Tajomstvo pásky (1982) - 2/2

Rozhovor s Depeche Mode, ktorý Paul Colbert urobil s kapelou počas nahrávania albumu "A Broken Frame", a to nielen v štúdiu Blackwing, ale v aj pube neďaleko basildonskej železničnej stanice.

A čo presne sa teda nachádza na tej povestnej páske, ktorá sa v tej, či onej podobe už nejaký ten rok nachádza v zadnej časti pódiovej zostavy kapely?
"Tvrdá sekvenčná linka, nejaké perkusie, zvuky, ktoré sa dajú vytvoriť iba v štúdiu ... ," povie Andy. "Veľa ľudí si myslí, že na páske je nahraté vlastne všetko, že len spievame a imitujeme hru, čo ale nie je pravda. Odkedy sme s kapelou začali, tak naším prvotným cieľom určite nebolo vystupovať ako skúsení hudobníci. Ak sa ľuďom ten nápad s páskou nepáči, tak sa na nás pozrieť neprídu."

"Každopádne," pokračuje Martin, "človek má vždy pocit, že musí niečo hrať. Nikdy by sme nemohli dať na kazetu všetko. Veď aj teraz, keď nehrám, tak sa cítim ako idot. Neviem, čo s rukami ... mám chuť si ich strčiť do vrecka, či niečo podobné."
Páska je teda najväčším tajomstvom zvuku Depeche mode, ale nie preto, že by nahrádzala všetky tie zložité veci, ktoré nedokážu zahrať na pódiu. V skutočnosti len zabezpečuje bicie a linky na pozadí.Dôvodom úspechu je fakt, že sú to stále Depeche Mode. Na pódiu teda nie je žiaden bicí automat, či tikajúci sekvencer. Páska obsahuje produkciu Depeche Mode. Nahrali na ňu rytmickú stopu, syntetizátorové zvuky a výplne. Týmto spôsobom sa im darí zachovávať akýsi ľudský element.

V štúdiu je dvojica bicích automatov - Roland TR808, Korg KR55 a objednaný majú nový Linn. Tieto však zabezpečujú zvuk malých bubnov a hi hatov. Zvuk bassového bubnu pochádza z robustného ARP 2600. "Kedysi sme sa hrali s počítačovým bicím automatom Movement," povie Dave. "Chlapík, ktorý pre nás programoval, vzal zvuk bassového bubna z ARP a povedal, že dokáže nastaviť Movement tak, aby znel presne tak isto, ale keď prišiel s výsledkom, vôbec sa to nepodobalo. Tak sme zostali pekne verní "slávnemu Millerovmu tučnému bassovému bubnu". Má skutočnú razanciu, znie ďaleko lepšie, než všetky ostatné bicie automaty."

Majú síce zvuky ako "Millerov bubon", ktoré časom zdokonalili a držia sa ich, no zakaždým, keď sa objaví nová skladba, nastane čas na tvorbu nového súboru zvukov. Ako sa im darí hľadať tie správne? Andy: "Vždy máme nejakú hrubú predstavu ohľadne zvukov v tej ktorej časti a to sa snažíme nahrať do syntetizátora. Danny nám to potom pomáha ladiť. Povie, "otoč tamten gombík". My to urobíme, nám to znie inak, no on vie, že je to tak lepšie."

Dave: "Dannymu povieme, čo by sme radi, on na to "daj mi chvíľku" a zrazu to tam je. My by sme sa do takého stavu doprepracovali ani po piatich hodinách ... tak si namiesto toho čítame noviny."

Andy: "Danny totiž čítal manuály k tým syntetizátorom, dokonca aj doma, isto i na záchode a tak. Jednoducho je to jeho koníček. Všetci ostatní si prečítajú noviny, Danny návod k MC4. A nepýtajte sa ma, prečo sme zvolili ten ktorý konkrétny zvuk, je to jednoducho tak. Ak by sme ho však zahrali v inej skladbe, vyznel by hrozne."

Dave: "Keď začíname pracovať na skladbe, tak sa v podstate s tými vecami hráme. Možno sa nám podarí vytvoriť nejakú sekvenciu, ku ktorej pridáme bicie a na tom začneme stavať. Ale od čias, kedy sme začínali, sa to veľmi zmenilo. Keď sme nahrávali vôbec po prvýkrát, tak sme jednoducho vošli do štúdia a hrali sme spolu naživo. Vtedy sme nacvičovali v starom kostole, Vince prišiel s novou skladbou a tam sme začali. Andy vymyslel bassovú linku, vtedy hral ešte na bassgitare, a Martin sa pripojil s ďalším syntetizátorom. Nahrávanie debutového albumu bolo takisto rýchle, nakoľko všetky tie skladby sme už mali spracované, hrali sme ich totiž naživo veľmi dlho. Tento nový album bude iný, síce niektoré veci sú stále veľmi popové, ale tie ostatné sú úplne opačné. Vždy, keď sme predtým nacvičovali, tak sme si tie piesne nahrávali a brali domov. 'Mami, vypočuj si toto, na toto sme fakt hrdí'; 'No to je skvelé, zlato, fakt pekná pesnička'. Keď to počúvame dnes, znie to strašné, ale vtedy nás to posúvalo vpred."

Andy: "Keď sme začali s koncertovaním, tak sme robili veľmi veľa chýb, napr. sme spievali plocho."

Dave: "To robíme dodnes."

Andy: "Ale myslím, že sme viac profesionálnejší. Kedysi sme boli pred publikom strnulí, dnes sa na to, kto urobil chybu, pozriete a zasmejete sa."

Martin: "A programovateľné syntetizátory nám veľmi pomáhajú. Dnes už nemusíte pred každou skladbou počáť "pazvuky", aby ste sa uistili, či máte ten správny zvuk. Nechápem, ako nám to vtedy, zo strany publika, vôbec prechádzalo. Predtým sme prišli na pódium, naladili sa, potom sme odišli a vrátili sa o 5 minút neskôr, aby sme odohrali koncert. Dnes máme tie tiché elektronické ladičky."

Andy: "Koncertý zvuk je horší, než ten štúdiový ... aj ľudia za mixpultom sú viac ľahostajnejší ku zvuku. Na jednom koncerte sme boli všetci napichnutí do jedného vstupu, bolo to príšerne hlasné, ako na punkovom koncerte. Vlastne nebolo počuť nič z toho, čo sme hrali."

Ale napriek tomu neustálemu pokroku v oblasti technického vybavenia, ako aj v skúsenostiach v hraní a skladaní piesní, zostali predstavy Depeche Mode o zvukoch, o tých správnych zvukoch, prakticky bez zmeny. Snažia sa o jasné, číste a nepreplnené nastavenia syntetizátorov, nie o tie "ohňostrojové", ktoré preferujú iné kapely. "Takými zvukmi sa nič nedosiahne," povie Martin. "Iba sa veci skomplikujú".
David sa domnieva, že z nového albumu bude cítiť pokrok v ich používaní syntetizátorov. Akým smerom?

"Predpokladám, že vpred. Niektoré skladby sú dosť atmosférické a momentálne tam nemáme skladby, ktoré by zneli rovnako. Myslím, že publikum bude vždy očakávať zmenu, nechcú počúvať tie isté veci. Ak nebudete napredovať, ľudia si nájdu na počúvanie niečo iné."

Dokonca sa objavili náznaky, že jedna zo skladieb na b-stranách budúcich singlov by mohla obsahovať ... kúsok ... gitary: "Niekedy, keď ste v štúdiu a celé hodiny počúvate záznamy riffov sekvencera, tak Vás napadne, že by bolo lepšie, keby Andy zahral trochu na bassgitare."

Pôvodným plánom bolo napísať nový materiál počas posledného turné, no do cesty sa tomu zaplietli veci ako jedlo, spánok, samotné koncerty, hoci to niekedy môže byť výhoda. David sa však domniea, že kapely, ktoré prepadnú písaniu napr. na turné po Amerike, skončia "americkým albumom" a zasa "orientálnym" v prípade, ak sa ocitnú na turné na východe a pod. Aspoň, že Depeche Mode už majú Basildon v krvi. Nech už to teda s druhou verziou Depeche Mode dopadne akokoľvek, kapela si určite zachová svoj talent pre úspornosť. Na skladbách Depeche Mode sa nikdy nenachádza nič z dôvodu lenivosti. Každý riff, či linka sú starostlivo navrhnuté tak, aby zapadli do priestoru, splnili svoju úlohu a prepracovali sa k melódií, či rytmu. Práve vďaka tomu je ich hudba takým osviežujúcim zážitkom.

Dave: "Daniel vždy vraví, že je veľmi jednoduché zakomponovať do skladby sláčiky, keď má človek pocit, že v nej niečo chýba. A to je ten pohodlný spôsob, ktorý volá množstvo kapiel, ešte aj dnes. Zakryjú sa tým všetky medzery. Tomuto sa snažíme vyhýbať. Pre nás je vzrušujúce vymýšľať spôsoby, ako to urobiť inak."

Jednou z výziev, ktorým v poslednej dobe čelili, bolo vytvorenie 12" verzie skladby "The Meaning Of Love", čo sa ukázalo zložitejšie, než sa na prvý pohľad zdalo. Niektoré skladby sa dajú rozšíriť jednoduchým spôsobom - riffy a runy zdvinete, ozvučíte, spolu ich posuniete do stredných sekcií, zatiaľ čo rytmická sekcia ide ďalej. S priamymi skladbami sa pracuje ťažšie. Podľa Davida síce môžete rozšíriť úvodnú alebo záverečnú časť, ale potom ste odkázaní sami na seba. Preto sa "Meaning Of Love" rozhodli rozšíriť cez zmenu "Stars On 45" akordu, ktorá sa objaví akoby odnikiaľ, a pridali zopár zvláštnych perkusií. "Bola to celkom dobrá zábava, ale niektorí fanúšikovia sa nás pýtali, že čo sa to zrazu deje s našimi novými nahrávkami. Prídu im trochu divné."

A to nebolo nič! To ste ešte nepočuli 30-sekundovú punkovú znelku, ktorú pripravili pre jednu americkú rozhlasovú stanicu, ktorá končí tým, že všetky upadnú do záchvatu smiechu. Keď som sa s nimi rozprával, tak Depeche Mode zverejnili dátumy októbrového celoštátneho turné, ktoré bude najdlhšie, aké doteraz podnikli. A sami sa na turné veľmi tešia. "To je na tom to najlepšie," dodá David, "keď hráte naživo a vidíte reakcie publika."

A to publikum v basildonskom pube reagovalo po svojom - namiesto ďalšieho podpivníka posunulo pred kapelu album "Speak And Spell", samozrejme ho museli podpísať.