Songs Of Faith And Devotion - 2/2 (1993)

Songs Of Faith And Devotion - 2/2 (1993)

Pri príležitosti 30. výročia vydania albumu "Songs Of Faith And Devotion" sa k tomuto majstrovskému dielu vraciame článkom z amerického magazínu Music Connection z pera Jona Matsumota.

Depeche Mode boli vždy pomerne izolovaná jednotka. Na minulých albumoch len veľmi zriedka požiadali o pomoc externých hudobníkov, či vokalistov. Zdanlivo všetko, čo bolo potrebné na nahratie albumu Depeche Mode bola séria syntezátorov a zdravá dávka predstavivosti. Pri niektorých skladbách nového albumu sa však skupina vedome snažila opustiť bublinu Depeche Mode, aby tak rozšírila umelecký dosah kapely. Do barokovo znejúcej "One Caress" bola pridaná živá sláčiková sekcia, ktorá podporila vokály Martina Goreho. Pre temnú spirituálku "Condemnation" si zasa najali vokálnu skupinu, aby skladbe dodali správnu gospelovú príchuť. V inej skladbe zasa použili skutočné írske gajdy. Album "Songs Of Faith And Devotion" sa takisto vyznačuje niekoľkými nápaditými gitarovými partami, ktoré všetky hrá kapela sama.

"Condemnation" je nepochybne jednou z najnetypickejších a najodvážnejších skladieb, aké kedy kapela vydala. "Samotná melódia skladby mala jednoducho gospelový nádych," vysvetľuje Alan. "Veľmi veľa času sme strávili prácou na aranžmáne vokálov, s čím sme vlastne pri tejto skladbe začínali. Vyskúšali sme všemožné spôsoby vokálov, aby sme zistili, aký pocit budú vyvolávať. No a potom sme už do toho išli naplno. Takže, kým sme sa do tých správnych vokálov naozaj dostali, ubehlo veľmi veľa času."

Martin Gore je právom považovaný za kreatívneho lídra Depeche Mode. Ako jediný skladateľ kapely je nenahraditeľný, pokiaľ ide o úspech kapely. Ale je to práve Alan Wilder, kto pomáha formovať a definovať tieto piesne v štúdiu. Pri skladbách z nového albumu to bol Alan a producent Flood, ktorý sa podieľal aj na produkcií albumu "Violator", ktorí mali v rukách to, čo Alan Wilder označuje ako "skrutkovač".

"Robíme to tak, že keď začneme pracovať na skladbe, tak čo najskôr vychrlíme veľa nápadov, len aby to zaujalo úplne každého," povie Alan Wilder, ktorého Martin Gore raz označil za jediného skutočného hudobníka v kapele. "Keď sú tieto nápady na stole, povieme, "môžete ísť a my to dáme dohromady tak, ako to podľa nás bude fungovať najlepšie". Keď je to hotové, tak sa ostatní vrátia a vyhodnotia to."

Ako väčšina veteránskych kapiel, ktoré zotrvali na scéne s minimálnou zmenou v osadenstve (v tejto zostave fungujú od roku 1982), ťažia Depeche Mode z toho, že majú jasne definované pozície pre každého člena. Martin Gore je skladateľ, Alan Wilder producent, Dave Gahan je spevák a Andy Fletcher manažérom kapely.

"Pokiaľ ide o prijímanie zásadných rozhodnutí, je to vlastne celkom jednoduché, práve vďaka tým špecifickým rolám jednotlivých členov," povie Alan. "Plynúcimi rokmi sa tieto pozície ešte viac vyšpecifikovali. Dnes sme ich zdokonalili tým, že každý z nás robí to, čo mu ide najlepšie a nesnaží sa robiť to, čo iný dokáže lepšie."

"Napríklad, dnes sa už nesnažím písať piesne keď viem, že Martin je lepší skladateľ, než ja. A z toho istého dôvodu mi nešliape na prsty, keď sme v štúdiu, nakoľko mu je jasné, že ma oveľa viac zaujíma produkcia a v štúdiu robím niektoré veci jednoducho lepšie, než on. Nakoniec, on sa začne v štúdiu veľmi rýchlo nudiť. Keď raz napíše skladbu, má tendenciu stratiť záujem o ďalšie veci s ňou spojené."

Andy Fletcher sa naučil zvládať nehudobné aspekty Depeche Mode až do takej miery, že si kapela môže dovoliť luxus absolútnej kontroly nad vlastnými vecami. "Marketing, otázky týkajúce sa turné, viete ... keď sa raz album, či singel dá do pohybu, tak je potrebné v tomto smere vykonať veľmi veľa vecí, či rozhodnutí. A v dnešnej dobe je to ešte viac komplikovanejšie. Ale mňa to všetko baví," dodá Andy.

S plánovaným turné kapely, ktoré bude možno pokračovať aj v budúcom roku (1994), sa Andy javí ako zaneprázdnený človek. V druhej polovici tohto roka by malo zavítať aj do Spojených štátov.

Zároveň Andy poznamenal, že na tomto turné by sa radi vyhli veľkým štadiónom. "Viete, na predošlých turné, bolo pre nás cťou hrať pred takým veľkým publikom. Ale myslím, že v budúcnosti by sme sa takýmto veľkým akciám radi vyhli. Je to síce skvelá zábava, no zároveň strácate náležitý kontakt s publikom. Samozrejme, stále sa budeme snažiť potešiť čo najviac fanúšikov. Možno skôr pridáme viac koncertov."

Vzhľadom na enormnú popularitu Depeche Mode iste mnohých zaujme skutočnosť, že v ich začiatkoch predskakovali iným britským syntezátorovým kapelám, ako napr. Human League a Soft Cell. Mnohé z týchto "účesových" kapiel, začiatkom 1980-tych rokov, singlovo bodovali aj v Spojených štátoch, no dnes prakticky upadli do zabudnutia.

Naopak, vzostup slávy Depeche Mode bol omnoho pozvoľnejší a úspech omnoho menej pominuteľný. Hitovo sa im v Spojených štátoch podarilo preraziť až v roku 1985, keď sa ich skladba "People Are People" vyšplhala na 13.miesto v singlovom rebríčku. Alan Wilder je presvedčený, že okrem silných textov a samotných piesní, vďačia za svoju popularitu aj strhujúcim živým vystúpeniam.

"Za tie roky sme koncertné vystúpenia zdokonalili, či už po zvukovej stránke alebo inej," poznamená. "Čiastočne sa dá povedať, že sme si vybudovali silnú a oddanú fanúšikovskú základňu. Na každom turné sa k nám vrátia a pritiahnu aj svojich priateľov. Takže naše publikum prirodzene rastie. Až pri poslednom albume ("Violator") došlo k rapídnemu zväčšeniu publika a prerazili sme strop."

Pochopenie sociologickej príťažlivosti hviezdnych rockových kapiel je pomerne jednoduchá záležitosť. Ranní The Beatles boli takí rozkošní chlapci, ktorí prezentovali módny, no dobre premyslený imidž. Na druhej strane, The Rolling Stones ponúkli silnú dávku sexu a rebélie publiku pripravanému na obe veci.

Mainstreamový úspech Depeche Mode je však iný prípad, vzhľadom na ich temný a depresívny materiál. Napr. "Blasphemous Rumours", jedna z tých lepších skladieb kapely, sa dá interpretovať ako tvrdé odsúdenie nemilujúceho kresťanského Boha. A ich album z roku 1986, s príznačným názvom "Black Celebration" - možno najpochmúrnejší z katalógu kapely - je tým typom nahrávky, ktorá sa javí vhodnejšia pre menšinu pubertiackych vyvrheľov, než väčšinu amerických nákupných krýs, ktoré zrejme tvoria väčšinu amerického publika Depeche Mode.

"Slovo "temný" sa vcelku často používa na označenie produkcie Depeche Mode, ale myslím, že je to celkom povznášajúci pocit," povie Andy Fletcher, ktorý zároveň prezrádza, že názov "Songs Of Faith And Devotion" bol zvolený práve pre "duchovnejšiu" povahu nahrávok. "Nemyslím si, že sme v skutočnosti temní, veď ľuďom poskytujeme veľa radosti."

"Nakoniec," zopakuje Alan Wilder, "všetko závisí od kvalitného skladateľstva." Dodá, že Depeche Mode sa podarilo vyhnúť cenzorom a uchvátiť veľké publikum práve vďaka schopnosti dávať dohromady originálne skladby napáchnuté človečinou, hoc s jemne temným nádychom.

"Skutočne všetko závisí od prezentácie. Ono, veľa vecí Vám prejde, ak to obalíte príjemnou melódiou," dodá nakoniec Alan Wilder s úškrnom.

Názory Devotees (24)

Walking in Secret Garden

 1    2. február 2023 o 14:10

Condemnation je okrem iného zvláštna tým, že patrí medzi prvých naj od DM u mojej nepodstatnej maličkosti. grin
Ale je to hlavne vďaka live verzii a Paris mixu. Až pri live a tej singlovej verzii som plne docenil jej silu. To “High” v live, na to niet slov. Je nádherná a tá gradácia na konci je absolútna, takmer to pripomína dosiahnutie vrcholu… grin
(Viem, že u fanúšikov zvyčajne patrí možno medzi 10 naj, ale odzadu.)


Walking in Secret Garden

 2    2. február 2023 o 15:45

Nie som si istý, ale snáď som tu niekde ešte neopisoval svoje prvé stretnutie s albumom SOFAD. Takže…

I Feel You – samozrejme, to už som mal zvládnuté, šok už bol za mnou. Napočúvané veľa krát aj s mixami. Páčilo sa, ale teraz som už veľmi zvedavý, čo bude ďalej. Ako vôbec môžu vyzerať piesne, ktoré sa k tejto hodia na album? 

Walking – zaujímavé, zvláštne, bicie trochu síce také, neviem, iné, ako som bol zvyknutý, možno máličko živšie alebo čo. Slohy – dá sa, ale začal medzi-refrén, David + výrazne aj Martin, to už som zbystril, to sa mi začína páčiť, to už v srdci začínalo iskriť, potom refrén, to je veľmi dobré, potom znova, potom vrcholí melodický záver… No to nie je len dobré, to je… Áno, to chcem. Netrvalo dlho a dodnes Walking súperí u mňa s Enjoy o prvé miesto u DM. 

Condemnation – ale zrazu toto, čo to je? No dobre, uvidíme neskôr, ale teraz už určite bude nejaká vypaľovačka. Lenže nebola…

Mercy – gitara a potom ten otrasný rytmus bicích, veď to je, to je ako… „fanky“, ja neznášam „fanky“, to je ako Michael Jackson. No k záveru tam tie také špeciálne hlasy melodické, to sa mi páčilo.
Dnes napr. časť I would do it all again… nádhera, rovnako srdcervúci refrén, ale celá je parádna.

Judas – spieva Martin, ako to tak na začiatku vibrovalo, čakal som, že v tom rytme už konečne pribudnú nejaké bicie à la Behind the Wheel, aj keď to spieva Martin, ale kdeže, ono je to slaďák, zase pomalé. Ale celkom pekné. Dnes nádherné, jedna z naj spievaná Martinom. Mám ju veľmi rád. 

In your Room – začína to krásne, aj to je krásne, nádhera, lenže začnú bicie, rytmus a ono to je zase také divné a pomalé, napriek tomu, dobré. No a po prechode záverečná sloha, to už si ma získala celkom. Konečne také normálne, tie bicie. ???? I keď refrén mi trochu pripomínal Sandru a jej Secret Land.

Get Right with Me – už zase? Také podobné už bolo, niekde tretia skladba. Kurník, čo to je, už veľa šancí do konca albumu nemajú, ešte stále nič jasné, hoci niečo tam už aj zarezonovalo (napr. tá Walking). No a pri tejto piesni som zažil aj šok a takmer dostal infarkt. Bol som doma sám a odbehol som práve z izby pred koncom tejto skladby, ono to stíchlo a zrazu I Feel You mix. Keďže tie CD maxi som už mal doma, prešiel mi mráz po chrbte, že mi niekto (duch? veď tí nie sú, hoci DM bude teraz tvrdiť niečo iné a ak sú, predsa mi nebudú chodiť meniť CD, nie?). Dnes síce najslabšia skladba z albumu, ale to je v kontexte najlepšieho albumu, čiže je stále výborná a patrí do celku.

Rush – no, tu som bol asi bez výhrad, konečne aj niečo rýchle. Zaujímavé bolo, že ten hlas v tej pomalej časti mi úplne pripomínal hlas Roberta Smitha z The Cure.

One Caress – to už poznám, dobré.

Higher Love – no ešte posledná skladba, tak snáď aspoň na záver konečne zaznie ešte nejaké to Halo 2. No nezaznelo… Zase pomalé a také divné bicie. Dnes takisto veľká láska, hlavne po koncerte.

Takže to bolo moje prvé stretnutie, veľmi rozpačité, ale ďalším a ďalším stretnutím sa to pomaly a aisto zmenilo na najväčšiu lásku. A po koncerte už definitívne vrátane Condemnation alebo Higher Love.


Monghi

 3    3. február 2023 o 07:53

pekna spomienka smile v mojom pripade, kedze mi tahalo na 19, prvy rok na vyske, more casu na zabavu, puberta v absolutnom vrchole ... od momentu, ako som po prvýkrát pocul “I Feel You” a zazrel vsetku tu “devotional” symboliku, som stracal dych, stratil hlavu, a co sa mi do ruk dostal album, to som zil dva roky v uplne inej dimenzii. Na Zem ma vratila az sprava, ze Alan z kapely odisiel ... asi to bol ten moment, kedy sa zo mna stal “triezvy” fanusik DM smile


Walking in Secret Garden

 4    3. február 2023 o 10:25

Monghi, mal som to podobné. I keď ako som písal, rozbeh bol neistý. Ale to je ako ťažký nákladný vlak, rozbieha sa dlho a pomaly, ale potom sa už nedá len tak ľahko zastaviť...


Walking in Secret Garden

 5    3. február 2023 o 10:27

A pred koncertom som si lámal hlavu, že ako dokážu spojiť staršie piesne s novými, veď to je úplne iný zvuk. A zvládli to perfektne, nad rámec mojich očakávaní.


tommy

 6    4. február 2023 o 18:16

V tom čase som bol dezorientovaný, hladný ... Po ženách, láske, náboženstve, hudbe… Čakal som na tento album ako na spasenie… Ako na poslednú zástavku na krížovej ceste… Bolesť. Dáš mi ju? Dám ti ju… Dostával som jej toľko… Bol som hladný po duchovne, ako dohasinajúci ateista som prechádzal bolestivou cestou akéhosi, ťažko pochopiteľného a ešte ťažšie opísateľného duchovného obrodenia… V ušiach fanúšika ešte doznievali dozvuky Violation tour (to najkrajšie by sa dalo zhrnúť do tejto ukážky: https://www.youtube.com/watch?v=CuByMeqclzE), inak dnes sa toho neviem nabažiť, ale v tom čase som túžil po cite, dotyku… Povedz iba slovo a moja duša uzdravie….
I FEEL YOU - prvé duchovné precitnutie… Túžba nájsť Boha vo svojom vnútri a nie v kostole…
WALKING - pocit viny za roky prádznoty, komplikované vzťahy, zakopnutia…
CONDEMNATION - prosíte toho najvyššieho, ale aj rodinu či okolie o odpustenie… Za to aký ste ...
MERCY IN YOU - hľadanie vlastného súcitu… Uvedomenie si vlastnej prádznosti, kontroly nad sebou… Kto nemá v sebe vieru, akoby nežil ten správny život
JUDAS - moje druhé meno… Odvrátená stránka (dark side of…) mojej duše…
IN YOUR ROOM - chlad a samota, bolesť a clivota… Túžba byť s niekým a nebyť sám… Miluj a zmiluj sa nado mnou…
GET RIGHT - koketovanie s viacerými náboženstvami… Budhizmus, Judaizmus, Universum… Viera je o pokore, trpezlivosti… Nie o povrchnosti a rýchlosti…
RUSH - keď aj cesta je cieľ... Ponáhľam sa, veľa čítam… Hľadám odpovede a skrytý význam medzi riadkami a neuvedomujem si, že som pri tom stratil seba samého…
ONE CARESS - Je veľa ciest na vrchol, ale vrchol je ten istý... Na konci tunela je iba jedno Svetlo. Iba Jeden hladkajúci, tíšiaci naše bolesti… Odpúšťajúci… Nekonečný... Začiatok i koniec…
HIGHER LOVE - Zavŕšenie cesty… Keď slová strácajú význam… Strach zo smrti pominul. Tma je len iná forma svetla… Vyššia forma bytia, lásky… Plné sú nebesia i Zem tvojej slávy…
PS: Tak prečo sa stále bojím? Lebo som nedospel? Mal byť tým posledným (trinástym) zastavením koncert v Prahe? Jedno je isté - niečo sa v tom čase vo mne zlomilo… :(


Michaela 146

 7    4. február 2023 o 20:16

Lásku, která umře, lze někdy oživit.
https://www.youtube.com/watch?v=FCS4YUSpeVQ&t=47s


Michaela 146

 8    5. február 2023 o 11:02

Číslo 13 na jednu stranu je šťastné, jakožto číslo nového počátku, na stranu druhou jí mnozí z nás považují za smolnou…A v mém životě hraje velkou roli..Nechám to osudu…“face to face’


tommy

 9    5. február 2023 o 14:50

Ja som včera prepadol “Devotional tour” a až doposiaľ som si nikdy nepozrel celý iný koncert okrem teda oficiálneho zostrihu. Avšak po včerajšom celom “Lille 1993” som ostal akýsi rozcítený... Je dobré vidieť a uvedomiť si niektoré detaily, rozdiely, ktoré na vydanom zázname (u mňa VHS) nenájdete… Bolo úsmevné, ako na začiatku tipujú, či je to Higher Love alebo In Your Room. Dostali mi ma záverečné popevky počas World In My Eyes, ale celkovo interakcia medzi skupinou, teda skôr Davidom a publikom… A ako bolo už vyššie napísané, to prepojenie nových a skôr vydaných piesní, je čistá “wilderovská” mágia… Aj prijateľná dĺžka koncertu (cca 1,5O hod.) čo sa týka dynamiky je super. A to nehovorím o zaradení noviniek… V podstate tam zahrali všetko nové, okrem One Caress… A Mercy In You… Na tú som skoro zabudol… Ešte aj malé prekvapenie v podobe “bokovky” Death’s Door (v klavírnej verzii) bolo pre (inak slušne hlučné) publikum príjemným šokom… Len tak ticho stáli a sledovali, čo Martin spieva… To sa už asi nezopakuje… Ten koncert nemal slabšie miesto…

Hlavne som si konečne uvedomil jednu vec - vracaním sa do tohto (asi najsilnejšieho DM) obdobia naháňam svoj vlastný tieň... Stačilo mi.


Walking in Secret Garden

 10    5. február 2023 o 18:33

tomy, ja som si zase na začiatku myslel, že ide I Feel You. Veď klasika bývala vždy nejaká vypaľovačka na začiatok, zvyčajne začiatok albumu, prípadne B strana začiatok (Something to do, BC, Behind, World…). Intro tomu nasvedčovalo, na 100% som si bol istý a zrazu t-t-t-t… dostali ma. grin


tommy

 11    5. február 2023 o 18:44

Hm, určite aj ja… A bol to môj tajný sen začať touto kvázi rockovou peckou (I FEEL YOU). A hlavný setlist ukončiť naopak Higher Love… Ale je dobre, že umelci to vidia a cítia inak, ako fans… smile
Inak, chcel by som sa rozprávať s nejakým fanúšikom, ktorý by videl koncerty DM v rokoch 1984-1994, čo bolo de facto Alanova éra, t.j. prirodzený rast DM po každej stránke aj s povestným vrcholom… Ale v našich končinách taký asi nie je… :(


Walking in Secret Garden

 12    5. február 2023 o 21:18

tomy, ale s I Feel You predsa len niečo začali - odštartovala časť s bicími, teda myslím v Prahe.
Inak myslím, že Oceán tiež začal nejaké live piesňou V mlze, už si nepamätám rok.

Určite by bolo zaujímavé stretnúť človeka, čo zažil napr. live 1984, ale tiež mám otáznik, či v ČSSR taký nejaký bol.


Dangerous

 13    6. február 2023 o 10:16

To Walking: v 85 už jich pár bylo…


tommy

 14    6. február 2023 o 10:18

Ten Oceán a zahájenie koncertu s poslednou piesňou na platni z r. 1991 ” V Mlze “môžem potvrdiť... Bol som na ich vianočnom koncerte v Bratislave… Strach a hrôza ma sprevádzali už po ceste na koncert… Veľké (malé) mesto a ja po 10 rokoch v ňom… Všetky uličky, ktoré som predtým dôverne poznal, som mal teraz akoby “v hmle”... Dezorientovaný, stratený, nájdený a zachránený... Prenocovanie na vysokoškolskom internáte, kde sa všetci v okolitých izbách venovali erotike, len ja nie… :( Incidenty pred koncertom, kamene, slzný plyn a neviem čo ešte, ale akonáhle začal koncert, všetci znepriatelené tábory už boli zmierené... Aj taký bol Oceán, ktorý som v tom čase až tak nemusel, ale koncert bol fakt zaujímavý... Po umeleckej stránke boli nadčasoví... Dnes oveľa viac čítam texty P. Honse… Už dlhšie sa chystám kúpiť si jeho titul, kde sú všetky texty + bonusy…

Ale aby to nebolo od témy - teraz som vážne ponorený do Devotional éry… Stále neviem prísť na to, čo mi vadí na oficiálnom CD live, ktoré som si automaticky kúpil, keďže som predtým počul nejaké live verzie… A tie boli na prášky… Zvláštne je, že som akosi prirodzene tušil, že tento album vyjde aj v živej verzii v rovnakom poradí a aj VHS záznam som si v predajni vypýtal, ako keby som mal predtým vedomosť, že to vydajú... Ako už bolo napísané, vtedy sme tým všetkým žili deň čo deň... Logicky muselo prísť (bolestivé) vytriezvenie… :(


Monghi

 15    6. február 2023 o 10:45

@walking: pochybujem, ze by sa na nich niekto v 1984-tom dostal z CSSR, teda s trvalym pobytom. Zasa, vylucene to uplne nie je, kedze sa za hranice v tom case, ako sa neskor ukazalo, dostali napr. aj Lasica so Satinskym, ktori mali so Stranou znacne problemy. Dokonca nase kapely, ktore presli previerkami, chodili bezne hravat po nemeckych a svajciarskych baroch ... a uplne oficialne. Dalo sa vselico ... ale v 1985-tom, v Budapesti, uz bolo vcelku dost ludi z vtedajsej CSSR, z tych znamejsich dokonca aj Richard Muller, velky to fanusik Depeche Mode a myslim, ze sa dostal aj ku chalanom do satne a min. Martin sa mu podpisal na vstupenku.

Prave kratko po vydani albumu SOFAD venoval Richard jednu celu relaciu (Muller - Turgal - Live?) na Fun Radiu prave Depeche Mode. A tam vytasil tieto informacie, mal dokonca na telefone vtedajsieho sefa Mute Czechoslovakia, ktory tiez ponukol zopar pikosiek o kapele, dokonca uz v tej dobe debatili o znacnej konzumacii alkoholu v kapele a ked sa Richard spytal na rovinu, ktory z clen kapely toho skonzumuje najviac, zaznela diplomaticka odpoved “ten nejmenší” smile

Boli to “opojné časy”, nič sa tomu odvtedy nevyrovnalo, ale to je subjektivny pocit suvisiaci s tym, co sme tu uz spominal ... mal som 18 - 19, nic nebolo v zivote dolezitejsie, ako hudba a prave Depeche Mode ... a z grafickeho hladiska to bol absolutny vrchol Corbijnovej prace pre DM. To uz neprekonal, ba mam pocit, ze pokial ide o projekcie, hlavne na poslednom turne, tak odkaz DM len zhovaduje ... ale to je moj subjektivny pocit ...


Walking in Secret Garden

 16    6. február 2023 o 11:57

Tomy, ten Oceán, že veľké malé mesto a ja som to zažil…
v Žarnovici. grin Rok si nepamätám.


Walking in Secret Garden

 17    6. február 2023 o 12:00

Dangerous, to muselo byť super, že 1985. V tom čase som chodil ešte v depešáckych plienkach a počúval The Puhdys. grin
Ale už o rok sa to začalo… (hoci live samozrejme ešte nie, ani v 1988).


Walking in Secret Garden

 18    6. február 2023 o 12:04

Monghi zaujímavé veci. Napr. aj s tým Richardom Müllerom. Myslím, že vplyv DM bol cítiť v jeho začiatkoch, napr. Banket a Bioelektrovízia. Mal som originál kazetu, dokonca ju ešte asi aj mám, hoci už ju nemám na čom púšťať.

(A ten najnižší člen, to je Martin, nie? grin )


Monghi

 19    6. február 2023 o 12:45

@walking: jasne, ten manik z Mute CZ to predsa nemohol povedat na hulvata smile


Walking in Secret Garden

 20    6. február 2023 o 13:25

Z tohto obdobia (Devotional alebo Exotic tour) by som ešte uvítal oficiálne v plnej kvalite vydané live Rush otváracia verzia koncertu, A Question of Lust a I Want You Now. Ale to zostane asi už iba pri snoch. Something to do a A Question of Time ani nehovoriac. Tiež Condemnation s Martinom a trochu iná verzia. No, nie som ani náročný. grin


tommy

 21    7. február 2023 o 08:58

Kiež by si bol vypočutý...
Jediná malou neznámou z tohto obdobia je pre mňa track “MY JOY”... Taká zvuková slučka z viacerých piesní... Ale na druhej strane live verzia v podaní Katky Knechtovej a p. Matejčíka, toho harfistu, bola pred koncertom super…
Ale včera som počúval pôvodnú verziu a znovu som si uvedomil, že prečo neviem prísť tejto piesni na chuť... Lebo ona je o milovaní... Radosti z milovania bez prikrášlenia… A tomu som ja (v tom čase) nerozumel… smile Inak v tej gitare sú nepriamo položené základy inej skvelej piesne z toho obdobia, ktorá však vyšla až oveľa neskôr: SLOW… Aj tá je podľa autora o milovaní, ale tú naopak veľmi milujem… Asi preto, že už viem o čom to je… Teda vedel som… :( Ale to už nemusíme ďalej rozoberať... Hudba DM je hlavne o samote, inšpirácie z nej… a o svetlej výnimke, keď človek náhodou nie je sám, aj keď to tak väčšinou vnútorne cíti… Pocit odcudzenia v tomto svete… :(


Walking in Secret Garden

 22    7. február 2023 o 11:51

My Joy mám rád, i keď až tak neriešim text. grin
Jediná, ktorá nezaznela live. Páči sa mi je dramatickosť, gradácia, aj v podobe spevu, ktorý sa v poslednej slohe zmení.


Tomasito

 23    7. február 2023 o 11:56

palec hore
Walking, Higher Love, In your room - topky

Walking in Secret Garden [#2]:
Nie som si istý, ale snáď som tu niekde ešte neopisoval svoje prvé stretnutie s albumom SOFAD. Takže…

I Feel You – samozrejme, to už som mal zvládnuté, šok už bol za mnou. Napočúvané veľa krát aj s mixami. Páčilo sa, ale teraz som už veľmi zvedavý, čo bude ďalej. Ako vôbec môžu vyzerať piesne, ktoré sa k tejto hodia na album? 

Walking – zaujímavé, zvláštne, bicie trochu síce také, neviem, iné, ako som bol zvyknutý, možno máličko živšie alebo čo. Slohy – dá sa, ale začal medzi-refrén, David + výrazne aj Martin, to už som zbystril, to sa mi začína páčiť, to už v srdci začínalo iskriť, potom refrén, to je veľmi dobré, potom znova, potom vrcholí melodický záver… No to nie je len dobré, to je… Áno, to chcem. Netrvalo dlho a dodnes Walking súperí u mňa s Enjoy o prvé miesto u DM. 

Condemnation – ale zrazu toto, čo to je? No dobre, uvidíme neskôr, ale teraz už určite bude nejaká vypaľovačka. Lenže nebola…

Mercy – gitara a potom ten otrasný rytmus bicích, veď to je, to je ako… „fanky“, ja neznášam „fanky“, to je ako Michael Jackson. No k záveru tam tie také špeciálne hlasy melodické, to sa mi páčilo.
Dnes napr. časť I would do it all again… nádhera, rovnako srdcervúci refrén, ale celá je parádna.

Judas – spieva Martin, ako to tak na začiatku vibrovalo, čakal som, že v tom rytme už konečne pribudnú nejaké bicie à la Behind the Wheel, aj keď to spieva Martin, ale kdeže, ono je to slaďák, zase pomalé. Ale celkom pekné. Dnes nádherné, jedna z naj spievaná Martinom. Mám ju veľmi rád.  

In your Room – začína to krásne, aj to je krásne, nádhera, lenže začnú bicie, rytmus a ono to je zase také divné a pomalé, napriek tomu, dobré. No a po prechode záverečná sloha, to už si ma získala celkom. Konečne také normálne, tie bicie. ???? I keď refrén mi trochu pripomínal Sandru a jej Secret Land.

Get Right with Me – už zase? Také podobné už bolo, niekde tretia skladba. Kurník, čo to je, už veľa šancí do konca albumu nemajú, ešte stále nič jasné, hoci niečo tam už aj zarezonovalo (napr. tá Walking). No a pri tejto piesni som zažil aj šok a takmer dostal infarkt. Bol som doma sám a odbehol som práve z izby pred koncom tejto skladby, ono to stíchlo a zrazu I Feel You mix. Keďže tie CD maxi som už mal doma, prešiel mi mráz po chrbte, že mi niekto (duch? veď tí nie sú, hoci DM bude teraz tvrdiť niečo iné a ak sú, predsa mi nebudú chodiť meniť CD, nie?). Dnes síce najslabšia skladba z albumu, ale to je v kontexte najlepšieho albumu, čiže je stále výborná a patrí do celku.

Rush – no, tu som bol asi bez výhrad, konečne aj niečo rýchle. Zaujímavé bolo, že ten hlas v tej pomalej časti mi úplne pripomínal hlas Roberta Smitha z The Cure.

One Caress – to už poznám, dobré.

Higher Love – no ešte posledná skladba, tak snáď aspoň na záver konečne zaznie ešte nejaké to Halo 2. No nezaznelo… Zase pomalé a také divné bicie. Dnes takisto veľká láska, hlavne po koncerte.

Takže to bolo moje prvé stretnutie, veľmi rozpačité, ale ďalším a ďalším stretnutím sa to pomaly a aisto zmenilo na najväčšiu lásku. A po koncerte už definitívne vrátane Condemnation alebo Higher Love.


Tomasito

 24    7. február 2023 o 11:58

ten koncert v Prahe bol neopakovatelny - asi aj preto, ze bol moj prvy - ale vsetko okolo toho - pecka…

Walking in Secret Garden [#5]:
A pred koncertom som si lámal hlavu, že ako dokážu spojiť staršie piesne s novými, veď to je úplne iný zvuk. A zvládli to perfektne, nad rámec mojich očakávaní.


Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa