V správnom čase na správnom mieste (03/2016) - 2/2

S Garethom Jonesom sa prenesieme v čase do Berlína, na prelom rokov 1985 - 1986, a pripomenieme si nahrávanie fenomenálneho albumu "Black Celebration".

"Fly On The Windscreen" je jednou z tých skladieb, kde sa využíva množstvo nasamplovaných zvukov.
Gareth Jones: To áno. V tejto skladbe môžete počuť pomerne mlado znejúceho Daniela, ako hovorí "over and done with". Sampel dýchania v úvode je takisto zaujímavý. Nepamätám si, koho sme takto nahrali, skutočne to mohol byť ktokoľvek. Depeche Mode mali v tom čase zaujímavú filozofiu a pracovné zručnosti. Keďže boli elektronická kapela, tak na skladbách pracovali spoločne. Bolo jedno, kto zvuk objavil, či vytvoril, bol to len kúsok celku. Niekto mohol objaviť zvuk, iný ho nahrať, ďalší ho samploval, niekto ho mohol spustiť, iný pridať efekt alebo ho použil v aranžmáne. Bolo jedno, čo kto urobil, kto robil aký hluk, pretože sme všetci vytvárali ten istý zvukový svet. Vtedy neexistovali egá ako také.

Myslím, že väčšina fanúšikov Depeche Mode si album "Black Celebration" naozaj považuje a práve skladba "Fly On The Windscreen" v tomto smere doslova vyniká. Bola to jasná voľba na album, hoci sa v podstate objavila už ako b-strana singla "It's Called A Heart"?
Určite áno. Textovo na album zapadá jednoznačne, pretože odkazuje na smrteľnosť a záhubu. Možno sa Martin, ako skladateľ, prostredníctvom tohto albumu zmieroval so smrteľnosťou. Keď tie piesne písal, tak bol 20-tnik a napriek svojmu mladému veku smrť ako takú prijímal. A práve do tohto "Fly On The Windscreen" dokonale zapadá, je to naozaj ponurná skladba. Je však zároveň realistická a obsahuje aj pozitívne prvky. Martin sa ako duchovná bytosť rozvíjal a vyjadroval povznášajúce pocity, zmiešané s vlastným zmyslom pre smrteľnosť.

Predtým si spomenul egá. Na tomto albume je trochu zarážajúca skutočnosť, že štyri, z jeho 11-tich skladieb, spieva Martin, čo je jeho najvyšší podiel zo všetkých štúdiových albumov kapely. Ako to prijal Dave a bol vôbec dôvod na to aby toľko skladieb spieval Martin?
Mne nezáležalo na tom, kde tie piesne spieval, pretože dôležité bolo iba to, či sa skladba na album hodila alebo nie. Čo si spomínam, tak od začiatku bolo jasné, ktoré skladby bude spievať David a ktoré Martin. Nebolo to tak, že Dave sa pokúšal tieto skladby naspievať a potom si ľudia povedali, že budú znieť lepšie v Martinovom podaní alebo naopak. Viem, že tam bol nejaký problém skôr s imidžom kapely a s prepojením na publikum. Bolo dôležité, aby projektu dominoval jeden hlas, ktorý spájal kapelu s publikom. O tom sa diskutovalo pred týmto albumom, ale aj neskôr. Existuje všeobecný pocit, že kapela, ktorá má jeden výrazný hlas, sa s publikom a poslucháčmi spája lepšie. Čiže verejnosť počuje Davidov hlas a okamžite pozná, že ide o Depeche Mode. Spomínam si, že sa toto riešilo, lenže album "Black Celebration" bol natoľko experimentálny, doslova ide o vrchol experimentálneho popu, na ktorom sme v tom čase pracovali, že s ním nesúviseli žiadne veľké diskusie. Všetko, čo sme chceli vytvoriť bola pieseň, ktorá by sa na album hodila.

Okrem samotného albumu je tu aj niekoľko skvelých b-strán z toho obdobia. K mojim obľúbeným patrí "Breathing In Fumes". Pracovali ste na tej skladbe s nadšením?
No, tá skladba ma vlastne reprezentuje. Čo si spomínam, tak sme na nej pracovali v Hansa štúdiu, je to vlastne náš remix skladby "Stripped". Existuje singlová verzia, Floodov "Highland mix" a toto bol, v určitom zmysle, náš 12" mix tejto skladby. Keďže Flood pripravil niečo, čo sme nazvali "Extended mix", urobili sme našu vlastnú experimentálnu vec. Veľmi radi sme robili rozšírené (extended) verzie, boli to skvelé časy skvelých "extended" remixov. V tej dobe som urobil niekoľko takýchto remixov pre New Order a ako ja, tak aj Depeche Mode milujú tento formát. Na "Breathing In Fumes" sme však rozhodne boli experimentálnejší, než v prípade našich extended remixov skladieb "People Are People" a "Master And Servant".

Aj tie dva remixy sú výnimočné, nie? Sú nadčasové.
Áno, robili sme ich s láskou, bola to skvelá zábava. Nikdy sme však práce na týchto mixoch nezačali skôr, než bol dokončený finálny mix singlovej verzie. Pracovali sme na tom, aby 7" verzia znela vhodne pre rádio a po jej dokončení sme sa oslobodili od obmedzení tvorby tri a pol minútovej skladby určenej pre rádiové playlisty. Psychologicky to bol vždy pocit úspechu a úľavy, viete, keď si poviete "skvelé, konečne!" Na druhý deň sme prišli do štúdia, všetko zostalo v rovnakom nastavení a pustili sme sa do 12" verzie. A nastala kreatívna úľava a výlev. Tam si už mohol zariskovať každý, kašlali ste na všetko, jednoducho sa len objavovali hlášky typu "Vytiahni bicie! Do toho vokálu daj viac efektov!" ... Bol tam pocit slobody a zábavy a táto hravosť je v tých rozšírených verziách citeľná, rovnako aj v masívnom strihaní pások :)

Kľúčovým prvkom albumu, a vlastne celej berlínskej trilógie, sú samotné Hansa štúdiá. Prečo boli tieto štúdiá také dôležité?
S Danielom a s kapelou sme Berlín vždy milovali. V tom čase som tam žil a to mesto sa mi páčilo. Rovnako si tieto štúdiá a ich atmosféru užívala aj kapela. Niet pochýb o tom, že miesto, kde nahrávate, skutočne ovplyvňuje zvuk samotnej nahrávky. V tom čase bol Berlín veľmi bezútešný a oblasť okolo Hansa štúdií bola "výbušná". Možno práve tá temná a bezútešná atmosféra pomohla formovať samotný album. Takisto bola dôležitá aj skutočnosť, že sme si za rozumnú cenu mohli prenajať mixovaciu miestnosť a veľkú halu. Západné Nemecko bolo pre Depeche Mode, v tých časoch, veľmi dôležité a v roku 1984 tam mali masívny No.1 hit, "People Are People". Ich kreatívna energia doslova čerpala silu z ich tamojšej popularity. Nezabudajte, že sme takisto mali pocit, že kráčame v stopách našich hrdinov z nemeckej elektronickej scény a Krautrocku. Toto všetko prispelo k tomu, aby bola Hansa pre náš výnimočná. Boli sme skutočne v správnom čase na správnom mieste.

A získal album zo samotných priestorov Hansy a technického vybavenia niečo konkrétne?
Určite áno. My sme kvôli zvuku doslova prepojili celý priestor. Medzi štúdiom na poschodí a veľkou sálou som natiahol 24 káblových spojení, takže sme mohli nahrávať aj zvuky zo sály samotnej. Na albume je veľa prirodzených ozvien a práve pre tento účel sa sála často využívala. Album "Black Celebration" je doslova presiaknutý ozvenou, možno sa v nej až topí! Vyhli sme sa čisto elektronickému zvuku Kraftwerk, či Human Leauge, ktorí používali čisto DI syntezátory. Mali sme v sebe fixnú ideu, že to, čo zaujme dievčatá, je atmosféra a keďže sme sa rozhodli, že našou atmosférou bude ozvena, tak čím viac jej tam bude, tým to bude lepšie! Vždy ma v hudbe fascinoval zmysel pre miesto - rozdiel medzi syntezátorom pripojeným priamo na reproduktor a syntezátorom prepojeným cez zosilňovače, s využitím veľkých akustických priestorov. Depeche Mode milovali predstavu experimentovať práve týmto spôsobom, takže som mal vlastne šťastie, že som túto myšlienku mohol s nimi rozvíjať. V čase "Black Celebration" sme sa do ozveny jednoducho zbláznili. Snažili sme sa do tej tretej dimenzie preniknúť. Máte ľavý reproduktor, pravý a my sme sa pokúsili tam vložiť tretie miesto, kde sa zvuk len vracia. Vytvárali sme vlastný syntetický svet a chceli sme, aby mali piesne hĺbku, ktorá sa sa ozýva spoza reproduktorov, so zmyslom pre veci, ktoré sa dejú ďaleko vo zvukovom poli. Hansa bola dôležitá práve v tom, že nám toto všetko umožnila a samotné štúdio bolo kľúčové pri tvorbe tohoto hlbokomyseľného albumu.

A nakoniec ... pri pohľade späť, čo považuješ za odkaz albumu "Black Celebration"? Myslím, že tento album Depeche Mode jednoducho museli nahrať, aby tak urobili ďalší krok k tomu, aby sa stali jednou z najväčších kapiel na svete?
Jediný spôsob, ako pochopiť život, je pozrieť sa na neho spätne a dekódovať ho. V čase, keď sa niečomu venujeme, nás poháňa naše podvedomie a až po rokoch to možno pochopíme a skonštatujeme, "Ach áno, preto sme to urobili". Album "Black Celebration" bol jednoznačne míľnikom v celej našej spoločnej tvorivej práci. Je to koniec cesty, rovnako koniec berlínskeho obdobia. Aj potom som samozrejme s kapelou spolupracoval, ale už nie týmto spôsobom. Bol to začiatok novej etapy a koniec jednej éry. Bol to jednoznačne dôležitý album a pre kapelu to bolo hlboké spirituálne dielo. To uvažovanie bolo takmer v štýle, "Nie je to príliš strašidelné? Nie je to príliš temné? Môžeme si to dovoliť?" Vlastnú prestíž posunuli tak ďaleko, ako sa len dalo, myslím, čo sa týka zvuku a skladateľstva, čo mi príde fantastické. Zborili nové hranice a pokračovali v tomto trende vo väčšine svojej ďalšej tvorby. Na rozdiel od dnešnej doby však vtedy kapely mali k dispozícií dostatok času a povzbudenia, aby sa ďalej rozvíjali. Počas našej spolupráce v Berlíne Depeche Mode ovplývali talentom a kreativitou. Album "Black Celebration" bol toho všetkého vrcholom a dodnes je to úžasný album, ktorému sa dodnes teším a som hrdý na to, že som bol jeho súčasťou.