Stále nemáme dosť (1999)

Stále nemáme dosť (1999)

Depeche Mode a Alan Wilder bilancujú kariéru prvých dvoch dekád existencie kapely.

Bolo to s vydaním kompilácie "The Singles 86-98" zložité?
Dave Gahan: Zrealizovali sme nápad, o ktorom sme už nejaký čas uvažovali. Po vydaní "Ultra" sme sa rozhodli nekoncertovať tak, ako to bývalo u nás bežné, čo sa ukázalo takisto ako dobré rozhodnutie. Na pódiu sme nestáli už takmer 5 rokov, takže vydanie kompilácie sa ukázal ako dobrý krok.

Alan Wilder: Ak si vypočujete tie skladby v albumovom poradí, povšimnete si jasnú zvukovú kontinuitu. Je tam mnoho zmien, ale vždy sa tam dá nájsť niečo, čo to všetko drží pohromade. Keď sme začali s novým albumom, tak sme sa vždy snažili robiť veci inak, než predtým. Chceli sme, aby poslucháči inštinktívne spoznali všetky inovácie a dodali, "no jasné, tu sú Depeche Mode!"

O čom je vlastne "Only When I Loose Myself"?
Martin Gore: Balada, na naše štandardy veľmi pomalá. Na samotnom singli sú tie rýchlejšie veci lepšie, ale touto skladbou sa nám podarilo vytvoriť špecifickú atmosféru.

Dave Gahan: Počas nahrávania albumu "Ultra" som si čoraz viac začal uvedomovať svoj hlas, zrazu som začal niečo robiť pre seba, nie pre niekoho iného a začal som sa zlepšovať v tom, čo mi ide.

Dave, ako sa ti darí dávať vlastné pocity do Martinových textov?
Dave Gahan: Moja interpretácia toho, čo napíše, je väčšinou odlišná od toho, čo mal na mysli. Martin píše o priateľstve, ktoré by každý rád pochopil. Ja mám vlastnú interpretáciu a vyberám si z toho svoje príbehy. S takou "Barrel Of A Gun" sa dokáže identifikovať každý. Alebo s "Only When I Lose Myself", takmer každý dokáže precítiť to, že sa dokážete stratiť v niekom inom. Človek je šťastný iba vtedy, keď sa stratí. Veď byť zaľúbený nie je nič iné, než sa v niekom stratiť.

Ako dnes vnímate vaše ranné skladby ako "New Life", či "Just Can´t Get Enough"?
Andy Fletcher: Ja osobne cítim vždy nostalgiu. Hlavne preto, že keď sa pozriete na videá z tej doby, vidíte 18-ročné decká, ktoré sa začali venovať hudbe.

Čo vplyv Vinceho Clarkea, ktorý neskôr s Alison Moyet založil Yazoo, na Depeche Mode? Bol práve on hnacím motorom albumu "Speak & Spell"?
Martin Gore: To bez debaty. On bol hnacím motorom celej kapely, od samého začiatku. Pre nás bola veľmi dôležitá otázka, či by sme mali pokračovať aj bez neho alebo nie. On mal pre kapelu vášeň. S demo páskou dokázal neustále obiehať nahrávacie spoločnosti. Myslím, že sme mali šťastie, že sme vtedy boli nielen mladí, ale aj naivní. Po odchode kapely sme trochu váhali, no okamžite sme zarezervovali štúdio a nahrali singel. Rozhodne sme si však nemysleli, že by Vinceho odchod mohol ohroziť úspech kapely. Ak by sa to udialo o päť rokov neskôr, spôsobil by s tým parádny chaos, nakoľko by sme si s tým lámali hlavy.

Akú dôležitosť mal album "Construction Time Again" na vývoj kapely?
Andy Fletcher: Zasa až taký dôležitý album to nebol, ale bol to veľký krok správnym smerom. Všetci sme sa po ňom cítili ďaleko lepšie. Obzvlášť, keď sme leteli do Berlína na finálny mix. Vďaka mnohým vplyvom sme si uvedomili, že sa nám dokáže dariť všade, okrem UK. Takže nasledujúcich 12 rokov sme sa snažili stať populárnymi vo zvyšku sveta.

Martin Gore: Pri tomto albume došlo k posunu v inštrumentálnej oblasti, hlavne vďaka samplerom. Na prvých dvoch albumoch sme používali iba syntezátori. No a samozrejme sme boli o čosi starší a veci, o ktorých som písal, boli zaujímavejšie a hĺbavejšie.

Do akej miery sampling ovplyvnili vašu hudbu?
Martin Gore: V našich začiatkoch bol sampling niečo úžasné. Prechádzali sme sa po vonku a nahrávali všetko, čo sa nám dostalo pod ruku. Potom sme nasadli do vlaku, zašli do štúdia a nakŕmili tým sampler.

Andy Fletcher: Aj vtedy sme zastávali tú teóriu, že každý sampel musí znieť inak. Jednoducho sme nikdy daný zvuk nepoužili dvakrát. Bolo to skutočne vzrušujúce. Samozrejme, že v hudbe sa sampling používal aj predtým, no nikdy nie v takom rozsahu a v popovej kapele.

Uvedomovali ste si vtedy, akú cestu na hudobnom poli budujete?
Andy Fletcher: V tej dobe určite nie. Došlo mi to až o pár rokov neskôr.

Alan Wilder: Vzťah Depeche Mode s tanečnou kultúrou a technom som vnímal vždy nepriamo. Ľudia za mnou chodili a rozprávali mi, aký efekt má na nich naša tvorba. Išlo ale skôr o to, že sme boli vždy otvorení novým technickým obzorom, veľmi rýchlo sme pochopili, že každá novinka môže dokonale nahradiť klasické nástroje. Našou výhodou bolo, že sme používali čo najviac elektronických zariadení a samozrejme čo najviac rôznych zvukov, iných, než prednastavených, ako to len bolo možné. Chceli sme byť inovatívni, neustále veci posúvať dopredu. Myslím si však, že na techno mali ďaleko väčší vplyv nemeckí Kraftwerk, než my.

Myslíte si, že ste súčasťou koreňov elektronickej hudby?
Alan Wilder: Podľa mňa áno. Je správne povedať, že Depeche Mode vzišli z kombinácie elektronickej hudby 70-tych rokov, ktorú reprezentovali kapely ako Kraftwerk a DAF, a punku.

"People Are People" bola vašim prvým veľkým úspechom v USA. Singel debutoval na 13.mieste v tamojšej hitparáde. Ako ste na to zareagovali?
Andy Fletcher: Bol to pre nás ako šok, tak aj prekvapenie. Dovtedy sme absolvovali v Spojených štátoch iba dve malé turné, a práve to druhé bolo totálnou pohromou. Dave si dal urobiť tetovanie nejakým fušerom, takže po zbytok turné mal obviazanú ruku a neustále bolesti v ramene. Niekedy sa zasa stalo, že syntezátori nefungovali tak, ako mali. Čo sme vtedy opustili Ameriku, mal som pocit, že našu hudbu tam nebudú nikdy akceptovať. Je to bašta rocku, nič iné ich nezaujme. Nejaký čas sme tam ani nepáchli, a zrazu sme tam naplánovali malé turné, ktoré bolo kompletne vypredané. Na dôvod sa ma nepýtajte.

Ako by si opísal chémiu vo vnútri kapely?
Alan Wilder: Depeche Mode boli vždy nezvyčajnou kapelou a samotné individuality členov mali na kapelu veľký vplyv. Všetci sme boli veľmi rozdielni, no z času na čas sme v sebe našli niečo, čo sme dokázali dať dohromady a urobiť z toho dobrý album. Naše role sa neprekrývali, každý mal svoj sektor, v ktorom operoval. Napr. ja rozhodne nie som básnik, v porovnaní s Martinom. Dave je spevák, to je jeho teritórium. Každý sme mali špecifické úlohy a tam nebola možnosť vzájomného súperenia.

Singel "I Feel You" reprezentoval akúsi hudobnú zmenu, pretože ste do produkcie vsunuli viac rockových prvkov. Bol to zámer alebo šlo jednoducho o ďalší krok vo vývoji kapely?
Dave Gahan: Nie, z našej strany to bola veľmi dobre naplánovaná vec. Martin prišiel s množstvom skladieb, ktoré mali rockový nádych. Gitarové riffy boli doslova blues rock´n´rollové. Ja som sa vtedy vrátil z Los Angeles, kde som už nejaký čas žil. V tom čase som tam zhliadol niekoľko koncertov, medzi inými aj Jane´s Addiction. Tá energia, ktorá na pódiu vládla medzi chalanmi, ma úplne dostala. Od čias The Clash som nič podobné nevidel, bolo to naozaj vzrušujúce. Chcel som sa pokúsiť o niečo podobné a aj som to urobil.

Alan Wilder: Áno, ale predtým sme museli urobiť niečo, čo bolo pre nás absolútne neznáme: hrať spolu bez akéhokoľvek programovania.

Bolo zložité, po tak dlhom čase používania syntezátorov, zrazu na album "Songs Of Faith And Devotion" zakomponovať gitary?
Andy Fletcher: Najskôr musíme poďakovať Floodovi. Keď sme s ním začali pracovať, mali sme také tie pevné pravidlá: ak už použiť gitary, tak len cez syntezátor. Flood nám povedal: Máte skladbu. A vy tej skladbe musíte dať všetko. A ak si to vyžaduje blues, či rock, choďte do toho!"

Dave Gahan: Flood bol a je veľmi skúsený producent. Pracoval snáď s každým, Nickom Caveom počnúť a U2 končiac. Parádne nás nakopal do zadku. Veľmi úzko a intenzívne spolupracoval hlavne s Alanom, niekedy aj 10 - 14 hodín denne.

Alan Wilder: Vďaka tomu sme dosiahli veľmi komplexný, doslova až tyranský zvuk.

Martin Gore: Je to tá najrockovejšia vec, akú sme kedy urobili. Niekedy mám pocit, že to bola chyba, pretože takýto sme nikdy byť nechceli. Našou métou bolo vždy zostať v polohe elektronickej kapely.

zdroj: Subway (Nemecko), dmtvarchives.com

Názory Devotees (2)

bel canto

 1    19. september 2016 o 15:00

Veľmi úzko a intenzívne spolupracoval hlavne s Alanom, niekedy aj 10 - 14 hodín denne.
To hovori za vsetko a o tom su albumy PO o par tried horsie.

jozefmariaivan

 2    26. september 2016 o 23:41

horsie ako horsie.. zvukovo, aranzovo su omnoho horsie.. to bola alanova praca a teraz nech robia co robia - ten charakteristicky zvuk uz neurobia.

After Party, Roxy, Praha

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa