses"?
Martin: "Ponúknuť hudbu masám sa môže javiť ako niečo veľmi domýšľavé. Niekomu môže prísť tento názov arogantný. V Anglicku ho však považujú za veľmi sarkastický. Veď kto už by si dovolil nazvať album "Hudba pre masy"? Nikto, dokonca ani George Michael!"

Je album menej pochmúrny, než "Black Celebration"?
Martin: "Často nám vyčítajú, že produkujeme pesimistické skladby. Ja tvrdím, že sú skôr realistické. Hovoríme o živote, aký naozaj je. To je všetko."

David: "Je myslím, že "Music For The Masses" je viac povzbudivý album. Teda, je pravda, že vo všeobecnosti sme trochu pesimistickí a aj preto nie veľmi úspešní. Pri každom albume, na ktorom pracujeme, máme pocit, že bude náš posledný, ale ja si napr. neviem predstaviť, že nahrávam bez zvyšku kapely. Dokonca si sám seba ani neviem predstaviť v nejakej bežnej, rutinnej práci, či už v banke alebo v nejakom časopise. Nedokázal by som to."

Andy: "Keď čítam britskú tlač, som ešte pesimistickejší. Nechceme sa považovať za britskú kapelu, chceme byť kapelou európskou. Pozrite sa, čo sa stalo s kapelami ako The Smiths: boli veľmi slávni, neprestávali s hraním, ale nikdy Anglicko neopustili. Napr. Francúzsko alebo Nemecko sú menej sektárske krajiny, tam môžete na jednom festivale účinkovať ako s reggae, tak aj s hardrockovou kapelou. Rovnaké je to aj v Spojených štátoch."

Hmmm ... rád by som si pozrel Vaše vystúpenie napr. v Texase.
Andy: "Nebudete tomu veriť, ale už aj tam sme hrali a bolo to úžasné, publikum bolo neuveriteľné. V Houstone sme hrali pre 6 000 ľudí a bolo to pre nás skutočné prekvapenie. Čakali sme, že sa stretneme s bandou kovbojov a namiesto toho sme mali pred sebou kopec mladých ľudí akoby z kozmickej éry. No, nakoniec NASA odtiaľ ďaleko nie je ..."

Niečo z minulosti

Nikdy ste nehrali v prázdnej hale?
Martin: "Ale samozrejme, v začiatkoch určite. Raz sme hrali v Londýne a v hľadisku bolo 5 ľudí. Vlastne, aj tí postávali bez pohybu pri bare. Ale nebolo to úplne zlé, keďže neodišli."

V britskom magazíne "Sounds" Vás označili ako "syntetizátoroví Dire Straits". To Vám muselo zalichotiť, nie?
Martin: ""Nesmierne" ... Ale nie je to úplne tak. Hráme už pekne dlho a začíname byť tak trochu starí :) Radšej sa definujeme ako Status Quo syntetickej generácie, alebo tak nejak. Ak sme boli predtým označovaní ako "neo-romantici", tak zasa prečo nie?"

zdroj: Pelo, Argentína, 02/1988