V Berlíne s Douglasom, Davidom a Martinom (2013)

V Berlíne s Douglasom, Davidom a Martinom (2013)

Než sa Douglas McCarthy (Nitzer Ebb) pridal ako sólový predskokan k Depeche Mode, na turné k albumu Delta Machine, zašiel sa na nich pozrieť do Berlína a pred koncertom krátko vyspovedal Davida a Martina.

Berlín bolo vždy výnimočné mesto, rovnako pre Vás. Daniel Miller, Gareth Jones, Hansa štúdiá a to všetko s tým spojené, bola to Vaša prvá veľká scéna.
Dave: Presne tak. Prišli sme chlapci z Essexu, v podstate sa tu usadili a tak trochu im to tu prerástlo cez hlavu. Hansa štúdia, kde všetci tí, čo tam pôsobili, boli pre nás ako bohovia, chápeš, Bowie a Iggy, oni tam natočili fantastické veci. Takže vždy, keď sa sem vrátim, sa mi vynoria v mysli všetky tie spomienky. Hlavne preto, že sme tu zažívali skvelé časy, plné zábavy. Kedysi sme to vedeli roztočiť, až tak veľmi sme v skutočnosti nepracovali, nechali sme to všetko na Danielovi a Garethovi, samozrejme na Alanovi, ale ja s Martinom sme už o štvrtej poobede mohli zo štúdia zdrhnúť a už o druhej sme si vraveli, "poďme niekam von".

Keď ste na tunajšom Olympijskom štadióne hrali naposledy, to ste tam vystupovali po prvýkrát, nie?
Dave: Nemyslím si, že sme tu niekedy predtým vystupovali.

Určite áno.
Dave: To som nevedel. To bolo na poslednom turné, vážne? Som si myslel, že keď tam vstúpime, že to spoznám. Ale úprimne, nie som si istý, pretože posledné turné bolo, hlavne pre mňa, veľmi zvláštne. Začalo, bolo prerušené a potom odštartovalo opäť. A ten prvý mesiac opätovného štartu bol dosť sureálny. Ale veľa som sa vďaka tomu naučil, myslím ohľadne toho, ako ku koncertom pristupovať. Každý koncert je jednoducho jedinečný, o tom zajtrajšom nepremýšľaj a ten včerajší už je ta tam. Už starnem a tie dve hodiny na pódiu, plus pár minúť navyše, už si človek musí dávať na seba pozor. Christian, náš bubeník, ma vždy počas koncertu sleduje a vždy mi naznačí "uber chlape, ešte hodinu budeme hrať" :)

Je to náročné, na každého to psychicky vplýva.
Dave: Presne tak. Na druhej strane je super, že aj po toľkých rokoch sa dokážem naučiť niečo nové. Učím sa hudbu prijímať a nechať sa ňou viesť kam je to potrebné. Až na poslednom turné som sa tomu začal venovať. Pozeral som si nejaké zábery, inak, neznášam sa na seba pozerať, ale mal som pritom pocit, že je to až zúfalé. A aj keď to tak v skutočnosti necítim, tým, že som si od toho urobil akýsi odstup, som začal skutočne prežívať to, o čom spievam, a všetko, čo je okolo toho. No a keď to koncertom pominie, odpútam sa od toho takisto.

Súhlasím, pri týchto sólových vystúpeniach to vnímam rovnako. Aby som bol úprimný, v mnohom som čerpal z Tvojich vystúpení na predošlom turné, len veľmi rafinované pohyby, do ktorých nemusíš dávať príliš veľa energie.
Dave: To sú tie malé nuansy a ja som si tie tiež "potiahol" od iných umelcov, či už to je Bowie, Jagger alebo Iggy Pop, z každého nejaký kúsok, ale hlavne od Bowieho, ktorý bol na pódiu vždy pokojný a dokázal zaujať hlavne svojim výrazom. Rovnako aj Jagger. On síce pôsobí, toho robí na pódiu veľa, že je všade, ale tiež sú tam tie malé nuansy. Ide o výrazy tváre a keď sa do toho dostane, je to celkom zábava. Tam hore, na pódiu, hráme hru, hráme tam každý svoju vlastnú rolu.

pozn. nasledujúci rozhovor s Martinom sme našich stránkach už uverejnili, ale nie je na škodu si túto humornú epizódku pripomenúť.

Martin, ako sa dari?
Martin: Fakt to ide skvele. Kamkoľvek prídeme, tak je publikum skvelé. Hoci, už sme mali aj malý problém, kedy sme nemohli vystúpiť v Istanbule. Síce, keď sme tam boli, tak protesty ešte nezačali, ale bulharskí šóferi mali štrajk a blokovali hranicu.

Napadlo ma, že hrať v Berlíne musí byť pre teba čímsi výnimočné, pretože si tu nejaký čas žil, nie?
Martin: Žil som tu asi dva roky, ale to už je príšerne dávno. Tuším to bolo v rokoch 1985 - 1986, vtedy bolo všetko úplne iné. Ale stále tu máme zopár priateľov, niektorí z nich prídu aj dnes večer, nahrali sme tu tri albumy, s čím prirodzene súvisí množstvo spomienok. Je zábavné, že keď Bowie vydal prvú skladbu ("Where Are We Now?") zo svojho nového albumu, tak to vo mne okamžite zarezonovalo, pretože tam spieva. "Prechádzame cez Dschngel, na Nunberger Strasse," a samotný refrén, kedy sa pýta, "Tak, kde sme dnes?", je veľmi smutný, až som sa rozplakal (smiech). Dave, ty čurák! Teraz sa cítim ako starec! (smiech)

To preto, že si v Berlíne žil ako veľmi mladý.
Martin: Mal som 22. Prvýkrát sme sem prišli s Danielom a Garethom v roku 1983, takže som musel mať 22.

To ja som sem prišiel prvýkrát s Danielom, keď tu ešte Gareth stále žil. Daniel nás s Bonom (Harrisom) zobral do Hansa štúdii remixovať "Let Your Body Learn". Netušil som, že Berlín ma v sebe čosi zvláštne.
Martin: To vďaka Danielovým kontaktom. Keď sme nahrávali v Hanse, tak sa u nás zastavil Blixa (Bargeld, z Einstürzende Neubauten) a usadil sa v zadnej časti miestnosti, kde sme nahrávali. To isté potom urobil aj Chrislo (Haas) z pôvodných DAF, takisto Liaisons Dangereuses. Prišli, na chvíľu sa usadili a sledovali nás, proste totálne psycho.

Na berlínskom Olympijskom štadióne ste po prvýkrát hrali počas minulého turné, nie?
Martin: Áno, to sa podarilo. Aj dnes cítim v kostiach, že to bude skvelé. Pred pár dňami sme hrali vo Frankfurte a to bolo niečo úžasné.

Áno, Dave mi povedal, že vo Frakfurte mu trochu zašibalo a totálne sa vykričal (smiech).
Martin: To vieš, keď dostaneš z davu toľko energie, čo ti iné ostáva.

Presne to som povedal, proste sa necháš uniesť. Také niečo vlastne ani nepredpokladáš, jednoducho ideš. Pamätáš si na turné k "Music For The Masses"? Hrali sme tuším v Marseilles alebo niekde na juhu Francúzska. Mali ste vtedy tie tri plošiny - to bolo vtedy, keď som mal vo zvyku počas "Join In The Chant" padnúť na kolená. Vyletel som na tú prostrednú plošinu, neodhadol som to, treskol na kolená a šmýkol sa až na samý koniec! (smiech) Ale myslím, že dnes to bude šialené takisto - prišli sme sem trochu skôr, prechádzali sa po okraji pódia a zrazu sa sem vovalil ten čierny kŕdeľ. To bolo úplne šialené. Bežali o život, aby sa dostali do prvého radu.
Martin: Niekomu som poskytoval rozhovor a dostal som otázku, či zazrieme v prvých radoch aj rovnaké tváre. Povedal som, áno, takých 10 ľudí v prvých dvoch radoch dokážem identifikovať veľmi často. To potom premýšľame, kedy asi musia vyraziť, aby si vystáli frontu a následne bežali obsadiť si svoju pozíciu.

Nájde sa zopár bláznov, ktorí takisto chodia na všetky koncerty Nitzer Ebb. Jedno dievča - je inak z Floridy - nám prezradilo, ako sa to robí. Chalani prídu na miesto s plastovými pohármi, takže sa môžu do nich vymočiť. Dievčatá si zasa so sebou prinesú športové ponožky alebo podkolienky, do ktorých sa vymočia a potom ich hodia niekam za seba. Takže, v podstate vaše prvé rady páchnu močou, pretože sa tí ľudia nemôžu pohnúť, musia si to tam odstáť!
Martin: (smiech) Aj nad tým sme uvažovali!

Douglas: Je to podobné omu, ako keď si na pódiu a prdneš si. Ja pri prdení rád ukazujem prstom na ľudí :)

zdroj: Electronic Beats, 11/06/2013

No a ako zhodnotil Douglas samotné vystúpenie Depeche Mode v Berlíne (09/06/2013)?

Skladby, ktoré ma zasiahli najviac, boli práve tie nové, čo je zaujímavé, pretože väčšina z nich zneje naživo úplne odlišne. "Angel" mi prišla fantastická, naozaj vydarená. A potom aj tie malé prerábky, ktoré urobili pri niektorých iných skladbách, "Halo" napr., v pomalej verzií. Ale u všetkých som si všimol zmeny. Vedel som, že Peter hrá nejaké party a že mal k dispozícii aj starý analógový syntezátor. Teraz tam pridal zopár starých a šumivých zvukov, ktoré v starých, pôvodných skladbách ani neboli nutné, ale myslím, že na koncerte to fungovalo.

Ja som sa bol na nich pozrieť už v Los Angeles, keď vystupovali v rámci TV šou Jimmy Kimmel Live! (24/0/2013) a bolo to trochu čudné, keďže celý Hollywood Boulevard bol odrezaný od sveta, hlavne kvôli premiére filmu Iron Man 3. Berlínsky koncert bol môj prvý v rámci tohto turné a musím priznať, že než som sem prišiel, tak som úplne zabudol aké je to ísť na koncert Depeche Mode ... a mám motýle v bruchu keď si spomeniem, že o dva dni budem pred nimi vystupovať. Chalani sú však veľmi ústretoví a nápomocní. Teraz, keď som mal možnosť počuť, akým spôsobom pristupujú k novým a starším skladbách, tak mám pocit, že môj nový materiál (zo sólového albumu "Kill Your Friends") do tohto konceptu celkom dobre zapadá a hlavne máme k veciam podobný prístup: záložké tracky ku každej nahrávke, takmer, a nad tým zvuky, o ktoré sa stará môj spolupáchateľ Cyrus (Rex) a dotvára tak celkovú zvukovú kulisu.

Čo ma však na tomto koncerte dostalo najviac ... existuje klasický spôsob, ako naložiť so skladbami, aby sa stali známymi a oni sa toho držia, ako napr. v prípade "Personal Jesus". Ale ako som povedal, v prípade "Halo" urobili dosť odvážny krok, je to jedna z ich veľkých skladieb a k takémuto kroku museli mať na svojej strane istotu a vieru vo svoje publikum. No a v porovnaní s koncertami z predošlého turné sú tieto o čosi dlhšie, myslím že trvajú 2 hodin a 15 minút. A to viem, že k tomu treba pripočítať ešte ďalšie dve hodiny, ktoré Dave strávil v telocvični. Je odo mňa o 5 rokov starší, ale po tom, čo som túto informáciu počul, sa cítim ako starec :)

Inak, keď som začal koncertovať s týmto albumom - nie je to Nitzer Ebb, nemá to takú intenzitu, alebo lepšie povedané, také násilie, tak som sa inšpiroval skúsenosťami, kedy som strávil s nimi istý čas na predošlom turné Depeche Mode. Všimol som si, že aj malé drobnosti dokážu byť veľmi efektívne. Drobnosti, ktoré pridáte do skladieb a publikum si z toho odnesie viac, než keď sa až príliš snažíte.

A takisto sa mi páči, ako rozdelili Martinov set. Normálne to bola vždy ucelená záležitosť. Myslím, že je fájn, že prídavky teraz začne Martin, čo už začali na minulom turné, ale teraz po ňom vystúpi Dave a odspieva pomalú verziu "Halo". A je tu ešte jedna vec, ktorú treba spomenúť: skladba "Goodbye". Viem, že uzatvára album, ale prišlo mi to ako zaujímavá voľba. Keď ju odpálil, povedal som si, "no, nie som si istý", ale ku koncu, a skutočne neznášam takéto prirovnania, to znelo úplne odlišné od čohokoľvek, no v závere to má v sebe niečo beatlesovské, je to tá najpsychedelickejšia vec akú som od nich kedy počul a až na samom konci som musel uznať, že je to ten najbrilantnejší spôsob, ako koncert uzavrieť. Bol som uchvátený tým ohromným zvukom. aj preto, že som vôbec nečakal, že to bude také dojemné.

zdroj: Electronic Beats, 10/06/2013

Názory Devotees (1)

Monghi

 1    30. september 2021 o 07:24

Douglas je fenomén sám o sebe ... mám rád všetky projekty, ktoré sa mi dostali do uší, kde vládnu jeho úžasné vokály. A konkrétne z albumu “Kill Your Friends” sa remix “Death Is King” naozaj vydaril! https://youtu.be/hkMppSQKUaI

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa