Pohľad na súčasnú hudobnú scénu očami a ušami Andyho Fletchera, ktorý svoje postrehy poskytol kanadským médiám.

Za tie štyri roky, ktoré uplynuli od vydania vášho predošlého albumu, sa toho na hudobnej scéne veľa zmenilo, obzvlášť nástupom EDM (Electronic Dance Music) v Severnej Amerike. Myslíš, že to na návrat Depeche Mode malo nejaký dopad?
Nemyslím si, že by to nejako priamo prejavilo, možno aj preto, že sme určitým spôsobom považovaní za starcov, ale nepriamo trochu. Samozrejme, ak mladí ľudia vo väčšej miere počúvajú elektronickú hudbu, tak je to pre nás len dobré. Samozrejme neočakávam, že to na koncerty Depeche Mode pritiahne stovky, či tisíce mladých vo veku 16-17 rokov.

V časoch, keď ste prerazili na scéne, bola elektronická hudba považovaná za pop, no neskôr tomu dlhé dlhé roky tak nebolo. Dokonca ani s nástupom rave scény nedošlo k zmene. Dnes je rádiový éter plný elektroniky. Cítiš v dnešnej popovej hudbe vplyv Depeche Mode, či Erasure?
Ak si spomeniete na 1980-te roky, tak sme boli po paľbou rockových žurnalistov, ktorí vraveli, že náš prístup k hudbe je zlý. Jasné, a pritom spôsob, akým sme robili hudbu vtedy, je dnes považovaný za úplný štandard. Opať pripomeniem, že to automaticky neznamená, že to k nám pritiahne množstvo nových fanúšikov. Ale ak sa tak stane nepriamo, je to fajn. Všetci dnešní noví umelci nás vnímajú tak isto, ako sme my kedysi vnímali Kraftwerk.

Ak počujem vyjadrenie Rihanny v štýle... viete, my sme jej obľúbená kapela... to o nás hovorí kopec súčasných umelcov. Je to fakt veľká pocta. Ak ľudia začnú s tým, že sme ich priamo ovplyvnili, prípade nejaký spôsob ich práce, je to skutočne úžasný pocit. Keď sme začali s kapelou fungovať, ani vo sne nás nenapadlo, že sa takéto niečo udeje. Mali sme pocit, že to bude len na pár rokov a ono sa to natiahlo na celých 30.

Jedna z najsilnejších stránok Depeche Mode je skladateľstvo. Mnohé z vašich starších skladieb by kľudne mohli byť vydané aj dnes. Na druhej strane, väčšina súčasného elektronického popu má vydarený zvuk, ale postráda akúsi vnútornú silu. Je niečo, čo by sa v tomto smere od vás mohli ľudia naučiť?
Elektronický pop zažil svoje úžasné obdobie na začiatku 1980-tych rokov. Osem skladieb u US Top10 patrilo britským kapelám. Z dnešného pohľadu človek nadobudne pocit, že to bolo len o účesoch, pózach a podobne, no v skutočnosti šlo o skvelé popové skladby. Viete, ak poviete, že dnešné skladby sú zvukovo dobré, ale sami o sebe až také dobré nie sú, tak je to na hanbu.

Ľudia ešte aj dnes počúvajú skladbu "Personal Jesus", nie? Tie staré skladby sa proste stále hrajú. A pokiaľ ide o tie súčasné, neviem, možno zopár skladieb od Rihanny, ale väčšina tých súčasných skladieb je...
Skôr si myslím, že je to problém tejto generácie. Mal som fakt šťastie, že som ako 10 ročný zažil vlnu glam rocku v Anglicku - T.Rex, David Bowie, Gary Glitter, Sweet, Slade... a keď som mal 16, prišiel punk. Hudba sa vtedy zmenila a potom nastúpila elektronika. Ale dokonca keď prišli Oasis, tak vtedajšia generácia si mohla povedať, "jasné, máme skvelých Oasis a Blur". No táto generácia, v tomto momente... ťažko povedať, či s odstupom času budú môcť niečo podobné skonštatovať. V tomto som si nie istý.

Je evidentné, že technológia neustále napreduje. Ako tento fakt ovplyvnil práce na aktuálnom albume Depeche Mode?
Povedané všeobecne, viac technológii so sebou prináša viac možností, čo môže byť v konečnom dôsledku aj zlé. V našich začiatkoch sme disponovali len zopár syntezátormi, veľa možností sme nemali a teraz je to naopak. Samozrejme, stále sme novým technológiam otvorení. No ako viete, stále používame aj tie naše staré, obľúbené nástroje. Pristupujeme k tvorbe štýlom, "potrebujeme získať zvuk" a je jedno, ako ho získame.

Takže používate staré syntezátori, modulárne panely a všetky tie nové...
Všetko, naozaj všetko.

Ekvivalentom elektronickej popovej kapely, no viac industriálne orientovanej, sú Nine Inch Nails. Zakaždým, keď prídu s novou nahrávkou, znejú súčasne, no zvukovo sú to stále typickí NIN. Reznor však používa stále nové technológie.
No, Trent je naozaj skvelý, viete, je veľmi talentovaný. Ale presne o to sa snažíme, snažíme sa vyprodukovať nahrávku, ktorá bude znieť ako Depeche Mode - je to o Davidovom hlase a Martinových piesňach.

A akú máte stratégiu pre toto turné?
Ľudia môžu očakávať presne to, čo vždy dostanú. Myslím, že v súčasnosti sú naše koncerty absolútne najlepšie. Nové skladby znejú naživo skvele. Sú síce veľmi minimalistické, no majú skutočne silu a to je dobré znamenie. Keď si spomeniem na náš posledný album, boli na ňom skladby, ktoré na pódiu nie veľmi fungovali. Na druhej strane sme však oprášili zopár skladieb, ktoré sme už veľmi dlho nehrali. Som si istý, že si fanúšikov opäť získame.

Ako sa dnes pozeráš na dokument "101"?
To obdobie bolo veľmi dôležité pre americkú alternatívnu scénu. Boli sme v čele... boli sme prvou kapelou, ktorá uspela vo veľkom. Následne táto scéna vyprodukovala kapely ako Nirvana, či Pearl Jam. Boli to proste začiatky. Koncert v Rose Bowl, to bol obrovský risk. Ľudia si mysleli, že sme sa zbláznili. No nakoniec to bol obrovský úspech a boli to úžasné dni. Nikdy sme si nemysleli, že sa nám v Amerike podarí niečo také, boli sme totiž až príliš európski. A zrazu z toho bola hystéria, totálne šialenstvo a my sme tomu nemohli uveriť. Bol to pre nás zlomový moment, niečo, o čom sme ani nesnívali.

To všetko sa udialo ešte pred vydaním vášho absolútne úspešného album. "Violator", správne?
Áno, film "101" súvisel s albumom "Music For The Masses". Fakt šialené. Hrali sme v Houstone pre 39 000 fanúšikov, nikdy predtým sme nemali nahrávku v American Top40, či už šlo o singel alebo album. Viete, keď máte na koncertoch bežne 40-50 000 ľudí...

Ako sa niečo také mohlo stať ešte v pred-internetovej dobe?
Za to môžu rádia, vtedy sa začali húfne objavovať na scéne alternatívne rádiá. Ľudia už boli jednoducho opočúvaní skladbami od The Journeys a The Foreigners, ktoré ponúkali bežné americké rádiá. Každý chcel počuť niečo nové a zrazu sa tam začala objavovať naša produkcia, ako aj The Cure, New Order a ďalší. Boli to naozaj úžasné časy.

A vnímali ste v 1980-tych rokoch aj pozvolný nástup acid house a rave hudby?
Opäť musím pripomenúť, že šlo o niečo podobné, čo sa deje teraz. Boli sme toho súčasťou. Vtedy sme boli pre nich "tatkovia", dnes sme "dedkovia".