Rešpekt k jedinečnosti

Uvoľnený rozhovor s Martinom a Andym z obdobia albumu "Ultra"

Od vydania albumu "Songs Of Faith And Devotion" ubehli takmer štyri roky. Štyri roky, počas ktorých kapelu opustil jeden člen a spevák David Gahan balancoval medzi životom a smrťou, medzi ihlou a riešením problémov.
Dnes je však už deväť mesiacov čistý, doslova baží po tom, aby dokázal svetu, že zo slepej uličky odbočil, z uličky, kde civel na "sud plný pušného prachu". "Ultra", nový album Depeche Mode je toho dôkazom. Ide evidentne o ich najlepší album od čias "Black Celebration".

Niet pochýb, že o novom album a Davidovej závislosti sa dnes dočítate všetko snáď v každom pop magazíne a bude tomu aj v nasledujúcich mesiacoch. Takže som sa rozhodol neklásť im predvídateľné otázky, namiesto toho sme sa snažili opísať ich vplyv na modernú tanečnú hudbu ako house, techno a trip hop. Významné osobnosti tanečnej scény ako Derrick May, Carl Craig a Underworld považujú Depeche Mode za vplyvných umelcov, ktorí poznačili aj ich tvorbu.

"Pamätám sa, ako som po prvýkrát počul "Lie To Me". Úplne som jej prepadol." zaspomínal detroitský technopionier Carl Craig, keď sa ho spýtali na Depeche Mode. "S kapelami ako Yazoo a Visage, mali Depeche Mode značný vplyv na tunajších technomaniakov."

A čo si Martin Gore a Andy Fletcher z Depeche Mode (s ktorými som sa zhováral v hoteli Amstel v Amsterdame) myslia o fakte, že vo vývoji techno a house scény zohrali významnú úlohu?

"Myslím, že to, že sa na nás odvolávajú ľudia z house, techno a industrial scény, je to dôkaz rozmanitosti našej hudby za celé tie roky," odpovedal Martin.
"V našej hudbe nájdete množstvo rozmanitých prvkov. Myslím, že pre tých ľudí je najdôležitejšie to, ako sme našu hudbu tvorili. Boli sme elektronickou kapelou, jednou z tých skutočne prvých," dodal Andy a pokračoval. "Programovanie, a všetky tie aspekty práce v štúdiu, využiť čokoľvek, neobmedzovať sa zaužívanými rockovými štandardmi. Jednoducho, v hudbe neplatia žiadne pravidlá."

No napriek ich nekonvenčnému prístupu k hudbe, sa z Depeche Mode, hoci veľmi pomaly ale isto, stali rockové hviezdy, ktoré zapĺňajú štadióny a celé mesiace koncertujú po celom svete. Ale v čom je tanečná scéna iná. Neprodukuje žiadne skutočné hviezdy, a dokonca sa v nej nerodia kluby oddaných fanúšikov umelcov tejto scény. Namiesto toho mladí blázniví producenti vydávajú svoje nahrávky na nezávislých labeloch a aj napriek skutočnosti, že majú klubové hity a veľkú predajnosť nahrávok, zostávajú prakticky anonymní.
"Ale o tom predsa bola tanečná scéna vždy, nie? A práve to je jeden z dôvodov, prečo sa nahrávacie spoločnosti tak ťažko presadzujú na tomto trhu, pretože táto scéna je beztvára, anonymná."

A hlavne je to viac menej inštrumentálna, na jednej melódii založená hudba. Zatiaľ čo ty sa venuješ komponovaniu skutočných skladieb.
Martin: Súhlasím. Niektorí z tých umelcov tanečnej scény síce môžu vyprodukovať hitové single, no do albumovej podoby a následného predaja sa to transformuje veľmi zle.

Ale dnes už existuje zopár výnimiek, k nim patria určite Underworld. Tí remixovali dokonca váš singel "Barrel Of A Gun".
Andy: Je hudba na tanečné parkety a hudba pre domáce počúvanie. Umenie je vytvoriť hudbu, ktorá sa dá využiť v oboch prípadoch. Čiže hudbu, na ktorú si môžete zašantiť na tanečnom parkete, ale ktorú si môžete v kľude pustiť aj doma. Niektoré z tých tanečných skladieb ale na domácom hi-fi neznejú najlepšie, chýba tomu skutočná klubová atmosféra.

Vy ste boli prakticky jedna z prvých popových kapiel, ktoré sa v roku 1989 vybrali cestou house remixov. Na rozdiel od ostatných ste však príliš netlačili na pílu a nenajímali slávnych remixérov. Namiesto toho ste využili osvedčených ľudí, ako napr. Francoisa Kevorkiana.
Martin: V tom čase sme už mali za sebou niekoľko house remixov, vtedy to bola naozaj zaujímavá hudobná oblasť. Dnes je pre mňa house už prekonaná a opotrebovaná záležitosť. Nijak významne sa neposunul vpred. Tentokrát sme boli sami pod veľkým tlakom urobiť house remixy nášho ďalšieho singla.

Andy: Aj v prípade zatiaľ posledného singla. Ale dostalo sa k nám veľmi veľa pozitívnych ohlasov od dj-ov z Ameriky a Anglicka. Jasné, že sa všetkým páčil "hard mix" od Underworld. Ale všetko to boli tí najliberálnejší dj-i. Oni tvoria pre ľudí typu "Tracy And Sharon", ktorí zájdu do miestneho disco klubu a tancujú na house. No na remix od Plastikmana, či na One Inch Puch remix si určite nezatancujú. Nie je to pre nich dosť houseové. Takže na nás tlačili, hlavne z Ameriky, aby sme oslovili ľudí ako Todd Terry a pod. (Martin sa zachichoce). U2 majú pre tieto účely Davida Moralesa, nie? Ja sa do remixov veľmi nevyznám. Todd Terry a jeho práce sa mi celkom páčia, ale Moralesa teda vážne nemusím.

Martin: Mimochodom, toto je liberálny člen našej kapely. Je za Todda Terryho.

Andy: Urobil niekoľko dobrých remixov. Je jeden z najlepších.

Martin: Podľa mňa by sme však mali mať v otázke house remixov úplne jasno. Síce nemám úplný prehľad o scéne, ale podľa mňa sa za tie roky house nikam významne neposunul. Znie to zastarale.

Myslíš?
Martin: Mne to znie zastarale. Omnoho zaujímavejšie veci sa odohrali na poli trip-hopu a techna.

Máš na mysli ľudí ako Richie Hawtin?
Martin: Myslím, že jeho remix skladby "PainKiller" je skutočne inovatívny. Našu pôvodnú verziu som aj tak nikdy nepreferoval. Totiž pôvodná verzia bola plánovaná vo viac pokojnejšom tempe. Práve preto sa volá "Painkiller". Lenže na konci nahrávania to skončilo v trochu surovom zvuku. Príde mi až príliš bombastická. Ritchie Hawtin ju odľahčil a vlastne ju dostal do polohy, v akej bola zamýšľaná ešte v demo podobe.

Ak teda príde na výber remixérov, je to pod vašou kontrolou?
Andy: Vždy je to nakoniec náš výber. Nahrávacia spoločnosť a kopec iných ľudí nám len navrhujú a odporúčajú remixérov. Obyčajne sa však strhne boj... problém je v tom, že label sa snaží vždy remixami pokryť čo najviac oblastí tanečnej hudby, ako je to len možné. A to je ten dôvod, prečo sa tie remixy urobia aj tak. Ale my vyberieme to, čo sa nám páči. Umelcov, ktorým by sme radi zverili naše skladby. "Painkiller-a" sme dali zremixovať aj DJ Shadow-ovi. Ale to, čo sa nám vrátilo bolo len obrovské množstvo samplov. Úplne mimo misu. Je to nepoužiteľné.

Martin: Dokonca v tom použil polovicu starej r&b skladby a prekryl ňou našu skladbu.

Je to nepoužiteľné, pretože tie sample musíte odstrániť?
Martin: Presne. My sme to najskôr odmietli, ale teraz sa Mute snaží tie sample vyčistiť. A ak sa im to podarí, tak to možno vydáme v budúcnosti ako remix.

A čo ten samotný remix?
Martin: Ten je sám o sebe dobrý.

Andy: Niekedy je to vážne frustrujúce. Keď sme obdržali mix od Underworld, bol v dvoch verziách. Tim, ktorý ich počul skôr ako my, povedal, že ten druhý je brilantný. Tak sme si teda vypočuli "soft mix", ktorý bol v ponuke ako prvý. Pomysleli sme si: tak toto je vážne skvelé! Ten druhý musí byť zrejme fantastický! Tak sme si ho pustili, malo to úctyhodných desať minút a nebol v tom jediný rozpoznateľný zvuk pôvodnej skladby. Dokonca ani vokály.

Martin: Pôvodne tá skladba nemala žiadne vokály, ha ha ha.

Andy: Tak som zašiel za Timom a povedal mu: je to dosť dobré, ale s našou skladbou to nemá nič spoločné. On mi na to odpovedal: No, ale takto sa to dnes robí. Nám to však správne neprišlo, takže sa spustila diskusia. Vrátili sme remix pánom z Underworld a tí urobili kompromis, pridali doň vokály. Ale sranda, ako to celé funguje. Stále som si tým všetkým nie istý. Nakoniec je však z toho celkom dobrý mix. Viac sa mi však páči "soft mix" (Martin súhlasne prikývne).

Martin: Pôvodné tempo "Barrel Of A Gun" je 83 bpm. Keď sme obdržali "hard mix", tak sme sedeli a premýšľali: aký význam má pre nás to zrýchlené tempo? Je to zrýchlené dvakrát, či viac? Tak sme to zmerali a zistili sme, že to má 148 úderov za minútu. Zavolal som im, hodil s nimi reč a spýtal sa, či tam môžu pridať nejaké vokály. Aby to malo jednoducho aspoň nejaký význam, pretože ten mix v sebe vážne nemá jediný zvuk originálnej verzie. Zareagovali však vážne zvláštne: no, nie sme si istý, ako to bude fungovať, pretože tempo je iné a myslím, že to je dosť kľúčové. Ha ha ha !! Iný kľúčový prvok, iná rýchlosť, v podstate iná skladba!

Aj ste sa vôbec niekedy s Underworld stretli?
Martin: Nie ...

To je inak dosť čudné zveriť skladbu niekomu, koho ste v živote nestretli.
Martin: Ale takto to funguje odjakživa. Len zriedkakedy sa stane, že osoba, ktorá remixuje vašu skladbu sa nachádza v tom istom komplexe ako vy. To sme totiž robili kedysi, že sme zarezervovali dve štúdia v tom istom komplexe. Vtedy sme si počas prestávky v nahrávaní mohli odskočiť vedľa a skontrolovať, ako sa vyvíjajú remixy.

Spomenul si, že na tanečnej scéne sú zaujímavé dnes štýly ako trip-hop a techno. Koho by si vlastne videl v budúcnosti rád pri vašich remixoch?
Martin: No... k ďalšiemu singlu sme už prizvali Andreu Parker (z Mo Wax) a teraz si na ďalších nespomeniem. Mali sme jednoducho zoznam ľudí, išlo prakticky len o to, kto je aktuálne k dispozícii a kto nie. Myslím hlavne kvôli našim termínom.

Andy: Aj Mad Professor.

Martin: Áno, aj Mad Professor urobil jeden, nie, dva remixy. Remixoval "Slowbowl" a ďalší singel. To by mohlo byť celkom zaujímavé.

Andy: Čo tým vlastne Američania získajú, Martin?

Martin: No, myslím, že vďaka tomu house tlaku, pod ktorým sme, získal zakázku aj BT (Brian Transeau). Ale ten robí remix s jasnou podmienkou, ak sa nám to páčiť nebude, tak to nevezmeme.

Andy: Takže my to všetko nemusíme použiť?

Martin: Myslím, že každý pre nás mixuje s touto podmienkou. To je jedna z výhod byť na špici scény. Ak sa každému páčite, tak pre vás každý čosi pripraví a prakticky zadarmo. Ale aj nie. Ale proste pripraví mix a dúfa, že sa nám zapáči.

Andy: Jeden z rozdielov medzi skladbami "It´s No Good" a "Barrel Of A Gun" je ten, že BOAG je vážne dobrý song pre remixy. Je trochu tvrdší. "It´s No Good" má viac popovejší nádych. V tomto prípade bude zaujímavé sledovať, s čím tí ľudia prídu.

Je vážne pravda, že zamenili poradie singlov a namiesto "It´s No Good" sa pilotom stala "Barrel Of A Gun"?
Martin: Správne, je to prehodené.

Andy: Uvedomili sme si, že by bolo dobré sa vrátiť na scénu s tvrdším songom. Je to troch zvláštne, pretože ľudia očakávali niečo ako reprezentanta albumu. Ale rozhodne to nie je tvrdý album, je trochu jemný.

Ako som už povedal, množstvo producentov tanečnej scény priznáva, že sú inšpirovaní vašimi prácami. Funguje to aj naopak? Inšpiruje vás techno a triphop? Na vašich albumoch to počuť veľmi nie je.
Andy: Myslím, že každá hudba, ktorú počúvate, vás nejakým spôsobom inšpiruje. Zoberte si takého Martina, chodí po kluboch, počúva techno, tancuje na house. To ale neznamená, že keď sa vráti domov, začne komponovať house skladby.

Martin: Vplyvy na albume sú veľmi rozmanité. Napr. taká "The Bottom Line" je vlastne country. Dokonca aj keď bolo hotové demo, tak už tie slovné hračky (neboli súčasťou textu) mali v sebe nádych country. A tak sme dostali nápad prizvať niekoho, kto zvláda pedal steel gitaru. Ale takisto sa objavilo množstvo iných vplyvov. Prizvali sme Jaki Liebezeita z Can, ktorý v spomenutej skladbe nahral perkusie. A potom je tam zopár vibrácii, ktoré vám poskytnú ten bizarný pocit, akoby ste boli v nejakej veľkej hale. Jednoducho sme využili vplyvy všetkého, čo sa nám páči, všetko to zmixovali a vznikol, z toho nakoniec ten podivný hybrid, ku ktorému pasuje meno Depeche Mode, he he."

Ale to má čo dočinenia aj s faktom, že ty tie skladby komponuješ. Vždy to má nakoniec pečiatku "Martin Gore".
Martin: Myslím, že podstatou Depeche Mode sú moje skladby a Davidov hlas. Jeho hlas je naozaj veľmi dôležitý, pretože je špecifický.

Andy: A takisto má skvelé zafarbenie hlasu. A hlavne jeho hlas je skutočne jedinečný, nie je nikomu podobný, čo je podľa mňa jedno z tajomstiev dobrého frontmana a speváka. To platí pre ľudí ako David Bowie, Brian Ferry, Dave...

Martin: Mick Jagger

Andy: Oni znejú absolútne originálne. Ľudia sa ich môžu pokúšať imitovať, ale ich originalita spočíva v ich farbe hlasu.

Zábavný mi ale príde fakt, že stále komponuješ skladby na gitare. A to aj napriek tomu, že ste elektronická kapela.
Andy: Obyčajne začínam komponovať na akustickej gitare alebo na piáne, hlavne kvôli zachyteniu základnej akordovej štruktúry, melódie vokálov a slov. Rád získavam istotu, že skladba má určitý základ, skôr než prídu na rad počítače a elektronika. Viete, keď začnete pracovať s počítačom a kopou syntezátorov, tak je veľmi ľahké prepadnúť vlastnej pochabosti a presvedčeniu, že skladba je proste výborná. A pritom v samotnej podstate tá skladba dobrá nie je, obsahuje iba zopár vydarených zvukov.

Ako potom pracujete v štúdiu? V poznámkach na albume je uvedených niekoľko ľudí, ktorí vám dnes programujú ako syntezátori, tak aj počítače.
Andy: V podstate nám iba šetria čas. Tim Simenon má svoj tím ľudí. Je s ním Kerry Hopweeod, programátor, ako aj hudobník Dave Clayton a štúdiový inžinier menom Q. No a samozrejme Tim. Obyčajne programujú Rob s Martinom, lenže Kerry je profesionál, pracuje skutočne veľmi rýchlo. A má po ruke vždy množstvo dobrých nápadov.

Ale neukracuje sa tak nejakým spôsobom celý kreatívny proces?
Martin: Nie!
Andy: Stále máme pod palcom všetko, čo sa deje. Neurobia nič, o čom by sme nevedeli.
Martin: Pokiaľ ide o nás... dva roky dozadu nás opustil jeden náš člen...

Viem, Alan Wilder.
Martin: Takže bolo pre nás veľmi dôležité nahradiť jeho post. Myslím, že tú neobsadenú roku vykryl Tim a jeho tím dokonale. Hudobníci v jeho tíme boli pre nás veľmi dôležití. Alan bol v našej kapele vždy takzvaným hudobníkom. Myslím hudobník s klasickým vzdelaním.

Takže "takzvaný" alebo naozaj hudobník?
Martin: No, viete, to je otázne. Čo vlastne znamená slovo "hudobník"? Viem hrať na gitaru, zvládam klávesy, no nikdy som nemal v tomto smere klasické vzdelanie.

Andy: On ovláda čítanie notových osnov.

Martin: Nikdy som neprešiel nejako hudobnou teóriou. Ja len rozpoznám dobrý zvuk, viem, čo ma posunie vpred pri písaní, keď sa snažím niečo získať. Takže tentoraz bol celý nahrávací proces pre nás niečím absolútne nepoznaným. A hlavne sme mali z toho radosť. Možno aj preto, že všetci, ktorí boli do toho zainteresovaní boli veľmi milí. V štúdiu vládla veľmi uvoľnená atmosféra, čo v minulosti nebola samozrejmosť.

Ako ste sa vlastne dostali k Timovi Simenonovi? Viem, že kedy dávno urobil pre Depeche Mode niekoľko remixov.
Andy: Nejaký čas sme ho už poznali. Vždy bol našim veľkým fanúšikom a my sme to o ňom vedeli. Ako si povedal, urobil pre nás zopár remixov. Premýšľali sme o ňom už pri albume "Songs Of Faith And Devotion". Daniel nám ho preto navrhol pre tento album. Stretli sme sa a zafungovalo to medzi nami.
Zažili sme spolu kopec zábavy, dokonca aj v období, keď mal David problémy. No a po skončení prác na albume si Tim pretrpel obdobie známe ako P.A.D (Post Albumová Depresia).

Platilo to aj pre vás?
Andy: No, keď album dokončíme, pre nás sa všetko len začína. Rozbehnú sa projekty, rozhovory a pod. On však na tomto projekte strávil celý rok. A zrazu sa to skončilo, pretože jeho práca bola hotová.

Martin: Tentokrát, hlavne z dôvodu, ako sa vyprofilovali demá, sme sa rozhodli, že chceme rozhodne na albume väčší pocit rytmiky.

Andy: Aj keď sú skladby pomalé, nakoniec sme chceli rytmus zdôrazniť.

Martin: Tim sa preto javil ako prirodzená voľba. Už sme s ním v minulosti pracovali.

Andy: A on je takisto tej najsuper chlapík na svete. Vie sa totiž dostať do všetkých klubov.

Martin: Vedel, do chvíle než nás poznal, ha ha! A odohrali sme s ním vystúpenie v Top Of The Pops, s Antonom Corbijnom za bicími! Tim hral na klávesy. Tesne predtým, ako sme vystúpili na pódium, som mu povedal: uvedomuješ si, že po tom, čo ťa uvidia s nami na pódiu, sa zaradíš medzi totálny trápošov? Ha ha ha!!

Ako na to zareagoval?
Martin: Myslím, že parádne znervóznel, ha ha !!!

Andy: Anton to ale zobral skutočne seriózne. Povedal mi, že za posledných desať rokov to boli jeho najšťastnejšie chvíle. Zaobstaral si predtým bicie a trénoval. No a potom sa predviedol s nami na pódiu (Martin sa uškrnul).

No ale nie je on v posledných rokoch v podstate utajeným členom kapely?
Martin: Áno, v podstate s ním pracujeme už 11 rokov. Na začiatku participoval iba na videách. No neskôr sme mu zverili celú našu grafickú stránku. Na poslednom turné zodpovedal za dizajn koncertného pódia. Takže má vlastne pod palcom značnú časť našej vizuálnej podoby.

Andy: A takisto mi kupuje šaty a radí, čo si obliecť!

To si robíte srandu!
Andy: Nie. A takisto má najhorší vkus na svete.

Martin: Začíname mať trochu obavu pokiaľ ide o nás nový videoklip. Ešte sme nevideli celý scenár, obávame sa však, že bude z 99% zameraný na bicie, ha ha ha!!!

Ako bude prebiehať promo k albumu, mimo videoklipov? Vyrazíte opäť na turné? Je mi jasné, že Dave v tomto smere váha.
Andy: Tu nejde len o Davida, ale o nás všetkých. Musíme si byť jednoducho istí... David je ešte stále citlivý, pokiaľ ide o jeho rekonvalescenciu, nechceme naňho vyvíjať prílišný nátlak. Práve turné by naňho mohlo veľký tlak vyvolať, pretože zaberie veľa času. Chceme ti to jednoducho užiť, urobiť promo, mať úspešný album a nakoniec povedať, že sme si to všetci užili.

Takže nebude žiaden koncert?
Andy: Idú nejaké zvesti, že by mohli byť nejaké albumové párty, kde by sme zahrali 3-4 skladby.

Martin: Ale ani v tomto smere sme si nateraz nie istí.

Andy: Turné máme radi. Ale na to musíte byť skutočne fit, mentálne aj fyzicky. A myšlienkou na turné si musíme byť 100% istí. Nateraz v súvislosti turné nemáme žiadne ciele. Je to príliš skoro, posledné turné bolo nedávno. Turné, to je jeden veľký cirkus, pre Davida by to nemuselo nateraz dopadnúť dobre.

Viem o Davidových problémoch, no nechcel som vás obťažovať otázkami na túto, beztak už vyčerpanú tému.
Martin: To je dobre, pretože sám David je už tým riadne otrávený.

Andy: Je dôležité, že sa pýtate napríklad na turné. Z toho totiž sa automaticky vyvinie odpoveď, že David sa aktuálne zotavuje.

Jediné, čo je teraz na tom nové, je skutočnosť, že o tom sám začal hovoriť.
Andy: Tak článok pre NME je toho dobrým príkladom. Nejako to z neho vyliezlo. Sám nechápe, ako to dokázal, ale asi ho to ťažilo na hrudi, tak to zo seba dostal. Dnes však nechce, aby to novinári vyťahovali, čo je ale dosť ťažké, pretože novinári veľmi rýchlo zistili, že o tom dokázal hovoriť. A je to jeho súčasť.

Martin (snažiac sa zmeniť tému): Posledný projekt s albumom "Songs Of Faith And Devotion" zabral celé tri roky. Nahrávanie spolu s turné. A to je poriadny kus života. Tentokrát nič podobné nik z nás nechce. A aj keby sa Davidovi za posledný rok nestali tie veci, aj tak by sme riadne zvažovali, či by bolo správne do toho ísť.

Andy: Naše deti sú jednoducho vo veku, kedy by bolo príliš nebezpečné na dlho sa vzdialiť od domova. Aj počas posledného turné sme mali dlhoročné priateľky, manželky, deti... Martinova najmladšia dcéra mala vtedy asi 2 roky, moja rok alebo dva. V takom veku si ani nevšimli, že nie sme doma. Ale dnes sú vo veku, kedy im jednoducho chýbame.

Kde vlastne teraz žijete?
Andy: Ja s Martinom žijeme na periférii Londýna. Dave sa presťahoval do New Yorku, čo je pre nás lepšie. Myslím, že New York je omnoho lepšie miesto, než Los Angeles.

V NY ste dokonca nahrávali časť albumu.
Andy: Správne, tam bola skvelá zábava.

Martin: Aj napriek tomu, že sme toho veľa neurobili. Je celkom fajn stráviť dlhší čas v jednom meste, než sa neustále premiestňovať, čo sme kedy robili po väčšinu času.

Andy: NY mám vážne rád.

Odrazila sa atmosféra Veľkého jablka aj na samotnom albume?
Martin: To dúfam, že nie, inak by to bol asi house album, ha ha ha! Ale chodili sme von dosť často. House je v NY fakt veľká vec! Chodili sme často do klubu Tunnel, chce dj-oval Junior Vasquez. On tam bol doslova kráľom.

Andy: Pamätám si, ako sme pred šiestimi rokmi zašli s kamošom na vystúpenie Davida Moralesa do jeho klubu. 99% publika tvorili černosi. Bolo to v tej najhoršej časti mesta a bolo to vážne dosť strašidelné. Bol som tam s Russelom Keationom rozhodli sme sa odtiaľ odísť. Keď sa nám podarilo chytiť taxík, šofér sa ná spýtal: čo do pekla robíte na tejto ulici? Máte šťastie, že som šiel okolo. Toto je pre bielych tá najhoršia ulica v celom NY!

Martin: Prejdete zopár nesprávnymi ulicami a ste na skutočne zlom mieste.
Andy: V Európe máme šťastie, pretože naša hudba je veľmi rôznorodá. Tá americká je absolútne segregovaná. Čierni majú radi čiernu hudbu, bieli zasa hlavne bielu. Fakt divné. V Anglicku nedávno kraľovali rebríčkom indické nahrávky. Bola to hotová explózia.

Martin: Tavlin Singh (z Future Sound Of India) pre nás práve dokončil jeden mix.

Andy: Ten kultúrny mix je vážne fajn. Niekedy totiž tá americká segregácia pôsobí dosť frustrujúco.

Martin: Na poslednom turné sme hrali v londýnskom Crystal Palace a predskakovali nám Dub Syndicate. Tablin hral s nimi na indický bubon.

Andy: V roku 1990 sme sa vybrali do Detroitu a Derrick May nás zobral do legendárneho techno klubu Music Institute. Vošli sme dnu a boli tam samí černosti. Ale boli to tí najmilší ľudia, akých som kedy stretol.

Martin: Hej, všetci vyzerali ako filmové hviezdy.

Andy: Dobre ohodení, dobre vyzerajúci muži a prekrásne ženy. Žiadne drogy, dokonca ani alkohol. A všetci chceli naše autogramy.

Martin: Mysleli sme si, že si to tam riadne užijeme. Pristúpili sme teda k baru a objednali 12 pív. Až tam sme zistili, že podávajú iba džús! Ha ha ha!!

Andy: Ale centrum Detroitu bolo deprimujúce, lepší výraz ma nenapadá. Absolútne prázdne. Prázdne domy, obrovské domy a veľké prázdne ulice.

Preto pôsobí hudba z Detroitu tak abstraktne.
Andy: Áno. Každý uteká z mesta na predmestia. Ale pobyt v Detroite patril k tým najskvelejším momentom pobytu v Depeche Mode. Zrazu ste mali pocit, že ste sa ocitli uprostred mimozemskej sociálnej skupiny, pri ktorej by vás ani vo sne nenapadlo, že by mohli mať radi naše nahrávky.

Ako zvládate popularitu? Môžete sa prechádzať ulicami bez toho, aby vás obťažovali?
Andy: Určite nie v centre Detroitu, ha ha ha !! Nie, v tomto smere máme vážne šťastie. Už na začiatku kariéry sme sa rozhodli, že nikdy nebudeme zverejňovať naše fotografie na obaloch albumov.

Martin: Ale myslím, že pár krát za posledné roky sme to porušili.

Andy: Áno, áno v globále... v Anglicku sa môžeme prechádzať ulicami kedykoľvek bez toho, aby nás niekto rušil. No zoberte si takého Liama Galaghera, ktorý má bežne pred domov aj 30 ľudí.

Martin: Nikdy sme nekoketovali s bulvárom. V momente, ako to urobíte, rozpútate poľovačku na samého seba.

Možno sú fanúšikovia Depeche Mode iní, než fanúšikovia Oasis.
Andy: No, oni sú fakt slávni. Oasis pozná momentálne skutočne každý. Dokonca aj dôchodcovia ich poznajú. Sú jednoducho každý týždeň vo všetkých novinách. Každý ôsmy človek v UK si kupuje ich nahrávky, čo je neuveriteľné číslo. My sme na inej úrovni, a myslím, že je to tak správne. Kapely ako Duran Duran, hoci prakticky ani nevydávajú albumy, sú na verejnosti rozpoznateľní častejšie, než my. Jednoducho preto, že sú to celebrity.

Martin: Abstraktným spôsobom sa naše tváre objavili na albume "101", hoci to boli fotografie tričiek a suvenírov s našimi podobizňami. A obdobným abstraktným spôsobom boli naše tváre zobrazené na albume "Songs Of Faith And Devotion. Naše tváre budú aj na singloch "Barrel Of A Gun" a "It´s No Good".

Je mi jasné, že to bol nápad Antona Corbijna. Chcel dať vašej hudbe ešte viac ľudskosti.
Andy: Pokúsil sa tak vyjadriť naše osobnosti. A zasa, bolo by fajn tu a tam získať trochu tej nekritickej chvály a obdivu, ha ha!

autor: René Passet