Songs Of Faith And Devotion - 2/2 (1993)

Pri príležitosti 30. výročia vydania albumu "Songs Of Faith And Devotion" sa k tomuto majstrovskému dielu vraciame článkom z amerického magazínu Music Connection z pera Jona Matsumota.

Depeche Mode boli vždy pomerne izolovaná jednotka. Na minulých albumoch len veľmi zriedka požiadali o pomoc externých hudobníkov, či vokalistov. Zdanlivo všetko, čo bolo potrebné na nahratie albumu Depeche Mode bola séria syntezátorov a zdravá dávka predstavivosti. Pri niektorých skladbách nového albumu sa však skupina vedome snažila opustiť bublinu Depeche Mode, aby tak rozšírila umelecký dosah kapely. Do barokovo znejúcej "One Caress" bola pridaná živá sláčiková sekcia, ktorá podporila vokály Martina Goreho. Pre temnú spirituálku "Condemnation" si zasa najali vokálnu skupinu, aby skladbe dodali správnu gospelovú príchuť. V inej skladbe zasa použili skutočné írske gajdy. Album "Songs Of Faith And Devotion" sa takisto vyznačuje niekoľkými nápaditými gitarovými partami, ktoré všetky hrá kapela sama.

"Condemnation" je nepochybne jednou z najnetypickejších a najodvážnejších skladieb, aké kedy kapela vydala. "Samotná melódia skladby mala jednoducho gospelový nádych," vysvetľuje Alan. "Veľmi veľa času sme strávili prácou na aranžmáne vokálov, s čím sme vlastne pri tejto skladbe začínali. Vyskúšali sme všemožné spôsoby vokálov, aby sme zistili, aký pocit budú vyvolávať. No a potom sme už do toho išli naplno. Takže, kým sme sa do tých správnych vokálov naozaj dostali, ubehlo veľmi veľa času."

Martin Gore je právom považovaný za kreatívneho lídra Depeche Mode. Ako jediný skladateľ kapely je nenahraditeľný, pokiaľ ide o úspech kapely. Ale je to práve Alan Wilder, kto pomáha formovať a definovať tieto piesne v štúdiu. Pri skladbách z nového albumu to bol Alan a producent Flood, ktorý sa podieľal aj na produkcií albumu "Violator", ktorí mali v rukách to, čo Alan Wilder označuje ako "skrutkovač".

"Robíme to tak, že keď začneme pracovať na skladbe, tak čo najskôr vychrlíme veľa nápadov, len aby to zaujalo úplne každého," povie Alan Wilder, ktorého Martin Gore raz označil za jediného skutočného hudobníka v kapele. "Keď sú tieto nápady na stole, povieme, "môžete ísť a my to dáme dohromady tak, ako to podľa nás bude fungovať najlepšie". Keď je to hotové, tak sa ostatní vrátia a vyhodnotia to."

Ako väčšina veteránskych kapiel, ktoré zotrvali na scéne s minimálnou zmenou v osadenstve (v tejto zostave fungujú od roku 1982), ťažia Depeche Mode z toho, že majú jasne definované pozície pre každého člena. Martin Gore je skladateľ, Alan Wilder producent, Dave Gahan je spevák a Andy Fletcher manažérom kapely.

"Pokiaľ ide o prijímanie zásadných rozhodnutí, je to vlastne celkom jednoduché, práve vďaka tým špecifickým rolám jednotlivých členov," povie Alan. "Plynúcimi rokmi sa tieto pozície ešte viac vyšpecifikovali. Dnes sme ich zdokonalili tým, že každý z nás robí to, čo mu ide najlepšie a nesnaží sa robiť to, čo iný dokáže lepšie."

"Napríklad, dnes sa už nesnažím písať piesne keď viem, že Martin je lepší skladateľ, než ja. A z toho istého dôvodu mi nešliape na prsty, keď sme v štúdiu, nakoľko mu je jasné, že ma oveľa viac zaujíma produkcia a v štúdiu robím niektoré veci jednoducho lepšie, než on. Nakoniec, on sa začne v štúdiu veľmi rýchlo nudiť. Keď raz napíše skladbu, má tendenciu stratiť záujem o ďalšie veci s ňou spojené."

Andy Fletcher sa naučil zvládať nehudobné aspekty Depeche Mode až do takej miery, že si kapela môže dovoliť luxus absolútnej kontroly nad vlastnými vecami. "Marketing, otázky týkajúce sa turné, viete ... keď sa raz album, či singel dá do pohybu, tak je potrebné v tomto smere vykonať veľmi veľa vecí, či rozhodnutí. A v dnešnej dobe je to ešte viac komplikovanejšie. Ale mňa to všetko baví," dodá Andy.

S plánovaným turné kapely, ktoré bude možno pokračovať aj v budúcom roku (1994), sa Andy javí ako zaneprázdnený človek. V druhej polovici tohto roka by malo zavítať aj do Spojených štátov.

Zároveň Andy poznamenal, že na tomto turné by sa radi vyhli veľkým štadiónom. "Viete, na predošlých turné, bolo pre nás cťou hrať pred takým veľkým publikom. Ale myslím, že v budúcnosti by sme sa takýmto veľkým akciám radi vyhli. Je to síce skvelá zábava, no zároveň strácate náležitý kontakt s publikom. Samozrejme, stále sa budeme snažiť potešiť čo najviac fanúšikov. Možno skôr pridáme viac koncertov."

Vzhľadom na enormnú popularitu Depeche Mode iste mnohých zaujme skutočnosť, že v ich začiatkoch predskakovali iným britským syntezátorovým kapelám, ako napr. Human League a Soft Cell. Mnohé z týchto "účesových" kapiel, začiatkom 1980-tych rokov, singlovo bodovali aj v Spojených štátoch, no dnes prakticky upadli do zabudnutia.

Naopak, vzostup slávy Depeche Mode bol omnoho pozvoľnejší a úspech omnoho menej pominuteľný. Hitovo sa im v Spojených štátoch podarilo preraziť až v roku 1985, keď sa ich skladba "People Are People" vyšplhala na 13.miesto v singlovom rebríčku. Alan Wilder je presvedčený, že okrem silných textov a samotných piesní, vďačia za svoju popularitu aj strhujúcim živým vystúpeniam.

"Za tie roky sme koncertné vystúpenia zdokonalili, či už po zvukovej stránke alebo inej," poznamená. "Čiastočne sa dá povedať, že sme si vybudovali silnú a oddanú fanúšikovskú základňu. Na každom turné sa k nám vrátia a pritiahnu aj svojich priateľov. Takže naše publikum prirodzene rastie. Až pri poslednom albume ("Violator") došlo k rapídnemu zväčšeniu publika a prerazili sme strop."

Pochopenie sociologickej príťažlivosti hviezdnych rockových kapiel je pomerne jednoduchá záležitosť. Ranní The Beatles boli takí rozkošní chlapci, ktorí prezentovali módny, no dobre premyslený imidž. Na druhej strane, The Rolling Stones ponúkli silnú dávku sexu a rebélie publiku pripravanému na obe veci.

Mainstreamový úspech Depeche Mode je však iný prípad, vzhľadom na ich temný a depresívny materiál. Napr. "Blasphemous Rumours", jedna z tých lepších skladieb kapely, sa dá interpretovať ako tvrdé odsúdenie nemilujúceho kresťanského Boha. A ich album z roku 1986, s príznačným názvom "Black Celebration" - možno najpochmúrnejší z katalógu kapely - je tým typom nahrávky, ktorá sa javí vhodnejšia pre menšinu pubertiackych vyvrheľov, než väčšinu amerických nákupných krýs, ktoré zrejme tvoria väčšinu amerického publika Depeche Mode.

"Slovo "temný" sa vcelku často používa na označenie produkcie Depeche Mode, ale myslím, že je to celkom povznášajúci pocit," povie Andy Fletcher, ktorý zároveň prezrádza, že názov "Songs Of Faith And Devotion" bol zvolený práve pre "duchovnejšiu" povahu nahrávok. "Nemyslím si, že sme v skutočnosti temní, veď ľuďom poskytujeme veľa radosti."

"Nakoniec," zopakuje Alan Wilder, "všetko závisí od kvalitného skladateľstva." Dodá, že Depeche Mode sa podarilo vyhnúť cenzorom a uchvátiť veľké publikum práve vďaka schopnosti dávať dohromady originálne skladby napáchnuté človečinou, hoc s jemne temným nádychom.

"Skutočne všetko závisí od prezentácie. Ono, veľa vecí Vám prejde, ak to obalíte príjemnou melódiou," dodá nakoniec Alan Wilder s úškrnom.