Ten arogantný chlapík (2025)

Peter Gordeno ako hosť The Tamp Podcast-u. Z rozsiahleho rozhovoru sme pre Vás vybrali časť, ktorá sa týka práve Depeche Mode.

Zdravím. Dnes tu máme jedného z najvšestrannejších a najúspešnejších hudobníkov súčasnej scény. Za posledných niekoľko desaťročí si vybudoval pozoruhodnú kariéru ako klávesák, skladateľ a hudobný režisér, pričom spolupracoval s niektorými z najväčších mien hudobného sveta. Od roku 1998 je neoddeliteľnou súčasťou koncertnej zostavy Depeche Mode, s ktorými oživuje ich ikonický elektronický zvu na štadiónoch po celom svete. Peter Gordeno, vitaj v Tamp Podcast-e.
Peter: To znie veľkolepo, ďakujem veľmi pekne.

Bolo to správne?
Trochu prehnané, lichotivé, ale v podstate áno. Niektoré prívlastky by som možno zmenil, ale ...

S Depeche Mode koncertuješ od roku 1998.
Správne.

Ako si sa k tejto príležitosti dostal?
No, oni mali v istom období dobre zdokumentované problémy s drogami, to si ľudia môžu o tom voľne prečítať a myslím, že ich turné v roku 1993 bolo akousi bodkou za tým všetkým. Všetko tam totiž vyšlo najavo a bolo tam veľmi veľa problémov. Nebudem tu klebetiť, ale ... boli na pokraji rozpradu. No potom sa rozhodli nahrať ďalší album a neskôr mali v pláne 6-mesačné turné. Bolo to akésí opätovné preskúmavanie vôd, či vôbec dokážu spolu fungovať. Alan Wilder kapelu opustiť, takže potrebovali nájsť niekoho, kto by ho na turné nahradil. V tom čase som mal agenta, ktorý mi zavolal, keď som práve nakupoval v Tescu, vo Waybridge, pokiaľ si dobre spomínam. Ani neviem, prečo si to tak dobre pamätám. Len sa ma spýtal, nechceš sa stretnúť s Depeche Mode? Ja mu na to, no jasné. A tak som na to stretnutie zašiel, stretol sa s ich manažérom turné a podebatili sme. Myslím, že sa takto stretol s viacerými ľuďmi a následne o tom reportoval kapele. Pointa je v tom, že ten manažér sa takto stretol asi s ôsmymi ľuďmi a v súvislosti so mnou kapele povedal, "s týmto sa ani neobťažujte, pretože je neskutočne arogantný," čo je asi celkom pravda. A Martin sa zrejme stretol s tými ostatnými a povedal mu, "Môžem vidieť toho arogantného chlapa?" Tak som sa s Martinom stretol a dohodli sme sa celkom rýchlo. Jednoducho ma požiadal, aby som s nimi išiel na turné, ktoré malo trvať 5, či 6 mesiacov. A šlo to dobre. No a o pár rokov neskôr šli na turné opäť, tak ma požiadali, aby som šiel opäť s nimi. A keď sa tak stalo po tretí krát, tak som si tuším povedal, "asi budem hrať s Vami". Takto nejako k tomu došlo, hoci na počiatku bola zmluva len na 6 mesiacov. A šesť mesiacov, to je dnes pre nás celkom krátke turné. Ale áno, bola to na začiatku len akási náhoda, súhra okolností.

Tak mi dovoľ sa spýtať, čo Ťa u nich, keď si s nimi vyrazil na turné, prekvapilo najviac, prípadne čo bolo pre Teba najväčšia výzva?
S Depeche Mode?

Áno. Bolo tam niečo, čo Ťa prekvapilo alebo nejaké nečakané zážitky, či rozdiely?
No, o veľa veciach hovoriť nemôžem, ale myslím, že po osobnostnej stránke sú to milí ľudia. Fletcher dnes už, žiaľ Bohu, s nami nie je, ale Martin a Dave, to sú naozaj milí, normálni chalani. Žiadne veľké maniere, stoja pevne nohami na zemi, ale tak, tvoria kapelu. Najväčšou výzvou bola asi skutočnosť, že som vhupol priamo do stredu ich, v tom čase, 28-ročného vzťahu. Teda nie, v roku 1998 boli spolu takmer 20 rokov. Každopádne, bolo to takmer 20 rokov vývoja ich dynamiky. A boli tam určité napätia, veď vieš. Tak, ako v každom dlhoročnom vzťahu, manželstve, či v čomkoľvek inom, existujú isté veci. A potom sa zrazu ocitneš v takej situácii, aby som bol presný, hneď v prvý deň spoločných skúšok ma požiadali, aby som rozhodol spor medzi dvoma z nich. A ja si hovorím, nie som si istý, či som tá správna osoba, ani dnes si to nemyslím. Snažil som sa teda vyriešiť dynamiku medzi nimi, ale vieš, boli sme vtedy všetci mladší, aj sa vtedy viac popíjalo, diali sa tam všetky možné veci ... tak bolo potrebné si tu a tam niečo vydebatovať. Zároveň je to pre mňa také elektrizujúce. Oni sú v podstate elektronická kapela a tam funguje disciplína trochu inak. Aby som bol úprimný, môj pôvodný štýl práce je viac duševne založený.

Ale Tvoj prínos je skutočne veľký, veď klávesy a syntetizátory tvoria značnú časť ich zvuku. Keď som sem cestoval 45 minút, tak som počúval záznam "Live In Berlin", aby som sa dostal do správnej nálady. Takmer som zabudol, ako silne sú tam zastúpené syntetizátory.
No veď o tom to celé je. Síce Martin dnes hrá veľmi veľa vecí na gitare, ale v centre toho všetkého je aj tak pocit elektroniky.

Máš nejaké skutočne výnimočné spomienky, v pozitívnom slova zmysle, z akéhokoľvek turné, niečo naozaj úžasné, či už konkrétne vystúpenia alebo konkrétny moment z turné?
Toho by bolo veľa, ale ak chceš jedno konkrétne vystúpenie, choď sa pozrieť na Depeche Mode, keď hrajú v Berlíne. Veď si spomenul, že si vystúpenie odtiaľ počúval, to je fakt taký "ground zero".

V čom bol ten rozdiel? Fanúšikovia?
Na poslednom turné sme v Berlíne hrali tuším 5x, pritom v Paríži 2x? Jednoducho sme sa do Berlína neustále vracali a myslím, že by sme tam koncert vypredali zakaždým. Jednoducho akoby ...

Akoby toho stále nemali dosť.
To nie je dobré prirovnanie. Bude to skôr tým, že v 1980-tych rokoch Depeche Mode koncertovali aj vo Východnej Európe a vybudovali si tam skutočne silnú fanúšikovskú základňu. Tá elektronická temnota k Berlínu skutočne pasuje. Oni si to tam odmakali.

Chcel som povedať niečo v tom zmysle, ale stále v tom pokračujú. Aj keď sa pozrieš na Rammstein, ten ich industrálny tvrdý zvuk, oni ho milujú a stále v ňom pokračujú.
Nuž, je to veľmi populárna záležitosť. Ale späť k Tvojej otázke, áno, niektoré koncerty ... napr. koncert na berlínskom Olympijskom štadióne, to je vždy paráda. Alebo naposledy v Mexico City. Prvýkrát sme tam na tom obrovskom štadióne hrali pár turné dozadu.

Na ktorom? Azteca Stadium?
Nie, to bolo na tom, kde sa konajú aj preteky koní.

Aha, jeden z tých hippodromov.
Je obrovský, myslím, že jeden z najväčších. Tuším pojme 70 000 ľudí, hrali sme tam tri koncerty. V jednom momente sa všetci skoordinovali, rozsietili mobilné telefóny a vytvorili ... ako vyzerá mexická vlajka?

Tuším je tam zelená, biela a ...
Červená, jasné ... takže cez celý štadión vytvorili mexickú vlajku, zrejme sa koordinovali ... vytvorili to na konci setu. Všetci z toho boli užasnutí, akože "pane Bože, pozri sa na to, ako to dali dokopy, chápeš, 70 000 ľudí" ... v Mexiku sme nahrávali, čoskoro vyjde o tom film. V podstate je to záznam koncertu, myslím.

Akože to vyjde na DVD?
Asi áno, ale pôjde to aj do kín.

Ľudia už DVD nepozerajú ...
Bude to na DVD, ale aj v kinách. Tuším niekedy na konci októbra.

Čiže sa nahrával aj koncertný záznam.
Presne tak. Bude k tomu pridaný aj akýsi umelecký dokument. Myslím, že dnešné live záznamy sú už trochu nudné. Už ich máme asi 8, ktoré si môžete pozrieť. Ale angažovali do toho jedného skvelého mexického režiséra a všetko je to prepojené s Dňom mŕtvych.

Jasné, na tom si dávajú záležať.
Ešte som nevidel finálny strih, budem ho mať k dispozícií budúci týždeň.

To by som rád zažil. Síce som v Mexiku už bol, no nie v Mexico City, ale rád by som zažil tú "oslavu", oni to berú fakt vážne.
To áno. Mexiko je úžasné. Už len tí milí ľudia a to fantastické jedlo, pričom to jedlo je vo všeobecnosti podceňované, všetci si myslia, že je ...

Jasné, všetci poznajú len burrito, tacos ... pričom je tam toho oveľa viac.
Majú tam skutočných kuchárov, majstrov.

To vskutku. A to môžeme pekne premostiť k tomu, čo som sa chcel spýtať. Ja som z polovice Argentínčan, čo ovplyvňuje nielen mňa, ale aj moju partnerku, ktorá je Brazílčanka. Ako je to vlastne s rockovou hudbou v Argentíne? Zdá sa, že fanúšikovia sú tam doslova šialení. Spomínam si, že som raz videl záznam z koncertu Guns N'Roses na štadióne River Plate ... a to publikum tam doslova šalelo. Rovnako na vystúpení The Rolling Stones ... musíte mať asi podobný zážitok.
Tam je to fakt šialené. Majú tam dva obrie štadióny, nie?

No, River Plate ...
My sme hrali na tom druhom. Ten bol trochu ďalej od River Plate.

To neviem ...
Ale spomínam si na ten koncert. Bolo to neďaleho hotela, kde sme bývali. Bolo to šialené, absolútne šialené.

Pritom je to zábavné, pretože ľudia si Latinskú Ameriku s rockovou hudbou veľmi nespájajú, no tam je to skutočne veľká vec! Ľudia si pomyslia na Argentínu a napadne ich tango, grilovanie a pod., no rocková hudba, to tam je naozaj veľká vec. To isté platí aj pre Brazíliu. Jeden z najväčších festivalov je tam Rock In Rio.
No jasné.

A dodnes funguje.
Super, oni majú aj Lollapalooza festival, nie? Lebo na tom festivale sme hrali v Chile, tuším. Myslím, že väčšinu vystúpení v Južnej Amerike, v Argentíne určite, sme hrali vo veľkých priestoroch.

A k tomu milujú rock vlastný. Mexiko, Brazília, Argentína, tam fungujú naozaj dobré rockové kapely. Ale teda, otázka ... ako sa vyvíjalo, v priebehu času, Tvoje nástrojové vybavenie? Je rovnaké, ako keď si začínal?
Myslíš s kapelou?

Presne.
To sa postupne vyvinulo, hoci pomaly. Ono vždy súviselo s konkrétny turné. Tentokrát sme pár vecí zmenili a vzali so sebou syntetizátory Oberheim, čo sa mi veľmi páčilo, nakoľko sme ich predtým nepoužívali. S Martinom sme si povedali, že veci trochu zmeníme. Ja som podporovaný spoločnosťou Roland, takže kvôli určitým veciach ich so sebou vždy beriem. Vždy to s nimi prediskutujem a oni mi navrhnú veci, ktoré považujú za vhodné pred dané zvuky, takisto sme používali množstvo samplov, hlavne v starých skladbách, keďže niektoré tie zvuky sú veľmi špecifické a mali sme možnosť ich buď vytvoriť nanovo alebo ich jednoducho samplovať zo starých nahrávok, či syntetizátorov. Mnohé z tých starých skladieb sú nahraté na syntetizátoroch, ktoré nie je veľmi praktické prenášať. Nie sú stabilné, rozladia sa, takže je potrebné nájsť spôsob, ako ich reprodukovať. A technológia ako taká je šialená. To, čo dnes môžeš strčiť prakticky do vrecka stálo kedysi aj 200 000 libier. Takže, to technické vybavenie sa vyvíja, ale v základoch sa spolieham na Rolandy. Ono, vždy sú tam momenty, kedy s Martinom hráme akustické piesne, čiže klavír a spev, a tam si musím byť istý, že mám od Rolandu špičkové veci.

A tu som sa chcel spýtať na ten rozdiel medzi aranžmánmi na štúdiových veciach a tých, čo hráte naživo. Inak, osobne som Depeche Mode naživo ešte nevidel.
Jasné.

Aký je tam teda rozdiel? Koľko práce Vám zabrala príprava aranžmánov a aký veľký je tam rozdiel v porovnaní s tými štúdiovými?
Keď som s nimi začínal, tak v podstate bolo všetko veľmi blízke k originálnej nahrávke. Pri niektorých skladbách to tak stále asi aj je, nakoľko sú veľmi elektronické. Nemyslím si, že má zmysel robiť napr. "Enjoy The Silence" a úplne prekopať jej zvuk, veď je to kapela, na ktorú prišlo na ten štadión toľko ľudí. To musíte brať na vedomie. V tom dave je tak 5% ľudí, ktorých naozaj zaujíma, čo zmeníte, väčšina však prišla kvôli hitom, ktoré poznajú a chcú ich aj tak počuť. Síce máme zopár skladieb, ktoré už znejú staro, tie môžeme trochu aktualizovať, použiť iné zvuky, pridať sekcie, aby pôsobili vzrušujúcejšie. Ale poväčšinou používame sample. Ono pri konkrétnych skladbách je naozaj lepšie, keď sú zvuky čo najviac podobné originálnej nahrávke, hlavne kvôli charakteru. Nakoniec, veď už ich ranné nahrávky boli skvele produkované. Veď uznaj, ak niečo funguje, prečo to meniť?

Viac v kompletnom rozhovore.