S Andym v Dallase (06/1986)

Krátko pred koncertom vo Fort Worth (26/06/1986) vyspovedal moderátor rádia KZEW 98 FM Andyho Fletchera, ktorý neopomenul zaujímavosť, že kapela mala vystupovať v Moskve už v roku 1985.

Teraz Vás zoberieme do jedného vkusného hotela. Nepovieme Vám síce kam presne, ale Depeche Mode si z neho urobili hlavný stan počas svojho pobytu v Dallase. A je tu s nami Andy Fletcher.

Ahoj Andy, vitajte späť v Dallase. Dnes je tu o čosi teplejšie.
Andy: Čo si spomínam, tak keď stme tu boli naposledy, bolo tu príšerne horúco. Dnes je jednoznačne horúcejšie.

Depeche Mode - kapela, ktorá je tak trochu zahalená rúškom tajomstva. Jedna z vecí, ktorá ma na vašej minulosti fascinuje, je Váš prvý singel, "Dreaming Of Me". Odvtedy ste urazili veľký kus cesty, no napriek tomu na obaloch Vašich nahrávok nevidíme Vaše tváre, dokonca ani identifikáciu jednotlivých členov. Prečo je tomu tak?
Evidentne sme to tak chceli. A to sme dosť bojovali, hlavne s americkým vydavateľstvom, ktorý vyslovene chcel, aby sme mali na našich nahrávkach naše fotografie. Mali sme však pocit, že takéto fotografie na obaloch veľmi rýchlo "zostarnú". Dnes máte kopec kapiel, ktoré už fungujú niekoľko rokov a keď vidíte ich ranné nahrávky a pozriete sa na tie fotografie, tak na nich vyzerajú dosť trápne. A okrem toho, my sme nikdy nechceli prezentovať naše tváre, chceli sme prezentovať našu hudbu. Možno sme tak nepredali až toľko nahrávok a ľudia nám toto neustále pripomínajú, že ľudia si radi pozrú fotografie samotných umelcov, než si kúpia ich nahrávky. Ja len viem, že sme urobili dobre. Na ulic nás nik nepozná, môj súkromný život je takto dosť v pohode a hlavne, všetko je to skutočné.

No. Obaly Vašich nahrávok nie sú nijak riskantné, či pikantné. Doslova ide o nádherné umelecké diela.
Áno, keďže tam nie sú naše fotografie, tak je toto veľmi dobrá náhrada. Čo zasa na druhej strane znamená nadprácu, pretože tá fotografia musí naozaj fungovať. Ale myslím, že sa nám v tomto smere darí.

Myslím, že obal nahrávky "Construction Time Again" dostal dokonca nejaké ocenenie.
To bolo v prípade albumu "A Broken Frame", podľa mňa je to jeden z najlepších obalov albumov vôbec a dokonca ešte aj ocenený.

Áno, to pole, žena ... tú fotografiu zhotovil niekto z kapely?
No, síce Alan sa o fotografiu zaujíma skutočne živo, ale toto vytvoril chlapík menom Brian Griffin, dnes už náš kamarát. Predtým sme ho však nepoznali, myslím, kým nepracoval na našom albume. Je to skvelý fotograf, jeho práce majú psychedelický nádych.

Keďže si teda fanúšikovia nevedia na Vašich nahrávkach ani pozrieť, že kto je kto v kapele, aká je Tvoja história v Depeche Mode?
Som jedným z pôvodných členov kapely. Vlastne sme ju založili s Vincem Clarkem a Martinom. Tuším to bolo v roku 1980 alebo tak nejak. No, a potrebovali sme speváka, keďže sme na pódiu pôsobili dosť strnulo. A potom, čo nás po prvom albume Vince opustil, k nám prišiel Alan.

Funguješ v kapele od roku 1980, kedy elektronická hudba v Anglicku zafungovala ako niečo úplne nové. Nastalo tam akési súperenie, napr. s Human League a podobnými kapelami, nie?
Ale tých elektronických kapiel veľa nebolo. Možno tak 10, ktoré uspeli. Mnoho ľudí si dokonca ešte aj dnes myslí, že sme sa pokúšali o akúsi hudobnú revolúciu, hlavne tým, že sme zavrhli gitary a podobne, ale to nebolo našim zámerom. Nám sa len páčil spôsob takejto hudobnej tvorby.

A aký bol vlastne Váš zámer, myslím v období, keď ste zakladali kapelu?
Žiaden, bola to len záľuba, koníček, a to je tak všetko. Nik z nás nemal v úmysle dobiť rebríčky, či dokonca už len niečo oficiálne nahrať. Založili sme kapelu, hrali v obývačke a vystupovali sme hlavne pre našich kamošov. Ono sa to potom jednoducho vyvinulo.

A potom, čo ste v Mute vydali prvý singel, ste boli zrazu v rádiu.
Áno, ale v podstate nás vo veľkom hrali len v Capitol rádiu, ktoré funguje v Londýne. Londýnske Radio 1, ktoré je vlastne celoštátnym rádiom, nás nehralo. Až potom, keď sme vystrelili na najvyššiu pozíciu v nezávislých rebríčkoch, čo bola vtedy skutočne veľká vec, si nás všimli aj v Radiu 1.

V súčasnosti, hlavne posledných 6 - 8 mesiacov, sa v Amerike zdvihla vlna odporu proti elektronickej hudbe, vyzýva sa k návratu ku gitarám, aby opäť prevládol klasický americký zvuk. Ako to vnímate? Je to pre Vás hrozba alebo sa Vás to netýka, keďže ste z Británie.
Trochu nerozumiem, prečo sa na to dívame cez kapelu ako takú. Nás po tom nič. Jednoducho sa vracia gitarová invázia. Ako som povedal, na scéne funguje tak 9-10 úspešných elektronických kapiel, resp. tomu tak bolo, dnes zostali možno tak dve. A my rozhodne netvoríme väčšinový žáner. My sami predsa máme radi gitary, bassgitary a pokiaľ sa na to pozriete poriadne, veď tá americká macho hudba nikdy nikam neodišla, je tu stále. My to ako hrozbu nevnímame, už len preto, že sme si, podľa nás, vybudovali silnú fanúšikovskú základňu. Nahrávky produkujeme už 5, či 6 rokov a ľudia si ich ešte vždy kupujú. A pokiaľ si udržíme svoj štandard, tak to tak aj zostane.

Ďalšia vec je tá, že kapely ako tá Vaša, len ukázala, že tie gitary tu sú, nepatria do minulosti, len na hudobnú produkciu nie sú potrebné. Nie sú tým úplne základným prvkom.
A presne o to ide. Nepovedal by som to lepšie, veď v našej tvorbe tiež tu a tam použijeme gitaru. My fungujeme tak, že Martin napíše niekoľko nových skladieb. A nech zoberieme ktorúkoľvek z nich, našou základnou úlohou je vytvoriť okolo tej skladby správnu atmosféru. A ak si to žiada gitaru, tak ju použijeme, ak niečo iné, tak skúsime niečo iné. Jednoducho sa pri tvorbe hudby ničím neobmedzujeme.

Takže, nakoniec sedíte za mixážnym pultom, kompletizujete nahrávky, diskutujete a potom sa rozhodnete tomu dať tú pečiatku "áno, toto sú Depeche Mode". Ale nepremýšľali ste niekedy nad tým, vydať niečo naozaj poburujúce, len aby ste zistili, ako to u ľudí zarezonuje?
Áno, ale nie je to také jednoduché. Nejde to bez toho, aby v tom nebolo niečo charakteristické. Ale bolo by to zaujímavé, už sme o tom aj debatili. Mali sme zopár takých momentov, kedy sme si len tak brnkali na gitarách, skúšali veci a dobre sa na tom bavili. Veď si zoberte, že ja s Martinom, ale hlavne on, sme odchovaní na rock´n´rollových veciach z 1950-tych rokov, prípadne na tých z ranných 1960-tych rokoch. Teda, premýšľali sme o tom, ale vydať to ... uvidíme.

Máte teda nový album, "Black Celebration" a keď ho porovnáme s tými predošlými, tak sa mnohí pýtajú, že čo sa deje. Prepadli títo chalani depresií?
Nemyslím si, že tomu tak je. Pozrite, už v mnohých rozhovoroch, obzvlášť tu, v Spojených štátoch, sme už veľakrát vysvetľlovali, že naša hudba nie je depresívna. Skôr je viac realistická. Dnešná hudba mi totiž príde až príliš optimistická. Myslím, že v našom prípade nastal jednoducho čas, aby sa zrodil práve takýto typ albumu. Kľudne sme mohli nahrať nejaký úplne zjavný popový album, predať z neho milióny kusov, ale rozhodli sme sa inak.

Veď je to len záľuba, takže robíte to, čo Vás zaujíma, nie?
No, ono to už záľuba dávno nie je.

Tak to som rozčarovaný.
Teda takto, jasné, že nás to baví. A stále je to istým spôsobom záľuba, ale už nie všetok voľný čas venujeme kapele. Chcem povedať, že je to jednoducho už naša kariéra. Nemáme v úmysle v budúcom roku, či v blízkej budúcnosti skončiť, chceme pokračovať. Chceme produkovať stále lepšiu hudbu. Tu je to úplne iné, než v Anglicku, kde sa to všetko v podstate točí len okolo Londýna. Ak si tam chcete urobiť dobré meno, stačí Vám odohrať zopár koncertov, zabezpečiť si dobrú zmluvu na nahrávanie a o pár týždňov už bodujete v rebríčkoch. V skutočnosti je to však veľmi dlhý proces, musíte platiť veľa poplatkov a podobné veci. Je veľmi nezvyčajné, keď sa tu podarí preraziť začínajúcim kapelám vo veľmi krátkom čase.

Tak ale, aj tu to funguje tak, ako v Anglicku, kde, ak sa nemýlim, ste zabodovali v tom Capital rádiu a potom to už išlo.
Tak, povedzme si to úprimne. Ak Vás hrajú na Radio 1, tak už musíte mať fakt hit, pretože je to hlavná rozhlasová stanica. Capital radio vysiela iba v Londýne. Aby Vás hrali, nemusíte mať hit. Stačí Vám nejaká známa pieseň. Ale Rádio 1, to už musíte byť niekto.

Pri tomto sa musíme pozastaviť. Zdá sa mi totiž podivné, že mesto s takmer 22 miliónmi obyvateľov pokrývajú len tri rozhlasové stanice orientované na pop. A v skutočnosti sa popu ani poriadne nevenujú, myslím plných 24 hodín a dokonca nie všetky z nich sú už v stereo FM režime.
Bohužiaľ, tak to je a je to veľmi smutná situácia. Radio1 je jediný národný vysielateľ. Jediná stanica schválená vládou.

A čo tie ostatné stanice?
V podstate v Londýne vysielajú na čierno. Tieto pirátske stanice prezentujú ďaleko lepšiu hudbu, bohužiaľ neustále bojujú o prežitie. Sú to malé ostrovy uprostred ocenánu a keďže ich vysielanie nie je pokryté licenciu, tak aj inzerenti sa k nim dostávajú veľmi ťažko. Vydržia to tak šesť mesiacov a potom dovi ...

Ale niektorým sa tam podarilo presadiť, vďaka tomu, že sídlia v tých vežiakoch, či čo to tam máte.
To áno, no majú strašne krátky dosah. A potom, nie sú to stanice zamerané všeobecne na pop, ale majú úzko špecializovanú produkciu. Napr. čisto soul importovaný z Ameriky, myslím tie 12" vinylové záležitosti a podobne.

Čiže v podstate ide o zberateľov nahrávok, ktorí sa rozhodli vysielať ...
Presne. Napr. jedna stanica sa špecilizuje na reggae čisto z Jamajky a podobne. Sú to veľmi lokalizované vysielania.

Čo by si v tomto smere zmenil, ak by si mohol?
No rozhodne by tých staníc malo byť viacej a niektoré z nich by mohli mať v ponuke pestrú paletu žánrov. Zoberte si, ako to máte u Vás. Napr. máte 24 hodinovú stanicu Sony TV. Také niečo u nás nie je.

Tak sme po krátkej pauze späť, máme pri mikrofóne Andyho Fletcher z Depeche Mode. Mimochodom, veľmi nezvyčajný názov kapely, ako ste k nemu prišli?
No, rovnako sa volá jeden francúzsky módny časopis. Nám sa páčilo, ako to slovné spojenie znie.

Nie je za tým žiaden iný, skrytý význam?
Určite nie, dokonca z toho nemáme ani žiaden profit.

A ako to ľudia zvyknú vyslovovať. Nepríde Vám to niekedy aj vtipné?
Spočiatku s tým mali ľudia problém, niekedy sme sa na tom dobre zabávali. Väčšinou to vyslovovali úplne nesprávne ...

Potom tam boli vaše úplne prvé fotografie, ku ktorým bol nesprávne popisky, pokiaľ šlo o Váš názov. Myslím, že agentúra Reuters v tomto hviezdila.
Áno, to bola samostatná kapitola.

A čo Vaše plány v začiatkoch. Pomysleli ste si, že budete fungovať aj o päť rokov?
Asi ani nie. Ale zasa treba myslieť na to, že hoci sme tu už päť rokov, o ďalších päť rokov tu už byť nemusíme.

Ale aj tak, celkom dlhá životnosť, pritom v podstate len okamih.
Áno, ale človek nikdy nevie. My sme naozaj nemali žiadne ambície, len sme pokračovali so snahou produkovať hudbu a zlepšovať sa. A to je všetko, naozaj.

Čiže, pokiaľ Vás to bude baviť.
Presne. A to, čo robíme si hlavne užívame. Je to naša kariéra a zároveň životný štýl.

A ak by si sa nevenoval hudbe, čo by si robil?
Neviem. Bol som kedysi poisťovacím agentom. Rozhodne sa však nechcem vrátiť k tomu pevnému pracovnému času, od 9:00 do 17:00 hod. To je to, proti čomu bojujeme, to je naša ambícia. Tých päť rokov nebolo jednoduchých a aj to je dôvod, prečo sme stále tu.

Ktoré krajiny chcete ešte dobyť? Myslím, že stred USA je dosť veľká výzva, keďže sa musíte presadiť zakaždým v každom väčšom, či menšom meste.
No, začali sme doma, v Británií, kde sa nám darilo. Potom prišlo Nemecko a Francúzko, kde sa nám začalo v minulom roku dariť tak, až sme zostali prekvapení. Dokonca aj tu v USA sme mali veľký hit, čo sme si mysleli, že sa nám tu asi nikdy nepodarí presadiť. Takže to, čo sa tu deje, je pre nás stále veľkým prekvapením. Nikdy sme nemali cieť dobyť Ameriku, ale keď sa také niečo stane ...

Chystáte sa aj do Japonska?
Tam sme už hrali asi trikrát. Šli sme tam len tak na skusy a bolo to tam úplne skvelé. Úžasná zábava.

Čo Východná Európa?
Tam sme tiež odohrali zopár koncertov. Nedávno, v Poľsku a v Maďarsku. V minulom roku sa nám skoro podarilo vystupovať aj v Moskve, ale nemohli sme, pretože v ten istý deň sa Dave ženil.

A prečo ste mohli vystupovať iba v ten konkrétny deň?
Bola tam nejaký medzinárodný festival a chceli, aby sme vystupovali práve v deň Davidovej svadby. Bola to vážne škoda. Ale koncert v Poľsku bol skvelý, ako aj ten v Maďarsku. A to tam nepredávame žiadne nahrávky. Nie je to tam povolené. Tam sa každý rok stanoví presný počeť nahrávok, ktoré tam možu vyjsť. Môžete o to samozrejme požiadať, ale prednosť tam majú vždy nahrávky obsahujúce skutočne veľké hity. V Poľsku to však bolo veľmi zaujímavé, oni sú totiž veľmi hrdý národ. A sú tak trochu aj agresívni, hlavne, keď chcú získať autogram. Viete, postaví sa ku Vám "obor", čistý macho, a nemáte inú možnosť. Dokonca aj keď meškáte na pódium 15 minút, sú schopní začať hádzať fľaše a čo majú po ruke.

Niečo podobné som počul o Talianoch, tí tiež vedia urobiť bordel.
Tak Taliansko, to je úplne iný príbeh.

Aké majú teda Depeche Mode skúsenosti z Talianska?
Každý to možno vníma inak, ale pre mňa je to asi tá najneefektívnejšia krajina na svete. Asi najlepší ľudia, ale po organizačnej stránke hrúza. Tam sa Vám stane asi naozaj všetko.

Pekne povedané. Nakoniec teda, ktorá skladba z albumu "Black Celebration" sa definitívne, podľa Teba, zaradí medzi klasiky Depeche Mode?
To vážne neviem. Kandidátov je niekoľko, ale povedal by som, že asi "Stripped", to je vážne klasika, aj keď nie tanečná záležitosť. Smolou dnešnej doby je, že všetko je to o biznise. Musíte sa dostať do rádia, musia Vás hrať v kluboch, inak sa nepresadíte. Faktom je, že "Stripped" nespĺňa kritéria tanečnej skladby, rádia o ňu nejavia veľmi záujem, sotva ju niekde môžete počuť, aj keď ste v Británií, či Európe. Ale, nie je všetkým dňom koniec.

Andy, vďaka, že si si na nás našiel čas, uži si deň v Texase a opäť sa k nám vráťte.
Jasné, majte sa.