Singles 86-98 EPK (1998) - I.

Pred vydaním druhej singlovej kompilácie boli vyspovedaní, separátne, všetci členovia Depeche Mode, vrátane Alana Wildera, pre potreby EPK, ktorá následne poslúžila ako promo materiál pre médiá.

Kompilácia "The Singles 86>98" mapuje viac ako dekádu vášho pôsobenia. Prečo myslíte, že nastal správny čas na jej vydanie?
Dave Gahan: No, popravde, premýšľali sme o jej vydaní už nejaký čas. Skôr išlo o to, že po vydaní albumu "Ultra" sme sa rozhodli nekoncertovať, čo bola podľa mňa dobré rozhodnutie. Prakticky sme nekoncertovali 5 rokov, takže ponuka singlovej kompilácie sa javí ako dobrá vec a k tomu sme chceli nahrať niekoľko nových skladieb. Toto tak kladie väčší dôraz na skutočnosť, že aktuálne vyrážame na turné a môžeme tak do toho vložiť omnoho viac energie. Skladby, ktoré budeme prezentovať budú hlavne z poslednej dekády, no nebudú chýbať ani tie staršie.

Andy Fletcher: Vnímame to ako veľký úspech. A "best of" album vydávame práve v období, kedy sme populárnejší ako nikdy predtým. Táto kompilácia mapuje to najlepšie z našej doterajšej kariéry.

Skladby kompilácie mapujú obdobie 12 rokov. Fungujú, napriek časovému rozdielu, na albume spolu, ako celok?
Alan Wilder: No, ak počúvate album a skladby v chronologickom poradí, tak si isto všimnete zvukovú kontinuitu, a to aj napriek faktu, že počas tých rokov sa ten zvuk menil. Aj tak si však myslím, že tam zachytíte niečo, čo tie skladby spája - spolu so samozrejmosťou, že sú to Martinove piesne. Pri každom ďalšom albume sme sa zámerne pokúšali odlíšiť daný album od toho predošlého. Boli sme rozhodnutí sa neopakovať, takže sme vedome pokračovali v zmene nášho prístupu k hudbe. No aj napriek týmto zmenám, ako aj ľuďom zapojených do jednotlivých projektov, je tam niečo, čo je okamžite rozpoznateľné ako Depeche Mode.

K albumu "Ultra" ste turné nezorganizovali. Bol to dobrý nápad?
Martin Gore: Podľa mňa áno. Nemyslím si, že by pre kohokoľvek z nás bolo vhodné vyraziť na turné po poslednom albume, pretože sme v štúdiu strávili takmer 15 mesiacov a ak by sme po tak dlhom čase ešte vyrazili na mamutie turné, tak by tým naše životy utrpeli. Takže, ten správny čas vyraziť na cesty nastal práve teraz, nakoľko sme v štúdiu už neboli pekne dlho. Teda až na tých 6 - 8 týždňov, počas ktorých sme dokončili nové skladby, no aj tak sa stále cítime odpočinutí. Je teda omnoho jednoduchšie sa s tým teraz popasovať, než po dlhom nahrávaní okamžite vyraziť na pódia.

Akým smerom sa kapela uberá v skladbe "Only When I Lose Myself"?
Martin: Ide o baladu v pomalšom tempe, ktoré sa zložitejšie vydávajú v podobe singla. Obyčajne sa na singel vyberajú rýchlepšie záležitosti, keďže majú tendenciu lepšie zapôsobiť. Myslím si však, že skladba má dobrú atmosféru, má v sebe niečo obsedantné.

Dave: Podľa mňa ide o pokračovanie toho, čo sme robili s albumom "Ultra", len sme tomu pridali ešte viac duchovna. Počas nahrávania albumu "Ultra" som pri svojom speve nadobudol väčšiu istotu, doslova som nadobudol pocit, že vytváram niečo, čo vychádza zo mňa, nie z niekoho iného. Sám sebe som staval výzvy v štýle, toto a tamto chcem naspievať lepšie. Chcel som cítiť, že sa v niečom zlepšujem, pretože som mal dlho pocit, že sa tak nedeje. Trochu som sa v tom všetkom strácal, no dnes som vďačný za tú príležitosť v podobe albumu "Ultra". Zmenil som sa, hudobne, akoby som produkoval niečo, čo má skutočne pridanú hodnotu a je skutočne súčasťou zvuku Depeche Mode. V "Only When I Lose Myself" som akoby našiel miesto, kde sa vnútorne cítim veľmi dobre. Síce stále musím premýšľať o Martinových textoch, ale viac v zmysle ako ich vidím a vnímam ja sám. Myslím, že sa takto navzájom ovplyvňujeme. A hoci sme si toho nie priamo vedomí, myslím, že si navzájom nadhadzujeme na smeč a to je zároveň dôvod, prečo Depeche Mode stále fungujú.

Boli ste si v ranných časoch Vašej kariéry vedomí, koľko slobody Vám poskytovali Daniel Miller a Mute?
Martin: Stále tvrdím, že sme mali neuveriteľné šťastie. Akýsi druh inštinktu a tušenia nás prinútil zvoliť si Mute a ísť s Danielom, ktorý vyžaruje dobrú auru a my mu dôverujeme. Nakoniec to celé dopadlo veľmi dobre, hoci pôvodne išlo o dohodu na jeden jediný singel. Vyšlo to a nám sa Daniel veľmi pozdával. Tá sloboda, ktorú nám poskytuje, je neuveriteľná, nikdy nás nahrávacia spoločnosť k ničomu nenútila.

Andy: Je to veľmi dôležitá vec, to, že sme s Mute Records, nakoľko sa takpovediac postarali, aby sa naša kariéra vyvíjala pekným a pomalým spôsobom a nebolo to všetko už v samotných počiatkoch príliš prehnané. Je veľmi málo kapiel, ktorým bolo umožnené sa vyvíjať pomalým a istým spôsobom.

Vašim prvým singlom bola skladba "Dreaming Of Me". Bola to v tom čase akási hranica Vašich ambícii?
Andy: No, my sme si v podstate nikdy nemysleli, že sa nám podarí vôbec vydať singel, takže to samozrejme sprevádzalo veľké nadšenie. Keď sa dostal do rebríčkov, na pozície aspoň 40, či vyššie, keď sme prvé single priniesli domov, zahrali ich na lokálnej diskotéke, či v pube ... to všetko sú jednoducho úžasné spomienky. Tým nechcem povedať, že dnes nezažívame vzrušujúce a skvelé časy, ale vtedy bolo všetko nové. Keď je niečo nové, tak je to vždy najlepšie, nie? Sú to tie najlepšie časy.

Keď sa dnes obzriete za singlami ako "New Life", či "Just Can´t Get Enough", je to len príjemná nostalgia alebo Vás aj trochu skrúti?
Andy: Jasné, že aj to, aj to. Hlavne, keď sa človek pozrie na tie videoklipy, ale nakoniec, boli sme vtedy ešte stále decká, mali sme 18, 19. Ja viem, že to vyznie ako klišé, ale v podstate sme museli dospieť na verejnosti. Ale zvládli sme to.

Bol Vince Clarke kreatívnou silou albumu "Speak & Spell"?
Martin: Jednoznačne, bol vlastne motorom kapely od samého začiatku. Zasa si nemyslím, že sme po jeho odchode nejako veľmi riešili, čo bude ďalej, ale bol strojca, bol tým, kto bol skutočne kapele oddaný, chcel niečo dosiahnúť. On bol ten, kto schytil demo pásku a obchádzal s ňou všetky nahrávacie spoločnosti. Mne to prišlo trochu prehnané, nakoniec, ja som nebol autorom tých skladieb, takže som nebol s nimi ani stotožnený. Ale chápal som, prečo Vince ... bol to Vinceho výtvor, takže je pochopiteľné, že bol hnacou silou toho všetkého.

Keď po vydaní debutu Vince odišiel, obávali ste sa toho, čo bude ďalej?
Martin: Myslím, že sme mali šťastie práve v tom, že sme boli mladí a naivní, príliš sme sa nezaoberali dôsledkom jeho odchodu. Jednoducho sme si zarezervovali štúdio a nahrali ďalší singel. Dokonca si nemyslím, že by sme uvažovali o jeho prípadnom neúspechu. Ono sa to zdalo tak, že sme jeho odchodu ani nevenovali príliš veľkú pozornosť. Myslím, že keby sa nám to stalo o 5 rokov neskôr, upadli by sme do chaosu, pretože by sme už premýšľali až príliš.

Vaším druhým albumom bol album "A Broken Frame". Mali ste, v spojitosti s prvými hitovými singlami, pocit, že sa z Vás stávajú popové hviezdy?
Martin: Ale áno, myslím, že s vydaním "Meaning Of Love" sme dosiahli asi vrchol arogancie. Pamätám si, ako sme pred odletom do Spojených štátov zavolali Danielovi, aby sme zistili, ako sa singlu darí a myslím, teda nespomeniem si úplne presne, že bol na 12. mieste, či tak nejak, a očakávali sme, že keď sa o týždeň vrátime domov, tak Danielovi zavoláme opäť a on nám oznámi, že sa vyšplhal na druhé miesto, či podobne. A tak sa aj stalo, zavolali sme a zistli, že sa prepadol na 18.miesto. Pomysleli sme si, "to nie je možné!" Myslím, že vtedy sa začali trochu upadať do tej "popstar" polohy. Vrátilo nás to však na zem.

Andy: Hoci Top Of The Pops a podobné záležitosti boli fantastické, tak, keď sa vrátime k nášmu vzťahu s Mute Records, tak oni nám nikdy nedovolili podľahnúť nejakej mega sláve. Na Top Of The Pops sme stále jazdili vlakom a metrom a robili všetky tie normálne veci. Mute nás jednoducho držali tak trochu na uzde. A takisto druhý album bol tak trochu ... nedarilo sa mu tak dobre ako debutovému albumu, dokonca sa nám množstvo ľudí snažilo naznačiť, že sme skončili. Vince od nás odišiel a podarilo sa mu dosiahnúť ohromný úspech s Yazoo, tie veci, ktoré robil, boli brilantné. Takže, ľudia nám vraveli, že nestojíme za nič. Ale opäť, dalo nám to ... bolo tu množstvo vecí, ktoré už mali niečo podobné s tretím albumom, napr. samplery si začali raziť svoju cestu a to bolo niečo veľké, bol to pre nás kreatívny posun. K tomu si Martin dokázal sadnúť a napísať skladby pre celý album, takže množstvo vecí sa začalo prikláňať na našu stranu. Možno preto považujeme album "Construction Time Again" za náš skutočne prvý album.

Bol album "Construction Time Again" teda kľúčový vo vývoji Depeche Mode?
Andy: Nemyslím si, že to bolo "niečo veľké", ale dá sa to považovať za začiatok. V tej línii boli aj väčšie veci. Bol to však začiatok, a bol to dobrý začiatok. Začali sme sa cítiť lepšie a istejšie. Album sme sa vybrali mixovať do Berlína. To bolo pre nás niečo nové, vidieť také mesto a vnímať tú skvelú atmosféru. Začali sme si uvedomovať, že Európa je presne to miesto, kde sme chceli byť. Nestačí byť populárny v Británii, tam vonku bol ďalší "svet". A tak sme strávili ďalších 12 rokov, budovali sme popularitu všade, kde to šlo. Úprimne, také niečo Vás uspokojí omnoho viac.

Martin: Myslím, že v tom období nastal akýsi inštrumentálny vývoj, prišli samplery, ktoré sa začali črtať už pri našich prvých dvoch albumoch, ktoré boli inak postavené čisto na syntezátoroch. K tomu všetkému sme už boli trochu starší, rozumnejší a myslím, že vďaka tomu, že som sám písal, tak to bolo pre mňa zaujímavejšíe a hlbšie. Nakoniec, plytšie ako s obalom prvého albumu, sa už ani ísť nedalo :)

Ako vlastne samplery ovplyvnili Vašu hudbu?
Martin: Keď sme začali samplovať, tak to bol taký zázračný nástroj. Chodili sme po vonku a samplovali úplne všetko, takže to bola skvelá zábava. Chodili sme k železnici s magnetofónom a nahrávali všetky tie zvuky, Tie sme potom dali do samplera a získať z neho niečo nové. Bolo to skutočne vzrušujúce obdobie.

Andy: Držali sme sa teórie, že každý zvuk musí byť iný a žiaden zvuk nemôže byť použitý dvakrát. Takže, sampling, to bolo pre nás niečo skvelé, nakoľko z analógových syntezátorov sme získali už všetky možné zvuky, takže sampling nám priniesol opäť niečo nové. Síce to vyznievalo trochu umelecky, ale bolo to vzrušujúce, chodiť po uliciach, všetko nahrávať a spracovávať. Gareth Jones, náš vtedajší inžinier, sa nás často pýtal, "a čo mám urobiť s týmto?" a následne nahrával všetko, čo mal v dosahu. Boli to naozaj úžasné dni, pristupovali sme k tomu ako k hudbe, no v skutočnosti to hudba nebola - samplery sa síce používali aj predtým, ale nikdy nie takým spôsobom. Skutočne úžasné obdobie.

Uvedomovali ste si pri používaní samplerov, že sa z Vás vlastne stávajú priekopníci nového spôsobu nahrávania?
Andy: V tom čase nie, ale o pár rokov neskôr, keď sme sa objavili v Detroite a obklopila nás masa deciek čiernej pleti. V takej chvíli si uvedomíte, že ste niečo asi urobili správne a množstvo ľudí ste značným spôsobom ovplyvnili.

Alan: To obdobie medzi Depeche Mode a tanečnou kultúrou, či technom, sa mi nejak vždy strácalo, nikdy som tomu riadne nerozumel. Ľudia to komentovali ako, "vy si neuvedomujete, aký veľký vplyv máte?" A ja som takým názorom nikdy veľmi nerozumel. Hlavne preto, že pre nás, teda, samozrejme hlavne pre mňa, nebola technológia tá dôležitejšia, pokiaľ šlo o kapelu. Bolo to len niečo, čo sme využili, niečo, čím sme produkciu vylepšili. To, čo bolo doležitejšie, boli samotné skladby, a stále sú, aspoň ja to tak vnímam. K technológiam sme boli otvorení a jednoducho sme chceli využiť množstvo rôznych zvukov, elektroniky a podobne. A tak sa aj stalo, vyšperkovali sme tie nahrávky postavené na obyčajných piesňach, ale zrazu sme boli uvádzaní ako tí, čo veľkou mierou ovplyvnili techno a tanečnú hudbu, no popravde, toto nám bolo skutočne cudzie. A skutočne dodnes tomu prepojeniu nerozumiem. Skôr by som povedal, že tanečná hudba má viac spoločného s predchodcami elektronickej hudby, napr. Kraftwerk, Tangerine Dreams, DAF a všetky tie elektronické kapely, ktoré sa na konci 1970-tych objavili v Nemecku.

A vnímate Vašu kapelu ako súčasť elektronickej hudobnej línie, či vlny?
Alan: Ále áno, tu treba uviesť, že Depeche Mode sa zrodili možno z kombinície spomenutých elektronických kapiel z konca 1970-tych rokov a punkového étosu z toho istého obdobia, čím vznikol akýsi hybrid anti-rockovej popovej piesne postavenej na elektronickom základe.

Tak uvedomovali ste si, že ste prikopníkmi nového spôsobu nahrávania?
Alan: Takto. Ja si skôr myslím, že náš prístup k technológiám bol asi taký, že sme sa vždy snažili byť maximálne otvorení novým veciam. V začiatkom nás často obviňovali, že sme boli elitárski, nepoužívali gitary, mali doslova anti-rockový postoj, no skôr si myslím, že sme si veľmi rýchle uvedomili, čo všetko môžeme do našej produkcie zahrnúť. Chceli sme veci posunúť ešte ďalej, snažili sme sa byť originálnejší, než všetci ostatní, takže sme nové technológie len a len uvítali. Postupom času sa však tá stránka živého hrania do našej produkcie vkrádala čoraz viac, nebránili sme sa jej, no aj na neskorších albumoch, napr. "Songs Of Faith And Devotion", kde už bolo veľmi cítiť originálne živé hranie, aj tam sme stále aplikovali technológie, aby sme sa vedome pokúšali zbaviť pocitu štandardnej kapely s troma, či štyrmi hrajúcimi hudobníkmi. Vďaka technológiám sme z toho vytvorili opäť niečo iné a posunuli sa ďalej.

... >> 2. časť