Temná stránka Depeche Mode (04/1997) - 2/2

Temná stránka Depeche Mode (04/1997) - 2/2

Depeche Mode sme vždy poznali vďaka ich solídnej electro-popovej produkcií a kvalitnej pódiovej šou. Ani vo sne by nás nenapadlo, že za pokojným obrazom kapely sa schyľovalo k osobnej tragédií: k pomalému úpadku ikonického speváka Davida Gahana.

S príchodom albumu "Ultra" sa na scénu vrátil aj Dave Gahan, no s pôsobivou úprimnosťou, cez ktorú vyrozprával svoj tragický príbeh, v ktorom svoju významnú rolu zohrali ako Los Angeles, tak aj drogy, hoc tie najkvalitnejšie.

Mal si niekedy pokušenie počúvať Vaše úplne prvé nahrávky, prípadne čítať knihy venované Depeche Mode, aby si tak získal akýsi vonkajší pohľad na Vašu prácu?
David: Dnes žijem zo dňa na deň. V mojom prípade platí pre Depeche Mode presne to isté, čo pre môj súkromný život: žiadna ľútosť ohľadne minulosti, žiadne sľuby ohľadne budúcnosti. Len si užívať ten veľmi vzácny pocit byť dnes nažive ... Samozrejme, že by ľudia veľmi radi počuli moju prísahu, že budem žiť aj o päť rokov, že budem dobrý otcom a hlavou rodiny. Ja však nie som schopný žiadnych sľubov a akákoľvek predstava budúcnosti ma privádza do šialenstva. To, že som prepadol drogám, za to mohla aj skutočnosť, že ma ľudia neustále sledovali a súdili. Drogy boli únikovou cestou od toho denno denného tlaku a spoločenského súdu. Chcel som robiť niečo iné, byť niekym iným, nechcel som byť zodpovedný a dospelý. Chcel som len cítiť slobodu, byť odpútaný od ostatných a ich pohľadov. A dnes cítim, akoby ma chceli opäť dostať do tých starých foriem a pravidiel. Bez ohľadu na môj krik, že by som mal dostať k dispozícií viac času. Tie tlaky sú čoraz ťažšie a ťažšie. Ja však nemám v úmysle vrátiť sa tam, odkiaľ som konečne unikol.

Máš pocit, že tento príbeh bol nakoniec nevyhnutný?
Môj problém s drogami predsa nezačal včera. S hašom a amfetamínmi som začal flirtovať ako 12-ročný, koks som vyskúšal ako 14-ročný. Ja som vedel, čo môžem očakávať, mentálne som bol na tú predstavu závislosti pripravený. Než človek dosiahne predávkovanie, je to dlhý zostup do pekla, schod po schode. V mojom prípade došlo k vyslobodeniu až po siedmych rokoch fungovania na heroíne. Trvalo celých 7 rokov, než drogy kompletne ovládli moje zdravie a priklincovali ma k zemi.  Predtým to bolo dlhé obdobie dekadencie a zlomyseľnosti. Na dennej báze človek nemá pocit, že klesá ku dnu. Telo má pocit súžitia s drogami iba v momente, keď si aplikujete dávku, inak sa nič veľkolepé nedeje, iba akýsi nejasný pocit, že ste vlastne v normále. Ku koncu môjho pobytu v Los Angeles sa však už nedalo nič tajiť, hlavne nie pred mojimi kamošmi, mojou mamou a chalanmi z Depeche Mode, ktorí pokračovali v práci bezo mňa. Až pár dní pred mojim posledným predávkovaním som si začal uvedomovať vážnosť situácie, do ktorej som sa dostal. Tam mi došlo, že už sú len dve možnosti: zomrieť alebo sa z toho úplne vymaniť. To som však už prešiel k miešaniu koksu a heroínu, pretože samostatne už nemali na moje telo žiaden účinok. Tá zmes sa volá "red rum" ... svoj význam to má aj pri čítaní opačne "murder" ...



K rozhodnutiu sa z toho vymaniť si dospel sám?
Toho by som nebol schopný. Vyliečiť sa som sa pokúšal predtým možno aj šesť krát ... či už na naliehanie mojej mamy, mojej ex-manželky, syna, dokonca aj na žiadosť kapely, tak pred 3 - 4 rokmi. Lenže, rehabilitačné centrum som opustil zakaždým pred dokončením liečby. Problém bol v tom, že som mal vždy k dispozícií peniaze. Bežní feťáci vždy narazia na problém s financiami, zatiaľ čo ja som si kedykoľvek, doslova lusknutím prsta, mohol kúpiť tie najlepšie drogy na svete. Všetko, čo som musel urobiť bolo vrátiť sa na ulicu a za 5 minút utratiť tisíce dolárov za heroín. A môj problém nevyriešil ani zákaz stretávania sa s mojim synom Jackom. Nič pre mňa už v živote nemalo význam. Jediné vychodisko pre feťáka môjho typu je zákonná povinnosť liečenia. A presne to ma zachránilo. Posledný krát som sa predávkoval v hoteli Hollywood. Tak som sa bál, že zomriem, že som sa neodvážil brať drogy doma. A keď dorazila záchranka s políciou, docvaklo mi, že tentokrát si už musím naozaj vybrať medzi liečením alebo tým, že sa stanem psancom.
Zatknutý som bol predtým už niekoľkokrát, následne prepustený na kauciu, ale tentokrát som už "újsť" nechcel ... videl som sám seba, ako tam ležím na dlážke a všetci tí ľudia okolo mňa neboli vôbec v panike. Bol som v bezvedomí, no aj tak si pamätám na tie hlasy, ktoré hovorili, "myslím, že sme ho stratili. Tento sa už nepreberie". Ale vo svojom vnútri som si povedal, "nie, vy idioti, nestratili ste ma. Malý Dave ešte nepovedal posledné slovo!"

A Tvoje spomienky na posledné liečenie?
Bolo to úplne príšerné. Akoby som každý deň, počas tých dvoch mesiacov, zomieral. Nepredstaviteľné bolesti žalúdka, príšerné záchvaty paniky ... viete, 7 mesiacov som sa žiadneho povzbudzováku ani len nedotkol, to už je samo o sebe mimoriadne víťazstvo. Nesmiem podľahnúť ani tomu nejmenšiemu pokušeniu, ani jeden joint, či pohárik alkoholu. Pritom okolo seba vidím neustále ľudí, ktorí takéto veci konzumujú. Som absolútne čistý, dokonca neberiem ani metadon. No každý deň je to veľmi náročné. Práve preto nechcem o zajtrajšku ani len premýšľať: už len dnes večer niekam vyraziť je dostatočný test. Vždy mám pri sebe zoznam telefónnych čísiel, na ktoré môžem zavolať, keď budem potrebovať pomoc. Sú to ľudia, ktorí si prešli podobným peklom ako ja, a ktorí mi nepomáhajú len preto, že som spevák z Depeche Mode, ale preto, že k nim patrím. A okrem toho, nemám na výber: kdekoľvek na svete môžem byť vyzvaný na test moču. Americká spravodlivosť môže požiadať o moje zatknutie kdekoľvek na svete, ak by mi v moči zistili stopu akejkoľvek drogy. Aj to mi pomáha vydržať.



Si dnes pripravený vrátiť sa späť na pódiá, ponoriť sa tak do vesmíru Depeche Mode, kde na každom rohu číha pokušenie?
Depeche Mode do budúceho roka rozhodne na turné nevyrazia a dovtedy sa zreorganizujú niektoré "domáce" pravidlá. Budeme musieť rozhodne dôslednejšie vyberať ľudí, ktorí nás budú na turné sprevádzať. Rozhodne sa nevrátime späť do sveta zhýralostí, ktoré nás sprevádzali na posledných turné, obzvlášť po albumoch "Violator" a "Songs Of Faith And Devotion". Vtedy sa z toho stal doslova putovný azyl. Bolo to únikové miesto pre určitých ľudí, vďaka ktorým som sa rozhodol už nikdy v Los Angeles nežiť. Všetci tamojší drogoví díleri vedeli presne, kde ma mali hľadať, jednoducho to mesto je už dnes pre mňa neobývateľné. Ku koncu môjho tamojšieho pobytu som už vlastne ani neopúšťal byt bez pištole za opaskom, pod tričkom. Obával som sa, že by ma mohol niekto zabiť, prípadne uniesť. Všetky veci mi boli postupne ukradnuté a najhoršie na tom bolo, že mi to bolo vlastne úplne jedno. Jediné, na čom záležalo, bolo zohnať drogy. Motal som sa na tých najnepredstaviteľnejších miestach, kam už nechodia ani díleri, len aby som zohnal nejaké zásoby. Nakoniec som skončil ako šialenec, vlastne som fungoval v bezvedomí. Keď si dnes na to spomínam, vlastne som sa po tých najhorších miesta Los Angeles motal sám, bez ochranky ... sám sebe si vravím, že som prežil skutočne neuveriteľný príbeh. Takisto si hovorím, že nie je možné klesnúť príliš hlboko, aby ste sa nepokúsili vynoriť, jednoducho pud prežitia Vás k tomu prinúti. Mal som v tomto smere neuveriteľné šťastie a som v podstate odsúdený brať to do úvahy do konca života. Vrátiť sa späť do života, po tom, čo ste sa priblížili tak blízko ku dnu priepasti, to sa Vám podarí iba raz v živote.

zdroj: Les Inrockuptibles, FR, 16/04/1997

Názory Devotees (7)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa