Strmhlav do priepasti (1992) – I.

Po ročnej odmlke kapely sa veci opäť začali rozbiehať a Depeche Mode začali rok 1992 nahrávaním nového štúdiového albumu v prenajatej vile v Madride. Veci sa však od samého začiatku vyvíjali neželaným a nečakaným smerom …

Vždy sa javíš ako pohoďák, ale mávaš chvíľe, kedy sa rozohníš a začneš kričať? Ak áno, čo to obyčajne spustí?
Alan: Niekedy a tie dôvody sú rôzne.

Ak sa niektorí z členov objaví na pódiu opitý, ako zareaguješ?
Alan: Nijako. Každý z kapely si je vedomý svojich zodpovedností.

Počúvajú Tvoji rodičia Vašu hudbu a ak áno, čo si o nej myslia?
Alan: Jasné, že áno, ale nemyslím si, že sa im obzvlášť páči.

Kto alebo čo Ti najviac chýba, keď si na cestách?
Alan: Moja nezávislosť, rodina, Queen's Park Rangers, domáce hry, varenie a šoférovanie.

Preferuješ koncertovanie, či prácu v štúdiu.
Alan: Prácu v štúdiu.

Vidíš sám seba v Depeche Mode, v horizonte nasledujúcich desiatich rokov?
Alan: NIE

Čo cítiš práve dnes, keď opäť "čelíš" nahrávaniu a budúcemu koncertovaniu?
Alan: Obavu.

Takto začal pre fanúšikov Depeche Mode rok 1992. V apríli sa totiž, v magazíne Bong, objavil kratučký rozhovor s Alanom Wilderom. Logicky vznikol o čosi skôr, takže kapela musela mať prvé stretnutie, po dlhšej pauze, už za sebou. Prvé skutočne pracovné stretnutie, súvisiace s nahrávaním nového albumu, "Songs Of Faith And Devotion", sa odohralo v prenajatej vile neďaleko Madridu. Kapela si ju celú prenajala na nahrávanie, to bolo vtedy v hudobnom svete medzi kapelami veľmi "in", a strávila v nej dve 6-týždňové sedenia, ktoré delila mesačná pauza. Chalani v nej samozrejme pracovali a žili, spolu s pracovným tímom.

Dave: "V teoretickej rovine to bol celkom dobrý nápad, no naše osobnosti sa dostali do neuveriteľného rozporu, keďže sme spolu museli fungovať 24 hodín 7 dní v týždni. Mne to bolo vcelku jedno, no Alan to priam neznášal a Fletch si prechádzal veľmi zlým obdobím. Ja osobne som sa veľmi zmenil, no neuvedomoval som si to do chvíle, než som stál tvárou tvár k Alanovi, Martinovi a Fletchovi. Ich pohľad ma doslova ubíjal."

Alan sa snažil pôsobiť diplomaticky: "Skutočnosť, že sme si jeden od druhého dopriali pauzu, kedy sa každý venoval svojmu súkromnému životu, mal deti, presťahoval sa, nám poskytla inú perspektívu ohľadne vnímania kapely a hlavne toho, čo pre nás všetkých znamená. Trvalo dlho, než sme si na to zvykli. Po väčšinu roka medzi nami prevládali rozdiely."

Fletch: "Dave sa vždy objavil s prívalom energie, naspieval vokály a potom na niekoľko dní zmizol vo svojej izbe. Bolo to trochu divné."

Dave: "Poväčšinu času to bolo pre nich zložité, dokonca nedokázali so mnou fungovať v jednej miestnosti."

Martin: "Bola to absolútna pohroma. Všetci sme to tam nenávideli, pretože to nebolo v centre Madridu. Bolo to asi 30 - 40 minút cesty autom. Takže vždy, keď sme chceli niekam vyraziť, museli sme si objednať taxi. Takisto pobyt vo vzájomnej blízkosti bol problém. Vlastne sme tam nikto nemali svoj vlastný priestor."

Je inak zvláštne, že jednotlivé výpovede členov kapely, týkajúce sa toho obdobia, boli v značnom rozpore. Martin nemal vlastný priestor, Alan sa vyjadril, že bol neustále niečim rušený, na druhej strane sa povrávalo, že Dave bol v jeho izbe veľmi často. Martin pre zmenu neustále hýril v madridských kluboch a popíjal. V štúdiu sa najčastejšie objavoval Fletch, aj to preto, že jeho súkromie bolo neustále narúšané. Lenže, ak Dave bol stále zavretý v izbe, Martin stále hýril, čo ho mohlo vyrušovať? Vila bola obrovská, ale svoje miesto v ňom istotne zaberal aj technický štáb. Fletch však trpel depresiou, čo už chalani z kapely vedeli, a ako poznamenali, ak bral antidepresíva, zvykol byť až hyperaktívny, potom však nastalo obdobie, kedy nepovedal jediné slovo a len posedával v rohu miestnosti. Zdá sa však, že jediný, kto javil o prácu vo vile skutočný záujem, bol Alan.

Dave: "Alana štvalo, že trávil v štúdiu denne 12 hodín, zatiaľ čo Martin sa niekde spíjal a ja som robil niečo iné. Bol jediný, kto sa snažil držať veci pohromade, zatiaľ čo ostatní sa venovali svojim egotripom. Lenže sa nenašiel nik, kto by mu za to poďakoval."

Alan: "Na rovinu treba povedať, že väčšina produkcie a zvukovej stránky posledných albumov stála na mne a Floodovi, Martin priniesol zopár klávesových a gitarových partov zo svojich pôvodných demoskladieb. Väčšinou som to bol ja s Floodom, kto sme boli v štúdiu od skorých ranných hodín do večera a robili tie "montážne" práce. Ono sú to vlastne základy štúdiovej a aj pódiovej práce, čo Martina väčšinou pekne nudí a Davida ešte viac. Faktom je, že takto o mne vznikol mýtus, že som nespoločenský a trávim v štúdiu až priveľa času. Pravda je taká, že keby nie ja, tak to neurobí nik. Bolo pre mňa sklamaním, že nik iný nemal záujem dosiahnuť čo najlepšie možné výsledky."

Martin: "Cítil som sa odtrhnutí od ostatných, vlastne som tam ani nechcel byť. Dovtedy sme sa cítili ako gang a zrazu takáto zmena. Po prvýkrát som mal z toho všetkého zlý pocit. Myslím, že na prvom stretnutí v Madride to bolo celé čudné, tá jednota kapely bola zrazu preč."

Rozdielne názory sa objavili aj pokiaľ šlo o zvuk budúceho albumu, takže štúdiové práce zabrali skutočne veľa času. Dokonca sa stalo, že kvôli získaniu toho správneho základného zvuku musela kapela jammovať.

Alan: "S každým ďalším albumom sme sa pokúšali vzdialiť tomu predošlému a po menšej debate medzi mnou, Floodom a ostatnými, sme sa zhodli, že náš prístup by mal smerovať viac k živému hraniu a snahe posunúť nás do oblastí, ktoré sme doteraz hudobne nepreskúmali. Niektoré skladby ako "I Feel You", "In Your Room" a "Rush, si dokonca samé pýtali voľnejší, viac "live" prístup."

Bol to však zložitý proces, hlavne oproti minulosti, kedy sa takémuto kreatívnemu prístupu nebránili. Po odchode z kapely Alan skonštatoval: "Každý sa snažil nasmerovať tento album podľa vlastných predstáv. Niekedy tieto pnutia pomohli, no obyčajne v podstate spomalili celý proces, keďže osoba, ktorej sa nevyhovelo, hoci sa nakoniec našiel kompromis, väčšinou ukončila debatu, zmizla a následne trucovala. Zistil som, že predkladať neustále moje návrhy akejsi "komisii" ma po chvíli začalo unavovať a nakoniec to potlačilo moju vlastnú kreativitu."

V roku 1993 to však povedal trochu inak: "Martin sa veľmi rýchlo začal v štúdiu nudiť, Dave samozrejme sršal entuziazmom, lenže on nie je hudobník, takže prispieval k nahrávaniu len do určitej úrovne, no a Fletch nemá žiadnu hudobnú rolu. Martin mal o melodickej stránke vždy pochybnosti, on je "obchodník s popom", takže tlačil album len jedným smerom a ja som sa ho zasa snažil tlačiť trochu temnejšou cestou, pretože takú hudbu som zvykol počúvať. Nakoniec sme sa názorovo stretli niekde uprostred, čiže ide o popovú hudbu s určitou ostrosťou, čo je omnoho zaujímavejšie. Má to väčšiu hĺbku a zároveň je to melodické."

Steve Lyone sa o týchto dvoch protipóloch, Alanovi a Martinovi, vyjadril nasledovne: "Ich hudobné chute boli trochu rozdielne. A myslím, že táto ich spoločná zmes dodávala ich práci úprimnosť. Spomínam si na obdobie, kedy som bol s nimi v štúdiu v Španielsku. Zažil som tam Martina, ako posedával vo svojej izbe a počúval soul, gospel, Elvisa, elektronickú hudbu 1980tych rokov, mal skutočne široký hudobný záber. A rovnako to bolo u Alana. Keď si vypočujete skladby Recoil ... napr. skladbu, ktorú sme nahrali s Mobym ("Curse") ... vypočujte si Mobyho sólové nahrávky a zistíte, že sú takmer identické so skladbou, ktorú nahral s Alanom. Nemyslím si, že tí dvaja, teda Martin a Alan, mali k hudbe rozdielny prístup. Tam by som problém nehľadal."

Nuž, možno neboli rozdiely v hudobnom prístupe, no zrejme bol problém v hľadaní kompromisov a v komunikácii ako takej. Alan si zjave užíval prácu s produkčným tímom, no prácu s kapelou až tak veľmi nie. Za týmto možno hľadať vysvetlenie jeho častých protichodných vyhlásení o tom, že to bola ako zábava, tak zároveň neznesiteľné.

Alan: "Spomínam si, ako sme začali s nahrávaním "Walking In My Shoes". Bolo to vôbec po prvýkrát, a možno naposledy, kedy spolu kapela skutočne jammovala. Nikdy sme neboli takýmto typom kapely, vždy sme len puntičkársky programovali hudbu. Samozrejme, boli tam aj prvky živého hrania, no tendenciou bolo vždy prekryť hranie jednotlivých osôb. Nikam sme sa neposúvali, vyskúšali sme rôzne spôsoby nahrávania tejto skladby, no nič z toho neznelo dobre. Asi po treťom, či štvrtom pokuse Flood zahlásil: "Pozrite, len si sadnite, zoberte do rúk každý nejaký nástroj a hrajte spolu." A samozrejme nasledoval výsmech. "Čože? O čom to rozprávaš? Hrať spolu?" Jednoducho absolútne neznámy pojem pre Depeche Mode. Nakoniec Martin chytil gitaru, ja bassgitaru, niekto ďalší tamburínu, k tomu sme mali rytmický automat a len sme vytvárali zvuky. A nakoniec sme získali základnú rytmiku, bassový a gitarový part. Netvrdím, že to bolo niečo výnimočné. Len chcem povedať, že ten proces, to bolo niečo úplne iné, nezvyčajné a zrazu sme z toho získali výsledok. Prial by som si, aby takých chvíľ bolo viac"

Alan mal evidentne problém hlavne s Martinom, nakoľko o Davidovi sa vyjadril nasledovne: "Pri tomto albume sme sa snažili prinútiť Davida spievať inak. V jednoduchých partoch, pri zvýšení registra skladby, musel spievať vyššie, než zvyčajne. Nútili sme ho pristupovať k piesňam inak, naspievať ich znova a znova, skúšali sme to s ním v iných podmienkach, v akých dovtedy nespieval, bez sluchátok, ako bolo predtým zvykom, skúšali sme jednoducho všetko, aby sme získali iný výsledok. Dave na to reagoval veľmi dobre. Pristupoval k tomu skvele. Bol ochotný to všetko skúšať, aj keď niekedy nerozumel, prečo sme ho o to vtedy žiadali."

Na druhej strane, ak si chcel Alan odpočinúť od štúdiovej práce, musel znášať Davidove pokusy na elektrickej girate vo vedľajšej miestnosti: "Aj keď Dave bol plný entuziazmu, pokiaľ šlo o nový album, pozornosť dlhšiu dobu udržať nedokázal. Krátko na to sa však zvykol objaviť opäť dole v štúdiu a dokázal oceniť iba moju prácu s Floodom. O kapelu sa obával hlavne z dôvodu vzhľadu svojej telesnej schránky."

Pokiaľ šlo o Davidov vzhľad, to sa postupne len zhoršovalo.
Dave: "Alan bol vlastne prvý, kto ma s touto vecou konfrontoval."
Martin: "A potom sme mali prvý "ultimatívny" míting s Davidom. Povedali sme mu "Ide to s Tebou z kopca. Rútiš sa do priepasti"."
Dave: "Naozaj sa obávali o moje zdravie. Jasné, že ja som to tak nevnímal. Povedal som Martinovi. "Choď do riti! Za noc vypiješ v bare 15 pív, vyzliekaš sa tam a ešte k tomu predvádzaš. Ako môžeš byť tak pokrytecký?"
Martin: "Vtedy užíval Dave heroín vo veľkom, čo mi trvalo dlhšie, než som si to uvedomil. Nie som expert na drogy, nepoznám všetky príznaky."

Na stretnutí, ktoré Alan zorganizoval v Londýne, si Martin konečne uvedomil, aká je skutočnosť. "Aby som bol úprimný, bol zo mňa skutočný ignorant, ale keď som si všetky tie kúsky pospájal, ako puzzle, zrazu mi to všetko dávalo zmysel".

na pokračovanie ...

zdroj: depechemodebiographie.de