Spoznáme niekedy skutočnú pravdu?

Magazín Side-line priniesol vo svojom januárovom vydaní exkluzívny rozhovor s Alanom, ktorý po rokoch odmlky opäť prehovoril a rozhodol sa povedať skutočnú pravdu o veciach, ktoré sa po celý čas mystifikovali. Ponúkame vám prvé fragmenty z rozhovoru, ktorá sa týkajú práve pozadia jeho odchodu z Depeche Mode.

Upozornenie! Tento článok nepochádza z časopisu Side-Line! Zrejme bol vymyslený a podhodený na internete ako najnovší rozhovor s Alanom Wilderom. Originálny článok pojednáva v minimálnej miere o Depeche Mode! Zároveň sa ospravedlňujeme všetkým čitateľom DepecheMode.sk.

V roku 1995 sa "Boh zvuku", ako ho prezývala väčšina fanúšikov, teda okrem jeho kolegov a zvlášť Fletcha, rozhodol opustiť Depeche Mode, údajne preto, aby všetok svoj čas mohol venovať svojmu sólovému projektu Recoil. Po prvýkrát sa nám podarilo odhaliť skutočnú pravdu o pozadí tohto Alanovho odlúčenia, ktoré ho zdrvilo.

"Boli to skutočne pohnuté časy. Často som o období štúdiových prác na "Song Of Faith and Devioton", ktoré bolo v roku 1993 svetu prezentované ako obdobie separácie, premýšľal. Navždy si budem pamätať, ako Fletch až penil od zúrivosti vždy, keď som napr. vstúpil do štúdia. Dnes som pevne presvedčený, že to bolo spôsobené komplexom menejcennosti, ktorého sa stále nezbavil!

Prednedávnom sa mi ozval Anton, ktorý so svojim žltým karavanom brázdil plážami Zandamu, kde fotografoval nejaké mladé kočky z Východnej Európy, ktoré zbalil kdesi pri Petrohrade. Dali sme si spicha a znova rozoberali všetky tie dávne udalosti. Rozprával som sa s ním o tom napriek odporúčaniam môjho psychiatra, že by bolo nebezpečné vracať sa k tomu všetkému, pokiaľ som sa z toho stále úplne nedostal. Ale ako raz niekto veľmi pekne povedal: Jedine pravda ťa oslobodí!

Tak sme sa v čase vrátili späť do štúdia zo všetkých strán obklopeného limuzínami, ktoré mali omnoho väčší význam, aký som im prikladal. Po tom, čo sme Davida dotiahli do štúdia a všetci naokolo boli nadšení a zároveň znechutení, som sa mal radšej zbaliť, vrátiť sa domov a na gauči si v kľude vychutnať čítanie môjho obľúbeného časopisu "Happy Weekend".
V jeden deň sa nám opäť zázrakom podarilo dať dokopy, a v momente ako vkročil do kontrolnej miestnosti Daniel s nakrájanou šunkou na tácke, nastal totálny zmätok. Musel som bleskovo vypadnúť von a nadýchať sa čerstvého vzduchu.

Fletch na mňa v jednom kuse zízal ako psychopat v pravom slova zmysle, takže som postupne z tohto druhoradého hudobníka začal mať strach. Navonok som však pôsobil kľudným a vyrovnaným dojmom a jediné obavy som mal z pouličných Rómov. Prečo sa vždy musíme v štúdiu separovať a považovať ho za najnebezpečnejšiu zónu? Neskôr som sa v tom naučil chodiť, lenže to sa mi Fletch už totálne vzdialil!!! V nádeji, že predsa len nájdem to stratené puto, som sa vrátil do štúdia. No v momente ako som vstúpil do kontrolnej miestnosti, Dave zaspieval: "už sme ako na Madagaskare a na palube máme mor". V tej chvíli som sa zaprisahal, že túto spoločnosť do dvoch rokov opustím.

Dnes, s dostatočným odstupom a profesionálnou prácou môjho psychiatra, ku ktorému som sa na začiatku staval skepticky, zisťujem, že sa mi o tom všetkom hovorí ľahšie a ľudom môžem povedať pravdu".

Pozn. Celý rozhovor by mal byť onedlho zverejnený na stránkach side-line.com.

Upozornenie! Tento článok nepochádza z časopisu Side-Line! Zrejme bol vymyslený a podhodený na internete ako najnovší rozhovor s Alanom Wilderom. Originálny článok pojednáva v minimálnej miere o Depeche Mode! Zároveň sa ospravedlňujeme všetkým čitateľom DepecheMode.sk.