Stratený vo hviezdach (2003) - II.

Stratený vo hviezdach (2003) - II.

Martin Gore pre magazín Alert nielen o albume "Counterfeit²", ale aj o country hudbe, jeho vzťahu k Nemecku, dj-ingu, a samozrejme aj o krušných obdobiach, ktorými si prešli samotní Depeche Mode.

Nedávno si dokonca začal svoju dj-skú kariéru.
No áno. Začalo to čisto zo zábavy a stala sa z toho skutočná záľuba. Začalo to celé v malom bare, v Santa Barbare, kde žijem. Ten bar patrí jednému môjmu kamarátovi, takže preto vlastne. V lepšie dni tam hrám aj pre 100 ľudí. V tie horšie ich je tam tak 12 a aj to niektorí hrajú biliard v zadnej miestnosti. Tí dokonca ani nepočúvajú moju produkciu. Pre mňa to má však iný význam, ja totiž naozaj počúvam to, čo hrám. Nazývam to vedomé počúvanie. Dokonca aj keď si chystám veci, ktoré budem hrať, tak v hlave počujem hudbu. Ale v poslednej dobe sa dj-ingu nevenujem, čo ma však neodrádza od neustáleh onákupu nahrávok cez internet. Ale púšťať hudbu v skutočnom klube, to je naozaj radosť, hlavne keď to dáte riadne nahlas a všetko, čo počujete, sú vlastne iba bassy.

Andy Fletcher sa tomu tiež venuje. Nedávno sa predstavil v Kolíne.
Aj ste sa na neho zašli pozrieť?

Andreas Reihse z Kreidler tam bol.
Ááá, Kreidler. Niekedy zvyknem hrať jeho veci.

Vravel mi, že to muselo byť vcelku sureálne, keďže promotér sa to snažil celé držať "v tichosti".
Chápem, asi sa snažili vyhnúť davu fanúšikov Depeche Mode, však? Niekedy to je naozaj zvláštne. V takej Santa Barbare sa nesnaží nikto nič tajiť. Im je to tam vlastne aj tak jedno. A to je fájn, pretože osobne preferujem kalifornské slnko pred kolínskou sivou oblohou.

Keď ste s Depeche Mode nahrávali v Hamburgu, v roku 1992, album "Songs Of Faith And Devotion", navštevovali ste po večeroch rôzne kluby a zašli ste aj do Mojo na Reeperbahn. Nasledujúci deň sa o tom objavili v tlači "exkluzívne" príbehy.
Súhlasím, že to bola riadna zábava. Podobné to bolo svojho času aj v Západnom Berlíne, keď bol ešte obklopený múrom. Ale viete prečo sme si naozaj zvolili mestá ako Hamburg, či Západný Berlín pre nahrávanie? Pretože pre nás to boli exotické mestá. Dodnes si spomínam, ako sme sa flákali Londýnom a sami seba sa pýtali, kde budeme nahrávať ďalší album. Niekto tam myslím hodil do pľacu "Berlín" a nám sa to všetkým okamžite zapáčilo. Berlín sa nám páčil hlavne preto, že tam pôsobili skvelé kapely ako Einstürzende Neubauten. Zvykol tam pobývať aj Gareth Jones, náš vtedajší producent. On nám navrhol, "A čo tak Hansa štúdia pri Berlínskom múre?" A všetci sme súhlasili. A nakoniec sme zistili, že je to skutočne vzrušujúce. Vlastne sme chceli zažiť to dobrodružstvo, keďže Berlín bol v tomto smere plný prísľubov. Tak sme sa tam vybrali a v Hansa Studios nahrali album "Construction Time Again". Boli to skvelé časy. Logicky vznikla otázka, prečo tam nenahrať aj ďalší album? V tom čase sme sa rozhodli pristúpiť k nahrávaniu, v ktoromkoľvek meste, ako k dobrodružnému výletu. A presne tak sme sa chovali aj počas nahrávania v Španielsku, Taliansku alebo v spomenutom Hamburgu.

A tak ste "vtrhli" do Mojo Club-u a všetci na Vás zívali. Nerušilo Vás to?
Úprimne, takéto niečo sa dialo iba v Nemecku. Nazvali sme to "Syndróm Michaela Jacksona" a naozaj sme to zažívali len tam. V Santa Barbare sa mi niečo také stať nemôže. Tam vediem doslova anonymný život. A okrem toho tam žijú omnoho slávnejší ľudia, než som ja. Nedávno som videl nejaký televízny špeciál o Michaelovi Jacksonovi a môžem Vás ubezpečiť, že som s ním súcitil. Ten chlapík sa nemôže objaviť nikde na tejto plenéte bez toho, aby ho neobklopovalo ohromné množstvo ľudí. A najlepšie na tom je, že tí istí ľudia ho kritizujú za to, že nie je "normálny".

Pomáha Vám vôbec, že keď ste na turné alebo nahrávate, tak všade cestujete ako kapela?
Áno.

Nielen Depeche Mode, ale aj kapely pred Vami si vytvorili ten podivný imidž divokej bandy z westernových filmov. Briadky, kovbojské blobúky, zrazu sa objavili tetovania. Je Depeche Mode kapela, ktorá drží pokope vďaka gangovej mentalite?
To jednoznačne. To, čo zdôrazňujeme na našich koncertoch sa rozhodne netýka iba období, kedy sme na turné. Ono to všetko fungovalo aj na všetkých tých cestách do Ameriky, či Európy, kedy sme vystupovali iba v televízii. Hlavne keď sme vystupovali v televízií nám bolo ľuto všetkých tých sólových umelcov, ktorí tam vystupovali s nami. Posedávali v šatni sami, v lepšom prípade s osobným asistentom. Tí ľudia viedli osamelé životy. Niečo podobné však prežívam ja teraz, keďže robím promo kampaň môjmu sólovému albumu. Chýba mi ten pocit, že patrím k Depeche Mode. Zrazu som jedným z tých, ktorých nám bolo vždy ľúto, pretože oni vždy po skončení natáčania zmizli bez stopy, kdežto my, ako kapela, sme len začali debaty o tom, v ktorom klube by sme radi strávili noc.

Boli sme bandou, či gangom, v pravom slova zmysle. Presne ako v tých westernových filmoch, počnúc rečou tela a konzumáciou alkoholu končiac. V tých časoch ešte aj David holdoval alkoholu a do gangu patril aj Alan Wilder. Asi ste si všimli, že v dobrom westernovom filme pili protagonisti whisky z fľašiek bez etikiet a hlavne začali už na pravé poludnie. My sme boli banda štyroch a cítili sme sa nesmrteľní. Pristáli sme na letisku a okamžite sme nadobudli pocit, že na jeden deň môžeme ovládnuť celé mesto. To bolo niečo! Bol to úžasný pocit. Po každom koncerte, či počas voľných dní, sme ako gang navštevovali kluby, samozrejme vždy dobre ohodení. Vždy sme tam vstupovali s pocitom, akoby sme vstúpili do saloonu v nejakom pohraničnom meste. A v tom momente sme začali popíjať. Vždy sme zažívali skvelé noci, pretože sme nikdy nemali pocit osamelosti, dokonca aj keď sme sa ocitli niekde, kde sme ešte nikdy predtým neboli. Nič z toho sa už však viac diať nebude. Súvisí to aj s faktom, že Dave sa vzdal alkoholu a Alan z kapely odišiel. A trio už nie je kvarteto, nech sa na to pozriete z akéhokoľvek uhla. Ale aj v tomto sme nasledovali scenár westernového filmu ... v každom z nich bol nakoniec gang vždy zlikvidovaný.

Takže, vlastne ste "prežili" len vy dvaja s Andym. A dvaja už rozhodne nie sú gang.
To áno, ale dnes máme bubeníka, klávesáka a dokonca vokalistky.

To, čo mi teraz hovoríš, znie vcelku zábavne. Ale napr. Dave Gahan sa takmer stal obeťou vlastného životného štýlu. V Los Angeles sa, v roku 1996, predávkoval. Ako tento moment ovplyvnil Tvoj vlastný život a pohľad na minulosť Depeche Mode?
Pre nás všetkých to bolo veľmi zložité obdobie. Obzvlášť, keď sme zrazu nevedeli, ako máme ďalej s Davidom komunikovať. Viete, Dave je zložitá osobnosť, nech už sa na neho pozeráte akokoľvek. Všetci sme vedeli, že má vážne problémy s drogami, lenže, ako môžete pomôcť niekomu, kto nechce, aby ste mu pomohli? Keď k tomu všetkému došlo, tak som sa na svoj život začal pozerať inak. Môžem len povedať, že som mal šťastie, že som nikdy nespadol na také dno. Nikdy som vlastne nebol prinútený tak radikálne zmeniť moje zvyky.

Vo filme "Posledný valčík" preniesie Robbie Robertson tú slávnu vetu, "Nie je možné viesť navždy život na cestách. Skôr, či neskôr Ťa to zničí." Depeche Mode, rok čo rok, nech sa objavia kdekoľvek, vypredávajú štadióny. Neuvažuješ niekedy o vzdaní sa života na cestách?
V prvom rade treba povedať, že Dave je dnes čistý a triezvy. Jeho dnešný život, to je úplne iný svet, aký býval predtým. Niekedy sa mi až nechce veriť, ako dokázal zmeniť svoj život. K jeho sebadisciplíne mám veľký rešpekt. Dave je jednoducho neuveriteľný človek. Dokáže vypochodovať z temného zákutia svojej šatne na pódium pred 20 000 ľudí a bez problémov odolať tomu adrenalínovému kopancu. Verte mi, že aj keď sa na turné denne pokašle strašne veľa vecí, je ťažké zvládať ten emotívny nápor, keď sa postavíte pred to ohromné publikum. A to je tak zakaždým. Po koncerte dnes Dave okamžite sadá do pristavenej limuzíny v zákulisí a mieri rovno do hotela. Tým jeho večer skončil. Možno si na hoteli ešte prečíta knihu alebo ľahne hneď do postele. Tú disciplínu mu doslova závidím. Ja toho nie som schopný. Ešte vždy tvrdím, že každé turné Depeche Mode si vyžiada päť alebo desať rokov môjho života. Nie je to zdravý život, ale takto to je.

Interview bolo pôvodne publikované v apríli 2003, v Alert Magazíne č.10.

Názory Devotees (1)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa