Talking Music - Andy Fletcher (1988)

Talking Music - Andy Fletcher (1988)

Talking Music je britský label špecializujúci sa na vydávanie neoficiálnych interview diskov. Pod katalógovým označením Speek013 vyšiel disk s rozhovorom s Andym Fletchom, ktorý vznikol v Spojených štátoch, v marci 1988.

Andy, niekde by sme mali začať. Povieš nám, kedy si sa narodil?
8.júla 1961

A kde konkrétne, v UK? Kde vlastne presne žiješ?
No, mojím domovom je Basildon, v Essexe, ale narodil som sa v Nottinghame.

Tam, kde sa odohrávali príbehy zo Sherwoodského lesa?
Presne tam.

Miesto bohaté na tradície. Aj sa to nejako prejavilo na tvojej predstavivosti?
Odsťahovali sme sa odtiaľ, keď som mal asi 2 roky a mesto, kde dnes žijem, je taká nová džungla, ktoré v podstate ani nemá žiaden charakter, takže inšpirácie musíme čerpať z úplne iných zdrojov.

Čím sa živia tvoji rodičia?
Otec je inžinier a mama ženou v domácnosti.

Ste hudobne založená rodina?
Ani by som nepovedal.

A čo ťa potom priviedlo k hudbe?
Podľa mňa, každé dieťa v Anglicku sníva sen, že bude v kapele. Neviem, čím to je, ale je to tak.

A čo vlastne človek získava z toho, že je súčasťou určitého kreatívneho procesu, čiže v tvojom prípade, v kapele?
Je toho podľa mňa veľa. Veď už len to, že niečo vytvoríte, je úspech, nie? A komponovať, hudbu, je človek schopný už od ranného detstva. Je to presne ako s maľovaním, jednoducho, tvoriť niečo, čo sa iným páči, je dobré. Ale, aby som bol úprimný, v mojom prípade je to hlavne o tom, že moji kamoši chceli skutočne založiť kapelu, takže som si povedal, "prečo nie? Mohlo by to byť fájn." Ale inak som po tom až tak veľmi nebažil. To je jedna z tých skvelých vecí na kapele; nikdy sme zbytočne netlačili na pílu. Jednoducho sa veci udiali. Ako sa to konkrétne stalo, to ani neviem, proste sa to stalo a sme tam, kde sme.

To ste sa hneď vrhli na klávesy?
Nie, začali sme tradične s gitarami, čo trochu súviselo aj s našou výchovou. Chodili sme do kostola a vlastne každý vedel hrať na gitare alebo na nejakom inom nástroji. V tej dobe sme však už začali počúvať množstvo elektronickej hudby a povedali sme si, že by sme to mohli skúsiť, pretože okolo nás už bolo až príliš veľa gitarových kapiel (smiech).

V akom veku si vlastne začal s hraním?
Mal som asi 12, či 13.

Predpokladám, že to bolo na štandardnú 6-strunovú akustickú gitaru.
Presne.

Spomenieš si na moment, kedy si si uvedomil realitu, že hudba by nemusela byť iba spôsobom života, ale mohla by ťa podporovať, byť tvojim priateľom, spôsobom vyjadrovania a všetkým tým ostatným?
No... ani nie. Nikdy som sa nedostal do bodu, kedy ... samozrejme, dnes, pri pohľade späť, mi je to jasné. Ono sa to jednoducho stalo tak, že ste o tom v danom momente vôbec neuvažoval. Nám sa začalo dariť, začali sme písať vlastné skladby, mali v zásobe niekoľko coverov, publikum bolo zrazu väčšie a väčšia, prišla prvá nahrávka, tá zabodovala v rebríčkoch a potom sme si povedali, "bude lepšie, keď nahráme ďalšiu!". V tom čase sme stále pracovali, hudba bola len koníčkom - fakt to bolo pekne bláznivé. Vystupovali sme v Top Of The Pops a v civilnom živote sme chodili normálne do práce. Až neskôr, keď sme fungovali pod nezávislým vydavateľstvom, začali sme hudbou slušne zarábať, sme sa práce vzdali. Veci sa ďalej vyvíjali, čoraz viac sme boli do procesu tvorby zainteresovaní, točili sme videá... zrazu sa obzriete za seba a zistíte, že ste niečo dosiahli, že sa Vám podarilo niečo vytvoriť a zrazu z toho máte skvelý pocit.

Tak mi prezraď, akú najbizarnejšiu dennú prácu si vykonával?
Dennú prácu som mal v živote iba jednu, asi dva roky som robil poisťovacieho agenta. Ale počas školy som chodil aj množstvo hlúpych brigád, napríklad som chodil čistiť lietadlá (smiech). Alebo som čistil výťahy, v podstate som robil upratovača.

Ako sa vlastne volala úplne prvá kapela, v ktorej si pôsobil?
To vám asi nepoviem. Ale nie, boli to vlastne Depeche Mode, len pod iným názvom. Ale zato Martin mal kapelu s názvom Norman And The Worms (smiech)

A vidíš, ja som si myslel, že tak sa kedysi volali Depeche Mode!
(smiech)

K inému názvu sa mi nepodarilo dopátrať. Našiel som iba "Norman And The Worms". Asi mi to fakt nepovieš.
Rozhodne nie.

To máš na to nejaké nepríjemné spomienky? Ale tak dobre, ako teda vznikol názov "Depeche Mode"?
Bol to názov francúzskeho časopisu. Keď sa k nám Dave pripojil, navštevoval odevnú školu a práve ten časopis si kupoval, tak sme si pomysleli, "to znie dobre, to použijeme".

Aké ďalšie názvy prichádzali do úvahy?
Skúšali sme všetko možné. Davidov návrh bol jediný rozumný. Priznám sa Vám, keď zakladáte kapelu, tak nájsť správny názov, to je takmer tá najťažšia vec. Preto je na scéne toľko kapiel s nevkusnými názvami. (smiech) Viete, veľmi veľa ľudí nás kritizuje z rôznych dôvodov, ale ani jeden kritický hlas sa netýkal názvu kapely, takže to niečo znamená.

Snažili ste sa pôsobiť ako kapela, ktorá sa zrodila z post-punkovej alternatívy?
My sme sa rozhodne za post-punkovú kapelu považovali. My sme vlastne z punku vzišli. Dodnes si uchovávame tie staré punkové ideály; samozrejme, že našu hudbu nemožno považovať za punk rock, ale stále tvrdíme, že sme patrili k punkovej generácii. Keď sa objavil punk, mali sme 15 - 16, kupovali sme si punkové nahrávky a punk sa pretransformoval do záležitostí ako new wave, Elvis Costello, neskôr to bola elektronická scéna s kapelami ako Human League, OMD a my. Dokonca ani dnes nemáme manažéra, žiadnu nahrávaciu zmluvu, stále cítime spolupatričnosť k punkovej generácii.

Keď ste vyrastali, kto vládol rádiovému éteru? Kto boli tí, na ktorých nahrávky si sa naozaj tešil?
Definuj ten pojem "vyrastali". Aký vek máš na mysli?

Povedzme vek, kedy si si už hudbu uvedomoval... 11 - 12 - 13 ...?
Vtedy to všetko ovládol glam rock. Kapely ako T-Rex, The Sweet, Garry Glitter. Všetci sme sa šli z glamu zblázniť. Chvalabohu, všetko to boli skvelé kapely s výbornými skladbami. Preto sme dodnes veľkými fanúšikmi popovej hudby, rock sa nám nikdy veľmi nepáčil. Páčil sa nám rock´n´roll, 1950tych a 1960tych rokov; Springsteena, všetky tie heavy metalové kapely a podobne, to sme veľmi nemuseli, prišli nám trochu spiatočnícke. Mali sme radi jednoducho dobré skladby.

Čiže veci originálne a teatrálne zároveň?
Nie. Myslím, že sme vždy verili v dobré skladby, o ktoré sme sa aj sami snažili a snažíme sa dodnes. Aj to je dôvod, prečo sme stále spolu. Pokiaľ ide o imidž, teatrálnosť, v tomto nie sme veľmi dobrí, už len preto, že v tomto smere nemáme ani žiadnu minulosť. Veľa o imidži nevieme. Asi preto nepôsobíme na ľudí príliš čudne.

Kto teda prišiel s nápadom, aby ste boli jednoducho kapela, čo sa venuje syntezátorom, samplingu ...
Prvý si kúpil syntezátor Martin a Vincemu sa celkom páčil. Podľa mňa trochu žiarlil. Viete, pol roka sa snažil nasporiť si na poriadnu gitaru a dosť ho hnevalo, keď si Martin kúpil syntezátor, ktorý sa javil ako výborný nástroj. Takže ďalšieho polroka si šetril a kúpil si syntezátor takisto. Tak sme mali dva a ja som stále hral na bassgitare. No a potom v jeden deň prišiel Vince a zahlásil, "Bolo by celkom fájn, keby si mal syntezátor aj ty, postavíme to celé na elektronike." A tak sme začali. Síce to bolo trochu čudné, pretože sme všetci ovládali hru na úplne iné nástroje, a k tomu, takmer všetky elektronické kapely v tej dobe zrazu začali k sebe prijímať opäť bassgitaristov, či bicmanov, ale my sme vytrvali, pretože sme chceli pôsobiť inak, než ako normálna kapela. A celkom na nám to hodilo, nakoniec sme sa nezapredali.

Prečo myslíš, že aktuálne vo veľkom od klasickej elektronickej scény ľudia bočia a vy ste prakticky niečo ako "preživší"?
No, ono sa podľa mňa od elektroniky ustupuje len na oko, rozhodne to v praxi neplatí. Zoberte si dnešné nové nahrávky, pozrite sa do rebríčkov, všade veci vytvorené na elektronických nástrojoch, no keď si pozriete video k skladbám, či vystúpenia v TV, tak všetci hrajú na gitarách, ktoré sú pôvodne samplované, hrajú na bicie, ktoré sú takisto samplované a to je dokonalý obraz dnešnej hudby. Sme jednou z mála kapiel, ktoré tvrdia, "My to takto chceme, chceme ľuďom ukázať, že tvoríme práve takýmto spôsobom a rovnako hudbu prezentujeme aj naživo." Je celkom zábavné sledovať aktuálnu hystériu okolo house hudby v Anglicku, ktorá sa u nás teší nesmiernej popularite a pritom tá vychádza presne z toho, čomu sa venujeme posledných sedem, či osem rokov. Je zábavné sledovať novinárov, ktorí sa týchto nových kapiel pýtajú, aká iná produkcia, či kapely, sa im páčia a oni spomenú nás. To príde vždy tá šokujúca reakcia, "Čo?". My sme sa tejto produkcii venovali už v roku 1981, samozrejme, nešlo o sampling, ale už vtedy sme používali elektronické nástroje, bicí automat a podobne. Bolo nám totiž vtedy jasné, že je to budúcnosť hudby.

Je úplne jedno, o akej krajine sa bavíme, či už to bude Blízky, či Ďaleký Východ, Európa, Spojené štáty.... všade sa tešíte ohromnému záujmu, predávajú sa vaše nahrávky, na koncertoch máte vysokú návštevnosť a podobne. Prečo myslíš, že rádiá, zvlášť tie americké, si toto nevšímajú a voči tanečnej hudbe sú značne vymedzené?
Pretože my v podstate nikam nezapadáme. Stačí jednoducho americké rádia počúvať a zistíte, prečo tam nezapadáme, náš zvuk sa tam nedá k ničomu prirovnať. A ďalší problém je v ich obave, že ak by nás začali hrať, museli by hrať aj iné kapely. A chcel by som poznamenať, že sa to netýka len amerických rádií. S britským Rádio 1 bojujeme neustále. Ak nás hrajú, tak iba z dôvodu, že sme aktuálne v hitparáde, keďže fanúšikovia si naše nahrávky kupujú, čo sa niekde musí odraziť a oni nás musia hrať. Ale chápem to. Ak hráte niečo od Bananaramy, potom Tiffany, za tým pustíte nejaký rockový vypalovák... a teraz si predstavte, že zahráte niečo od nás... vôbec to tam nezapasuje.

Možno sa tým moderátori rádií nezaoberajú, ale prečo všetci tí ľudia Vás v húfoch na koncertoch navštevujú?
Pretože produkujeme skutočne dobrú hudbu. Ide o dobrú hudbu, dobré skladby a úprimne, niektoré decká skutočne teší, že nás v rádiách nehrajú. Ono to znie divne, ale stretli sme mnoho amerických deciek, čo nám vraveli, "V deň, keď vás zahrajú v Top40-tke si prestaneme kupovať vaše nahrávky." Podľa mňa si také decká stretol takisto.

To je tá adolescentná úzkosť. Ako ste sa vlastne vyrovnali s odchodom Vincenta Clarka? Ak sa nemýlim, toto je už váš siedmy album, nie?
Presne.

Keď sa obzrieš späť na tú cestu k siedmemu albumu... nastali u Vás nejaké osobné zmeny, ktoré ovplyvnili to, ako sa vyvíjal zvuk kapely?
Vieš, ja nie som ten, kto by to mal hodnotiť. Je veľa ľudí, ktorí tvrdia, "za tie roky ste sa veľmi zmenili," a podobne. Toto zhodnotiť neviem; uvedomujem si, že technológie sa od nášho debutového albumu veľmi zdokonalili, my sami sme ako ľudia dospeli a pod. Takisto sa zlepšilo Martinove komponovanie a myslím, že sme sa vo všetkých aspektoch našej tvorby snažili veci zlepšovať. Je mnoho ľudí, ktorí si pre zmenu myslia, že náš zvuk a tvorba je stále tá istá, no podľa mňa si stačí vypočuť len single a človek zistí, že je tam gradácia, samozrejme, je nemožné urobiť prevratnú zmenu za šesť mesiacov, to musí ísť jednoducho postupne.

S týmto súhlasím, ja sám pozorujem za tie roky vo vašej tvorbe zmenu. Ale pri porovnaní jednotlivých albumov človek narazí na kvantum skokových zmien. Nemáš pri pohľade späť pocit, že ste otrokmi technológii?
Nie, to skutočne nie, pretože mi piesne píšeme mimo štúdia, rovnako mimo štúdia pracujeme na aranžmánoch. Keď ideme do štúdia, už vlastne všetko funguje. Inak je možné úplne všetko, nemusíme používať len technológie, môžeme použiť aj akustické nástroje, ktoré sme pri poslednom nahrávaní aj značne využívali, my skutočne nemáme žiadne pravidlá. Máme iba jediné pravidlo, nikdy nevyužívať predvoľby nástrojov, čiže nikdy nepoužijeme nič z výrobných predvolieb. Okrem toho je však možné všetko.

Skôr som mal na mysli, že ste si toho, z technologického hľadiska , naložili na plecia až príliš ...
Teraz sa snažíme všetko zjednodušovať. Dnes je to už s používaním elektroniky ľahšie, no predtým to bolo doslova nebezpečné. Ľudia boli tými mašinkami tak posadnutí, že sa takmer sami stali strojmi. My sme v tomto mali šťastie, hlavne vďaka koncertovaniu ... ale zoberte si takého Vinceho, tak 3-4 roky dozadu strávil dva roky poctivou prácou v štúdiu na rôznych projektoch, bez možnosti koncertovania a doslova tej práci prepadol. Keď sa z toho vymanil, pochopil, že potrebuje opäť založiť kapelu a opäť vyraziť na cesty, pretože iba tak sa môžete od toho všetkého odpútať. Keď sa potom vrátite do štúdia, začnete opäť objavovať nové veci, čo je veľmi osviežujúce.

Vašu kapelu nevyhnutne poháňa elektrická energia, nie?
Ale to sa dá predsa povedať o úplne každej kapele, nie?

No áno, ale zažili ste situácie, kedy ste museli čeliť výpadkom prúdu, či kolísaniu napájania?
To hlavne v minulosti. Naša prvá návšteva USA sa tým preslávila, nevedeli sme, čo sa vtedy dialo. Kopec syntezátorov vypovedalo činnosť, niektoré zariadenia skratovali. Hlavne po vystúpení v New Yorku, v Ritz, sme mysleli, že sa sem už nikdy nevrátime. Niečo podobné sa nám dialo aj v Nemecku... v Európe sa bežne používa napájanie na 240V, v Nemecku 220, takže zopár zakolísaní napájania sme tam zažili, dnes však už problémy nemáme.

O akej krajine to hovoríš?
(smiech)

Viem, že texty majú vo vašej kapele viac autorov, ale na posledných dvoch albumoch je to vyslovene Martinova parketa. Myslím, že predtým sa autorsky na piesňach podieľal aj Alan.
Áno.

Takže predtým boli autori dvaja, dnes už len jeden. Ako sa to odrazilo na kapele?
Martin komponuje sám, ale myslím, že... viete, nám ide o to vyvolať u ľudí dojem, že nie sme nič extra, myslím ako ľudia, sme jednoducho len kapela. A tých posledných sedem rokov žijeme jeden vedľa druhého, takmer ako rodina. Martin svojimi textami vlastne hovorí za celú skupinu; on v podstate píše o svojich životných skúsenostiach - tak ako väčšina autorov - ale on píše o všetkých aspektoch života a myslím, že ľudia cítia, že to ide priamo z nás, že jednoducho takto žijeme.

Skôr som chcel povedať, že v minulosti ovplyvňovalo vaše texty množstvo vecí z vonka, kdežto dnes je to skôr o Martinových vnútorných postojoch.
Myslím, že on si je toho aj vedomý. Viete, na albume "Construction Time Again" si na to dával ešte trochu pozor, ale na posledných albumoch už je viac osobnejší a neskrýva to. Pokiaľ ide o texty, nikdy nám nešlo o to, aby sa z toho stala rutina. Štýl albumu "Construction Time Again" sme opustili preto, pretože nás ľudia začali považovať za socialistov, no rozhodne sa nesnažíme tlačiť do našich vecí politiku, pretože si nemyslíme, že by sme mali ľudí priamo ovplyvňovať. My iba kladieme otázky, odpovedí u nás veľa nenájdete.

Čiže, tu máte myšlienku, použite ju.
Áno, presne tak. My sa len snažíme donútiť ľudí k zamysleniu. Bohužiaľ, aj tak nás 90% ľudí počúva iba kvôli hudbe, málo poslucháčov sa sústredí aj na texty, preto je nám jasné, že veľa ľudí nezmeníme, ale my ľudí ani meniť nechceme. Ľudia by mali používať vlastnú hlavu.

To ste tuším použili aj v niektorej z Vašich piesní.
(smiech)



No, ale nesmieme zabudnúť na váš najväčší hit v Spojených štátoch. Môžeš nám trochu priblížiť pozadie skladby "People Are People"?
No, v podstate je to naša najmenej obľúbená skladba, a pritom náš najväčší hit. Martin ju veľmi rád nemá a ani neviem, či je za ňou nejaký príbeh. Jednoducho nám ju raz predstavil, nám sa zapáčila, zašli sme do štúdia, nahrali ju a bol z toho hit. A fakt, že nás to prekvapilo. Jediné, čo o nej môžem skutočne povedať, že nám to príde čudné. Nám sa veľmi nepáči a pritom je to náš najväčší hit. Ale, tak je to vždy.

Tak to skúsme inak, spomeň nám niektoré tvoje obľúbené skladby.
Tak, mne sa páči "Everything Counts", "Stripped" mám dokonca veľmi rád, aktuálne dokonca aj "It Doesn´t Matter" zo "Some Great Reward", je to skvelá zaľúbená pieseň. Samozrejme mám rád aj "Dreaming Of Me", náš prvý singel.

Zdá sa, že veľký úspech si práve teraz užívate s "Route 66".
To prišlo ale úplnou náhodou, zámer to nebol. My sme tú skladbu brali skôr ako zábavu, no Američanom za to zapáčilo a začali na nás tlačiť. Je to trochu na hanbu, pretože my sme "Behind The Wheel", ktorá mala byť "A-stranou" singla, považovali za ďaleko lepšiu, ale ... Ale dobre, "Route 66" je naozaj skvelá skladba. Ide len o to, že my neradi robíme cover verzie plánovane, obzvlášť, keď máme k dispozícii vlastné skladby, príde nám to ako "odpad".

Ak sa nemýlim, to už je tretí singel z albumu.
No áno, a bude posledný (smiech)

To nie! Je tam viacero dobrých skladieb.
Nie, tomuto veľmi neveríme. Nikdy sme neverili veciam tak ako napr. Madonna, ktorá je schopná z albumu vydať aj osem singlov. Pre nás je to mrhanie... album je jednoducho album a singel treba brať iba ako propagáciu. Ak si ľudia album kúpia, tak nám to stačí.

Anglická tlač sa ešte stále zaoberá rôznymi fámami. Akú najpodivnejšiu vec si o vás čítal, prípadne počul?
My máme v tomto smere v podstate šťastie. Od dennej tlače si držíme odstup, ale tie najhoršie veci sa o nás šírili v časoch, keď sme začínali a práve z toho dôvodu Vince neposkytol žiaden rozhovor počas nasledujúcich troch rokov. V jednom rozhovor Vince totiž povedal, "ak vyzeráte dobre, máme v živote lepšie šance." Do určitej miery povedal v podstate pravdu. No a jeden denník, myslím, že to bolo v Daily Star, to prekrútili a článku o nás, ako dobre sme vyzerali a podobne, dali názov "Škaredí chalani to ďaleko nedotiahnu". Ale, ako som povedal, máme v podstate šťastie, o nás sa žiadne senzácie nepíšu. Neviem, či si sa dostal k nášmu singlovému výberu, neviem, či to vôbec v USA vyšlo, ale k našim singlom vyšlo množstvo komentárov a recenzii, ako priaznivých, tak aj tých kritických. Niektoré boli skutočne pochvalné, iné zasa v štýle, "Prečo sa Boh vôbec obťažuje s Depeche Mode?" Vždy to býva tak 50 na 50. Pri každom vydanom singly máme jednoducho garanciu, že polovica recenzii bude pochvalná a druhá hanlivá. To len dokazuje, že nikdy nie je nič jednoznačné.

Skôr je to asi o otázke, ako dôsledne ľudia počúvajú, v oboch táboroch.
Nemáme radi, ak po nás chcú ľudia hodnotenia nejakých singlov, pretože to si vypočujete len raz a začnete rozoberať svoje osobné pocity a pritom všetky moje obľúbené skladby som po prvom vypočutí neznášal! Je predsa prirodzené, že po viacerých vypočutiach sa Vám môže skladba zapáčiť. Tie "jednoznačné" hity vás ale po niekoľkých vypočutiach začnú nudiť, pretože boli jednoznačné.

Pamätáš si vôbec, kedy si počul vašu skladbu po prvýkrát v rádiu? Na takú chvíľu človek asi nezabudne nikdy.
Bohužiaľ, na toto si nespomeniem.

To vážne?
Skutočne nie. Ale asi to bolo v relácii "Singled Out" na Rádiu 1... asi som to počúval vtedy doma, fakt neviem.

Fanúšikovia zvyknú byť veľmi štedrí, pokiaľ ide o návštevnosť koncertov a kupovanie albumov. Takisto sú štedrí, pokiaľ ide o veci, ktoré vyrábajú špeciálne pre vás, ktoré chcú, aby ste vlastnili, chcú, aby ste vedeli, že vám nimi venovali svoj čas. Aký najzvláštnejší darček ste od fanúšikov dostali?
Neviem o ničom zvláštnom. Dostávame skôr veľa listov, pekných listov; to ja osobne pokladám za to najlepšie, keď čítate pekné listy, v ktorých píšu o svojich problémoch a podobne. Samozrejme, potom sú tu darčeky v podobe tričiek, či oblečení, ale skutočne nič výnimočné.

Žiadne maľby, či básne a podobne?
Ale áno, aj to, samozrejme, že oceníte to, koľko času s tým strávili, ale čo s tým vlastne budete robiť?

Dobre, kultové záležitosti tu boli vždy, ale myslím, že dnes je to omnoho výraznejšie. Už fanúšikovia zistili, kde bývate? Zdržiavajú sa v okolí? Už ste sa ocitli v obkľúčení fanúšikov a ako ste sa s tým vysporiadali?
Áno, tak ako tomu bolo v minulosti, tak je tomu aj teraz. Všetko, čo preto človek môže urobiť, je snažiť sa takýmto veciam vyhýbať. A presne to robíme. Nikdy sme sa nesnažili podporovať fanatizmus, vždy sme sa snažili ľudí od toho odrádzať. Vždy sme sa snažili seba samých stavať na rovnakú úroveň s našimi fanúšikmi, preto sme nikdy nechápali, keď niekto podľahol doslova šialenstvu - sme z toho viac menej zmätení, pretože my sme, ako decká, také niečo ani robiť nemohli. Ak sme aj videli nejakého nášho "hrdinu", tak sme sa chovali slušne. Ale samozrejme, ľuďom to za zlé nemáme.

Pozrime sa bližšie na jednotlivých členov kapely a skús mi povedať, čím konkrétne prispievajú k výslednému zvuku Depeche Mode, pretože toto chcú ľudia často vedieť. Začnime trebárs Martinom.
Martin je skladateľ, v podstate kreatívny zdroj kapely.

Dobre. Alan?
Je náš hlavný hudobník, najlepší z kapely. Jeho príchod nám otvoril úplne nové dimenzie. To hlavne preto, že ako hudobník je brilantný.

Som si istý, že na nejaký čas Vás Vinceho odchod poznačil, ale ako to tak býva, po zlých veciach prídu tie dobré.
No áno, ale až tak nás to zasa nepoznačilo... bolo nám jasné, že musíme pokračovať, už len preto, že sme nemali iný spôsob obživy :)

Tak teraz niečo o Davidovi.
David je samozrejme frontman. Každá kapela má svojho hlavného predstaviteľa, aj keď my sa nesnažíme veľmi drať do popredia, všetci sme si rovní a myslím, že to je jeden z dôvodov, prečo máme na koncertoch tak veľa fanúšikov. Mnohým sa jeho javisková prezentácia nepáči, ale on vie dostať dav do varu a to sa jednoducho ignorovať nedá. Do svojho vystupovania vkladá veľmi veľa úsilia a za tie roky sa takisto zdokonalil v speve. Dohromady to funguje úplne skvele.

No a kde vidíš v kapele seba?
Seba? Skôr v tej organizačnej oblasti, keďže nemáme manažéra, tak mám pod palcom práve tieto veci. Pokiaľ ide o hudobnú stránku, tak jednoducho hrám svoje party, primerane svojim schopnostiam. Takisto vidím seba v tej morálnej oblasti, snažím sa držať kapelu pohromade, čo je podľa mňa takisto veľmi dôležité. Každá kapela má u seba takú osobu.

Predtým si tvrdil, "nemáme manažéra a ani nahrávaciu spoločnosť". Čo to konkrétne znamená.
Nahrávaciu spoločnosť máme, nemáme však s nikým podpísanú nahrávaciu zmluvu. Vlastne, jediné vydavateľstvo, s ktorým máme podpísanú zmluvu, je Sire, pretože bez takého niečoho sa v USA fungovať vlastne nedá. Pokiaľ ide o Európu, resp. Britániu, tam sme si jednoducho podali ruku s Danielom Millerom, našim producentom. A takto to funguje už 7, či 8 rokov. Pekne 50 na 50, čo sa týka nákladov a aj ziskov.

A čo ak to už Daniel raz vzdá, bude chcieť odísť ...
Tak to podpíšeme so CBS za 50 miliónov dolárov! (smiech) Ale nie, neviem, čo v takom prípade urobíme.

On je teda v podstate piatym členom kapely.
Presne tak.

Zainteresovaný do takej hĺbky, ako sami chcete.
Tak tak.

Čiže jeho odchod by pre vás znamenal nový začiatok?
No, dnes už to nie je také, ako pred 3 - 4 rokmi, kedy sme boli na Danielovi doslova závislí. Po Vinceho odchode bolo mnoho vecí rozhodujúcich, boli sme vtedy stále nováčikovia v hudobnom biznise. Ak by nás vtedy Daniel pustil k vode, bolo by to iné. On nás však naučil všetko, čo nás naučiť mohol a na druhej strane mnoho od nás získal. Za tých pár rokov sme toho skúsili už dosť, možno viac, ako on, dnes by teda mohol omnoho ľahšie zavesiť všetko na klinec a ísť si po svojom, ale on je pre nás dôležitý, presne ako si povedal, je to náš "piaty člen", čo je dokonalé vyjadrenie nášho vzájomného vzťahu.

V čom vidíš odkaz vašej kapely?
Myslím, že si nás ľudia budú pamätať... ja to s popovou hudbou vidím tak, že všetko je zapamätovateľné tak na 10 rokov. S rockovou hudbou je to asi navždy. Pozrite, ako sú oceňovaní U2, rovnako ako Led Zeppelin v ich časoch. Samozrejme, je v tom kus "vzkriesenia". Viete, popová hudba vo svojich časoch je vždy nenávidená a vždy neskôr oceňovaná a dúfam, že tak to bude raz aj s našim odkazom.

zdroj:depechemode-live.com

Názory Devotees (1)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa