S Depeche Mode na turné - 1983

Vo štvrtok 7.februára 1983, tesne po úspešnom koncerte skupiny v nemeckom Frankfurte, si s chalanmi z Depeche Mode posedel reportér Matt Snow z New Musical Express a trochu ich vyspovedal. Hoci boli všetci po úspešnom koncerte v pohode, v pozadí sa črtala neistota osudu nového singla "Get The Balance Right".

"Depeche Mode si rýchlo razia cestu k budúcnosti," usúdila Lynn Hannová pred rokom. Táto veta pochádza z rozhovoru, ktorý zachytával skupinu v období ich štvrtého singla ("See You"), krátko po tom, čo ich opustil Vince Clarke, ich druhý úspešný album bol tesne pred vydaním a v Európe a Amerike začalo rásť ich uznanie.

No v roku 1982 sa viac darilo novému projektu Vince Clarka, Yazoo, ktorým nepriamo tlačil do mysli ľudí predstavu, že Depeche Mode sú opustené bábky, ktoré nechal napospas osudu výstredný electro-popový génius.

"Náš minuloročný úspech bol naozaj zatienený slávou a uznaním Yazoo," priznáva Andy Fletcher. "Veľa ľudí sa skutočne domnievalo, že k nim cítime odpor. A stále si priveľa ľudí myslí, že náš "mozog" sa nachádza mimo našej skupiny."

Andy sedí vo frankfurtskej reštaurácií s podivným názvom Hotel Splendid a popíja milkshake. Depeche Mode práve odohrali jediný a špeciálny koncert v miestnej Kongresshalle, ktorý bol akýmsi bonusom hudobného veľtrhu, konajúceho sa v tom týždni v miestnom obrovskom výstavnom komplexe. Textár Martin Gore a Daniel Miller, šéf ich nahrávacieho labelu Mute, si so sebou odzniesli aj nejaké tie "vzorky".

Na pódiu je Andy neprehliadnuteľný, trochu pripomína farmára Okieho. Najvyšší zo všetkých zo skupiny, ktorej sa stal samozvaným hovorcom. Martin zasa pripomína ruského tankistu s kožennou čiapkou na hlave a kožennou vestou, no ako vždy s hanblivým výrazom v tvári, zahľadený do seba s kučeravými vlasmi pôsobí nevinne ako malé dieťa. Zato Dave pôsobí dojmom riadneho smilníka. Ctižiadostivý, extrovertný a večne vtipný, Dave je jednoducho zabávač skupiny, či už na pódiu alebo mimo neho.

Alan Wilder (23) je zo všetkých v skupine najstarší a iba nedávno sa stal jej právoplatným členom. Veterán rôznych zoskupení Severného Londýna, sa k Depeche Mode pripojil krátko po odhode Vince Clarka.

"V Melody Maker zverejnili inzerát a ja som sa naň jednoducho ohlásil," vysvetľuje. "Znel v štýle, známa skupina hľadá hráča na syntezátor, musí byť mladší ako 21. Zaklamal som, mal som vtedy 22."

V porovnaní s ostatnými pôsobí Al trochu odmeraným dojmom, možno to súvisí odlišným prostredím, z ktorého prišiel. Ale s nadšením, ktoré v ňom pramení, je to skutočný majster nad majstrov.

"Niekto iný v ich pozícií by si hneď v prvý týždeň od odchodu bývalého člena nehľadal hneď náhradu, prípadne také čosi robí len kompletný magor. Tak som s nimi koncertoval, chodil na TV vystúpenia, no nahrávať som s nim v štúdiu začal až od tohto nového singla."

"Get The Balance Right" je novým úderným singlom Depeche Mode, ktorý je už pár dní na trhu. Od svojho predchodcu, singla "Leave In Silence", sa diametrálne líši, rovnako ako aj od ostatných "oslnivých" singlov, ktoré verejnosť od nich stále očakáva. No, ale ako sa od inovátorov, akými sú Depeche Mode, očakáva, neustále stavajú svoje publikum pred nové výzvy.

Al to upresní: "Chvalabohu, sme v pozícií, kedy si uvedomujeme svoju silnú reputáciu a aj vďaka nej sme si istí, že nás budú rádiá hrať, to znamená, že si môžeme dovoliť aj trochu viac riskovať, než niekto, kto sa chystá vydať svoj prvý singel."

"Hazardom bolo vydanie singla "Leave In Silence"," spomína Dave. "Nedostalo sa mu do vienka toľko hranosti v éteri, ako jeho predchodcom. Ani sa mu dobre nevodilo, ale to pre skutočnosť, že sa tak často nehral. Rádiá túto skladbu dodnes nevnímajú ako singel, je pre dj-ov viac albumovou skladbou."

Ako sa Depeche Mode dotýka komerčný úspech?
Al: "Evidentne chceme dosiahnúť patričné uznanie, chceme ísť s vlastou kožou na trh a zaujať vlastný postoj."

"Lenže hudobný priemysel je veľmi nestály, celý čas sa musíte mať na pozore," zdôrazní Andy. "Ak nie, tak ste v momente stratený."

A úspech v Amerike?
"Tam sa nám to podarilo," komentuje Dave. "V tamojších kluboch a diskotékach sa z "Just Can´t Get Enogh" stal veľký hit."

"Na to, aby ste mali v Amerike hit, potrebujete šťastie," pokračuje Dave vo vysvetľovaní. "Náš nový singel tam môže uspieť jedine s patričnou dávkou šťastia. Každá z úspešných anglických kapiel sa v tamojších rebríčkoch už objavila, no ani jedna sa tam s ďalším singlom nevrátila. A to hlavne preto, že žiadna z nich sa tam nevybrala na dlhšie obdobie koncertovať, teda okrem A Flock Of Seagulls."

Andy: "Ale buďme úprimní, Amerika nie je konečná stanica, je to len naša snaha. A to hovorím za celú skupinu. V tomto momente je pre nás Nemecko omnoho dôležitejšie. Nemecký trh je ten, na ktorom musíme preraziť."

"Je to skutočne zaujímavý trh," pridá sa Dave. "Páči sa nám tu, hlavne koncerty. Máte tu možnosť vidieť, že to, o čo sa tu snažíte, čo tu budujete, že sa to istým spôsobom vyvíja. Vždy keď sa sem vyberieme a koncertujeme, tak cítime a vidíme, že sa náš úspech tuná zväčšuje."

Ich sebadôveru ospravedlňuje úspech dnešného koncertu. Aj napriek málo sľubnej atmosfére obrovských priestorov kongresovej haly sa depešácke symfónie pre deti (rôznych vekových kategórií) tešili obrovskému úspechu práve vďaka veľkému publiku postpubertálnej mládeže, ktorá s Depešákmi tvori jeden neoddeliteľný celok.

Ich koncert je starostlivo pripraveným mixom atrakcie a intímnosti. Na pódiu sa ako prví objavili Alan s Martinom a vo chvíli, čo pospúšťajú všetky zariadenia, zahalí pódium hustý dym. V zápätí sa na pódiu objaví Andy, ako vždy s láskavým úsmevom na tvári. Svoju nervozitu nechal v zákulisí, s prirodzeným pokojom spuspí páskové zariadenie umiestnené uprostred pódia a presunie sa za svoj syntezátor.

Práve tým zapnutím jednotlivých tlačidiel vytvoril ten správny dojem, ktorý sprevádza koncerty Depeche Mode: technológia ich hudobnej tvorby je v tom momente odmytologizovaná. Nemusíte byť génius, bohatý, či dobre vyzerajúci, aby ste sa chopili rovnakej šance. Tak ako aj iné chlapčenské kvartetá za posledných dvadsať rokov, aj Depeche Mode zapĺňajú trhliny medzi publikom a pódiom a sprístupňujú tak potenciál a silu mágie úplne obyčajných a dostupných vecí.

Ešte pred vstupom na pódium sa Dave náležite skontroluje v zrkadle svojej šatne: "Toto bude ako útek z polepšovne, bude to ako útek z polepšovne!!", vykríkne. "Toto sú dni skutočnej hudby!!"

Dave teda rozhodne nevyzerá ako typ, čo sa kŕmi mliekom a sušienkami. "On bol vždy "živým" chalanom, aspoň sa to o ňom hovorí." naznačí Al.

"Na rozdiel od nás má Davidov život trochu iné pozadie," zapojí sa do debaty Andy. "On už v 17-tich mal za sebou všetko. Vymetal kluby, ako Studio 21 a tak... my sme nikdy neflámovali."

"On to všetko robil už vtedy, kedy sme si my doma robili úlohy," zasmeje sa Martin.

"Jednoducho, tak sme žili," zaprotestuje Andy. "Nikdy sme sa na nič nehrali. Oblečenie sme si kupovali v Marks And Sparks. Jednoducho, tak sme žili a žijeme. Ale nie sme mäkkýše. Raz to tým kapelám, čo to o nás rozširujú, napr. Bow Wow Wow, riadne natrieme!!" zarehoce sa.

Kvôli nedostatku voľného času, peňazí a síl opustiť Basildon, žijú stále Martin, Andy a Dave u svojich rodičov. Ako to vnímajú práve tí?
"Aby som bol k vám úprimný, ich to absolútne nezaujíma," zverí sa Andy. "Berú to tak, ako by sme každý deň chodili do normálnej práce. Myslím, že si ani neuvedomujú závažnosť toho, čo robíme. Vidia nás chodiť pravidelne domov vtedy, keď nahrávame. Vidia nás v telke, ale príde im to normálne. Neviem, prečo je to tak... asi by sa tak choval každý!"

A vaši starí kamoši?
"Nikdy sme nemali žiadne problémy. Samozrejme, od niektorých sa nám dostáva posmeškov. Trochu to naštve, keď nám začnú spievať niečo od Yazoo. Ale cez to všetko sa musíte jednoducho preniesť."

Andy sa s úsmevným povzdychom zodvihne, dokonale vhodne sprevádzaný ubolenou "Moon River" znejúcou z hotelového sound systému. "Všetko, čo sme vždy chceli, bolo komponovať peknú hudbu!"

Vince a Yazoo sa nikdy neodrazia od svojej plytkosti.

"Veľa rozhodnutí, ktoré sme urobili v minulosti, bolo kvôli Vincemu," vysvetľuje Andy. "Na konci októbra (1981) nám jednoducho oznámil, že od nás odchádza, ale zotrvá s nami do Vianoc. Následne na to sme mali už nejaký čas naplánované americké turné a to boli pekne napäté časy, pretože sme prijali Alana a na skúšanie s ním sme mali asi tak týždeň."

A Martin, ktorý mal v repertoári skupiny dovtedy iba dve vlastné autorské skladby, "Big Muff" a "Tora! Tora! Tora!" sa zrazu sám od seba ocitol v úlohe hlavného skladateľa.

"Už asi štyri alebo päť mesiacov pre Vincentovým oznámením odchodu sme mali tušenie, že sa také čosi chystá, takže sme si niekoľko skladieb pripravili do zálohy, aby sme ich mohli včas použiť. V tom čase som bol však so zverejňovaním vlastných skladieb veľmi opatrný, možno aj preto, že sme akosi cítili, že je lepšie si ich ponechať v zálohe."

Podľa slov ich obdivovateľov, Jonathana Richmana a Rona Maela, Martin písal v porovnaní s Vinceho vysnenými romancami, úplne odlišné skladby. "A Broken Frame" je nádherne zostavený prehľad nárekov za stratenou nevinnosťou a pozorovaní zárodkov ľudských vzťahov. "Get The Balance Right" sa takisto vyvíja v tomto smerovaní. Bohatšia vo zvukovej štruktúre a melódií je akýmsi bezútešným odkazom irónie plánovaného realizmu. Čo ty na to, Martin?

"Ťažko presne identifikovať, o čo vlastne ide. Dospievate a v každom okamihu vidíte svet inak. Je jedno, či sa na veci pozeráte vy alebo na ne nazeráte inými očami... Mám tendenciu sám seba zbavovať ilúzií ohľadne určitých vecí. Veci, ktoré sa zdali byť úžasné, už také úžasné nie sú. Možno som až príliš pesimistický."

Práve sme pristáli na letisku Heathrow a každý ma obavy o osud "Get The Balance Right", keďže verejnosť je očividne nevyspytateľná. Kým sme čakali na batožinu, "strýko" Dan Miller bleskovo zavolal do kancelárie Mute a všetkým oznámil výsledok. Singel sa umiestnil na 32-hej pozícií, doteraz najvyššej, akú Depeche Mode v britskej hitparáde dosiahli.

Takže, nepriek predzvesti neúspechu sú Depeche Mode stále v hre. Správne rozhodnutia súvisiace s budúcnosťou a dnes už neplnia len tanečné parkety, ale aj srdcia a mysle fanúšikov. Tak sa uvidíme na tom parkete...

autor: Matt Snow
zdroj: Hanging In The Balance, NME, 26/03/1983

Názory Devotees (17)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa