Rozhovor s Christianom Eignerom

Známa persóna z depešáckych stránok Empty World 3, Peter², dostal príležitosť porozprávať sa s Christianom Eignerom na druhý deň po štartovacom koncerte skupiny v St. Peterburgu. A hoci sa mal prevažne týkať jeho sólovej práce, neobišiel sa ani život s Depeche Mode.

4.november 2005, St. Pete Beach, Florida. Keď ma Ron, VIP hotelový hosť, prevádzal cez priestor s bazénom, zostal som užasnutý veľkosťou toho miesta. Myslím, že to bol najväčší hotel, v akom som doteraz bol. A určite aj "najružovejší". Prišlo mi to ako "gay" verzia Buckinghamského paláca, ale situovaný v krajšej lokalite. Ron tam tiež celkom dobre zapadal.

Prešli sme labyrintom, ktorý bol akýmsi žalúdkom tejto hotelovej beštie, a ktorý viedol k stolu, kde sedela moja obeť. Sú tam všetci... Martin Gore, Peter Gordeno, Jonathan Kessler, chlapík, ktorého nepoznám, Darrel Ives a ... samozrejme... ten, za ktorým som prišiel: Christina Eigner. Ron potľapkal Christiana po pleci a povedal: "Pán Eigner, to je ten pán, ktorý sa chcel s Vami stretnúť." Christian vstal a potriasol mi rukou. Všetci ostatní sa pousmiali a kývnutím hlavy pozdravili.

Trochu divný pocit, pretože ani nie pred dvadsiatimi štyrmi hodinami som s týmito ľuďmi hral futbal a popíjal pivo, tak som sa usmial a pozdravil ich. Predsa som sa sem neprišiel baviť o futbale. Ani nie dať si ďalšie pivo. Takisto som sa sem neprišiel baviť o Depeche Mode, skôr o novom sólovom albume Christiana Eignera. "Recovery", ktorý vyšiel na konci októbra.

Počas nášho premiestňovania sa k odľahlému stole, tieňom chráneného od spaľujúceho slnka a od deciek šantiacich v bazéne, som sa ho spýtal, ako sa mu darí. Usmial sa a gestom ukázal na kolie: "Len sa tu poobzeraj... Mám sa skvele!" Čo iné by sa dalo dodať. Tento 32-ročný Rokúšan skutočne pôsobí, akoby sa mu naozaj výborne darilo. "Je dobré zasa vypadnúť na cesty." Objednali sme si nejaké pitie, spýtal sa ma, či nie som hladný, na čom som odpovedal "samozrejme, že nie". Christian sa ospravedlnil a odbehol si vziať nejaké cigarety.

Kým bol preč, rýchlo som ešte prešiel poznámky, ktoré som si pre rozhovor pripravil. Samozrejme, že ma zaujíma aj zopár vecí ohľadne turné Depeche Mode, ale sústredím sa na Christiana ako sólového umelca, veď práve preto súhlasil so stretnutím. Nevedel som, ako začať, tak som sa rozhodol nechať to na ňom.

"Takže, čím si sa v poslednej dobe zaoberal?," pýtam sa ho, ako si sadá a zapaľuje cigaretu. "No, veľa sme skúšali. Asi päť týždňov, čo je naozaj dosť. Dva týždne sme tak strávili v Santa Barbare a skoro tri celé týždne v New Yorku. Potom sme začali skúčať v... no museli sme to zmeniť, pretože sme chceli začať vo Fort Lauderdale a chceli sme to celé doladiť práve tam. No nakoniec z toho nebolo kvôli hurikánom nič. Takže sme kompletnú produkciu presunuli do Jacksonville a spolu všetko pripravili pre včerajší koncert."

Tak som sa mu priznal, že som na tom koncerte bol. Opýtal sa, "Aké to podľa teba bolo?". Tak som mu prekvapený, že je to teraz on, kto kladie otázky, odpovedal. Povedal som mu, že to bolo fakt skvelé, že to bol dobrý koncert, no ešte čo to treba doladiť. Asi najviac to bolo cítiť vo chvíli, keď David stopol "Everyting Counts" a museli začať odznova. Spýtal som sa teda Christiana, kde sa v skladbe stala chyba. "No, posrali me to," zasmial sa. "tak sa to dá opísať najľahšie. Každý sa chytil v nesprávnom momente, a o to zábavnejšie potom bolo to zastaviť. A prečo nie? Veď to bol predsa prvý koncert."

Christian sa k práci s Depeche Mode dostal čisto náhodne. "V 1995-om som sa presťahoval do Londýna, pracoval som ako štúdiový bubeník, odohral som na skutočne veľa nahrávacích sedení. Takisto som veľa pracoval s klávesákom, najlepším klávesákom na svete, aspoň pre mňa... Dave Claytonom... samozrejme, Gordeno je tiež dobrý..." povedal, a kývnutím pozdravil ostatných, ktorí sedeli obďaleč pri stole s Petrom.

Zrazu som mal divný pocit, že si zo mňa robí srandu a spomenul som si na slová... "nie je až taký zlý, myslím." Christian za začal smiať.

"Áno, odohral som kopec sedení s Dave Clytonom, Poznám sa s ním vďaka práci v štúdiách. Je to skvelý človek. Má produkčnú spoločnosť s názvom Toy Music, spolu s Kerrym Hopwoodom, ten robí teraz programátora, a je s nimi ešte tretí chlapík, Q, ktorý zastáva rolu inžiniera. Produkovali už kopu vecí, a na každej som hral, všetko na tom bolo úplne skvelé. Všetko čo nahrali bolo skvelé. Tuším to boli produkcie pre chlapíka s menom Flood... ? Blbosť! Pre nejakého umelca... nejakého podivína. Takisto napísal nejaké skladby s Karlom Bartosom z Kreftwerk-u, v tých som tiež hral. Zopár vecí robili aj pre Paradise Lost... vieš, rôzne záležitosti. Inak, on bol v štúdiu s Depeche Mode počas nahrávania albumu "Ultra", a v celku im helpol. Vtedy som sa tuším rozišiel s frajerkou... alebo... proste z nejakého dôvodu som bol v tom čase s Dave Claytonom na rovnakom mieste. Žil som v jeho byte. Chalani mu povedali, "Hej, ty poznáš bubeníkov... chceli by sme to s nejakým skúsiť", a on len dodal "jasné, poznám toho správneho, býva u mňa", no, a už to bolo. Stretli sme sa, ale nešlo o žiaden konkurz alebo čosi podobné. A prvé, čo sme spolu urobili, boli nejaké propagačné záležitosti pre "Ultra". Tak sme spolu začali... už je tomu... tuším tomu bude aj 10 rokov. Vieš, to už je dosť dlho. A je to jediná skupina, s ktorou som kedy koncertoval. A to je jediná vec, ktorú mám rád."

Celkom iste je to dlhý čas. A hoci matematicky to určil trochu nepresne, 9 rokov v skupine nie je zasa až taký veľký rozdiel v porovnaní s 15-ročným pôsobením Alana Wildera v Depeche Mode. Necíti sa teda dnes ako plnoprávny člen skupiny?

"No aby som bol úprimný, v období medzi turné si každý robí to čo chce, no akonáhle sme všetci pokope, sme skupina. Naozaj sme ako skupina a aj cítim, že k nej patrím. Nikdy som nemal pri nich pocit, že som len nájomný hudobník. Nikdy. Od prvého momentu, ako sme sa dostali do kontaktu som nemal taký pocit."

Ak by ti predložili ponuku na stáleho člena skupiny, prijal by si ju? "Uvažoval by som o tom! Nuž ale, ... aký je v tom vlastne rozdiel? Som s Davidom v štúdiu. Na cestách s nimi hrám každý večer. Aký by v tom bol vlastne rozdiel?"

Nepochybne zaujímavé. Skoro by sme pritom zabudli na fakt, že v období medzi albumami "Exciter" a "Playing The Angel" nik z jadra skupiny nemal pocit, že je súčasťou Depeche Mode. A nijak inak to nevyzeralo ani z perspektívy ľudí mimo skupiny. Rýchlo som však tento chod myšlienok vypustil z hlavy a vrhol sa na tému komponovania Davida Gahana.

"Robil som na nejakých veciach s Andrew Phillpottom a napadlo nás, že by bolo zaujímavé poslať ich Davidovi, či by v nich nechcel spievať. Dave zareagoval, "hej, kámo bolo by dobré, keby sme napísali čosi spoločne", a tak sme si potom spolu sadli a písali. Napísali sme fakt veľa piesní. Viac ako len tie tri, ktoré sa dostali na album... Neviem, ako skončia tie zvyšné skladby. Ale určite niekedy budú vydané. Sú až príliš dobré na to, aby skončili niekde v šuplíku."

Posledná časť už čoskoro.