Spanilá jazda (1998)

Spanilá jazda (1998)

Po skončení promo kampane k albumu "Ultra" sa Depeche Mode na niekoľko mesiacov odmlčali. V apríli 1998 sa objavili v nemeckom Kolíne, v hoteli Hyatt, kde oznámili krátke turné k chystanej singlovej kompilácii.

Singles Tour odštartovali 2.septembra 1998 v estónskom Tartu. Turné pozostávalo z dvoch častí. Európska časť v sebe zahŕňala 32 vystúpení s finále v španielskom San Sebastian (17.októbra). Po prvýkrát predstavila kapela dvoch nájomných hudobníkov, ktorý prakticky nahradili Alana Wildera - rakúsky bubeník Christian Eigner a britský klávesák Peter Gordeno. V zostave s týmito dvoma hudobníkmi funguje na pódiu kapela dodnes.

Nakoľko Devotional turné skončilo pre kapelu katastrofou, pristupovali Depeche Mode k Singles turné s najvyššou opatrnosťou a robili všetko možné, aby veci udržali pod absolútnou kontrolou.
Martin: "Stanovili sme si pravidlá, ktoré sme prísne dodržiavali. Možno Vám to príde smiešne, ale ja som si doprial alkoholické nápoje iba dvakrát do týždňa."

David bol pred samotným začiatkom turné veľmi nervózny. "Sedel som v zákulisí prvého koncertu turné a zúfalo som sa snažil zastaviť triašku ... Myslím si však, že nervozita nie je na škodu, pretože dokáže dodať vystúpeniu tú správnu energiu. A to je pre mňa osobne veľmi dôležité. Ak by som necítil nervozitu, tak by ma opantal pocit, že niečo nie je v poriadku. Ale áno, som skutočne nervózny."

Zvládal to však viac než dobre a počas turné zvykol zaľahnúť do postele okamžite po návrate do hotela. "Dosiahol som výnimočnú uroveň v mojom živote, kedy môžem sám sebe dôverovať, no nie absolútne. Úprimne, po koncertoch bývam veľmi vyčerpaný a do piatich minút, čo zložím hlavu na vankúš, zaspím."

Turné bolo vydarené a ak sa objavili nejaké incidenty, boli to skutočne len drobnosti. Napr. šesť hodín čakania v malej pohraničnej ruskej dedinke, keďže colníci museli riadne "skontrolovať" všetky dokumenty, prechladnutie na jednej pokoncertnej párty, problémy s kamiónmi na rakúskej hranici, prudký dážď v Berlíne, Davidove problémy s hlasom v Zurichu, no a v Birminghame si až ku koncu koncertu Martin uvedomil, že mal po celý čas rozopnutý zips na nohaviciach.

Krátko po začiatku turné, 7.septembra, sa na trhu objavil nový singel "Only When I Love Myself", doplnený skladbami "Headstar" a "Surrender". Pre tento singel sa ešte raz a naposledy spojili v štúdiu s Timom Simenonom. "Headstar" je inštrumentálny kúsok a titulnú skladbu, rovnako ako "Surrender" naspieval Dave. Remixy jednotlívých skladieb si zobrali na starosť ľudia ako Danny Riottet, Dan The Automar, Luke Slater, Gus Gus a Catalan FC. O videoklip sa postaral režisér Brian Griffin.

28.septembra sa na trhu objavili dve kompilácie. Audio kompilácia singlov "The Singles 89-98" a jej videopodoba, "The Videos 89-98". K prácam na týchto kolekciách bol prizvaný aj Alan Wilder, no ku komunikácii s ostatnými z kapely nedošlo (Alan komunikoval len s nahrávacou spoločnosťou a manažmentom kapely), hoci sa spolupodielal pri rozhovaní o tom, ktoré verzie skladieb budú použité, schvaľoval takisto grafické návrhy, promo kópie, jednotlivé artikle súvisiace s vydaním, marketingové postupy a podobne. Napriek tomu bol väčšinou médii ignorovaný.

Alan: "Nikdy som sa, ako člen kapely, netlačil dopredu a média majú aj tak tendenciu sústrediť sa na hlavných spevákov a skladateľov - väčšinu ľudí ten "techno-maniak" v štúdiu aj tak veľmi nezaujíma. Neklopal som ani na dvere smrti a nevrátil som sa z onoho sveta, no a k tomu všetkému som spáchal smrteľný zločin, keďže som opustil kapelu - takže, zíde z očí, zíde z mysle. Toto všetko som akceptoval, ale naštval som sa ohľadne krátkeho dokumentu ku kompilácii (DM Singles EPK), ktorý som považoval za neuveriteľne nevyvážený - mojich 10 rokov tvrdej a oddanej práce reprezentovalo 30 sekúd z celkových 20 minút dokumentu. To je doslova urážka. Takisto som bol vylúčený z rozhovoru s Antonom Corbijnom (dokonca ma o ňom ani neinformovali), v ktorom sa s ostatnými členmi kapely bavil o jednotlivých videoklipoch, tých istých videoklipoch, na ktorých som rovnako pracoval a účinkoval v nich."

Americká časť turné odšťartovala koncertom vo Worcesteri (27.októbra) a zahŕňala celkovo 33 vystúpení, s finále v Anaheim (22.decembra)
Dave: "Než sme vyrazili na toto turné, tak som mal pocit, že to bude posledná vec, ktorú spolu uskutočníme. Bol som pripravený sa pohnúť ďalej a doslova som bol s tým stotožnený. Ale počas turné som si uvedomil, ako milujem vystupovanie. Každý večer som bol ohromený podporou, ktorá sa mi dostávala od fanúšikov."

Fletch: "Bolo to skvelé. Riadny hukot. Opäť sme sa cítili ako kapela, žiadne hlúpe hádky, žiaden ego odpad."

Toto vyjadrenie by sa malo chápať len ako nejaká všeobecná poznánka, v neposlednom rade hlavne preto, že všetci členovia kapely v určitom momente pripustili, že počas Devotional turné boli ovládaní hlavne egom. No na druhej strane tú Fletchovu poznámku možno chápať aj ako narážku na Alana. Keď si dáme dohromady všetky tie vyjadrenia z obdobia albumu "Ultra", tak sa niet čo čudovať názoru niektorých fanúšikov, ktorí si myslia, že Alan bol z kapely doslova vypudený, pretože to z tých vyjadrení vyznievalo tak, akoby za všetko zlé, čo sa kapele prihodilo, mohol práve Alan.

Pre niektorých fanúšikov prezentovala nová "triezva" tvár kapely (Martin sa úplne vzdal alkoholu až počas druhej polovice Touring The Angel) niečo, čo už naživo nebolo také brilantné ako kedysi. Mnohé sa zmenilo: Alan už viac nepôsobil v kapele, tá sa už prezentovala len so živým bubeníkom, na pódiu postával nový klávesák a celkovo kapela pôsobila rockovejšie a konvenčnejšie. Mnohí si dodnes myslia, že "stratili niečo zo svojho bývalého čara" a mnohí ďalší dodnes nie sú spokojní s live verziami jednotlivých skladieb.

Ale aj keď sú medzi nami fanúšikovia, ktorí tvrdia, že "Gordeno mi ide na nervy", či "vizuálne efekty boli za starých čias pôsobivejšie" alebo, že "všetko je až príliš predvídateľné a chýba tomu spontánnosť", či "kedysi to Davidovi spievalo omnoho lepšie", tak napriek tomu aj títo "kritici" sa na ich koncert jednoducho pozrieť pôjdu. Kapela je totiž stále fascinujúca a má v sebe niečo príťažlivé. A práve preto sa od Depeche Mode nevedia odpútať ani "starí" fanúšikovia, však na čo by sa potom mohli sťažovať? A musí tu byť aj dôvod, prečo kapela stále priťahuje nových fanúšikov, takých, ktorí Alana v Depeche Mode vôbec nezažili. Sú zvádzaní tou výnimočnou charizmou, pre ktorú majú niektorí ľudia svojské vysvetlenie: "interakcia medzi fanúšikmi a kapelou na pódiu je dnes omnoho lepšia". A radi dodávajú, "Martin sa skutočne posunul vpred". Celkovo pri Depeche Mode platí: "stále je to skvelá vec, zažiť ich na vlastné oči."

Niektorí tvrdia, že Depeche Mode sú "životnou filozofiou", no skôr pôjde o akýsi druh drogy. Sú schopní k sebe pritiahnúť obrovské publikum a túto skutočnosť nemožno ignorovať, teda pokiaľ príde na debatu o koncertoch kapely.

V nasledujúcom roku, v roku 1999, sa David oženil po tretíkrát, s Jennifer a po druhý krát sa stal otcom, narodila sa im dcéra Stella Rose. Takisto adoptoval Jennynho syna Jimmyho (hoci oficiálne sa tak stalo až v roku 2010). V roku 1999 obdržal Martin ocenenie Ivor-Novello Award, ktorú každoročne udeľuje Britská akadémia skladateľov a textárov, čo bol, vzhľadom na to, ako je kapela permanentne v tomto smere ignorovaná, doslova malý zázrak.

zdroj: depechemodebiographie.de

Názory Devotees (10)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa