Singles 86-98 EPK (1998) - II

Pred vydaním druhej singlovej kompilácie boli vyspovedaní, separátne, všetci členovia Depeche Mode, vrátane Alana Wildera, pre potreby EPK, ktorá následne poslúžila ako promo materiál pre médiá.

Singel "People Are People" zosobňuje Váš prvý skutočný úspech v Spojených štátoch, kedy sa vyšplhal v rebríčkoch až na 13. pozíciu. Ako ste na tento úspech reagovali?
Andy: Amerika bola pre nás ale absolútne jedným veľkým šokom a prekvapením. Predtým sme tam uskutočnili dve malé turné. To druhé bolo doslova pohromou. Dave si dal odstrániť tetovanie zo zápästia a bol to jeden z tých prípadov, ktoré skončia zle, takže zvyšok turné strávil v bolestiach. Náš vokalista a frontman v bolestiach, samozrejme že sa to odrazilo aj v reakciách publika. A že to bola pohroma, to dokazoval aj fakt, že nám často vypovedali službu syntezátory. Odchádzali sme odtiaľ so slovami, "ne je šanca, že by bol v Amerika náš hudobný štýl niekedy akceptovaný." Rock tam bol tak zakorenený, že by ste tomu neverili. Takmer štyri roky sme sa smerom k Amerike ani nepozreli. Ale potom sme tam nečakane ohlásili turné, malé turné, ktoré sa však okamžite vypredalo. Mali sme k dispozícii ohromný hit, ktorý tam zaznamenal raketový nárast. Odvtedy to tam je vždy úžasné. Neviem Vám povedať prečo, nakoľko sme nikdy necielili na americké publikum.

Prečo myslíš, že v Amerike takí úspešní?
Andy: Viete, ono to má tak trochu aj súvis s históriou amerických alternatívnych rádii, ktoré zaznamenali masívny rozmach začiatkom 1980tych rokov. Bolo to vtedy niečo úplne nové, také niečo v našej domovskej krajine nikdy nebolo, no a oni do éteru púšťali hudbu, ktorá dovtedy v Amerike nikdy nezaznela a spustili jednu obrovskú hudobnú vlnu. A my sme sa stali akousi hlavnou kapelou tejto vlny, čo bolo fakt milé. Takže, v podstate sme zmenili tvár amerického rádia.

Alan: V čase albumu "Black Celebration" nastala akási nerovnováha medzi koncertným publikom a množstvom našich predaných nahrávok, teda, ak sa bavíme teraz o Amerike. Tá nerovnováha sa musela nakoniec nejako ustáliť. Na koncerty sa na nás chodilo pozerať ohromné množstvo ľudí, ale v rádiu ste nás vtedy počuli len zriedla. Ale to sa zakrátko zmenilo. Zrazu sa tam objavilo nové publikum, ktoré hľadalo niečo iné, než bolo dostupné v rádiách a tak kapely ako naša, a asi ďalšie dve britské kapely, možno The Cure a The Smiths, a podobne, vhupli do tohto publika a dokázali bez problémov vypredať 25 000-ové arény bez toho, aby sa vôbec objavili v rozhlasovom éteri. Nakoniec sa toho samozrejme rádiá chytili, ale s takýmto dobrým základom sa na tom dalo celkom slušne zarobiť.

Chémií vo vnútri Depeche Mode sa veľmi ťažko rozumie. Ako by si ju opísal?
Alan: Depeche Mode boli vždy neobvyklou kapelou, pokiaľ išlo o spoločné fungovanie. Jednotlivci, ktorí tvorili, či stále tvoria kapelu sú všetci veľmi rozdielni, a ako osobnosti dokonca veľmi neobvyklí. Prečo je práve táto skupina ľudí nejako prepojená a schopná vytvoriť niečo, čo funguje a už toľké roky, to je jednoducho otázka, na ktorú nie je možné odpovedať. Naše role sa len zriedkakedy prelínali, boli sme značne separovaní a myslím, že to fungovalo práve v náš prospech. Ja nie som skladateľ, na druhej strane Martin ním jednoznačne je, Martin sa zasa nie veľmi vyzná v produkcii a zvuku, v čom som ja doma, Dave je zasa spevák, ktorý sa nehrnie do písania. Takže, každý z nás mal svoju špecifickú úlohu, a myslím, že nám celkom šlo uvedomovanie si týchto skutočností, ako aj toho, že každý z nás je v tom svojom fachu viac, než dobrý, takže sme sa navzájom rešpektovali a nešliapali sme si po prstoch.

Myslíte, že sa Vaša hudba posúvala stále vpred aj v období "Some Great Reward"?
Martin: Nemyslím si, že by sme v tom období nejak veľmi mútili vodu. Pre mňa osobne došlo k najdrastickejšej zmene až s albumom "Black Celebration". Od toho momentu vnímam všetky naše ďalšie albumy ako navzájom prepojené. A takisto sa mi všetko, čo sme odvtedy vydali, skutočne páči. Ak by som mal v podobnom duchu uvažovať o nahrávkach spred roka 1986, tak by som možno vypichol zopár vecí, ktoré sa mi dnes už nepáčia. Ale odvtedy som na každú našu novú vec doslova hrdý. Pre mňa je šťastním, že sa všetky tie pochybovačné single objavili na kompilácií "Singles 81>85" a táto kompilácia už obsahuje len samé dobré veci, dúfam.

Andy: Ja osobne vnímam "Black Celebration" ako akúsi zbierku skladieb, ktorá spolu funguje úplne fantasticky. Každá z tých skladieb je absolútna klasika, no ani jedna z nich nie je komerčného charakteru. Sú to jednoducho milé skladby so skvelými textami. A myslím, že množstvo našich tradičných, veľkých fanúšikov ho radí k svojim obľúbeným albumom, bol to akýsi kopanec v tej dobe ... a aj náš imidž bol v tom období veľmi silný. Otváranie koncertov s titulnou skladbou "Black Celebration", to bol veľmi silný moment.

Bol album "Music For The Masses", vo vývoji Vašej kapely, ktorá zrazu zapĺňala štadiony, dôležitý?
Andy: V tomto prípade sme ako kapela trochu zábavne zariskovali. V období jeho vydania bol vnímaný trochu žartovne. A všetci to tak vnímali, okrem poslucháčov v Nemecku. Ten názov má pôvod v albume "Music For The Millions", ktorý si kúpil Martin. Ale nakoniec z toho bola skutočná hudba pre masy, keďže turné vyvrcholilo obrovským koncertom v Rose Bowl, čo bol dovtedy skutočný vrchol našej kariéry. Dovtedy sme na štadióne vystupovali iba zopár krát. A viete, ako je to so štadiónmi ... tam jednoducho stratíte kontakt s publikom. Ale na tom konkrétnom, spomenutom koncerte bolo s nami publikom po celý čas a bolo to niečo úžasné. A nebolo to niečo ohromné iba pre nás, bolo to niečo ohromné aj pre celú alternatívnu hudobnú scénu v Amerike.

Dave: Prišlo tam vtedy asi 70 000 ľudí a to bolo niečo, z čoho sme boli pekne nervózni, vlastne sme boli takí vždy, keď šlo o veľké koncerty. Po koncerte už to bolo aj tak jedno. V podstate sme ani dobre nehrali, odchádzal mi tam hlas, veľa vecí sa počas koncertu kazilo, nehľadiac na to, čo sme si mysleli, že by sme mali urobiť a čo sme považovali za dôležité. Nič z toho nakoniec dôležité nebolo. Išlo o samotnú udalosť a o to, čo sa tam vtedy odohrávalo. Ťažko sa to opisuje, to by ste tam museli byť, sledovať to, prípadne byť toho súčasťou. Ale myslím, že všetci, čo tam vtedy boli, to tak cítili a prežívali. Ja sám som tam vtedy začal trochu blbnúť, snažil som sa obsadil celé javisko, robiť si veci po svojom a hlavne stále pôsobiť ako veľký macho. V jeden moment som sa objavil na bočnom výbežku, stál tam, hľadel na ľudí a všetci mávali rukami. Zahľadel som sa do davu, a ono to možno vyznie gýčovo, ale zrazu to tam vyzeralo ako veľké kukuričné pole alebo niečo, čo sa kymáca. Ani som si neuvedomoval, že spievam, či niečo podobné, jednoducho sa to všetko dialo mimo mňa. A spomínam si, ako som potom odchádzal z pódia a hovoril si. "A je to. hotovo!" Nemyslel som si, že by sa to niekedy mohlo ešte zopakovať. Sedel som v zákulisí, bola tam so mnou moja manželka, Joanne, a spomínam si, že som sa tam rozplakal. Nevedel som prečo, bol som šťastný, smutný, všetko naraz. Bol to inak veľmi pekný moment. Sedeli sme tam, bol tam s nami aj náš syn, mal vtedy možno tri mesiace, bolo to batoľa, a už hral vo filme. Pôsobí tam ako mimozemštan, veľká hlava cez celú obrazovku. Celý ten koncert, to bola jedna veľká výnimočná udalosť a našťastie sa nám ju podarilo zachytiť na film. Ono to tam aj tak nevidieť, ale keď to pozerám ja, tak mi naskakuje husia koža, ale to iba preto, že som to zažil, že si to pamätám, na všetku tú eufóriu, na tú úzkosť, šťastie, smútok, koniec niečoho veľkého, na tú kombináciu všetkého. Bol to posledný koncert nášho turné. Dá sa povedať, že to bol jeden z najvýnimočnejší momentov možno za celých tých 20 rokov, čo sme spolu a bol to jeden z tých momentov, kedy nik nevie, čo sa stane. Ale bol to nádherný moment.

V tom období ste boli možno najväčšou alternatívnou kapelou na svete. Rozhodli ste sa natočiť dokument, alebo "rockument", ak sa Vám to slovo páči viac, z Vášho "101" turné. Prečo ste si vybrali práve DA Pennebakera?
Andy: Mali sme pocit, že ho máme osloviť, nikdy sme nepremýšľali v štýle ... resp. vlastne sme ani nevedeli, či ešte žije! - ale nikdy sme si nemysleli, že by súhlasil, no on sa na nás prišiel pozrieť. A musím Vám povedať, že to kamarátstvo, ktoré sme si spolu užívali v tej dobe, počas filmovania, patrí k ďalším výnimočným momentom našej kariéry. Bola to radosť, spolupracovať s ním. Nech je dnes kdekoľvek, podarilo sa mu to.

Ako sebaisto ste sa cítili počas nahrávania albumu "Violator"?
Andy: Vždy sme boli, ako kapela, veľkí pesimisti. Tipovali sme, že albumu sa nebude dobre dariť, umiestni sa na posledných priečkach v rebríčkoch, single sa nebudú hrať v rádiách, nikomu sa nebudú páčiť atď. ... skutočne sme boli vždy pesimisti. Mali sme k dispozícii jednu skladbu, napísal ju samozrejme Martin, nazval ju "Personal Jesus" a mi sme si ju zamilovali. Prišla nám skvelá, so skvelým zvukom. Tak sme ju nahrali, François Kevorkian ju s nami zmixoval v Miláne a to sa udialo ešte predtým, než bol samotný album dokončený. Vydali sme ju na singly pol roka pred vydaním albumu. A samozrejme sme si mysleli, "Ten singel sa určite nebude nikde hrať." No a samozrejme, že nakoniec skončil ako najpredávanejší 12" singel v histórii Warner Bros, v Spojených štátoch sa v rebríčku držal celých šesť mesiacov, kým ho nevystriedala "Enjoy The Silence". Na druhej strane to však bol veľký risk, ktorý sme sa rozhodli podstúpiť.

Martin: Komerčným úspechom sme si neboli vôbec istí. Keď ste do niečoho až príliš ponorený, tak stratíte pozornosť ... mysleli sme si, že v Spojených štátoch bude singel zápasiť s hranosťou v rádiách a podobne. Opäť sa ukázalo, že sme sa totálne mýlili.

Alan: Skladbu "Personal Jesus" sme nahrali s Floodom a vydali pol roka pred vydaním albumu. A úplne náhodou sa ukázalo, že tento čas bol úplne skvelý na vybudovanie hranosti v rádiách a postup v TOP40 amerických singlov. Ku koncu albumových prác sme vydali "Enjoy The Silence" a myslím, že si nebudem vymýšľať, keď poviem, že to bol najväčší komerčný úspech Depeche Mode, aký kedy dosiahli a vydali sme ju v úplne najsprávnejšom čase. A spolu s následným turné si Depeche Mode získali omnoho väčšie publikum.

Z albumu sa predalo 6 miliónov kópii. S akými pocitmi ste nahrávali nasledovný album, "Songs Of Faith And Devotion"?
Martin: Čo si spomínam, bol som niekde na dovolenke, keď mi bol doručený fax, že sme s albumom "Songs Of Faith And Devotion" dosiahli prvú priečku v rebríčku a nie som si istý, ale tuším tam bolo uvedené, že až v trinástich krajinách, hneď v prvý týždeň vydania, a to bol skutočne úžasný pocit. Práve sme sa vrátili na scénu po dlhšej pauze a vtedy ste si nie istý, či sa veci vydaria. Dokonca nahrávanie sprevádzali menšie problémy, ale myslím, že boli ľahko zvládateľné a nie mimo kontrolu. Taký druh problémov sa objavil až neskôr, počas nasledovného turné.

Andy: Skôr sa tam začal prejavovať akýsi tlak ... prvé príznaky ... počas celého nahrávania boli cítiť prvé príznaky neskoršieho rozpadu. Dave mal v tom období už našliapnuté veľmi zlým smerom, začal prepadávať tažkým depresiám. Nahrávali sme vtedy v Madride, kúsok za mestom, v jednej vile. Šlo to veľmi pomaly a tam to už bolo všetko prakticky viditeľné. A tam došlo aj k súhlasu s jeden a pol ročným turné, ktoré sa začalo krátko po vydaní samotného albumu ... to boli asi najhoršie dva roky našich životov.

So singlom "I Feel You" ste sa hudobne vychýlili, keďže ste do Vašej hudby priniesli viac rockových prvkov. Bola to z Vašej strany kalkulácia alebo jednoducho šlo o hudobný vývoj?
Dave: Nie, bolo to kalkulované. Pred nahrávaním albumu "Songs Of Faith And Devotion" sme si jeden od druhého doprali dlhšiu pauzu. Chceli sme zmeniť predstavu o tom, kto boli Depeche Mode. Martin prišiel s balíkom skladieb, ktoré smerovali viac k rockovejšej stránke, mnohé boli postavené na bluese, či dokonca rock´n´rolle. "I Feel You" má v sebe klasické bluesové, rock´n´rollové riffy. Žil som vtedy v Los Angeles a počúval určitý druh kapiel ... teda, nie, že by som ich počúval pravidelne, ale navštívil som zopár ich koncertov, a v tom čase hrávala v meste kapela Jane´s Addiction. Počas ich koncertu som zažil tú neuveriteľnú energiu, ktoré šla z pódia, ktorá vládla medzi členmi kapely, bolo tam jednoducho niečo, pri čom som si pomyslel, "Teda, také niečo som nezažil od čias The Clash!" Bolo to niečo vzrušujúce a chcel som so sebou niečo z toho priniesť na nahrávanie, niečo, čo by som mohol tiež cítiť. Chcel som, aby sme trochu pritvrdili a to sa aj stalo.

Alan: Album "Songs Of Faith And Devotion" sme jednoznačne chceli postaviť viac na živom hraní. Počas prvých dvoch sedení, každé z nich zabralo päť týždňov, sme však nenahrali takmer nič, pretože sme sa po celý čas pokúšali o spoločné hranie, čo bolo pre nás nesmierne ťažké, keďže nám takéto niečo bolo úplne cudzie.

Takže ste ten album chceli mať viac živý?
Alan: Áno, taká bola úvodná predstava. Chceli sme skúsiť niečo, čo nám bolo v základe cudzie, čiže ísť do štúdia a jednoducho spoločne hrať. Ono to vyznie zvláštne, ale naozaj to bolo pre nás niečo absolútne neznáme. Zvykli sme predtým všetko programovať.

Čo Vás vlastne viedlo k rozhodnutiu nahradiť dlho používané syntezátory gitarou, na albume "Songs Of Faith And Devotion"?
Andy: Myslím, že toto možno pripísať na účet Floodovi. Keď sme s ním vôbec začali spolupracovať, držali sme sa tých "zlatých pravidiel", v rámci ktorých sme gitaru používať nemohli. A ak už použiť gitaru, tak pretransformovanú do zvuku syntezátora, či podobne. A tak náš chudák Martin hral vždy na syntezátore, hoci je to v skutočnosti gitarista. Veď všetky svoje skladby skladá na gitare. A a potom Flood vyhlásil, "Zabudnite na tie pravidlá. Tu máte sladbu, naložte s ňou čo najlepšie a ak si to pýta blues, rock, gitaru, či čokoľvek, tak jej to dajte!"

Dave: Flood je veľmi skúsený producent, ktorý pracoval s mnohými kapelami, vrátane Nicka Cavea a U2. A áno, treba povedať, že nás riadne postrčil. Veľmi úzko spolupracoval s Alanom a ku koncu prác na albume práve oni dvaja sedeli celé dni za mixpultom, tvrdo na skladbách pracovali, zatiaľ čo my ostatní sme sa poflakovali a robili všetky tie veci typické pre rockové hviezdy.

Martin: Je to rozhodne náš najtvrdší album a myslím, že nás všetkých tu a tam napadne, "možno sme tu pochybili", ale myslím, že celkovo to bola dobrá zábava to rozvinúť a nahrať to. V niektorých ohľadoch sme sa možno zmenili na kapelu, proti ktorej sme sa kedysi vzbúrili práve presedlaním na syntezátory. Na druhej strane ešte vždy obsahuje naša produkcia značnú elektronickú časť, takže ani v prípade tohto albumu to nebolo až také jednoznačné.

Ako sa vlastne vyvíjal zvuk Depeche Mode?
Alan: Za tie roky sa zvuk Depeche Mode možno pozvoľna posúval k temnej oblasti, hoci tie skladby mali už v samotných základoch niečo temné. Ja osobne považujem túto stránku za omnoho zaujímavejšiu a vždy som hudbu týmto smerom posúval. A myslím, že práve na posledných dvoch albumoch, na ktorých som sa spolupodieľal, sa táto temná a hlboká hudobná stránka prejavila najviac, dokonca si myslím, že na albume "Songs Of Faith And Devotion" úplne. Je tam zastúpená tým veľmi veľmi vrstveným a komplexným zvukom, ktorý pravdepodobne odráža zúčastnené osobnosti v procese jeho vzniku, úplne rovnakým spôsobom, ako to bolo v ranných časoch Depeche Mode, kedy bol zvuk kapely veľmi jednoduchý a minimalistický. Dalo by sa povedať, že existuje priama korelácia medzi zvukom kapely a charakterom osobností, ktoré tvoria jej hudbu.

Svetové turné k albumu SOFAD trvalo takmer rok a pol. Ako Vás ovplyvnilo?
Andy: Pokiaľ ide o mňa, bol som ... ono to vyznie trochu morbídne, ale verte mi, že som v poriadku, ale ja som bol v depresií už pre jeho samotným začiatkom, takže sa to turné od začiatku pre mňa nevyvíjalo práve najlepšie, po celý čas to bol boj, ale nejako som to dokázal vydržať až po poslednú etapu amerického turné, kedy som to zabalil a šiel domov.

Naozaj to zašlo až tak ďaleko, že ste obývali samostatné poschodia hotelov, každý z Vás sa vozil vo svojom aute, každý z Vás mal vlastného asistenta a podobne?
Martin: Takmer. Dave fungoval jednoznačne vo vlastnom svete. To isté by sa dalo povedať o Alanovi. Ale my s Andym sa poznáme už zo školy, veľmi dobre jeden druhého poznáme už od 11-tich, takže sme sa vždy viezli v spoločnom aute a takmer vždy sme bývali na tom istom poschodí hotela.

Alan: Pre mňa osobne, akonáhle sme vyrazili na cesty, tak sa ten proces opakovania koncertu takmer každý večer zautomatizoval - nenazval by som to únavným, ale skôr automatickým. Nemali sme extra veľký priestor, povedzme, na improvizáciu. Do určitej miery áno, ale ak máte dočinenia s veľkou koncertnou produkciou, tak tie normálne veci musíte trochu skorigovať, pretože máte sveteľnú šou a podobné veci, ktorým sa musíte prispôsobiť. Okrem toho sme mali vo zvyku používať záležné pásky, sekvencery a množstvo predpripravených vecí pre verzie skladieb, ktoré tak mohli fungovať v živom podaní, za použitia všetkých tých zvukov a technológii, s ktorými sme pracovali v štúdiu. Čiže tomu predchádzalo ohromné množstvo prípravy a tak veľa voľného priestoru nezostalo.

Nepôsobilo to depresívne, že sa to všetko tak zhoršilo?
Martin: Myslím, že v tom období to bolo naozaj trochu depresívne, pretože, kedykoľvek predtým, keď sme niekam išli, vždy sme išli spoločne. Boli sme gang, vždy sme chodili von spolu, ako aj na vystúpenia v TV, vždy sme si užívali skvelú zábavu, vždy sme po koncerte niekam spolu zašli. A niekedy v období albumu "Songs Of Faith And Devotion" sa to zrazu zmenilo, už sa tak viac nedialo. Dave bol vtedy pravdepodobne úplne mimo, venoval sa svojim veciam, niekam si spoločne vyraziť, to ho v tej dobe vôbec nezaujímalo. Ale u Alana sa vtedy naplno prejavili príznaky toho, že je skutočný samotár, bolo to úplne zjavné a mal som pocit, že s nami už akosi vôbec nechce byť.

Stratil si vtedy motiváciu?
Martin: Je zrejmé, že som si vtedy prechádzal obdobím, kedy som sa sám seba pýtal, "Čo to vlastne robím? Aký to má všetko zmysel? Toto všetko malo byť predsa o zábave, no zdá sa, že sa už nik nebaví ..." Ale zasa, sú obdobia, kedy je to zasa skutočne radostné. Stále som kamarátil s Andym, ostatnými sme sa ani veľmi nehádali, len sme tu a tam komunikovali. No potom som sa na to všetko musel pozrieť s riadnym odstupom, skutočne. Ja milujem komponovanie, rád si niekam vyrazím ... a byť schopný hrať naživo hudbu pre fanúšikov, to je niečo, čo by ste si mali naozaj vychutnávať a nehľadať v tom nočnú moru.

... >> 3. časť