Sušienky z Depeche Mode

Sušienky z Depeche Mode

Reportér magazínu Details sa stretol s Martinom Gorem a Davidom Gahan na jar roku 1997 v londýnskych štúdiách Abbey Road, kde Depeche Mode finišovali s nahrávaním albumu "Ultra".

Písal sa apríl 1994, keď si Kurt Cobain strčil hlaveň do úst a stlačil spúšť. Dave Gahan sa tú správu dozvedel pár minút predtým, ako vstúpil na pódium koncertu Depeche Mode v Chile. Dave sa v tom istom čase takisto trápil so svojim životom, resp. so závislosťou na heroíne, no jeho prvá reakcia rozhodne príjemná nebola, dokonca naštvane dodal: "Doslova ma nasral, ukradol mi nápad!" Masívne 18 mesačné turné k poslednému štúdiovému albumu Depeche Mode, "Songs Of Faith And Devotion", zamestnávalo stovky ľudí, vrátane chlapíka, ktorý nakupoval drogy, ako aj psychiatra na plný úväzok, ktorý však okamžite zdupkal po tom, čo zistil, do akého blázninca sa to vlastne dostal. Skladateľ Martin Gore prekonal záchvat, podporený neúmerným užívaním liekov, či už na predpis alebo aj nie. Klávesák Andy "Fletch" Fletcher sa pre zmenu nervovo zrútil, ukončil turné o štyri mesiace skôr, než zbytok kapely a vrátil sa do Anglicka. Nakoniec, v októbri 1994, sa Dave vrátil do Los Angeles, kde sa oddal bezbrehému užívaniu heroínu. Samozrejme, nič nešlo podľa plánu; ako Dave spomenul neskôr, s heroínom prišli aj jeho spoločníci - paranoja z ľudí, rozprávanie sa s plyšovými zvieratami, či žiletka, na ktorej bolo jeho meno. Zatiaľ, čo sa zvyšok kapely zotavoval v Anglicku, Alan Wilder kapelu opúšťa. V Depeche Mode, kde boli práce špecificky delené, zodpovedal Alan za syntezátorové prevedenia Martinových skladieb, David spieval a Fletch sa venoval obchodným záležitostiam a svojej talianskej reštaurácii. "Alan nás nikdy, ako ľudí, nemal rád," prehlásil Fletch. "On vlastne nemal rád nikoho, vážne, nemal ani priateľov a podobne." V novembri 1995 započali Depeche Mode nahrávanie svojho ďalšieho štúdiového albumu, "Ultra". Dlhoročný producent Flood bol nahradený Timom Simenonom z Bomb The Bass, ktorý sa zhostil aj mnohých Alanových programátorských povinností. Z gitarami ochuteného albumu "Songs Of Faith And Devotion" sa celosvetovo predalo 3 milióny kusov, no stále to bola len polovica z množstva, ktoré sa ušlo jeho predchodcovi, albumu "Violator" (1990). Depeche Mode si dlhodobo udržiavali vysokú latku predajnosti, nakoľko po ich melodicko-melancholickej elektronickej hudbe bažili ľudia, ktorí hľadali dokonalý soundtrack pre ich rebelantské životy. A tak ako Deadheads, ktorých fanúšikovia boli často zaujímavejší, než hudba, ktorú uctievali, tak aj spektrum fanúšikov DM sa pohybovalo od mladých dievčat z predmestí až po dobre ohodených Američanov ázijského pôvodu, či dokonca po samotného Axla Rosa. Teraz, opäť zbavení gitár, sa DM snažia zistiť, či k sebe opäť pritiahnu publikum. Kapelu som navštívil v londýnskych Abbey Road štúdiách, kde dokončovali album "Ultra". Vonkajšia biela stena bola ako vždy znovu premaľovaná a pokrytá tapetami s graffitami The Beatles. Martin sa ukrýva v zadnej časti štúdia, sledujúc produkčný tím Tima Simenona učupený nad počítačmi, akoby sa namiesto nahrávania perkusii snažili pristáť so 747-kou na letisku v Heathrow. Od hlavy po päty v čiernom pripomína Martin stále školáka, no je v ňom čosi perverzné. Timovi povedal, "Na našej koži sú mikročipy. Raz nás prinútia ísť do továrne, kde z nás všetkých vyrobia sušienky," a po tomto robotickom prejave kráča hore po schodoch. V hale štúdia mi prehráva pásku s dokončenými skladbami z albumu, starostlivo sleduje moje reakcie, no nikdy sa ma nespýta na názor. Som prekvapený, že v skladbách prevládajú balady, no rýchlejšie skladby ako "It´s No Good" a "Useless" znejú ako klasickí DM. Ako býva zvykom, Martinove texty sú priamočiaro emotívne, s minimom rafinovanosti alebo prešibanosti. Odškodnenie je v podobe zvukového apelu a klamlivosti. Martin je zdržanlivý, nielen zo zvyku, ale hlavne z presvedčenia, že čokoľvek povie bude prevalcované legendami o Davidových heroínových orgiách. On sám mal však dlhú dobu reputáciu čudáka z Depeche Mode - jeho skladba "Behind The Wheel", v ktorej texte nechal šoférovať niekoho iného, bola všeobecne vnímaná ako metafora k S&M praktikám, no jeho sexuálne sklony sú nekompromisne neprístupné, tak ako väčšina vecí z jeho súkromia. Má dve deti, o ktorých nehovorí. Mučivé texty píše doslova na pravé poludnie a potom mu tieto osobné melodrámy odspieva Dave. Na druhej strane, aj Martin mal náležité skúsenosti s drogami a nekonečnými žúrkami, no Dave je tým, kto sa rozhodol hrať verejného mučeníka a pokúsil sa o samovraždu. Ako vo vašich predstavách zaobchádzajú jeden s druhým členovia vašej obľúbenej kapely? Sú to veční priatelia, hašteriví rodinní príslušníci alebo bizarné postavičky z putovného cirkusu? A takto sa v skutočnosti správajú Depeche Mode: ako starý, smutný manželský pár, ktorý sa kvôli deťom nikdy nerozvedie. Sú spolu schopní produkovať hudbu a udržiavať v chode malú medzinárodnú korporáciu, akou sú Depeche Mode, a nik z nich neurobí razantný krok vpred. Keď sa spýtam Martina, či má problém pred Davidom popíjať, tak povie, že je to Davidova starosť držať sa bokom, keď sa spíja, no "Myslím, že počas jedenia s nami zopár pív zvládne." Keď položím rovnakú otázku Davidovi, odpovie, "Ja iba žasnem nad tým dokonalým mlčaním kapely, keď mi niekto takéto niečo predostrie, no navzájom si to nepovieme nikdy." Aj v 35-tke si Martin užíva rovnaké veci, ako keď mal 17: popíjanie a návštevy klubov. "Vediem tak trochu smutný život," prizná. "Celkom by ma zaujímalo, kedy nastane zmena." Martin chodí von každú noc počas týždňa, čo ho nesmierne vyčerpáva, takže sa potom zásobí množstvom ovocia a zeleniny, hlavne ružičkovým kel a brokolicou, čím sa kŕmi celý víkend, aby sa posilnil na ďalší týždeň. Opisuje to ako "kolobeh deštrukcie a zdravia." Tak som sa ho spýtal, čo by si prial, ak by mal k dispozícii možnosť splnenia troch želaní. "Je veľmi ťažké si predstaviť, čo by som si mohol priať, čo ešte nemám alebo niekam nemohol ísť trebárs zajtra. Každý, kto nie je v pozícii ako ja, by mohol zareagovať, 'Ako môže byť takýto arogantný a znudený?', no nemyslím si, že som nejak zvlášť márnotratný. Mám pekný dom a pekný byt v Londýne. Auto nemám, pretože som sa stále nenaučil šoférovať." No moment, takže "Behind The Wheel" nie je nakoniec o šoférovaní? Martin sa zasmeje. "Ľudia si stále myslia, že tá skladba má hlbší zmysel." Niektorí z nás si vedia predstaviť rozmaznanosť takej veľkosti, pri ktorej si už ani neviem predstaviť pocit neuspokojených túžob. Keď spoločnosť začne produkovať kasty s takými extrémnymi privilégiami, ako francúzska kráľovská rodina alebo ruskí cári, automaticky sa začnú medzi poddaným objavovať revolučné tendencie. Jeden z preživších príkladov je rocková hviezda konca dvadsiateho storočia s výnimkou privilégií, ktoré povzbudzujú oddanosť. A so životom plným otupenej dekadencie sa javí heroín ako nová, oslnivá radosť. Vyvoláva novú túžbu, ktorej sa nedá presýtiť. Samozrejme, že si to pýta adekvátnu cenu: závislosť zabráni starať sa o čokoľvek iné, než o ihlu a lyžičku. Dave sa v Abbey Road objavil so strniskom na tvári, no o brade sa hovoriť nedá. Na sebe má lesklé zelené tričko, na ruke strieborný náramok a nechty mu zdobí tmavomodrý lak. Stretávame sa o pár minút neskôr, sedíme na gauči a zapínam nahrávanie. Rehabilitácie naučili Davida otvorene hovoriť o svojich zlozvykoch, no ja som prvý novinár, s ktorým sa zhováral dlhšie o svojich rokoch závislosti (a mám podozrenie, že v procese promovania albumu nebudem posledným). Davidovi je jasné, že byť rockovou hviezdou závislou na heroíne, či už vyliečenou alebo nie, je niečo ako klišé kráčajúce na dvoch nohách, no rozhodne nemá v úmysle kázať o diabloch narkotík, no dúfa, že on sám môže poslúžiť ako výstraha. David sa s heroínom po prvýkrát stretol už v rannej mladosti, no užívať ho začal až pred siedmymi rokmi, kedy sa presťahoval do Los Angeles. Na začiatku zažil s drogou veľa zábavy. No po tom, čo sa v roku 1992 oženil so svojou druhou manželkou Theresou, strávil celý deň v netrpezlivom čakaní, kedy sa konečne objaví jeho kamoš aj so svadobným darom: veľkým čiernym balením plným heroínu. Ženil sa ako bohatý človek. Po tom, čo v roku 1994 skončilo šialené Devotional turné, sa vrátil späť do L.A. a ešte viac sa oddal heroínu, a to aj bez pomoci ľudí zo štábu kapely. Keď sa mu chcelo pozvať k sebe na párty Liama Gallaghera alebo Evana Danda, tak to urobil, keď tú možnosť nemal, tak k sebe pozval ľudí priamo z ulice a zabával sa s nimi. Samozrejme, niekedy mal zo spoločnosti ľudí paranoju. "Aby som bol schopný vyjsť zo svojho bytu skontrolovať schránku, musel som byť riadne naložený a museli byť 4 hodiny ráno. 38 schodov dolu a späť v neskutočnom strachu. Často som musel niekoľkokrát otvoriť a zavrieť dvere, kým som nabral dostatočnú guráž na to, aby som šiel skontrolovať, či mi neprišla nejaká pošta." Bol vlastne spokojným väzňom vo vlastnom dome - niekedy sa dokázal non-stop 24 hodín pozerať na kanál s predpoveďou počasia. Niekedy sa zasa objavilo nutkanie maľovať: ak nebolo k dispozícii plátno, použil kus kartónu alebo maľoval na steny, či podlahu. David vlastnil repliky Tin Mana a Zbabelého leva z Čarodejníka z krajiny Oz. Nakoniec sa rozhodol, že by sa mohli stať jeho priateľmi. Jednoducho si sadol, začal na nich civieť až dovtedy, kým sa neprebrali k životu a nezačali spolu komunikovať. "Dokázali mi povedať, aký kus hovna sa zo mňa stal." Takisto vlastnil veľkého plyšového Bugs Bunnyho, ktorého pribil o stenu. "Povedal som si, kašlať na teba, Bugs... keď tu môžem byť uväznený ja, môžeš byť aj ty." Dave hľadal pomoc niekoľkokrát, no tá nikdy neprišla. 17.augusta 1995 sa odhlásil z liečebného centra a šiel si po pár vecí domov, aby mohol zostať s kamošom. Problém: dom bol kompletne vyplienený, všetko, vybavením telocvične počnúc a vidličkami na šalát končiac, bolo preč. Riešenie: odísť z domu, zájsť do Sunset Marquis (hotel v Západnom Hollywoode), zaobstarať si a užiť nejaký heroín, pochopiť, že nedokáže byť čistý čo len jeden jediný deň. Nasleduje pocit zúfalstva, v kúpeľni nájdete žiletku a v ľavom zápästí urobíte parádne hlboký a dlhý zárez. Dave sa následne prebral na psychiatrickom oddelení, kde mu bolo oznámené, že pokus o samovraždu je v štáte Kalifornia pokladaný za zločin. Týždeň si ho nechali na oddelení na pozorovanie; David dodal, "Všetko, na čo som myslel, bolo niekam vypadnúť a riadne sa zdrogovať." A to mu ešte niekto z personálu prezradil, že ak chcel naozaj ukončiť svoj život, mal si zápästie narezať pozdĺžne, nie naprieč. Tak ako postava Johna Cusacka vo filme "Better Off Dead", ani Dave jednoducho nedokázal samovraždu dotiahnuť do konca. "Nebol som hlúpy feťak," povedal. "Bol som si vedomý faktu, že ničím sám seba. Lenže také čosi vás uvrhne do takej depresie, že nevidíte žiadne východisko." David Gahan hral teda hviezdnu rolu v sebanenávistnom kabarete, v ktorom sa štverá po rebríku smerom k stropu a okolo krku má omotaný opasok zo župana. Pripravený so všetkým skoncovať skáče z rebríka, ktorý padá na dlážku. Lenže opasok je príliš dlhý. Následne sa pozrie do zrkadla a prvýkrát po roku sa z chuti zasmeje. 27.mája 1996, po niekoľkých predávkovaniach a nahrávacích sedeniach, smeruje Dave do mesta na párty. Vracia sa späť do Sunset Marquis, vpichuje si speedball a opäť sa predávkuje. 28.mája o 1:15 ráno sa objavuje zdravotník so zástupcom šerifa za chrbtom. Dave si spomína, že všetko sčernalo a začul akýsi hlas, "Myslím, že sme ho stratili." Keď sa Dave v nemocnici prebral, spýtal sa doktora, "Opäť som sa predávkoval?". "Nie, David. Tentoraz si zomrel." Dave prekonal zástavu srdca a klinickú smrť. Z nemocnice putoval priamo do väzenia, kde bol umiestnený na oddelenie starostlivosti o drogovo závislých. Prepustený na kauciu 10 000 dolárov si Dave zaobstaral opäť heroín a okamžite si ho strelil. Keď sa však nedostavilo žiadne vzrušenie uvedomil si, že už aj drogy ho opustili a zapísal sa do programu rehabilitačného centra Exodus. V Exoduse získal Dave spolubývajúcich a k nim zákaz vychádzok. Dnes je vonku na podmienku a niekoľkokrát do týždňa musí absolvovať kontrolu moču. "Nemám k dispozícii takú slobodu, po akej túžim," dodá. "Mám jej však viac, než som užíval drogy." Rehabilitácia mu zachránila život, urobila z neho lepšiu, no nudnejšiu osobnosť: spomína, ako sa rozplakal pri sledovaní filmu o Lessie, cituje mi ironickým spôsobom časť o bomboniére z Forresta Gumpa a dodá, "Veľmi rád by som jednoducho strávil čas tým, že by som bol Davidom." Je veľmi ťažké oponovať človeku, keď máte dojem, že ho jeho klišé držia pri živote. Za posledné roky som robil rozhovory s rôznymi kapelami a Depeche Mode sú piatou z tých, ktorých spevák prepadol drogovej závislosti; a ak by som hral túto hru naozaj poctivo, tak by som ten počet strojnásobil. Všetci závislí sa kajali, väčšina z nich mi bola sympatická, niektorí z nich boli dokonca veľmi bystrí, dvaja už sú po smrti. Čo mám na rock´n´rolle rád je jeho život, bláznivé zanietenie a dekadenciu; heroín mi však príde ako hlúpa, smutná a prebytočná záležitosť. Voľný čas dnes Dave zabíja korčuľovaním a jógou. Snaží sa o znovuoživenie vzťahu s Jackom, jeho 9-ročným synom z prvého manželstva. Telefonujú spolu raz do týždne a o pár dní si spolu pôjdu pozrieť film "101 Dalmantíncov". Takisto aktuálne prebieha dosť nepríjemný rozvod s jeho druhou manželkou, Theresou. Spomínal, že keď prvýkrát prišiel z rehabilitácii, vôbec ho v jeho snahách o vyliečenie nepodporovala a vysťahovala ho z domu. "Vyhadzovala mi na oči veci typu, aký patetický som bol v posteli," prizná dave s roztrpčením. "Dnes ma žaluje za smiešnu sumu peňazí, ktoré žiada za 2 a pol roka manželstva. Pritom sme počas toho obdobia boli spolu veľmi zriedka. Dúfam, že každý dolár, ktorý utratí, jej prinesie iba mizériu." (Opakovane som sa snažil kontaktovať Theresu ohľadne jej pohľadu na vec, no bez úspechu.) Dave si upraví rukách na ľavej ruke, poškriabe jazvu na zápästí a dodá, že dnes si môžete dopriať poznávací zájazd, ktorým sa mapuje hollywoodska scéna mŕtvych celebrít, kde sa v hlavných úlohách objavia Johne Belushi, River Phoenix a Dave Gahan osobne. Akonáhle Depeche Mode dokončia nahrávanie a všetky promo akcie súvisiace s albumom "Ultra", má David v pláne Los Angels, jeho osobné údolie temnoty, opustiť a presťahovať sa do New Yorku. No nakoľko má stále priateľské styky s manažérom hotela Sunset Marquis, môže sa kedykoľvek do hotela vrátiť, ubytovať sa a zaplávať si v bazéne. Lenže keď tentoraz David hotel opustí, prejde východom naposledy. Tentoraz sa na recepcii odhlási a dodá, "Vždy som sem vstupoval s celou bandou a odchádzal v sanitke." autor: Gavin Edwards zdroj: Details, 05/1997

Názory Devotees (15)

dvestotri

 1    14. september 2012 o 08:25

uzasne temny clanok. vdaka Monghi.
co uz to musi byt za stav, ked sa rozpravas z plysovou hrackou a ona ti odpoveda
Zaujimave, ze Dave si uvedomoval, co sa z neho stalo, vedel ze je na dne a aj tak v tom pokracoval. Ked sa nad tym zamyslam, tak boh vie, ako by som sa spraval ja v podobnej situacii.

tomy

 2    14. september 2012 o 08:27

veru tak, niekedy mám pocit, že tá kapela začína od bodu nula až teraz po 30 rokoch spolužitia, respektíve “kolobehu deštrukcie a zdravia”, čo je dosť výstižné pomenovanie nielen na Martinov spôsob života (v tom čase), ale na celé DM smile Viem si to predstaviť ako názov albumu, i keď dnes už je to hádam len o kolobehu zdravia, i keď takých cigariet sa asi nezbavili dodnes :-( .

eternal outsider

 3    14. september 2012 o 08:37

Výborný článek, přečteno jedním dechem. Děkuji, Monghi smile
Děsivě fascinující období skupiny, je znepokojivé kam až se může člověk dostat… Hm… Dave během rehabilitace sportem i bruslil, to mě potěšilo smile

jozef

 4    14. september 2012 o 12:04

Ich a najmä dávidovi démoni ich skoro zdeštruovali. Fanúšikovia často vidia iba vonkajšok, ktorým sú hudba a koncerty. Mnohí hudobníci sa časom našťastie skľudnili a toto je dôkaz, že ani peniaze a sláva nedokážu urobiť človeka šťastným. Vďaka takýmto a nielen takýmto článkom chodím na túto stránku takmer každý deň. Len nech vám to vydrží a neupadnete!!!

tomy

 5    14. september 2012 o 13:25

súhlasím s tebou, i keď ja už som dávno upadol
Whatever I’ve done
I’ve been staring down
the barrel of a gun

tak bez týchto našich soul sisters and soul brothers by bol svet o niečo prázdnejší...
Na margo tohto super psycho článku - až sa čudujem, že USA dali Martinovi a Davidovi zelenú kartu smile
Nuž chcel by som raz vidieť kvalitný hudobný dokument o tejto bizarnej kapele, ktorú tak často nemám rád, pri ktorej si tak často hovorím, veď to nie sú ani piesne…, že už viac nepôjdem na ich live show, ale ktorá je cez to všetko asi najlepším soundtrackom môjho života smile

smidak101

 6    14. september 2012 o 23:20

Děsivý čtení a pokud se tak vše stalo, tak by to měl zrežírovat David Lynch.Kam by se hrabal Mulholland Drive?

Anderton

 7    16. september 2012 o 15:19

Nechápem zase tie odlišné údaje o predajoch, zo SOFADU sa predalo podľa viacerých zdrojov niečo pod 5 miliónov a z Violatoru niečo okolo 7. Tak nech im z toho mála, čo predali oproti ostatným veľkým kapelám typu U2 ešte neuberajú!

Gabriel

 8    16. september 2012 o 17:39

@Anderton: pretoze je to 15 rokov stary rozhovor - z roku 1997…

Anderton

 9    16. september 2012 o 18:28

To sa odvtedy tolko navysil predaj tychto albumov? Pochybujem. Tieto info som cital niekedy v obdobi okolo Ultry….

Gabriel

 10    16. september 2012 o 18:59

Mozeme vzdy vychadzat iba z cisel, ktore uvedie kapela a vydavatelstvo. Tie cisla mozeme len akceptovat, akekolvek spochybnovanie je uplne zbytocne.

Anderton

 11    16. september 2012 o 19:44

Lenže ktoré sú tie čísla potom….sú niekde uvedené? Nedá sa spolahnúť ani na Wikipediu, kde som pozeral predaje aj iných kapiel a výrazne sa líšili od toho, čo som čítal zase niekde inde….tie čísla čo udávam boli z nejakého nemeckého music časopisu z roku 98, z českého rock a pop z roku 97, ktorí by asi neklamali a z nejakej podrobnej knihy o kapele, ktorá by tiež asi neklamala. Iba v tomto článku sú odlišné.

Monghi

 12    16. september 2012 o 20:59

to anderton: zasa musis vychadzat aj z toho, ake zdroje mal k dispozicii autor rozhovoru smile a ako sam vies, vacsina novinarov si s takymito vecami nerobi starosti smile

Anderton

 13    16. september 2012 o 22:27

to ma tiez napadlo, podobne informacie by mala mat kazda kapela a interpret na svojej oficialnej stranke…napriklad predaj Jacksonovho trileru sa u novinarov pohybuje od 50 do 100 milionov a Michael nam to uz nepovie….

Gabriel

 14    17. september 2012 o 14:39

Anderton: no hudba nie su dostihy. Aspon nie pri takej, aku robia DM.

tomy

 15    18. september 2012 o 07:52

mali by sme sa opýtať najväčšieho dm fan na svete - Andyho smile Ten to bude určite vedieť, veď je ich manažér smile
Inak, tento rozhovor som si prečítal už asi 5x a stále ma fascinuje ( Martinove texty sú priamočiaro emotívne, s minimom rafinovanosti alebo prešibanosti. Odškodnenie je v podobe zvukového apelu a klamlivosti).