Rozhovor s Alison Moyet o možno poslednom vystúpení Yazoo

Rozhovor s Alison Moyet o možno poslednom vystúpení Yazoo

Prinášame vám rozsiahly rozhovor s Alison Moyet o živote pred, počas a po Yazoo. Vysvetľuje, prečo chystané vystúpenie v Roundhouse s Vince Clarkom by mohlo byť tým posledným vystúpením.

Legenda anglického post-punku hovorí, že niektoré mestá sa stali kolískami nového priekopníckeho zvuku - Manchester, Sheffield, Londýn a Liverpool sú všeobecne uznávané ako mestá, ktoré zrodili zvuky Británie na začiatku 80. rokov. Avšak, veľmi často sa zabúda, že hlavným mestom všetkých romantikov sa stal Basildon, kde sa malej skupine spolužiakov z jednej školy nejako podarilo vytvoriť najúspešnejšie formácie elektronického popu svojej doby, vrátane Depeche Mode, Erasure , a speváčky Alison Moyet. Rovnako ako Depeche a Erasure, Moyet sa rýchlo prerodila z nevrlej punkerky na medzinárodne uznávanú popovou hviezdu pomocou Ivora Novella a geniálneho skladateľa Vinceho Clarkea, ktorého dar od boha pre chytľavé popove melódie hraničí s okultizmom. Akokoľvek jeho projekt s Moyet Yazoo skončil tak rýchlo, ako začal (Clarke presne ako s DM sa zo dňa na deň rozhodol, že opustí Moyet a založí Erasure) sa Alison vydala na veľmi úspešnú 30-ročnú sólovú dráhu. Pracovala s rôznymi producentmi a v rôznych projektoch, ale nikdy už nebola s nikým v spoločnej skupine. A teraz napriek jej niekoľkým singlovým a albumovým No.1 v hitparádach britské rádia a hlavne jej obdivovatelia nemôžu zabudnúť na dva magicky úspešné roky z pred troch desiatkach rokov. Moyet s Clarkeom znovu po rokoch oživili Yazoo na pripravovanom Short Circuit Festivale v Londýnskom Roundhouse ako súčasť prehliadky umelcov pod záštitou vydavateľstva MUTE. Q/A Kedy si sa začala venovať hudbe? Alison Moyet: U mňa všetko jednoducho odštartovala punková scéna a myslím, že to bolo menej o hudbe ako takej, než o celej tej kultúre okolo. Bolo to viac o lyrike, mladíckej agresie a hlavne nekonečnými večierkami. Bývali sme v novom meste, nemali sme žiadne peniaze, absolútne žiadne kultúrne vyžitie, tak sme si našli spôsob, ako sa zabaviť navzájom. Chceli sme hrať na parkoviskách alebo v poliach a každý z nás bol v nejakej skupine, bez ohľadu na to, či si vedel na niečo hrať, alebo nie. To bol punk zo všetkým všade. Aká bola tvoja prvá kapela? AM: Moja prvá kapela sa volala „VANDALS“, založili sme ju s kamarátkami zo školy keď nám bolo 15. Chodili sme po meste, spievali na celú ulicu a každému okolo hovorili, že sme v kapele a potom nám niekto naozaj ponúkol vystúpenie - čo bol problém, pretože sme museli spolu niečo naozaj rýchlo nacvičiť. Vedeli sme, že v našej škole v nižšom ročníku je gitarista, tak sme za ním jednoducho prišli a vybalili na neho: "Máme koncert budúcu sobotu a ty hráš s nami!." Volal sa Rubber a bol to Vinceho najlepší kamarát. Veľký problém bolo nájdenie toho správneho bubeníka, väčšinou to dopadlo tak, že kto bol práve nablízku mohol s nami hrať na bicie, alebo si len tak zajammovat. Bolo to nakoniec celkom geniálne, pretože kdekoľvek sme hrali, nikto v krčme nevedel kto s nami nakoniec bude musieť hrať. Myslím, že práve tam môj spev nabral tú silu, pretože sme nemali žiadne vybavenie a musela som spievať naozaj nahlas, aby ma vôbec niekto počul. Ako ste sa nakoniec stala skutočnou speváčkou? AM: Keďže som bola z dievčat asi najväčší burič a byť punkerom v Basildone bolo celkom nebezpečné, pretože tam bolo dosť navzájom nenávidiacich sa klanov: skinheadi, rockeri, punkeri... Prvé čo ste urobili, keď ste niekoho stretli na ulici, bola kontrola jeho nôh. Podľa nohavíc a topánok ste vedeli, či bude problém alebo nie. Bola som vodcom kapely – pochádzam z celkom agresívnej francúzskej roľníckej rodiny, bola som dosť veľká, rada som sa hádala, písala texty, takže som automaticky dopredu a začala spievať. Čo sa stalo po VANDALS? AM: Punk sa čoraz viac stával akceptovateľnou vecou, objavoval sa v reláciach typu Top Of The Pops. Týmto sa začali oddeľovať od seba dva prúdy – New Romantics a Pub Rocks – nová vlna. Mám na mysli ľudí, ako Elvis Costello a Ian Dury, ktorí boli trochu viac melodickí a to sa mi páčilo. Čo sa mi nepáčilo na New Romantics bolo, že zahodili všetky tie zásady, o ktorých som bola presvedčená, že sú nedotknuteľné. Tiež to proste bolo pre mňa príliš 'vyumelkované', zatiaľ čo scéna Pub Rocku v Canvey Island (ako Wilk Johnson a Dr. Feelgood) sa vyvíjali viac hudobne prirodzene. Tak som nakoniec skončila ako súčasť britskej R&B scény v juhovýchodnej časti krajiny, ako protipól Depeche Mode, ktorí vsadili na nový romantizmus. Bola to R&B scéna, ktorá vyvinula tvoj hlas? Máš vôbec nejaké hudobné vzdelanie? AM: Nie... Nebol to ten bluesový spev čo by vás hneď mohol napadnúť – bolo to oveľa špinavšie než v dnešnej dobe. Ľudia o mne hovorili, že som ten druh speváčky, ktorá 'piluje' vzduch omnoho viac, než by som mala. Bolo to naozaj také thrash punk-blues-rock. Môj štýl spevu bol viac založený na mužskom a to bolo presne to, prečo si ma Vince vybral do Yazoo. Taká "Don't Go", predtým, než mi ju Vince pustil mala veľmi priame melódie typu "Just Can´t Get Enough". Všetky tie melodické smyčky konečnej verzie boli veci, ktoré som do nej vniesla z R&B štýlu. Používam toto prirovnanie ale veľmi nerada, pretože R&B v dnešnej dobe znamená niečo úplne iné ako vtedy. Myslím, že moje spevácke zručnosti sa vyvíjali v priebehu rokov skôr prirodzene, akoby som pracovala na nejakom konkrétnom cieli. Nebolo to niečo ako, naspievala som album novým naučeným štýlom a teraz počkajme, či som sa zlepšila. Yazoo vlastne odštartoval z inzerátu, ktorý si si podala, je to tak? AM: Áno, to áno. Po rozpade mojej predchádzajúcej kapely THE SCREAMING ' AB DABS som hľadala ďalšiu tlupu bluesových hudobníkov. Vtedy som hrala v kapelách, ktoré rôznymi spôsobmi mali blízko k Depeche Mode, a Vince hľadal speváka, ktorý by bol celkom odlišný od Dave Gahana. Viem, že sa zaujímal aj o mňa a presne v tú dobu otvoril noviny s mojím inzerátom a v ňom moje telefónne číslo. V živote sa stanú podobné náhody len veľmi málo a stalo sa to, čo sa asi malo stať. Vince bol ale úplne iný ako ty, nie? AM: Áno, presne a ja som z toho na začiatku mala veľmi zmiešané pocity. Čo mi na ňom ale najviac imponovalo bolo jeho nadšenie. Vždy bol plný toho "Urobíme toto a tamto, pôjdeme na túto akciu, na tamten rozhovor“ Konečne som mala nejaký cieľ, pretože ma pravdepodobne asi veľká budúcnosť nečakala. Viete, opustila som školu v 16-tich úplne bez nejakého konkrétneho vzdelania, myšlienka ísť na univerzitu bola dopredu odsúdená na neúspech, stretávala som sa len s ľuďmi, ktorí sa neustále v krčmách bili, opíjali sa do nemoty a tárali dokola tie isté nezmysly. Vince bol niekto, kto to všetko zmenil, pretože skutočne niečo robil a len o tom nekeckal pri pive a mne to prišlo nakoniec veľmi zaujímavé. Tiež, ako som už povedala, bola som bez peňazí a nebola tam žiadna, ani teoretická šanca natočiť sama nejaké demo a Vince mi jedného dňa zavolal a povedal, že má zaujímavú pieseň, a či by som nemala záujem ju naspievať. Napadlo ma, že ak to skúsim, konečne budem počuť ako znie môj hlas na regulárnej nahrávke. Tou piesňou bola "Only You", pretože som si jej melódiu veľmi rýchlo zapamätala, naspievala som mu ju priamo v ten deň jednoducho do jeho kazeťáku. Zavolal mi potom asi o týždeň a povedal, že to prehral svojej nahrávacej spoločnosti (pravdepodobne priamo Danielovi Millerovi; pozn. chmelko) a tí sú presvedčení, že by sme to mali nahrať ako singel. Bolo potrebné ešte pieseň doplniť nejakou B-stranou, takže Vince napísal "Don'ť Go!". Všetci sme sa ale zhodli, že je to príliš dobré na to aby sme ju umiestili na B-stranu, takže sme ešte spoločne napísali a nahrali pieseň "Situation", ktorá bola nakoniec aj tak vydaná ako hlavný singel v Amerike. Všetko, čo sme vtedy robili, jednoducho vychádzalo - úplne všetko. Nemyslím si ale, že Vince nejako premyslene zamýšľal so mnou založiť kapelu. Stále ho veľmi bolelo to, čo sa stalo, chalani z Depeche Mode boli jeho kamaráti, a mala som z toho pocit, že to nesie tak, akoby sa vtedy rozviedol so svojou ženou. Myslím, že stále cítil určitý hnev a rozčarovanie. Chcel sa hlavne zdokonaliť v písaní piesní a tak sme sa dali dohromady, bez toho že by sme spolu plánovali nejakú budúcnosť, všetko to šlo nejako samo. Ani sme nevedeli ako a už sme nahrávali naše prvé album, bez toho aby sme si dokonca zašli spoločne na pivo, alebo budovali nejaký vzťah alebo vôbec vedeli navzájom niečo o svojich životoch. Mali sme zvláštny štúdiový vzťah, kedy mi priniesol nejakú pieseň, alebo ja jemu a on si robil to čo chcel, bez toho aby sa ma spýtal a ja som robila čo som chcela bez toho, aby som mu vôbec niečo povedala... vôbec sme sa o ničom nebavili. Napísala som pieseň a on ju zaranžoval a ja som ju zaspievala, alebo mi on prespieval pieseň na gitare, mohla som ju prerobiť, alebo nie, pridať si vokály a potom ju zaspievať tak ako som chcela. Vôbec sme nediskutovali o tom, či danú pieseň plánujeme nahrať ako baladu, alebo ako tanečnú vec, jednoducho som to zaspievala tak ako som to cítila. Chcela si tvrdší zvuk, alebo si bola spokojná ako Yazoo znie? AM: Zbožňovala som ten zvuk a to aj s odstupom času. Čo sa mi naozaj páčilo je to, že môj vkus je veľmi eklektický a keď sa pozriete na piesne, ktoré pochádzajú z milióna rôznych miest, aj tak sú spolu zviazané zvukom, hlasom a vybavením, ktoré sme použili. Čo bolo skvelé u Yazoo je, že som nikdy nemala pocit, že musím spraviť nejaký kompromis. Stále som si mohla spievať blues, venovať sa temnej poézii, veciam, ktoré sa mi páčili. Natočili sme síce niekoľko typických ľahkých popových vecí, ale keď prišlo k nahrávaniu „Happy People“ na druhom albume, zažili sme prvú veľkú krízu, pretože som to odmietla naspievať. Napriek tomu to nahral, lebo sa mu to vážne páčilo a podľa všetkého mal pravdu, pretože sa z toho stal hit v Poľsku [smiech]. Každý má svoje limity, ja som sa tu pieseň snažila naspievať niekoľkokrát, ale skrátka to nešlo. Bolo to ale jediný krát, čo som kedy odmietla pieseň. Ako si znášala celý ten úspech, ktorý ste tak rýchlo s Yazoo dosiahli? AM: Samozrejme to bolo bizarné, ale keď to porovnám vtedy a s hitmi koncom 80. alebo začiatkom 90. rokov, tak som si to užívala omnoho viac. V súčasnej dobe, keď vydáte singel, tak za dva dni, týždeň viete, či ako si povedie. V 80. rokoch ste museli sedieť u hitparády na Rádiu 1 a čakať, či ste si polepšili, alebo nie, bolo to omnoho viac vzrušujúcejšie. Napríklad pri skladbe "Only You" si pamätám, že prvý týždeň sa umiestnila na 157. mieste a ja som si povedala – wow to je úžasné. Tiež vám dopredu nikto nikdy neprezradil playlist Radia 1, DJ hral to, čo v tu chvíľu chcel, takže ste boli stále prekvapení čo zahrá a čo nie. Boli to naozaj úžasné časy, naozaj vzrušujúce. Úspech sa mi prestával páčiť ale vtedy, keď ma ľudia začali neuveriteľne poznávať. Pokiaľ ľudia poznali len naše piesne, tak to bolo skvelé, ale hlavne, kvôli mojej postave ma bolo poznať už zdiaľky. Keď vás začnú ľudia naháňať po ulici... bolo to jednoducho príliš divné (pozn. chmelko: Dave Gahan mal presne podobné zážitky, vyzerá to, že v uliciach Basildonu sa začiatkom 80. rokov dosť športovalo:). Ako to ovplyvnilo váš osobný život? AM: Bolo to pre mňa naozaj ťažké, pretože som bola jedným z mála ľudí, ktorých som poznala, aby sa pri najbližšej príležitosti nesnažili utiecť z Basildonu. Naozaj som mala rada toto mesto a svojich priateľov v ňom. Nikdy som nebola typom kariérneho človeka a nemala tendencie sa dostať do vyšších sociálnych kruhov. Chcela som byt so svojimi priateľmi ako za starých časov, na tom mi záležalo asi najviac – ale bolo to čím ďalej tým zložitejšie, pretože ak ste chceli ísť do rovnakej krčmy ako vždy, prichádzalo stále viac a viac ľudí sa snažili vtrieť do vašej pozornosti. Takže logicky prestanete chodiť tam, kde na vás číhajú a chtiac nechtiac sa začnete dostávať do izolácie, pretože to začne otravovať už aj vašich priateľov. Takže namiesto toho, aby ste si užívali ešte viac, stáva sa z vás podivný netvor. To znie ako pravý opak toho, po čom ste celú dobu túžila ako punkerka ... Ako tvoje "buričské" ja reagovalo na tuto nadmernú umelosť? AM: Nemáte žiadnu šancu sa na to pripraviť pokiaľ do toho nespadnete. Nemáte ani tušenie, čo znamená tento životný štýl. Na jednej strane si hovorím „Dávaj pozor, čo si praješ, na druhej strane si protirečím, pretože som si kvôli tomu zarobila peniaze a mohla si sama určovať čo budem robiť a čo nie a nemusela som prijímať všetko čo mu kto ponúkol". Myslím, že Vince z toho vyviazol o čosi lepšie, pretože si niečo podobné už zažil s Depeche Mode, a pripravil si to tak aby bol skladateľ, ale stál vzadu, aby mohol zmiznúť, keď si zmyslel. Keď ste frontmanom, je oveľa horšie sa odniekadiaľ len tak vypariť. Nebol celkom schopný ma pochopiť a začínal byť na mňa pekne naštvaný, na puberťáčku, ktorá už zo svojej povahy nebola prirodzene elegantná a milostivá... Nikdy som nebola zvlášť sympatická. Vysvetlil ti vôbec niekto ako sa chovať počas TV vystúpení a podobných akciách? AM: Nie, bola som úplne ponechaná svojmu osudu. Neboli sme tak dobre pripravení ako sú mladí ľudia dnes, vedia presne čo povedať novinárom, ako sa obliecť a pod.. Pamätám si, keď som po prvý krát vystupovala v Top Of The Pops bola som nezamestnaná, nikdy som nezačala spievať kvôli peniazom, nikdy som si ani o žiadne nepovedala. Prvé peniaze ktoré som si zarobila som hneď stratila počas jazdy na motorke, takže som zase bola čistá. Spomínam si ako mi mama požičala 30 libier aby som si šla na Basildonský trh kúpiť nejaké oblečenie pre vystúpenie v Top Of The Pops. Nemala som žiadne milióny ako si ľudia mysleli, hovorili mi "Už si kúpila nový dom rodičom"? a ja som si pomyslela "ste sa totálne ku*va zbláznili, veď oni mi stále ešte dávajú vreckové“ [Smiech] Je pravda, že počas nahrávania druhého albumu si sa s Vinceom začala rozchádzať? AM: Problémy sme začali mať už predtým. Myslím, že druhý album sa začal nahrávať len kvôli tomu, že Vince mal na radu svojho vydavateľa natočiť ďalší album, aby sa neopakovalo presne to čo s Depeche Mode, kde urobil jeden album a odišiel a teraz to so mnou vyzeralo presne rovnako. Myslím, že mu jeho vydavateľ povedal "Ty si sa úplne zbláznil? Nemal by si to teraz spraviť, natoč ešte aspoň jeden album“. Ale aj tak keď sme začali pracovať na druhom albume tak sme vedeli, že je po všetkom. Myslím, že už vtedy vedel, že so mnou končí. Bolo oznámené, že som opustila Yazoo, aby som šla na sólo dráhu, ale ja som nikdy také ambície nemala. Jediný dôvod, ktorý som mala bol, že som nemala absolútne žiadnu kontrolu nad tým čo robíme. V tom zmysle, že všetky kontakty, ktoré sme s Yazoo mali vlastnil Vince, on bol ten, ktorý všetko riešil s nahrávacou spoločnosťou, stretávali sme sa s jeho okruhom známych a ja som bola na ňom úplne závislá či sa so mnou baviť bude, alebo nie. Stratila som všetkých svojich starých kamarátov a spoluhráčov, ktorí boli doslova zdesení tým, čo za druh hudby teraz produkujem, možno ale len žiarlili, že som sa dostala o niečo ďalej ako oni. Nakoniec, keď to so mnou šlo všetko dolu vodou, nezostal mi už úplne nikto. Kto mi zostal bol môj právnik a účtovník, ktorí mi povedali "Musíš odísť z Mute a spraviť zmluvu so Sony". Takže nakoniec som mala konečne vlastnú zmluvu, ale žiadnu kapelu a tak sa so mňa stal sólový spevák. Je to jedna z vecí, ktorú v živote ľutujem, pretože sa potrebujete podeliť o svoje úspechy, obavy a hnev s niekým, s kým ste na jednej lodi, kde spolu vyhrávate a aj prehrávate. Takže ako ste sa nakoniec s Vinceom rozišli? AM: Bolo to jeho rozhodnutie ale už si nemôžem spomenúť, či mi to zavolal, alebo ako mi povedal. Spomínam si, že som ho požiadala, aby to ešte prehodnotil, ale on bol absolútne neústupný. Takže už keď sme pracovali na druhom albume, pracovali sme úplne oddelene. Keď prišiel ráno, tak ja som radšej prišla večer. Pracovali sme separátne a skladali hudobnú mozaiku, bez akejkoľvek diskusie, alebo spoločného nadšenia z toho, čo tvoríme. Proste sme pracovali samostatne. Keď si podpísala zmluvu so Sony, tak sa očakávalo, že spravíte sólový album. Čo sa dialo ďalej? AM: Bolo to naozaj nešťastné obdobie. Právnik mi povedal, že si môžem vybrať akékoľvek vydavateľstvo, pretože som nebola viazaná so žiadnou zmluvou pre MUTE, to je štýl, akým oni pracujú. Bola tam však ešte nejaká dohoda s Warner Brothers. Môj právnik mi ale povedal, že sa môžem upísať Sony, rýchlo zmiznúť a nikomu nebrať telefón. Hneď ďalší týždeň som bola obvinená Warner Brothers pre nedodržanie zmluvy a to boli naozaj ťažké časy. Bola som v kontakte len s mojím právnikom a účtovníkom, ktorí sa so mnou už ale nebavili, pretože nebol žiadny spôsob, ako z toho. Nakoniec som sa rozhodla, že podpíšem u Warner Brothers' dodatok, ktorý bol vlastne trest - jeden rok som nesmela nič vydať. Ochorela som z toho všetkého a od Sony (CBS v tej dobe), postoj bol: "Vráť sa, keď sa dáš dohromady" – nikto sa mi nesnažil s tým pomôcť. Takže som nakoniec s nikým nekomunikovala presne ten jeden rok. Na prvej schôdzke som bola ešte úplne mimo, s ničím som neprotestovala, len robila to čo chceli a začali sme pracovať na tých hrozných A&R veciach, o ktorých boli presvedčení, že sú to najlepšie. Vtedy som bola úplne hlúpa na to, aby som si uvedomovala, čo sa so mnou deje. Viete, po roku nevychádzania prakticky z domu som bola úplne mimo, čo sa deje vonku. Takže čo si robila cez ten rok, napísala si vôbec niečo? AM: Bola som zavretá doma a to doslova, na celý jeden rok. Dokonca som prestala počúvať akúkoľvek hudbu a to bolo niečo čo som neurobila od svojich 15 a vtedy mi bolo okolo 22 alebo niečo takého, bol tu ešte ten zákaz na čomkoľvek pracovať. Dokonca som si nemohla ísť ani zahrať do miestnych klubov, pretože v tú dobu, keď sa to všetko okolo Sony zomlelo sme boli No.1, takže by ma tam určite niekto mohol spoznať a to všetko ma ohromne psychicky vyčerpávalo. Takže ako potom vznikla "Alf go“? AM: Bolo to zaujímavé. Pracovala som na tom s Swain a Jolley, dochádzali za mnou do môjho domu - mala som tam piano - a celé to bolo veľmi rýchle a jednoduché. Napísať celé album nám trvalo 3 mesiace a hneď na to sme šli do štúdia ho nahrať. Bolo to úplne iné ako s Vinceom. Tiež tam bol producent, ktorého sme s Yazoo nikdy nevyužili. Keď sme to všetko dokončili, z nejakého nesprávneho dôvodu som začala mat k tomu albumu averziu – s odstupom času zisťujem, že to je náhodou dobrý album. Čo ti na ňom vadilo? AM: Nepáčil sa mi kvôli tomu, že som po jeho vydaní bola ešte viac slávnejšia, poznal ma už snáď úplne každý – hity sa stali prekliatím môjho života. Ľudia nepochopili, že moje piesne boli ako denník a niečo znamenajú pre mňa znamenajú len v daný moment, takže ak máte 22, nemáte rovnaký pohľad na svet ako keď je vám 23 a o ďalší rok už ani náhodou! Po celý svoj život ste zviazaná s týmito hitmi a je to ku*va otravné. Čo ma na tomto albume najviac zaujímalo, bol práve ten iný spôsob jeho nahrávania. Nemyslím to ako, že som riešila kam ma tá nahrávka posunie, alebo ako má bude prezentovať. Bolo to len "Oh, urobíme to takto? OK!" Zistila si teda počas jeho nahrávania, že si sa konečne našla? AM: Nie, to si nemyslím. Myslím, že to bolo až pri produkcii albumu „HOODOO“. Viete, moje najobľúbenejšie albumy prišli až o niečo neskôr. Mám z toho stále rozpačité pocity, pretože si myslím, že väčšina umelcov si svoju prácu chráni. V hudbe sú pre mňa najdôležitejšie texty, myslím, že som sa v písaní zasekla niekde keď mi bolo 21. S odstupom času som prišla na to, že práca s Yazoo bola pre mňa omnoho zaujímavejšia ako práca na prvých sólo albumoch. Ako prežívaš spievanie Yazoo vecí v súčasnosti? AM: Sú to tie piesne, ktoré si ľudia skrátka pamätajú z rádia, či už ste fanúšik, alebo nie. Tí najvernejší fanúšikovia, ktorí prichádzajú na moje koncerty sa pri týchto veciach nudia presne rovnako ako ja... Vlastne, nie je to férové povedať, nudia ma už menej, pretože, pretože som ich určitú dobu nespievala vôbec a vyradila ich z akéhokoľvek zoznamu. Teraz sa k týmto nevinnostiam vraciam, pretože už nie som v rozpakoch keď ich spievam. Je to presne to ako s vaším ex-milencom, ako čas plynie, máš tendencie si vybavovať len tie príjemné chvíľky a na tie, prečo už nie ste spolu vlastne zabúdaš. Napríklad "Only You" - musím sa usmievať, keď ju spievam, pretože sa pri jej spievaní tak nudím. Spievam ju už celých 30 rokov, ale teraz si uvedomujem to, čo som si nikdy predtým neuvedomovala - prináša radosť poslucháčom, pretože ich prenáša do doby, keď ju počúvali a mali úplne iné starosti ako teraz. Mali iné životné vyhliadky, nádeje. Pre tento moment mám stále dôvod ju spievať zase a zase. Čo nám povieš o znovuzrodení Yazoo? AM: V roku 2008 sme spravili "Yazoo Reunion Tour“ a bolo to skutočne fantastické, pretože sme celé druhé album nikdy naživo nehrali a pri prvom albume sme nespravili viac ako 30 vystúpení. Aj keď som tie piesne hrala live pri sólo vystúpeniach, až teraz to bolo tak ako to malo byť a pre mňa to znamenalo akoby som to spievala po prvý krát len s tým rozdielom, že obecenstvo poznalo každé slovíčko... bolo to neskutočné, ako som si to užívala, pretože sme sa s Vinceom spoločne preniesli nad všetky tie nepríjemností, hnev a nenávisť, ktorú sme k sebe vtedy cítili. Bolo to jeden z tých vzácnych momentov, kedy ste prijímaní obecenstvom, médiami a serióznymi hudobnými médiami – sú to veci, ktoré sa ti často v živote nestanú. Čo ťa presvedčilo, sa dať s Vinceom zase dohromady? AM: Bolo to niečo, čo som chcela urobiť už dávno, pretože živé hranie bolo vždy pre mňa veľmi dôležité. Na pódiu som oveľa šťastnejšia, než byť zavretá niekde v štúdiu, ako som už povedala, na sólo vystúpeniach zaraďujem pár Yazoo piesní, hlavne aj preto, že veľa mojho materiálu je tak depresívne, že nechcem aby sa z nich niekto pri mojom počúvaní obesil. Oživujem Yazoo práve kvôli tým svetlejším okamihom: Zaraďujem „SITUATION, DON´T GO a ONLY YOU. Ale väčšina Yazoo materiálu, vrátane polovice piesní, ktoré som napísala sama, si nemyslím, že sú vhodné do mojich koncertov, pretože si myslím, žeby sa mali hrať s klasickou kapelou. S veľkej časti sú to čisto elektronické veci a aby sa niekto za mňa postavil a napodobňoval Vincea by bolo viac než smiešne, preto som ich za tých 20-25 rokov nikdy live nehrala. Kto prišiel s týmto nápadom? AM: Napísala som Vinceovi e-mail: "Chcel by si znovu so mnou niečo zahrať naživo?“ Prišlo mi to ako, že Vince bol ženatý s Depeche Mode, teraz s Erasure a ja som bola taký prechodový vzťah a preto hrať pre neho so mnou by mohlo... dobre inak, ak by som bola na mieste Andyho Bella, tak by sa mi to určite veľmi nepáčilo. Že to tak Vince nejako cítil mi nakoniec Andy prezradil. Jeho úplne prvá reakcia bola: "Tak ako by som chcel , ale nemôžem“. Keď mu ale Andy neskôr povedal, že potrebuje na približne rok kvôli svojím problémom voľno, tak sa mu Vince priznal, že som ho požiadala, aby sme spolu urobili nejaké koncerty s Yazoo, na čo Andy reagoval "Podľa mňa by ste to mali spraviť!" Myslím si tiež, že keď Andy videl Vinceho na javisku s Yazoo, tak mu začalo koncertovanie veľmi chýbať a preto chcel skôr ako plánoval, začať pracovať na novom materiáli a preto sme nemohli urobiť viac koncertov. Aké bolo koncertovanie? AM: No, milovala som to, bolo to skvelé. Cestovali sme po Anglicku, ale spravili aj pár koncertov v Amerike, kde boli ľudia skvelí. Rada by som urobila viac koncertov po svete tam, kde sme nikdy nehrali. Určite by som bola šťastná, urobiť toho viac, ale som spokojná aj s tým, čo sme nakoniec urobili. Čo ťa prinútilo aby si ten e-mail Vinceovi nakoniec poslala? AM: Celú dobu som mala pocit, že sme ten projekt neukončili tak, akoby sme mali. Pre mňa, ak nikdy pieseň nezaspievam naživo, tak stále zostáva nedokončenou vecou, pretože nikdy nepoznáte či funguje, alebo nie... najradšej by som šla na turné s novými vecami a potom nahrala tie, ktoré cítim, že za to stoja. Inak nepoznám spôsob ako oddeliť mäso a kosti od peria na šklbanie. Teraz ty a Vince plánujete vystúpiť na Mute festivale – môže byt z toho nakoniec viac koncertov? AM: Áno, plánujeme zahrať na tomto festivale a som si na 99,9% istá, že to bude naposledy. Ak by sa Vince rozhodol inak, tak by som samozrejme bola rada, aby sme spravili viac koncertov, ale ak poznáte Vinceovu vernosť k Erasure, tak to vidím viac ako nepravdepodobné. Takže to čo viem, bude to naposledy čo sa formácia Yazoo objaví na pódiu Stále pracuješ na novom albume? AM: Áno, som už niekde na 70%. Pracujem na ňom s Guy Sigsworthom. Plánujem aby moje ďalšie turné bolo elektronické. Rozhodla som sa tak preto, lebo na novom albumu bude kopa elektroniky. To tiež znamená, že tak môžem zmeniť aranžmán starších vecí a samozrejme budem môcť konečne zahrať piesne, ktoré som kvôli tomu, že sú tak silno elektronické skoro vôbec naživo nehrala. Znamená to, že si sa teraz na novom albumu silno zamerala na elektroniku? AM: Áno, je to skutočne programované album. Nie je to "electronica“ v zmysle analógového zvuku 80. rokov, ale oproti akustickým nástrojom je to skutočne elektronické album. Povedala si, že tvoje najobľúbenejšie album bolo "HOODOO“, ako si myslíš, že si sa od neho posunula ako skladateľ? AM: Myslím si, že písanie textov je skutočne mojou silnou stránkou. Mojím problémom ale je, že niekedy píšete ako skladateľ, ale musíte to tiež odspievať ako spevák, čo je dôvod, prečo niekedy robím cover verzie - pretože niekedy moje vlastné veci sú skrátka nespievateľné nie je vždy vhodné pre speváka. Veci, ktoré počúvam nie sú ani tak orientované na spev, ako na poéziu. Odráža teraz tvoje písanie, že sa cítiš omnoho ustálenejšie ako kedykoľvek predtým? AM: Myslím, že určite. Je to samozrejme vekom. Vieš, ťahá mi už na 50, a čo ma v poézii inšpiruje je... to, čo milujem napr. u Jacques Brela, - nebojí ukázať sám seba menej lichotivým spôsobom. Myslím si, že hlavne mladí ľudia si potrpia na to, aby za každej okolností vyzerali sexy. Vekom ale prestanete podobné malichernosti riešiť, preto som vlastne šťastná, že môžem byt škaredá, alebo už nemám problém sa vidieť v nepríliš lichotivom svetle. Myslíš pri skladaní na to, aby sa to ľuďom páčilo? AM: Je to pre mňa absolútne nepodstatné. U každého albumu som zaujala stále iných ľudí, takže niektorí ma vidia ako „gay divu“, niektorí ma vidia ako temného básnika, pre niektorých som euforická popova speváčka a niektorý ako džezovú speváčka. Každý si o mne myslí stále niečo iné, pretože som ho oslovila v rôznych dobách svojej kariéry a to sa mi na tom páči. Nechcem ale písať pre obchodné domy, spravila som to raz, keď som nahrala „WEAK IN THE PRESENCE OF BEAUTY“. Od začiatku som na tom pracovala tak, aby sa z toho stal hit, doteraz to ľutujem a nikdy to už znova nespravím. Takže čo je pre teba pri písaní dôležité? AM: Aby to so mnou emočne pohlo. Ako to poznáš? AM: Keď plačem... Naozaj? AM: Keďže sa rozplačem, alebo už cítim... .ten pocit. Je tam ten pocit, keď sa vám zovrie žalúdok tak, že nepoznáte či je to úzkosťou, eufóriou, alebo hladom. Nastane ten pocit, keď si poviete: "Do prdele si krásna!“

Názory Devotees (23)

Monghi

 1    21. máj 2011 o 07:20

FANTASTICKE!!!!!

molon

 2    21. máj 2011 o 09:57

...prečo dávate doslova kurva hviezdičku???...na celom svetebežné slovo a u nás stále obavy z nadávky?????????...pohoršenia z neslušného správania….kurva, ak to tam raz je tak je to tam preto, lebo to tam má byť!!!
...ináč pekný rozhovor, pekne preložený, nemusím ho prekladať cez google translator =:o)

chmelko

 3    21. máj 2011 o 11:44

molon: je to čisto moja aktivita. Po minulom víkende som sa začal viac o Alison zaujímat a ked som narazil na tento predlhy rozhovor, tak som vedel, že vám ho sem musím dat, pretože je to jeden najkrásnejších rozhovorov aké som kedy čítal.Jeho preklad mi trval 3 dni..
s tou kurvou.., neviem ako to chodí, tak som to spravil automaticky spravil, nič ine v tom nehladaj, niesom redaktor smile

džejna

 4    21. máj 2011 o 15:30

genialny rozhovor! smile thx!
btw. urcite si aj Vince riadne “uzil” s Alison - totalne rozdielne povahy! smile smile

chmelko

 5    21. máj 2011 o 15:47

Substance: už dlhšiu dobu som presvečený, že dristy o tom ako mu vadila sláva a preto odišiel bola len jeho osobná výhovorka pre chlapcov. Aj tento rozhovor ma viac a viac presvedčuje, že skutotočnost je, že to bolo kvoli Vinceovym diktátorským manierom. Dave tiež priznal, že odmietli hrat nejaké jeho songy, podla mna toto mu vadilo asi najviac

molon

 6    21. máj 2011 o 19:47

chmelko…f pohode, nič sa nedeje…

little_sheep

 7    22. máj 2011 o 21:58

kurva dobry rozhovor! grin dakujeme za preklad

vocal

 8    23. máj 2011 o 15:30

Pekný rozhovor… kopa zaujímavých vecí o ktorých možno nikto ani netušil.

A to s tým “ku*va” si myslím, že keby sa tu takéto slová rozmohli, až moc by sa začali používať v článkoch a vyzeralo by to tu ako niekde v krčme a kleslo by to na úrovni (aspoň pre mňa by to boli stránky bez ... asi všetkého). Každý tieto slová používa, ale na tejto stránke nemajú čo robiť ........ toto sú DEPECHE MODE
...a nie nejaká garážová kapela z dediny

Roman

 9    23. máj 2011 o 23:35

Bol som na Yazoo na jednom ich nedavnom koncerte Reconnected Tour. V podstate az na nejake styri skladby odohrali cely svoj repertoar. Som rad ze som ich videl pretoze ako to vyzera, druha sanca uz nebude.
Inak Chmelko, dobra praca.

molon

 10    24. máj 2011 o 09:25

...radšej 1000x použiť slovo kurwa, ako byť sjetý v rohu a hľadať zmysel života…nezabúdaj aj o tomto boli D.M. a majú to riadne vryté vo svojej histórii…
P.S….slovo kokot je už aj v slovenskom pravopisnom slovníku, tak na čo sa tu chceš hrať - vocal???...žiješ na slovensku a slová ako kokot, piča, kurwa, jebať, používajú dnes všetci bežne…..ak si myslíš, že členovia D.M. nie, tak si na omyle….

Vilem

 11    24. máj 2011 o 20:22

Uzasny rozhovor,velka vdaka za cas straveny nad nim.kazdemu asi pootvoril dvierka,ktore boli privrete.no a reakcia k tomu jedinemu slovu?proste odpad.este raz vdaka…

džejna

 12    24. máj 2011 o 21:28

jaaj boze, keby ste neboli taki pokrytci ludia! :D kazdy si obcas zanadava, ci uz sam pre seba, alebo na plnu hubu, tak z toho nerobne koniec sveta vy moralisti! :D :D

chmelko

 13    24. máj 2011 o 22:23

tento článok poskytuje také možnosti diskusie a my sa tu bavíme o takych somarinách..ch jo

Flexible

 14    1. jún 2011 o 15:52

HOODOO, to je važení album!!! Alisonkin urcite najlepsi, dost rockovy, teda na jej pomery az az, ale to je taky “iny” rock miesany s jazzom, soulom a blues a aj trochu ambientu a funky tam je a tej energie co z kazdej skladby ide. To uz oslavil dve destrocia od svojho vzniku ale pre mna a moje usi sa vela takych, ktore by mu konkurovali nedostalo…!!!

Flexible

 15    1. jún 2011 o 15:56

jaaaj este som toto http://www.youtube.com/watch?v=FofKWYSQrvE zabudol

chmelko

 16    2. jún 2011 o 20:42

aký je pre vás naj Yazoo song? u mna to je Nobody’s Diary

little_sheep

 17    2. jún 2011 o 21:20

ja milujem Happy People… tu genialnu “monotonnost” celej skladby, aj ked tu spieva Vince, a pritom Alison ma tak uzasny hlas smile

džejna

 18    2. jún 2011 o 21:24

ja mam najradsej Mr. Blue smile aj video k tomu je genialne smile

chmelko

 19    2. jún 2011 o 21:49

tak o happy people sa v článku aj hovorí, celkom si ma s nou prekvapil smile

little_sheep

 20    2. jún 2011 o 21:54

hej, je to tam… no taky Vince-ov ulet ako vysity… mam na neho slabost wink

Flexible

 21    10. jún 2011 o 20:39

Winter Kills a aj Tuesday a aj Situation a aj… Happy, Happy, peeeeople, tu du du du, Happ, Happ, Happy peeeeeeople….Po tomto clanku som ju zacal brat uplne inak, hned som si ju pustil, predtym som jej nikdy nevenoval nejaku pozornost, taka uletena hopsacka mi to prisla, ale zistil som az teraz, ze tam je taky divny smutok, Vinco vedel preco na nej trval…
Dont go a aj Nobodys diary ale najkrajsia je asi MIDNIGHT, tak ano MIDNIGHT http://www.youtube.com/watch?v=eOZ3XUj1jg0&feature=related…OH JESSUS, ako to pocuvam mrazi ma po celom tele….

Flexible

 22    19. jún 2011 o 20:14

Vsetko najlepsie Alison k dnesnym narodeninam!!! Happy birthday Alison Moyet!!! :o)

džejna

 23    21. jún 2011 o 11:04

pripajam sa - vsetko naj Alison! smile

After Party, Roxy, Praha

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa