Veci si vybrali svoju daň - 1997

Dave Gahan, Martin Gore a Andy Fletcher sa vybrali hľadať svojho osobného Ježiša, no všetko čo našli, bol len diabol ukrytý v nich samých. Pri hľadaní spásy balancovali na hranici deštrukcie, a prevrhli sa na stranu závislosti. Depeche Mode, skupina ktorá sa priblížila so svojim 156 termínovým a 14-mesačným turné k albumu "Songs Of Faith And Devotion" až príliš blízko k okraju priepasti.

To, aké bolo turné zničujúce, následky stále pretrvávajú, dokazuje zašeptaná veta vyliečeného alkoholika a narkomana Davida Gahana počas rozhovoru o turné a ich rozhodnutí nevyraziť na cesty s novým albumom "Ultra": "Turné," povedal, "je strašné na to čo i len pomyslieť."

Nový album Depeche Mode je vlastne triumfom viery a mravnej sily nad citovou vyprahnutosťou a zároveň oživenie zničených fyzických a duševných síl. Z mnohých hľadísk je to jeden z napozoruhodnejších návratov na scénu v celej histórií hudobnej scény.

Pár týždňov pred vydaním albumu "Ultra" sa kľúčové jadro skupiny, Gahan, Andy Fletcher a Martin Gore, zišlo v londýnskom štúdiu v zdanlivo dobrej nálade, čím vlastne prelomili ticho, ktoré obklopovalo Depeche Mode v dobe veľmi dobre zdokumentovaných drogových problémov Gahana, odchodu dlhoročného člena skupiny, Alana Wildera (05/1995) a nespočetných správ o nekonečných vnútorných nezhodách skupiny, ktoré sa objavovali počas a po skončení tejto púte.

No jednako, 17 rokov na scéne, a napriek tomuto tvrdému boju o prežitie, prišli so štýlovým, presvedčivým, dojemným a prekrásne prešibaným albumom, ktorý nielenže ignoruje problémovú minulosť, ale v určitom stupni sa aj odkláňa o Goreho posadnutosti náboženstvom a neľútostného hľadania spásy, ktoré dominovali na predošlom albume "Songs...", ako aj jeho predchodcoch.

Gore nie je úplne vážnym bádateľom ľudskej duše. To sa ani nikdy nezmení. No navzdory evidentnému zvukovému posunu albumu "Ultra", ktorým sa skupina vybrala na spletitú cestu so zástavkami v podobe všetkého, rockom počnúc, pokračujúc veľkými popovými baladami, americkou gitarovou country scénou a tanečným šialenstvom končiac, ešte stále zostávajú zovretí v pazúroch sparťanského džezu, unášaní pustatinou obklopenou ozvenami predošlého albumu so svojou zničujúcou atmosférou.

Depeche Mode mohli sami seba vydesiť, no na útek sa nedali. Dnes však už neholdujú takej záľube v temnote ako kedysi. Je to z nich cítiť aj počas rozhovoru. Tento celkový prerod však zhodnotí až čas. No sú pripravení sa s tým všetkým popasovať.

Majú za sebou veľa práce, no treba dodať, že veľa jej majú ešte pred sebou. O tom nešťastnom turné dokážu stále rozprávať bez problémov, a to aj napriek tomu, čo spôsobilo.

"Po tom, čo sme dosiahli absolútny vrchol, sme mali zrazu veľký problém zotrvať spolu v jednej miestnosti. A toto napätie vládlo medzi každým z nás. No nikdy to neprerástlo do otvoreného konfliktu," hovorí Fletcher.

"Celých 14 mesiacov sme sa s tým snažili vyrovnať," pokračuje Gore. "Na napriek tomu bolo nevyhnutné, aby mal každý k dispozícií vlastnú limuzínu."

Gahan poznamenal, "Rozdielne hotely sme neobývali, hoci to na navštívenkách bolo uvedené čosi iné. Ale obývali sme iné poschodia. Mali sme oddelené úlpne všetko: každý mal svoju ochranku, vlastné obytné priestory. Spolu sme boli len na javisku a tam nám to fungovalo vcelku dobre. Každý plnil svoju rolu a vedel, čo a ako má robiť. Pódium bolo pre každého z nás asi to najpohodlnejšie miesto. Musíte si uvedomiť, že toto sa netýkalo len nás. Spolupracovalo s nami 100 ľudí a ovplyvnilo to každého: city každého z nich boli nalomené a veľmi často to končilo nejakým konfliktom."

"Myslím, že sme sa z toho v mnohom poučili," pokračuje Fletcher. "Myslím, že sme si vtedy toho na plecia zobrali až príliš, no dúfam, že dnes každý poučený, pozná svoje možnosti."

Gahan sa pri spomienkach na prežité extrémy sucho pousmeje, "myslím, že každý večer sa organizovali štyri rôzne párty."

Gore sa pridá, "Začalo to vždy na rôznych poschodiach hotela a potom sme si uvedomili, že aj pod nami a nad nami niekto je, tak to skončilo vždy presúvaním z miesta na miesto. Aby som bol úprimný, návrat domov bol skutočnou úľavou. Teda, prvé dva, tri týždne boli absolútne príšerné, no bol to pocit, teda aspoň u mňa, že by bolo ďaleko horšie, keby som zomrel na pódiu."

A že k tomu nemal ďaleko: "Vybral som sa na malú dovolenku, tým istým lietadlom ako Alan Wilder. Mali sme z Dallasu namierené do San Juan. Bolo to obrie lietadlo spoločnosti American Airlines. Krátko po štarte som začul príšerný hluk, lietadlo sa naklonilo a začalo sa rútiť k zemi. Stewardky sa snažili k nám dostať, no pri takom náklone bolo nemožno dostať sa do priestorov pasažierov a snažiť sa zabrániť panike. Však oni samé vyzerali príšerne vystrašené. Pamätám si ten pocit, ktorý ma prepadol, že sme už prakticky mŕtvy. Pilotovi trvalo asi 10 minút, kým nám oznámil, že sme mali menší problém s tlakom."

Gahan sucho priznal, že sa permanentne zvyšovala šanca, že sa na pódiu skôr či neskôr niečo stane, priam to viselo vo vzduchu, koniec koncov, taká šanca sa naskytne vždy, keď ste spolu deň čo deň 15 mesiacov - to je ako keby ste sa pozerali do "suda s pušným prachom". A to je aj jedno z možných vysvetlení textu chrumkavého, úderného, rockového - áno, rockového, hoci dnes toto označenie skupina priam neznáša - singla z albumu "Ultra", "Barrel Of A Gun".

Ďalšie vysvetlenie poskytol Gore, ide o nepriamy odkaz na Gahanove závislosti. No nejde o nič konkrétne, poznamenal, "Nejedná sa o nič konkrétne. Ide skôr o obrazné vyjadrenie. Je to o stave, kedy nemáte na rozhodnutie toľko možností, koľko by ste chceli. Verím, že každý z nás sa narodil s určitou genetickou preddispozíciou, čo znamená, že sa od toho môžeme odkloniť, no len nepatrne. Potom treba brať v úvahu celé sociálne pozadie. Každý má tú svoju celu, v ktorej je uväznený. A o tom je tá skladba. Nemal som veľa možností v pozícií, v ktorej som, takže v tomto prípade nejde konkrétne o smrť." Po mal odmlke sa zachechce a dodá, "O smrti sú tie zvyšné skladby."

Ide o jeho malý žart a zároveň o akýsi opravný proces. Následne sme prehodili tému na dobré časy, ktoré zažili na turné, o tom, čo mali pred jeho začiatkoch v pláne (má to vôbec zmysel?). Je to akási motivačná terapia a nevyhnutne to vráti konverzáciu späť k dani, ktoré si turné vyžiadalo, o tom, ako sa to nedalo zastaviť a ako je dobré tie dni nazývať "vťahujúca špirála".

Gahan odpovie jednoducho, "Človek má predsa nemá tendenciu pamätať si len tie zlé časy a zlé momenty v živote. Často je to v spôsobe života. Odmenou nám boli skvelé a vypredané koncerty odohrané pred skvelým publikom, už ani neviem, v koľkých mestách. Mám pocit, že sme si akosi neuvedomil aké je to všetko šialené. Pochopili sme to všetko až uprostred toho cirkusu, no už sa to nedalo zastaviť. Jednoducho sme to nemohli zastaviť."

Teraz si uvedomujú, a vždy budú, akým peklom prešli. Muselo prísť zákonite k zmenám a jedna z nich je táto: "Nemyslím si, že by sme mali v úmysle vyraziť s týmto albumom na turné," hovorí Gore. "čo je vlastne po prvý krát, čo takú možnosť vôbec zvažujeme."

"Koncertovanie, hmm.. je strašné na to čo i len pomyslieť," povie Gahan a zmĺkne, no následne sa Fletcher pokúša vysvetliť situáciu. Gahan sa na chvíľu odmlčí a potom v absolútnou úprimnosťou urobí ďalší krok vo svojej terapií, ako to urobil v rozhovoroch už niekoľkokrát. "Myslím, že som si uvedomil, že ak by som nemal svoje zdravie, nemal by som nič," povie s citeľný zachvením v hlase.

"Ak by som nebol schopný ráno vstať a cítiť sa v pohode, tak potom by všetko bolo len čistým chaosom. Vyčerpávalo ma byť vyčerpaným, takže si všetko vyžadovalo dlhší čas. Po turné to trvalo pár rokov, predtým som nedokázal prestať brať drogy, no teraz som neskutočne šťastný, že môžem povedať, 'som už deväť mesiacov čistý.' Je to minulosť a tú zmeniť nemôžem, no môžem si dávať väčší pozor v budúcnosti, pretože nezáleží, čo mi život prinesie, nezáleží na tom, čo práve robím, pretože viem, že na konci dňa skončím sám so sebou."

"Dlho som nebol so sebou spokojný, a to všetko, čo sa mi stalo, no, po tom všetkom som nedokázal viac vidieť veci v pozitívnom svetle. Keď sa stanete závislým, vaše vízie sa zahmlia a aby ste to nejako zakryli, nasadili si akúsi masku, tak jednoducho neustále beriete drogy a užívate alkohol. No potom nikdy nemáte šancu prísť na to, kto vlastne chce a čo vlastne chcete."

"Po turné sme si dali dlhú pauzu a ja som si zrazu uvedomil, aký som bol a vôbec sa mi to nepáčilo. Vedel som to už dávno, len chvíľu trvalo, kým som si to naozaj uvedomil."

Za ten čas sa Gahan pokúsil o samovraždu a kým uvidel svetlo na konci tunela a cestu späť, prekonal niekoľko predávkovaní - jedna ťažká skúška nasledovala ďalšiu no nakoniec príbeh skupiny predsa len pokračuje: pripúšťa, že pokušenia boli obrovské, no chopil sa šance, a tú mu ponúkla aj samotná skupina. No pod týmito skladbami "osudu" je skôr podpísaný Goreho talent ako sila, ktorá prinútila Gahana znovu prežiť svoje nočné mory formou verejného exorcizmu.

Gahan, ktorého hlas poznačil extrémny spôsob života sa vrhol na hlasové tréningy a na prekvapenie jeho samého sa dostavilo citeľné zlepšenie hlasovej dispozícií a to až v takej miere, že je pri počúvaní albumu "Ultra", kde konečne triumfuje ako spevák, cíti skutočnú hrdosť. A Depeche Mode sa chopili ďalších šancí. Potom, ako sa objavili správy o prvých demách skupiny, naverbovali k sebe ich dlhoročného fanúšika Tima Simenona, ktorému zverili produkciu albumu a na nahrávanie prizvali aj niekoľko prvotriednych hudobníkov: Jaki Liebzieta, bubeník, ktorý kedysi pôsobil v nemeckej elektronickej a experimentálnej formácií Can; Dauga Wimbisha, zakladateľa Living Colour a bassáka Tack; B.J.Coola, hráča na pedal steel gitare, ktorý skvostne odohral svoj part v "The Bottom Line", v Goreho country opuse, ktorý dokonca sám naspieval.

Nahrávalo sa viac ako 16 mesiacov v šesťtýždňových štúdiových etapách, tak ako je to u Depeche Mode zvykom, medzi ktorými vždy Gore vyžiadal mesačnú pauzu, aby dopísal ďalší materiál. Album "Ultra" je plný trblietavých a dojemných emócií, ktoré sú nefalšovaným kontrastom k beznádeji a zúfalstvu dušetrhajúcemu a temnému albumu "Songs Of Faith And Devotion".

Depeche Mode sa zviezli s piatimi jazdcami apokalypsy, našli vlastné kríže, na ktorých sa ukrižovali a dnes, duševne obrodení, dokážu jeden druhého zniesť a prijať do svojho náručia. Má to niečo spoločné so samotným životom a hoci "Ultra" nie je plný ruží a vzrušenia v dokonalom, pestrofarebnom svete, sú Martin Gore, Andy Fletcher a Dave Gahan vďační za tlkot vlastných sŕdc.

Kde skončia o ďalších 17 rokov, to ani netušia. Kedysi ich to trápilo, dnes už nie. Gore potichu dodá, "Myslím, že ak pochopíte samého seba, tak bude vždy pri vás niekto, kto bude s vami súhlasiť. Každý z nás je úplne odlišný, no vždy sú tu určité emócie, ktoré zasiahnu väčšinu ľudí."

Gahan nadviaže na myšlienku, "Myslím, že keď spievam deväť skladieb, tak poznám, kde sa v nich nachádza to "pravé". Ak to pohne mnou, tak som si istý, že rovnakým efektom to zapôsobí aj na niekoho iného a je skutočne milé spievať od srdca skladbu, v ktorej sú aj vaše pocity. Keď spievam, som schopný dať zo seba omnoho viac, ako keď sa o tom len pokúšam rozprávať."

Fletcher, ktorý tentoraz zväčša ticho počúva, dodá, "Veci si vybrali svoju daň, no všetko to, čo sa nám stalo, nám pomohlo odkryť to najlepšie, čo sa v nás skrývalo. Ľudia ani neočakávali, že sa vrátime, museli sme to dokázať sami. Teraz sme v omnoho lepšej forme, ako tomu bolo naposledy."

Gahan si odkašle a rozhovor uzavrie, "Som šťastný, že sa mi môj život opäť vrátil do mojich rúk." A možno sú rovnako šťastní všetci. No a čo sa týka albumu "Ultra" - je jedno, čo bude v živote Depeche Mode nasledovať, oni našli opäť svoju dôstojnosť a nádej.