S Depeche Mode na turné – 1993

Zlovestná povesť Depeche Mode sa prehnala Madridom ako búrka. Tento víkend mieria ich "Piesne vernosti a oddanosti" do londýnskeho Crystal Palace. No chceli by ste speváka Davida Gahana za svojho "Osobného Ježiša"? Slovami Laury Lee Daviesovej, "On je ďalší dobrý spasiteľ, za ktorým ma musíte zaviesť."

Madrid je horúce a nepoddajné mesto, fyzicky, duchovne a historicky. Ku skupinám ako Depeche Mode padne ako uliate a ich album "Songs Of Faith And Devotion", rovnako ako posledné videoklipy, akoby boli vyňaté z románu "Meno ruže". A hoci ortuť teplomera sa vyšplhala vysoko nad 30 stupňov Celzia, v ten temný večer sa rozhodlo 16 000 ľudí zhliadnuť poslednú španielsku šou skupiny.

Pódium je zahalené obrovskou sivou oponou siahajúcou od najvyššej časti pódia až po samú zem. Z popového obrazu Depeche Mode, ala "Top Of The Pops" v roku 1981, už nezostalo absolútne nič. Anton Corbijn - človek, ktorý sa postaral o novú tvár U2 - je strojcom nového typického live imidžu Depeche Mode, ktorý sa pohybuje niekde medzi rock´n´rollovou pýchou a sexy pódiovou šou Princa. Správa, že Symbolic One (Prince) hrá v Londýne v ten istý večer Depeche Mode vôbec nevyviedla z rovnováhy. V skupine totiž vládne neoblomná istota, že v nedeľu ráno budú dominovať vo všetkých recenziách známych londýnskych denníkov.

Depeche Mode sa veľmi dlho zbavovali popíkového imidžu. Definitívna zmena nastala až v roku 1990 vydaním albumu "Violator" a jarné vydanie albumu "Songs Of Faith And Devotion" urobilo definitívnu bodku za ich "renováciou". Ešte stále používajú množstvo počítačov, tak ako to máte radi, no zjem starý vinyl a zomriem, ak nerozpoznáte, že ich mystická posadnutosť sexom, náboženstvom a duchovným otroctvom je pre nich viac než len priemerné rockové sústo.

Depeche Mode nahrávali svoj posledný album v Madride, a ako sami hovoria, toto mesto vie, čo je to riadna párty. Možno aj práve preto ich rocková púť, ktorá zahŕňa 75 zastávok, dorazila do tejto metropole už 24 hodín pred plánovaným koncertom a na druhý deň si dopriali deň voľna. Na hoteli sa niektorí zo skupiny doslova trasú nedočkavosťou na klubovú oslavu, ktorú občas zorganizujú po večernom koncerte. Aj v Madride sa taká konala, v mramorom dekorovanom foajé, kam trpezliví recepční vpustili len zopár oddaných fanúšikov (všetko dievčatá), ktorí dúfali, že sa im podarí aspoň zhliadnuť niekoho "výnimočného". No nič nie je tak náročné, ako plány na chystanú after-show párty po koncerte v Londýne, ktorá sa pripravuje v špeciálnom terasovom bare. Andrew Fletcher má hlavu v smútku, samotný koncert je nič oproti tomu, čo musí zvládnuť, zoznam pozvaných hostí totiž obsahuje viac ako 500 mien.

Alan Wilder, hudobne najnadanejší člen skupiny a kľúčový hráč v štúdiu, sa zobudil v rozumnom čase a doprial si šálku čaju. Je mierne znepokojený, pretože koncert bude na otvorenom priestranstve a pripravené vizuálne efekty vyznejú lepšie v prítmí. Alan sa pripojil ku skupine po odchode ich pôvodného textára Vince Clarka (teraz člen Erasure). V tej dobe to nejaký čas vyzeralo, že by sa skupina mohla rozpadnúť. No Martin Gore, najtichší člen skupiny, sa chopil Clarkovho postu a začal s písaním skladieb, ktoré sa postupne stali viac významnejšie a zložitejšie. No trvalo celých desať rokov, kým sa nová zostava napevno etablovala na scéne. "Je ťažké definovať, v čom spočíva hudba Depeche Mode, omnoho ľahšie je posúdiť individuálne časti, z ktorých pozostáva," vysvetľuje Wilder typicky svojsky. "Martin je výnimočný skladateľ. Moja silná stránka tkvie zasa v produkcií. Na turné nesie zasa bremeno našej práce na svojich pleciach Dave. Fletch zasa otvorene priznáva, že v štúdiu nerobí takmer nič, skutočne, ale stále má svojské názory a schopnosť všetky naše nápady zhrnúť do konečného výsledku." Fletch sa totiž omnoho viac angažuje v administratívnych záležitostiach skupiny.

Ide o zvláštny druh prístupu, ktorý viacmenej súvisí so zmyslom pre humor Depeche Mode, keďže bez problémov nechajú bežať pásky diktafónov aj počas ich barových "vystúpení". Cíti Wilder potrebu identity skupiny? "Nie, ani nie." Prižmúri oči, s ústami vystrúha zvláštnu grimasu a následne vybuchne smiechom. "Keďže sme momentálne na turné, tak si každý väčšinou vždy ide po svojom. Vzájomnosť momentálne veľmi potrebná nie je, teda okrem mítingov, kedy sa musíme dohodnúť, ako ďalej. A ani to nie je veľmi kreatívny proces." Poznajú tajomstvo Basildonského puta, nik sa nad nikým nevyvyšuje, no toto turné je iné ako všetky predošlé, ide viac o duchovnú skúsenosť, ako o tradičnú záležitosť pozostávajúce z doslovnej "prehliadky" hitov.

Miesto koncertu je až príliš krásne na pravidelné býčie zápasy, ktoré sa tu konajú. Predskokani, skupina Marxman, vystúpia na pódium ešte za denného svetla. Ich politický rap-dance bol prijatý vlažne, hoci si u publika získali uznanie za hlášky typu "nezbíjajte býky". Zo skladieb o týraní žien, Severnom Írsku a špeciálny antiinvazívny kúsok s refrénom "Fuck Columbus!", by sa určite nebohý generál Franco obracal v hrobe, teda, ak by mali na to primeraný vek, kedy by vôbec vedeli, kto to bol. Na vcelku uvoľnené publikum, ktoré sa topilo vo vlastnom pote z horúčavy a dusilo sa v dyme prepašovaných jointov, zapôsobili relatívne dobre, hoci jedného z dvojice lídrov skupiny musel ošetriť v zákulisí tím ošetrovateľov, nakoľko mu nejaký dobrák hodil do tváre mincu a vyzeral veľmi nešťastne.

Keď Depeche Mode konečne vystúpili na pódium v meste, kam ľudia chodia do klubov cestou do práce, vládla už dávno tma. V aréne sa zapálili zapalovače, sviece a chvíľu to pôsobilo, akoby sa otvorila brána do býčieho neba. Nik z prítomných zrazu necíti únavu a pokrik "Olé, Olé, Olé, Olé" je stále hlasitejší.
Počas celej prvej skladby postáva skupina za veľkým závesom a vidno len ich obrovské siluety, no ich známe tvary postačujú na to, aby publikum okamžite povstalo a zotrvalo tak ďalšie dve hodiny.

Koncert je naozaj pôsobivý. Brilantný set je zostavený väčšinou z dvoch posledných, rockovejších, albumov a z hŕstky starostlivo vybratých starších obľúbených hitov, sprevádzaný nápaditými, miestami nehanebnými, niekedy dojemnými, inokedy zarážajúcimi umeleckými obrazmi Antona Corbijna, ktoré spolu s absolútnou vernosťou publika ešte viac povzbudzujú speváka Davida Gahana v jeho predstieranej "božej" úlohe, kedy sa jeho nálada mení každou zmenou reakcie publika, každým potleskom, či povzbudením. Ku koncu šou opustí Alan Wilder svoje klávesy, zasadne za bicie a príležitostná hra na gitare Martina Goreho sa zmení na absolútne rockové šialenstvo. Karikatúrne rockové pózy skupiny premietané na obrazovkách vôbec neškodia nadšeniu obecenstva.

Zákulisná pokoncertná párty bola pripravená pri múroch obklopujúcich arénu. Keď sa Alan, Fletch a Martin pripojili k svojmu tímu, manažmentu a hŕstke šťastlivcov z radov fanúšikov, vyzerali úplne čerství, ako to ani nebola pravda, že ešte pre desiatimi minútami hrali na pódiu. Staré chýry o zákulisných šialenstvách, ako šňupanie kokaínu z plochých brúšok krásnych mladých žien boli nepravdivé v momente, ako sa chalani rozhodli zahrať si zápas v stolnom futbale. Vždy vyhrajú, vďaka Martinovej pravačke. David však zostal odpočívať vo svojej miestnosti. Až neskôr sme dostali šancu na rozhovor.

"Nikde na svete nemáme také publikum, ako v Európe," povie David chrapľavým hlasom, hľadajúc pepermintové žuvačky. "V Amerike to už bude riadna psychická záťaž! Ale verím tomu, že ešte len potom to bude riadna zábava." Gahanova energia ešte stále dokáže prerážať múry. "Turné k albumu "Violator" bolo riadne intenzívne, aspoň dnes mi to tak príde. Snažil som sa pred niečím uniknúť, no nebola to skupina, a chvíľu mi trvalo, kým sa mi to podarilo. Dostal som šancu dať ľuďom skutočne skvelý pocit, a keď sa mi to podarí dosiahnuť, cítim sa potom skvele... je to úžasný pocit. Bože, začínam vyznievať ako Ježiš!"

autor: Laura Lee Davis
zdroj: Time Out, Reign In Spain, 28/07/1993