Strmhlav do priepasti (1992) – I.

Mňa na tomto úžasnom článku najviac zaujala Alanova veta: “Zistil som, že predkladať neustále moje návrhy akejsi “komisii” ma po chvíli začalo unavovať a nakoniec to potlačilo moju vlastnú kreativitu.”
A fakt to cítiť, aj keď ten album je viac ako dobrý. Dobrí znalci vycítia, že niečo sa s tou kapelou dialo a nebolo to nič optimistické, ako naznačuje samotný titulok tohto článku…

podobne na tom boli ich rovesnici ... pribeh albumu “Achtung baby” od U2 je tiez pribeh riadnej krizy, The Cure po “Disintegration” mali tiez riadne problemy a zrazu “Wish”, aky krasny album ... SOFAD je to najlepsie, co kedy DM vyprodukovali, hoci na nom najviac makal Alan ..

Až pri čítaní tohto článku som si viacej uvedomil, aké to bolo pre skupinu naozaj veľmi náročné obdobie.

skor narocne pre Widlera, tu uz dosiahol 100% presvecenie ze len on taha kapelu vpred a zbytok to ma na haku, a preto sa rozhodol odist

Je to dosť možné. Mňa najviac štvalo to, že to nebolo vydané ako dvojdisk. Podľa mňa tých dobrých piesní bolo málo a hlavne by som si želal, keby sa Alan pohral s každým trackom a prekopal ho úplne po svojom, t.j. temnom elektronickom. Ten album si to priam pýta. Veď spomenúť live verziu I Want You Now z r. 1994 je asi zbytočné...
Inak, otázka pre Monghiho? A ktoý track máš najradšej? Viackrát si spomenul, že je to naj album a čo tak naj track z neho?

@tomy: dvojdisk??? a co by akoze na tom druhom disku bolo? Ten album je skvely taky, aky je, nepotrebuje absolutne nic ... a moja naj skladba je jednoznacne “Mercy In You” a hlavne jej finale ... absolutna pecka, dokonca aj na Devotional ... a pacilo sa mi, ako krasne ten zaverecny zvuk vyuzili v MTV, v ich Depeche Mode Rockumentary

To moje hity No.1 sa v priebehu času menia. Pamätám si že koncom 80tych rokov som si čo týždeň-mesiac zostavoval svoju aktuálnu hitparádu DM. A čo sa týka SOFADu, toho času mám najradšej Judas. A tiež hlavne jej finále:)

Monghi: Děkuji za další skvělý rozhovor a těším se na pokračování.

Co dodat Mercy In You hudební skvost a je naprosto úžasné, když člověk neslyší žádné vrzání, skřípání, chrčení atp.
Díky Alane za ten balzám pro uši.

Úžasná skladba Judas, ale někdy máte chuť nad trpkým osudem zatlačit slzičku. Zní nadpozemsky nádherně jen tak zavřít oči snít o lepším životě. Textová stránka je právě o něčem jiném “arogantní love song” chtění někoho v partnerském vztahu zcela vlastnit, sama musím tou svou klikatou cestičkou dojít až do úplného konce….
Dojemné při poslechu se mi slzy v očích lesknou…
https://www.youtube.com/watch?v=kN2UHiedHkA

SOFAD je jedinečný tím, že si DM přesněji Gore odskočil při psaní trochu bokem co se týče formátu skladby, více mi na sebe navazuje Violator a Ultra, SOFAD čím dál více beru jako jakýsi originální DM projekt, myšleno v dobrém..

Mne sa od počiatku páčila zatracovaná “Get Right With Me” a nielen kvôli tomu nadpozemskému finále Spirituálny text, bicie á la “Led Zeppelin”, akoby povedali bratia Česi, je taká “zaneřáděná”, podobne ako “Strangelove”. Asi aj preto ju mám rád Celkovo som album najprv mal rád od posledných trackov, keď som počul po prvýkrát “béčko” pilotného singla, tak som od radosti išiel z kože vyskočiť. “One Caress” je asi najemotívnejšia pieseň na tom albume. A hlavne sa vymyká celkovému konceptu toho projektu, ako to správne pomenoval “bob3”. Keď som počul extract z jedného remixu “Enjoy The Silence”, tak som si veľmi na ďalšom albume želal niečo čisto husľové a splnilo sa mi… A ten biblický text, hm, to bola paráda. Vtedy som ani len netušil, že inšpiráciou pre Martina bola pieseň “Unfinished Sympathy”, ale to je jedno.
@Monghi: práve cez víkend som pozeral ten skvelý dokument “Rockumentary Depeche Mode 1993” a ten, kto strihal zvuk, bol zvukový génius… Fakt, ten záver “Mercy In You”, ale celkovo to tak dobre poskladal, že “husia koža”.
Ani neviem, či som niekedy zažil “Judas” naživo, ale chcel by som precítiť moment, keby mi Martin priamo pred očami spieval tú časť od
“Idle talk
And hollow promises
Cheating Judases
Doubting Thomases
Don’t just stand there and shout it
Do something about it”

a prstom ukázal, aký som “zradca a pochybovačný Tomáš” :(

@Monghi: opat s tebou musim suhlasit - asi sme na jednej vlnovej dlzke. Pre mna top Walking in my shoes, In your room, Higher Love (koncertna verzia aj s tymi zavesmi - parada)
DM prisli s Alanom o majstra - ale vsak to uz davno vieme.
PS: kedze pisali o viere a oddanosti (hoci kazdy k niecomu inemu) tak to v tom albume bolo aj citit, tu tazobu ...

@Monghi - čo sa týka toho dvojdisku, tak to by bol z jednej strany problém, ja viem, veď mali krízu “ako hovädo” a tých “b strán tiež bolo ako šafranu”, ale mohli tam dať rok starú Deaths Door (buď orginal alebo krásny jazz mix), My Joy (tejto piesni ja osobne nerozumiem), doplniť to vtedy neznámou Slow (bola u Martina v šuflíku a iba on vie čo ešte kvalitné tam mal…) a ukončiť to napr. plnou verziou krásnych inštrumentálnych záverov po Judas, resp. Get Right… To sú priam elektronické symfónie… A hlavne dať tomu pekný papierový rozkladací obal ála I Feel You… Ja verím, že by na ten druhý  bonusový disk v počte štyroch trackov mali čo dať, veď ako budúcnosť ukázala, taká Delta Machine bola s bonusom “very good” a fans by to vtedy po trojročnej pauze poriadne ocenili… Určite boli CD viac brané ako umelecké diela ako dnes, kedy to je de facto zbytočné médium… A limitované verzie boli v tom čase veľmi raritné... A ak ma pamäť neklame, tak aj taká “Easy Tiger” je niekde v plnej verzii… Z toho vyplýva, že v budúcnosti nadviazali na veľa nápadov, ktoré boli roky staré a v tom čase nedotiahnuté, resp. nezrealizované...

Na chvíli se vrátím do roku 1993 a přemýšlím o svých pocitech a vnímání hudby jako takové. Když jsem prvně shlédla skladbu I Feel You zůstala jsem jako omámená, v roce 1993 vážně šok, Dave dlouhé vlasy, říkala jsem si, kde je ten můj idol, kterého jsem v té době platonicky milovala, proč sklouzli do rockovější polohy, v duchu jsem si říkala teď letí Nirvana.
Smutný osud, jedné krásky z videoklipu…
https://www.youtube.com/watch?v=iTKJ_itifQg

DM a najednou kytary! Dneska to asi nikomu nepřijde divné, ale v té době to bylo nepředstavitelné. Fanoušci, co už několik let poslouchali “Music For The Masses” a “Violator”, z těch kytar nebyli moc nadšení. Právě ty chybějící kytary je vymezovaly vůči metalistům. S odstupem času jsem velmi ráda, že jsem to celé ustála a na koncert v 93 jsem šla nakonec sama a dnes jsem šťastná, že jsem se rozhodla jít tou správnou cestou, nádherný zážitek. DM FOREVER!!!

Dvacáté narozeniny jsou důležitý milník v životě každého člověka, dárek ke 20. narozeninám by proto měl být jedinečný a nezapomenutelný....a mě se splnil jeden krásný a neopakovatelný sen
Stála jsem tam sama samotná uprostřed davu a Martin bere mikrofon a zpívá nádhernou procítěnou Judas a velmi procítěně působil okamžik, kdy podřepl k prvním řadám a s naprosto upřímným pohledem v očích zazpíval procítěně úžasné verše…pro Doubting Thomases
Don’t just stand there and shout it
Do something about it

moje topky zo SOFADu bez poradia:
walking in my shoes
rush
mercy in you

Hm, tak ako sa Alan nevidel v DM v určitom horizonte, tak - citujem “Veci sa však od samého začiatku vyvíjali neželaným a nečakaným smerom … Strmhlav do (vlastnej) priepasti” :(

Verím tomu,že aj bez spoločného “bývania” by vytvorili výborný, ak nie ešte lepší album. Táto idea stráviť 6 týždňov, ak nie viac, spolu v jednom priestore s ľudmi ktorí ti nie sú kamarátmi, ale len povedzme nutnými kolegovcami, bolo odsúdená.......

Alan však mohol zvoliť aj preňho miernejšiu a výhodnejšiu variantu…...zato sa naňho “hnevám”:  “vytrpieť si vzťahy v skupine a tu energiu hnevu presadiť v Recoil. Dve muchy jednou ranou:-)
Boli by peniaze, úspech a Recoil

Mne je úplne jedno čo sa dialo… aj keď samozrejme im prajem len to najlepšie, keďže ich hudba mi v mojom osobnom živote dala strašne moc. Pre mňa je ale najpodstatnejší výsledok a ten je pri Sofade pre mňa osobne jasným vrcholom a nie len v ich celej diskografii ale celkovo zo všetkej hudby, ktorú som kedy počul. Nepoznám lepší album a toho počúvam mnoho ...a možno to súvisí aj s obdobím, kedy ten album vznikol ale úprimne si odpovedám, že nie… ten album jednoducho spĺňa všetko, čo dokonalý album pre mňa môže ponúknuť. Nemenil by som na ňom absolútne nič, vyhovuje mi po všetkých stránkach.. pardon, možno by som vymenil albumovú verziu Condemnation za Paris mix ale tým to začína a končí... i keď aj tá albumová veria má niečo do seba a v kontexte vývoja tých 47 minút a 26 sekúnd so tam tá verzia aj hodí. Nemám ani najobľúbenejší track, pretože milujem každú sekundu na tom albume a vnímam ho hlavne ako celok, ako jedno dielo, ktoré má začiatok, svoj vývoj a koniec. Tak ho aj prevažne počúvam, od začiatku po koniec a ak náhodou sa mi stane, že ho musím prerušiť, vždy mi to akosi vadí... Pre mňa je to jednoducho absolútna dokonalosť.

Čo sa týka live, tak to by som sa opakoval v ódach, podobne ako vyššie. Akurát mám pustený Devotional a neviem kedy a či vôbec si pustím ten ich nový film. Je to strašne slabé a neporovnateľné a do toho všetky tie veci, ktoré, ako som už veľa krát tu napísal, neznášam… škrípanice, hrozné Davidove pohyby a úškľabky, prznenie toho klávesáka atď. To je proste mimo mňa a aj preto mi nebolo vôbec ľúto, že som nešiel posledné turné na žiadny koncert. Pre mňa vrcholový DM bol za Wildera + Ultra. Exciter je jasný začiatok konca. Ale fajn, nech pokračujú, živia svoje rodiny a snažia sa ďalej, ale u mňa bohužiaľ...

Depeche Mode, ďakujem za najlepší album na svete!

Dusan, akoby si citoval moje slová, lepšie by som to nezhrnul ani ja….

pre mna bol tento album sok, ciastocne negativny :D
pamatam sa ako som si doniesol kazetu z Polska, hodil do magnetofonu a plny ocakavania pocuval. Pri zaciatku I Feel You som si myslel, ze sa mi pokazil magnetofon :D:D potom som hltal pesnicku za pesnickou stale v soku s gitarovych tonov DM, ktore som dovtedy s DM pocul mozno pri Personal Jesus. Preslo odvtedy 26 rokov, no uz mi to ostalo - odvtedy kazdy novy album, ktory DM vydaju musim dostat do usi a do hlavy, nejak sa s nim za nejaky cas zosynchronizovat a trva to nejaky cas ustavicneho pocuvania :D
No viac ma sokovala vyzaz Dava, neprisiel mi vtedy ako rocker - ale skor troska, tusil som ze nieco nie je v poriadku. Az neskor som sa dozvedel o heroine, v 95 a 96 o samovrazde - nastastie nevydarenej, predavkovani ... asi preto mam SOFAD stale nie velmi oblubeny. Prave kvoli tomu spojeniu s totalnou destrukciou Dava.  Nastastie povstal z popola ako Fenix a aj kapelka a za to som moc vdacny niekomu tam hore

Ja mam SOFAD rad, aj ked som bol tiez mierne vysokovany z imidzu Daeva a tiez z hudobnej stranky DM, po nejakej dobe som vlastne zistil ze tento album je v tvorbe DM taky exces ktory kopiroval to co prezivali chalani vo svojich zivotoch a ktory vsak urcite ma svoje miesto v diskografii…pre mna ale nie je ani v prvej trojke oblubenych albumov DM (1.Violator, 2.Music for the masses, 3.Black Celebration), kedze v tych rokoch som dookola tocil tieto tri kapely a ich albumy :
1. Front 242 - Tyranny for you, 2. Front Line Assembly - Tactical Neural Implant a Depeche Mode - Violator, je jasne ze toto boli pre mna naj elektornicke albumy tych cias