Strmhlav do priepasti (1992) – I.

Strmhlav do priepasti (1992) – I.

Po ročnej odmlke kapely sa veci opäť začali rozbiehať a Depeche Mode začali rok 1992 nahrávaním nového štúdiového albumu v prenajatej vile v Madride. Veci sa však od samého začiatku vyvíjali neželaným a nečakaným smerom …

Vždy sa javíš ako pohoďák, ale mávaš chvíľe, kedy sa rozohníš a začneš kričať? Ak áno, čo to obyčajne spustí?
Alan: Niekedy a tie dôvody sú rôzne.

Ak sa niektorí z členov objaví na pódiu opitý, ako zareaguješ?
Alan: Nijako. Každý z kapely si je vedomý svojich zodpovedností.

Počúvajú Tvoji rodičia Vašu hudbu a ak áno, čo si o nej myslia?
Alan: Jasné, že áno, ale nemyslím si, že sa im obzvlášť páči.

Kto alebo čo Ti najviac chýba, keď si na cestách?
Alan: Moja nezávislosť, rodina, Queen's Park Rangers, domáce hry, varenie a šoférovanie.

Preferuješ koncertovanie, či prácu v štúdiu.
Alan: Prácu v štúdiu.

Vidíš sám seba v Depeche Mode, v horizonte nasledujúcich desiatich rokov?
Alan: NIE

Čo cítiš práve dnes, keď opäť "čelíš" nahrávaniu a budúcemu koncertovaniu?
Alan: Obavu.

Takto začal pre fanúšikov Depeche Mode rok 1992. V apríli sa totiž, v magazíne Bong, objavil kratučký rozhovor s Alanom Wilderom. Logicky vznikol o čosi skôr, takže kapela musela mať prvé stretnutie, po dlhšej pauze, už za sebou. Prvé skutočne pracovné stretnutie, súvisiace s nahrávaním nového albumu, "Songs Of Faith And Devotion", sa odohralo v prenajatej vile neďaleko Madridu. Kapela si ju celú prenajala na nahrávanie, to bolo vtedy v hudobnom svete medzi kapelami veľmi "in", a strávila v nej dve 6-týždňové sedenia, ktoré delila mesačná pauza. Chalani v nej samozrejme pracovali a žili, spolu s pracovným tímom.

Dave: "V teoretickej rovine to bol celkom dobrý nápad, no naše osobnosti sa dostali do neuveriteľného rozporu, keďže sme spolu museli fungovať 24 hodín 7 dní v týždni. Mne to bolo vcelku jedno, no Alan to priam neznášal a Fletch si prechádzal veľmi zlým obdobím. Ja osobne som sa veľmi zmenil, no neuvedomoval som si to do chvíle, než som stál tvárou tvár k Alanovi, Martinovi a Fletchovi. Ich pohľad ma doslova ubíjal."

Alan sa snažil pôsobiť diplomaticky: "Skutočnosť, že sme si jeden od druhého dopriali pauzu, kedy sa každý venoval svojmu súkromnému životu, mal deti, presťahoval sa, nám poskytla inú perspektívu ohľadne vnímania kapely a hlavne toho, čo pre nás všetkých znamená. Trvalo dlho, než sme si na to zvykli. Po väčšinu roka medzi nami prevládali rozdiely."

Fletch: "Dave sa vždy objavil s prívalom energie, naspieval vokály a potom na niekoľko dní zmizol vo svojej izbe. Bolo to trochu divné."

Dave: "Poväčšinu času to bolo pre nich zložité, dokonca nedokázali so mnou fungovať v jednej miestnosti."

Martin: "Bola to absolútna pohroma. Všetci sme to tam nenávideli, pretože to nebolo v centre Madridu. Bolo to asi 30 - 40 minút cesty autom. Takže vždy, keď sme chceli niekam vyraziť, museli sme si objednať taxi. Takisto pobyt vo vzájomnej blízkosti bol problém. Vlastne sme tam nikto nemali svoj vlastný priestor."

Je inak zvláštne, že jednotlivé výpovede členov kapely, týkajúce sa toho obdobia, boli v značnom rozpore. Martin nemal vlastný priestor, Alan sa vyjadril, že bol neustále niečim rušený, na druhej strane sa povrávalo, že Dave bol v jeho izbe veľmi často. Martin pre zmenu neustále hýril v madridských kluboch a popíjal. V štúdiu sa najčastejšie objavoval Fletch, aj to preto, že jeho súkromie bolo neustále narúšané. Lenže, ak Dave bol stále zavretý v izbe, Martin stále hýril, čo ho mohlo vyrušovať? Vila bola obrovská, ale svoje miesto v ňom istotne zaberal aj technický štáb. Fletch však trpel depresiou, čo už chalani z kapely vedeli, a ako poznamenali, ak bral antidepresíva, zvykol byť až hyperaktívny, potom však nastalo obdobie, kedy nepovedal jediné slovo a len posedával v rohu miestnosti. Zdá sa však, že jediný, kto javil o prácu vo vile skutočný záujem, bol Alan.

Dave: "Alana štvalo, že trávil v štúdiu denne 12 hodín, zatiaľ čo Martin sa niekde spíjal a ja som robil niečo iné. Bol jediný, kto sa snažil držať veci pohromade, zatiaľ čo ostatní sa venovali svojim egotripom. Lenže sa nenašiel nik, kto by mu za to poďakoval."

Alan: "Na rovinu treba povedať, že väčšina produkcie a zvukovej stránky posledných albumov stála na mne a Floodovi, Martin priniesol zopár klávesových a gitarových partov zo svojich pôvodných demoskladieb. Väčšinou som to bol ja s Floodom, kto sme boli v štúdiu od skorých ranných hodín do večera a robili tie "montážne" práce. Ono sú to vlastne základy štúdiovej a aj pódiovej práce, čo Martina väčšinou pekne nudí a Davida ešte viac. Faktom je, že takto o mne vznikol mýtus, že som nespoločenský a trávim v štúdiu až priveľa času. Pravda je taká, že keby nie ja, tak to neurobí nik. Bolo pre mňa sklamaním, že nik iný nemal záujem dosiahnuť čo najlepšie možné výsledky."

Martin: "Cítil som sa odtrhnutí od ostatných, vlastne som tam ani nechcel byť. Dovtedy sme sa cítili ako gang a zrazu takáto zmena. Po prvýkrát som mal z toho všetkého zlý pocit. Myslím, že na prvom stretnutí v Madride to bolo celé čudné, tá jednota kapely bola zrazu preč."

Rozdielne názory sa objavili aj pokiaľ šlo o zvuk budúceho albumu, takže štúdiové práce zabrali skutočne veľa času. Dokonca sa stalo, že kvôli získaniu toho správneho základného zvuku musela kapela jammovať.

Alan: "S každým ďalším albumom sme sa pokúšali vzdialiť tomu predošlému a po menšej debate medzi mnou, Floodom a ostatnými, sme sa zhodli, že náš prístup by mal smerovať viac k živému hraniu a snahe posunúť nás do oblastí, ktoré sme doteraz hudobne nepreskúmali. Niektoré skladby ako "I Feel You", "In Your Room" a "Rush, si dokonca samé pýtali voľnejší, viac "live" prístup."

Bol to však zložitý proces, hlavne oproti minulosti, kedy sa takémuto kreatívnemu prístupu nebránili. Po odchode z kapely Alan skonštatoval: "Každý sa snažil nasmerovať tento album podľa vlastných predstáv. Niekedy tieto pnutia pomohli, no obyčajne v podstate spomalili celý proces, keďže osoba, ktorej sa nevyhovelo, hoci sa nakoniec našiel kompromis, väčšinou ukončila debatu, zmizla a následne trucovala. Zistil som, že predkladať neustále moje návrhy akejsi "komisii" ma po chvíli začalo unavovať a nakoniec to potlačilo moju vlastnú kreativitu."

V roku 1993 to však povedal trochu inak: "Martin sa veľmi rýchlo začal v štúdiu nudiť, Dave samozrejme sršal entuziazmom, lenže on nie je hudobník, takže prispieval k nahrávaniu len do určitej úrovne, no a Fletch nemá žiadnu hudobnú rolu. Martin mal o melodickej stránke vždy pochybnosti, on je "obchodník s popom", takže tlačil album len jedným smerom a ja som sa ho zasa snažil tlačiť trochu temnejšou cestou, pretože takú hudbu som zvykol počúvať. Nakoniec sme sa názorovo stretli niekde uprostred, čiže ide o popovú hudbu s určitou ostrosťou, čo je omnoho zaujímavejšie. Má to väčšiu hĺbku a zároveň je to melodické."

Steve Lyone sa o týchto dvoch protipóloch, Alanovi a Martinovi, vyjadril nasledovne: "Ich hudobné chute boli trochu rozdielne. A myslím, že táto ich spoločná zmes dodávala ich práci úprimnosť. Spomínam si na obdobie, kedy som bol s nimi v štúdiu v Španielsku. Zažil som tam Martina, ako posedával vo svojej izbe a počúval soul, gospel, Elvisa, elektronickú hudbu 1980tych rokov, mal skutočne široký hudobný záber. A rovnako to bolo u Alana. Keď si vypočujete skladby Recoil ... napr. skladbu, ktorú sme nahrali s Mobym ("Curse") ... vypočujte si Mobyho sólové nahrávky a zistíte, že sú takmer identické so skladbou, ktorú nahral s Alanom. Nemyslím si, že tí dvaja, teda Martin a Alan, mali k hudbe rozdielny prístup. Tam by som problém nehľadal."

Nuž, možno neboli rozdiely v hudobnom prístupe, no zrejme bol problém v hľadaní kompromisov a v komunikácii ako takej. Alan si zjave užíval prácu s produkčným tímom, no prácu s kapelou až tak veľmi nie. Za týmto možno hľadať vysvetlenie jeho častých protichodných vyhlásení o tom, že to bola ako zábava, tak zároveň neznesiteľné.

Alan: "Spomínam si, ako sme začali s nahrávaním "Walking In My Shoes". Bolo to vôbec po prvýkrát, a možno naposledy, kedy spolu kapela skutočne jammovala. Nikdy sme neboli takýmto typom kapely, vždy sme len puntičkársky programovali hudbu. Samozrejme, boli tam aj prvky živého hrania, no tendenciou bolo vždy prekryť hranie jednotlivých osôb. Nikam sme sa neposúvali, vyskúšali sme rôzne spôsoby nahrávania tejto skladby, no nič z toho neznelo dobre. Asi po treťom, či štvrtom pokuse Flood zahlásil: "Pozrite, len si sadnite, zoberte do rúk každý nejaký nástroj a hrajte spolu." A samozrejme nasledoval výsmech. "Čože? O čom to rozprávaš? Hrať spolu?" Jednoducho absolútne neznámy pojem pre Depeche Mode. Nakoniec Martin chytil gitaru, ja bassgitaru, niekto ďalší tamburínu, k tomu sme mali rytmický automat a len sme vytvárali zvuky. A nakoniec sme získali základnú rytmiku, bassový a gitarový part. Netvrdím, že to bolo niečo výnimočné. Len chcem povedať, že ten proces, to bolo niečo úplne iné, nezvyčajné a zrazu sme z toho získali výsledok. Prial by som si, aby takých chvíľ bolo viac"

Alan mal evidentne problém hlavne s Martinom, nakoľko o Davidovi sa vyjadril nasledovne: "Pri tomto albume sme sa snažili prinútiť Davida spievať inak. V jednoduchých partoch, pri zvýšení registra skladby, musel spievať vyššie, než zvyčajne. Nútili sme ho pristupovať k piesňam inak, naspievať ich znova a znova, skúšali sme to s ním v iných podmienkach, v akých dovtedy nespieval, bez sluchátok, ako bolo predtým zvykom, skúšali sme jednoducho všetko, aby sme získali iný výsledok. Dave na to reagoval veľmi dobre. Pristupoval k tomu skvele. Bol ochotný to všetko skúšať, aj keď niekedy nerozumel, prečo sme ho o to vtedy žiadali."

Na druhej strane, ak si chcel Alan odpočinúť od štúdiovej práce, musel znášať Davidove pokusy na elektrickej girate vo vedľajšej miestnosti: "Aj keď Dave bol plný entuziazmu, pokiaľ šlo o nový album, pozornosť dlhšiu dobu udržať nedokázal. Krátko na to sa však zvykol objaviť opäť dole v štúdiu a dokázal oceniť iba moju prácu s Floodom. O kapelu sa obával hlavne z dôvodu vzhľadu svojej telesnej schránky."

Pokiaľ šlo o Davidov vzhľad, to sa postupne len zhoršovalo.
Dave: "Alan bol vlastne prvý, kto ma s touto vecou konfrontoval."
Martin: "A potom sme mali prvý "ultimatívny" míting s Davidom. Povedali sme mu "Ide to s Tebou z kopca. Rútiš sa do priepasti"."
Dave: "Naozaj sa obávali o moje zdravie. Jasné, že ja som to tak nevnímal. Povedal som Martinovi. "Choď do riti! Za noc vypiješ v bare 15 pív, vyzliekaš sa tam a ešte k tomu predvádzaš. Ako môžeš byť tak pokrytecký?"
Martin: "Vtedy užíval Dave heroín vo veľkom, čo mi trvalo dlhšie, než som si to uvedomil. Nie som expert na drogy, nepoznám všetky príznaky."

Na stretnutí, ktoré Alan zorganizoval v Londýne, si Martin konečne uvedomil, aká je skutočnosť. "Aby som bol úprimný, bol zo mňa skutočný ignorant, ale keď som si všetky tie kúsky pospájal, ako puzzle, zrazu mi to všetko dávalo zmysel".

na pokračovanie ...

zdroj: depechemodebiographie.de

Názory Devotees (22)

tomy

 1    12. december 2019 o 14:02

Mňa na tomto úžasnom článku najviac zaujala Alanova veta: “Zistil som, že predkladať neustále moje návrhy akejsi “komisii” ma po chvíli začalo unavovať a nakoniec to potlačilo moju vlastnú kreativitu.”
A fakt to cítiť, aj keď ten album je viac ako dobrý. Dobrí znalci vycítia, že niečo sa s tou kapelou dialo a nebolo to nič optimistické, ako naznačuje samotný titulok tohto článku…

Monghi

 2    12. december 2019 o 23:19

podobne na tom boli ich rovesnici ... pribeh albumu “Achtung baby” od U2 je tiez pribeh riadnej krizy, The Cure po “Disintegration” mali tiez riadne problemy a zrazu “Wish”, aky krasny album ... SOFAD je to najlepsie, co kedy DM vyprodukovali, hoci na nom najviac makal Alan ..

jozefst

 3    13. december 2019 o 12:55

Až pri čítaní tohto článku som si viacej uvedomil, aké to bolo pre skupinu naozaj veľmi náročné obdobie.

Jarik

 4    14. december 2019 o 19:08

skor narocne pre Widlera, tu uz dosiahol 100% presvecenie ze len on taha kapelu vpred a zbytok to ma na haku, a preto sa rozhodol odist

tomy

 5    16. december 2019 o 12:16

Je to dosť možné. Mňa najviac štvalo to, že to nebolo vydané ako dvojdisk. Podľa mňa tých dobrých piesní bolo málo a hlavne by som si želal, keby sa Alan pohral s každým trackom a prekopal ho úplne po svojom, t.j. temnom elektronickom. Ten album si to priam pýta. Veď spomenúť live verziu I Want You Now z r. 1994 je asi zbytočné...
Inak, otázka pre Monghiho? A ktoý track máš najradšej? Viackrát si spomenul, že je to naj album a čo tak naj track z neho?

Monghi

 6    16. december 2019 o 13:45

@tomy: dvojdisk??? a co by akoze na tom druhom disku bolo? smile Ten album je skvely taky, aky je, nepotrebuje absolutne nic ... a moja naj skladba je jednoznacne “Mercy In You” a hlavne jej finale ... absolutna pecka, dokonca aj na Devotional ... a pacilo sa mi, ako krasne ten zaverecny zvuk vyuzili v MTV, v ich Depeche Mode Rockumentary smile

Peteman

 7    16. december 2019 o 15:48

To moje hity No.1 sa v priebehu času menia. Pamätám si že koncom 80tych rokov som si čo týždeň-mesiac zostavoval svoju aktuálnu hitparádu DM. A čo sa týka SOFADu, toho času mám najradšej Judas. A tiež hlavne jej finále:)

Michaela 146

 8    16. december 2019 o 22:23

Monghi: Děkuji za další skvělý rozhovor a těším se na pokračování.

Co dodat Mercy In You hudební skvost a je naprosto úžasné, když člověk neslyší žádné vrzání, skřípání, chrčení atp.
Díky Alane za ten balzám pro uši.

Úžasná skladba Judas, ale někdy máte chuť nad trpkým osudem zatlačit slzičku. Zní nadpozemsky nádherně jen tak zavřít oči snít o lepším životě. Textová stránka je právě o něčem jiném “arogantní love song” chtění někoho v partnerském vztahu zcela vlastnit, sama musím tou svou klikatou cestičkou dojít až do úplného konce….
Dojemné při poslechu se mi slzy v očích lesknou…
https://www.youtube.com/watch?v=kN2UHiedHkA

bob3

 9    17. december 2019 o 00:40

SOFAD je jedinečný tím, že si DM přesněji Gore odskočil při psaní trochu bokem co se týče formátu skladby, více mi na sebe navazuje Violator a Ultra, SOFAD čím dál více beru jako jakýsi originální DM projekt, myšleno v dobrém..

tomy

 10    17. december 2019 o 10:38

Mne sa od počiatku páčila zatracovaná “Get Right With Me” a nielen kvôli tomu nadpozemskému finále smile Spirituálny text, bicie á la “Led Zeppelin”, akoby povedali bratia Česi, je taká “zaneřáděná”, podobne ako “Strangelove”. Asi aj preto ju mám rád smile Celkovo som album najprv mal rád od posledných trackov, keď som počul po prvýkrát “béčko” pilotného singla, tak som od radosti išiel z kože vyskočiť. “One Caress” je asi najemotívnejšia pieseň na tom albume. A hlavne sa vymyká celkovému konceptu toho projektu, ako to správne pomenoval “bob3”. Keď som počul extract z jedného remixu “Enjoy The Silence”, tak som si veľmi na ďalšom albume želal niečo čisto husľové a splnilo sa mi… A ten biblický text, hm, to bola paráda. Vtedy som ani len netušil, že inšpiráciou pre Martina bola pieseň “Unfinished Sympathy”, ale to je jedno.
@Monghi: práve cez víkend som pozeral ten skvelý dokument “Rockumentary Depeche Mode 1993” a ten, kto strihal zvuk, bol zvukový génius… Fakt, ten záver “Mercy In You”, ale celkovo to tak dobre poskladal, že “husia koža”.
Ani neviem, či som niekedy zažil “Judas” naživo, ale chcel by som precítiť moment, keby mi Martin priamo pred očami spieval tú časť od
“Idle talk
And hollow promises
Cheating Judases
Doubting Thomases
Don’t just stand there and shout it
Do something about it”

a prstom ukázal, aký som “zradca a pochybovačný Tomáš” :(

Tomasito

 11    17. december 2019 o 15:11

@Monghi: opat s tebou musim suhlasit - asi sme na jednej vlnovej dlzke. Pre mna top Walking in my shoes, In your room, Higher Love (koncertna verzia aj s tymi zavesmi - parada)
DM prisli s Alanom o majstra - ale vsak to uz davno vieme.
PS: kedze pisali o viere a oddanosti (hoci kazdy k niecomu inemu) tak to v tom albume bolo aj citit, tu tazobu ...

tomy

 12    17. december 2019 o 18:07

@Monghi - čo sa týka toho dvojdisku, tak to by bol z jednej strany problém, ja viem, veď mali krízu “ako hovädo” a tých “b strán tiež bolo ako šafranu”, ale mohli tam dať rok starú Deaths Door (buď orginal alebo krásny jazz mix), My Joy (tejto piesni ja osobne nerozumiem), doplniť to vtedy neznámou Slow (bola u Martina v šuflíku a iba on vie čo ešte kvalitné tam mal…) a ukončiť to napr. plnou verziou krásnych inštrumentálnych záverov po Judas, resp. Get Right… To sú priam elektronické symfónie… A hlavne dať tomu pekný papierový rozkladací obal ála I Feel You… Ja verím, že by na ten druhý  bonusový disk v počte štyroch trackov mali čo dať, veď ako budúcnosť ukázala, taká Delta Machine bola s bonusom “very good” a fans by to vtedy po trojročnej pauze poriadne ocenili… Určite boli CD viac brané ako umelecké diela ako dnes, kedy to je de facto zbytočné médium… A limitované verzie boli v tom čase veľmi raritné... A ak ma pamäť neklame, tak aj taká “Easy Tiger” je niekde v plnej verzii… Z toho vyplýva, že v budúcnosti nadviazali na veľa nápadov, ktoré boli roky staré a v tom čase nedotiahnuté, resp. nezrealizované...

Michaela 146

 13    17. december 2019 o 22:06

Na chvíli se vrátím do roku 1993 a přemýšlím o svých pocitech a vnímání hudby jako takové. Když jsem prvně shlédla skladbu I Feel You zůstala jsem jako omámená, v roce 1993 vážně šok, Dave dlouhé vlasy, říkala jsem si, kde je ten můj idol, kterého jsem v té době platonicky milovala, proč sklouzli do rockovější polohy, v duchu jsem si říkala teď letí Nirvana.
Smutný osud, jedné krásky z videoklipu…
https://www.youtube.com/watch?v=iTKJ_itifQg

DM a najednou kytary! Dneska to asi nikomu nepřijde divné, ale v té době to bylo nepředstavitelné. Fanoušci, co už několik let poslouchali “Music For The Masses” a “Violator”, z těch kytar nebyli moc nadšení. Právě ty chybějící kytary je vymezovaly vůči metalistům. S odstupem času jsem velmi ráda, že jsem to celé ustála a na koncert v 93 jsem šla nakonec sama a dnes jsem šťastná, že jsem se rozhodla jít tou správnou cestou, nádherný zážitek. DM FOREVER!!!

Michaela 146

 14    18. december 2019 o 21:51

Dvacáté narozeniny jsou důležitý milník v životě každého člověka, dárek ke 20. narozeninám by proto měl být jedinečný a nezapomenutelný....a mě se splnil jeden krásný a neopakovatelný sen
Stála jsem tam sama samotná uprostřed davu a Martin bere mikrofon a zpívá nádhernou procítěnou Judas a velmi procítěně působil okamžik, kdy podřepl k prvním řadám a s naprosto upřímným pohledem v očích zazpíval procítěně úžasné verše…pro Doubting Thomases
Don’t just stand there and shout it
Do something about it

Jarik

 15    19. december 2019 o 00:23

moje topky zo SOFADu bez poradia:
walking in my shoes
rush
mercy in you

tomy

 16    19. december 2019 o 14:44

Hm, tak ako sa Alan nevidel v DM v určitom horizonte, tak - citujem “Veci sa však od samého začiatku vyvíjali neželaným a nečakaným smerom … Strmhlav do (vlastnej) priepasti” :(

suspy

 17    19. december 2019 o 17:59

Verím tomu,že aj bez spoločného “bývania” by vytvorili výborný, ak nie ešte lepší album. Táto idea stráviť 6 týždňov, ak nie viac, spolu v jednom priestore s ľudmi ktorí ti nie sú kamarátmi, ale len povedzme nutnými kolegovcami, bolo odsúdená.......

Alan však mohol zvoliť aj preňho miernejšiu a výhodnejšiu variantu…...zato sa naňho “hnevám”:  “vytrpieť si vzťahy v skupine a tu energiu hnevu presadiť v Recoil. Dve muchy jednou ranou:-)
Boli by peniaze, úspech a Recoil

 

Dusan

 18    19. december 2019 o 19:16

Mne je úplne jedno čo sa dialo… aj keď samozrejme im prajem len to najlepšie, keďže ich hudba mi v mojom osobnom živote dala strašne moc. Pre mňa je ale najpodstatnejší výsledok a ten je pri Sofade pre mňa osobne jasným vrcholom a nie len v ich celej diskografii ale celkovo zo všetkej hudby, ktorú som kedy počul. Nepoznám lepší album a toho počúvam mnoho ...a možno to súvisí aj s obdobím, kedy ten album vznikol ale úprimne si odpovedám, že nie… ten album jednoducho spĺňa všetko, čo dokonalý album pre mňa môže ponúknuť. Nemenil by som na ňom absolútne nič, vyhovuje mi po všetkých stránkach.. pardon, možno by som vymenil albumovú verziu Condemnation za Paris mix ale tým to začína a končí... i keď aj tá albumová veria má niečo do seba a v kontexte vývoja tých 47 minút a 26 sekúnd so tam tá verzia aj hodí. Nemám ani najobľúbenejší track, pretože milujem každú sekundu na tom albume a vnímam ho hlavne ako celok, ako jedno dielo, ktoré má začiatok, svoj vývoj a koniec. Tak ho aj prevažne počúvam, od začiatku po koniec a ak náhodou sa mi stane, že ho musím prerušiť, vždy mi to akosi vadí... Pre mňa je to jednoducho absolútna dokonalosť.

Čo sa týka live, tak to by som sa opakoval v ódach, podobne ako vyššie. Akurát mám pustený Devotional a neviem kedy a či vôbec si pustím ten ich nový film. Je to strašne slabé a neporovnateľné a do toho všetky tie veci, ktoré, ako som už veľa krát tu napísal, neznášam… škrípanice, hrozné Davidove pohyby a úškľabky, prznenie toho klávesáka atď. To je proste mimo mňa a aj preto mi nebolo vôbec ľúto, že som nešiel posledné turné na žiadny koncert. Pre mňa vrcholový DM bol za Wildera + Ultra. Exciter je jasný začiatok konca. Ale fajn, nech pokračujú, živia svoje rodiny a snažia sa ďalej, ale u mňa bohužiaľ...

Depeche Mode, ďakujem za najlepší album na svete!

sequen

 19    27. december 2019 o 01:07

Aj keď Dave asi na svoju rockovú kapitolu nerád spomína, pravdepodobne v tomto období si zvolil oblek, ktorý je srdcovou záležitosťou práve rockerov…

berco

 20    29. december 2019 o 23:40

Dusan, akoby si citoval moje slová, lepšie by som to nezhrnul ani ja….

Shakal

 21    30. december 2019 o 10:33

pre mna bol tento album sok, ciastocne negativny :D
pamatam sa ako som si doniesol kazetu z Polska, hodil do magnetofonu a plny ocakavania pocuval. Pri zaciatku I Feel You som si myslel, ze sa mi pokazil magnetofon :D:D potom som hltal pesnicku za pesnickou stale v soku s gitarovych tonov DM, ktore som dovtedy s DM pocul mozno pri Personal Jesus. Preslo odvtedy 26 rokov, no uz mi to ostalo - odvtedy kazdy novy album, ktory DM vydaju musim dostat do usi a do hlavy, nejak sa s nim za nejaky cas zosynchronizovat a trva to nejaky cas ustavicneho pocuvania :D
No viac ma sokovala vyzaz Dava, neprisiel mi vtedy ako rocker - ale skor troska, tusil som ze nieco nie je v poriadku. Az neskor som sa dozvedel o heroine, v 95 a 96 o samovrazde - nastastie nevydarenej, predavkovani ... asi preto mam SOFAD stale nie velmi oblubeny. Prave kvoli tomu spojeniu s totalnou destrukciou Dava.  Nastastie povstal z popola ako Fenix a aj kapelka a za to som moc vdacny niekomu tam hore smile

Lojzo

 22    3. január 2020 o 10:49

Ja mam SOFAD rad, aj ked som bol tiez mierne vysokovany z imidzu Daeva a tiez z hudobnej stranky DM, po nejakej dobe som vlastne zistil ze tento album je v tvorbe DM taky exces ktory kopiroval to co prezivali chalani vo svojich zivotoch a ktory vsak urcite ma svoje miesto v diskografii…pre mna ale nie je ani v prvej trojke oblubenych albumov DM (1.Violator, 2.Music for the masses, 3.Black Celebration), kedze v tych rokoch som dookola tocil tieto tri kapely a ich albumy :
1. Front 242 - Tyranny for you, 2. Front Line Assembly - Tactical Neural Implant a Depeche Mode - Violator, je jasne ze toto boli pre mna naj elektornicke albumy tych cias smile

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa