Q: The Story Of… Depeche Mode - 4.časť

Od samého začiatku pôsobil album "Construction Time Again" na ostatných trochu rozpačito a nepochopiteľne. Bolo to skoro dva roky predtým ako sa spojili Paul Weller s Billym Brangom a priniesli tak rozmanitý mix popu vydaný v podobe projektu Red Wedge. V roku 1983 varovali Depeche Mode pred "Potrasením rúk, ktoré zhrabnú všetko" ("Everything Counts") a naliehali, "všetko čo potrebujeme je celosvetová revolúcia" ("And Then"), ale všetok ten krik smeroval len k hluchým ušiam.

Tí, ktorí zasa s ich odkazom súhlasili, ho však prijímali veľmi ťažko od mladej popovej skupiny vyobliekanej v pulóvroch od M&S a pochybných kožušinových sakách. Na druhej strane, skutočnosť, že Goreho texty získavali na hodnote, mnoho ich vtedajších fanúšikov pekne zmiatla. "Ĺudia sa s nami a so všetkými tými náladami vôbec nestotožňovali," vysvetľoval Gahan. Andy Fletcher bleskovo preruší svoju typickú mlčanlivosť a povzdychne si, "Ešte musíme újsť veľmi dlhú cestu, kým budú ľudia hrdí na to, že vo svojej zbierke vlastnia albumy Depeche Mode."
Z dnešného pohľadu tá doba nebola až tak vzdialená. Čas strávený v Berlíne, v štúdia Hansa, kde sa dokončovalo "Construction Time Again", dopomohol k zblíženiu skupiny s nemeckou industriálnou scénou. Ďalší singel Depeche Mode, "People Are People", vydaný v marci 1984, už však umožnil prehliadnuť text, "Ĺudia sú ľudia, tak prečo by sme sa mali aj ďalej k sebe tak príšerne správať," vďaka tvrdému dunivému a chytľavému rytmu. Teda takmer.
Asi šesť mesiacov predtým vystavili Culture Club so skladbou "The War Song" na večnú nemilosť akýkoľvek pokus popových spevákov spojiť seriózny politický obsah s chytľavým refrénom ("Vojna je hlúposť a hlúpi sú ľudia").
Singel "People Are People" ignoroval všetku prichádzajúcu uváženosť a ohľaduplnosť, a mohol Depeche Mode úplne potopiť. A hoci Dany Baker z NME 7" versiu singla tvrdo odsudzoval a značil ju za "infantilnú", 12" verzia ho úple omámila a pripustil, že "nikomu inému sa ešte nepodarilo tak tesné spojenie popu a priemyslu, funku a továrne."
Kolega Danyho Bakera, Don Watson, vydal onedlho recenziu poslednej práce ďalšej industrálne cítiacej skupiny, SPK, a opísal ich zvuk ako zvuk skupiny "snažiacej sa ťažiť z komerčného úspechu Depeche Mode, ale s vlastným pôvabom."

Skladba "People Are People" zostala v povedomí, a to bezkonkurečne, ako skladba hrozne nepresvedčivá, no fantasticky predvídavá. Ale mala obrovský úspech. V Spojených štátoch s ňou DM po prvýkrát prerazili do Top 40, zatiaľ čo v UK dosiahli svoj najväčší úspech v rebríčkoch, prerazili do Top 10 a dosiahli 4.pozíciu.
Tento úspech povzbudil Depeche Mode na ceste vpred k ešte väčším hudobným šialenstvám. Šialená zvuková jazda v sebe zahŕňala aj plieskanie bičom a štrkot reťazí (v skutočnosti išlo o odporné pľutie Daniela Millera) a z ich ďalšieho Top 10 singla sa stala brutálna, chlípna spleť spálňovej "bondage" scény a zasadania správnej rady, čo im prinieslo kopec výhod (ako to okomentoval Wilder) a dostali sa do "pozície, kedy vieme presne, akú hranosť svojími prácami dosiahneme, v závislosti od dosiahnutej reputácie." Gore pripustil: "Ak sami seba nazvete v Anglicku popovou skupinou, možete si ísť rovno podrezať žili."
Nešlo len o hudobný krok vpred, text "Master And Servant" sa absolútne líšil od jednoúčelových kázaní ich posledných nahrávok. Gore konečne dokázal ovládať svoje myšlienky a spracovať ich v podobe výstredných skladieb, ktorými rozohral obtiažnu a dokonale nejasnú hru. Servilita, pocit viny, zraniteľnosť a chlípnosť sa stali základným kameňom práce Depeche Mode nasledujúcich 20 rokov. Gore zároveň dosť drasticky zmenil svoj výzor. Po presťahovaní do Berlína omladol, takmer anjelsky vyzerajúca popová hviezda začala experimentovať s čiernou kožou, vždy doplnenou namaľovaným obočím a starostlivo upravenými, čiernym lakom natretými nechtami. "Čím viac sa vysmievali Martinovmu štýlu, tým šokujúcejšie vystupoval na verejnosti," spomína Alan Wilder.

Ďalší singel Depeche Mode sa, práve v čase Vianoc, zameral na organizovanú cirkev, a celkom sa mu to podarilo. "Blasphemous Rumours" (obsahujúca verš "Boh má chorý zmysel pre humor") prišla s melódiou tak príjemnou, akú Depeche Mode nepredviedli od doby nevinnej "See You". Táto skladba bola inšpirovaná Gahanovým a Goreho povšimnutím štýlu, akým cirkev servíruje svojim vážne chorým farníkom sväté písmo a modlitby... "v tých textoch nakoniec vždy niekto zomrie. No zároveň sa všetci upnú k ďakovným modlitbám k Bohu, že práve ich uchránil od zlého. Pôsobí to dosť zvláštne."
Skladba sa stretla s ešte väčším odporom ako necenzúrovaná verzia "Master And Servant". Bojovníčka za morálnu televíziu, Mary Whitehouseová, noviny Sun a Anglická Cirkev, títo všetci vystupovali proti nej a BBC priznalo, že váha túto skladbu pustiť do éteru (niekoľko DJ-ov radšej volilo b-stranu singla v podobe sladučkej "Somebody"). No napriek tomu vystúpili Depeche Mode s touto skladbou v Top Of The Pops a singel dosiahol v UK Chart konečnú pozíciu 16, čo nemalo skoro nič spoločné s menšou propagáciou, ako skôr so skutočnosťou, že si fanúšikovia kúpili obe skladby rovno so štvrtým albumom "Some Great Reward". Išlo o prvú LP platňu, na ktorú, ako zdôraznil Gore, mohla byť skupina "skutočne hrdá." Album "Some Great Reward" vďaka svojmu zvuk pútal skutočnú pozornosť a v predvádzacích miestnostiach obchodov s hi-fi technikou dokonca vyradil legendárne dielo Pink Floyd, "The Dark Side Of The Moon". Depeche Mode, už nie ako jednoduchá popová skupina, sa ocitli v pozícií, kedy mohli akýmkoľvek spôsobom zvukovo experimentovať a narábať so svojími nápadmi bez obáv, že by sa im singlový trh obrátil chrbtom. Konečne dostala skupina šancu zrealizovať známu Gahanovu ambíciu, "vyprodukovať skutočne dobrý album, ktorý by nás etabloval medzi hudobnú špičku". Nech už to však bolo akokoľvek, po augustovom (1984) singly "Master And Servant" trvalo celých šesť rokov, kým sa Depeche Mode opäť vrátili do Top 10, a to so slávnou "Enjoy The Silence" z roku 1990. Kompenzáciu tejto skutočnosti sa stali nasledujúce tri štúdiové albumy, ktoré nielenže dosiahli rebríček Top 5, ale takisto vydali svoj hitparádovo najúspešnejší a najpredávanejší album, kompiláciu singlov, "Singles 1981-1985", vydanú v roku 1985.
Hoci išlo o predstavenie "45-kových" (rýchlosť singlovej LP na gramofóne) peciek skupiny, počnúc "Dreaming Of Me" a poslednou nealbumovou "It´s Called A Heart" končiac, bola táto kompilácia orientovaná hlavne na americký trh, kde bola vydaná po názvom "Catching Up With Depeche Mode". Pre každého, kto si ju vypočul od samého začiatku do konca sa stala inšpiráciou, dôkazom, že skupina na odvážnej ceste vpred vydala zo seba za 5 rokov naozaj všetko.

Nasledujúci album, "Black Celebration" (1986), sa však snažil vyhnúť tradičným postupom svojich predchodcov. Ide o veľmi tvrdý album, s atmosférou klaustrofóbie a neskutočne prekvapivý, možno aj v tom, že sa ho skupina rozhodla nahrať na jedinom štúdiovom sedení, ktoré zabralo celé štyri mesiace. Väčšia časť tejto pomalej, horlivej práce, bola vykonaná v berlínskych štúdiách Hansa, kde došlo k veľkým sporom ohľadne produkcie albumu medzi Danielom Millerom a stále viac sebaistejším Alanom Wilderom. S touto ponorkovou chorobou sa Miller nakoniec vyrovnal až o dekádu neskôr, kedy s nadšením vyhlásil: "Po prvýkrát po niekoľkých rokoch som si skutočne vypočul celý album "Black Celebration" a zostal som skutočne milo prekvapený. Myslím, že sme sa s týmto albumom priblížili k dokonalosti. Páčili sa nám Einsturzende Naubauten a Test Department, takže ich vplyv je tam citeľný. Myslím, že tento album sa u zarytých fanúšikov Depeche Mode radí k tým najobľúbenejším."
"Black Celebration" naberá na sile od dojímavých, túžbou nabitých balád ("A Question Of Lust" - možno Goreho najvrcholnejšie dielo) cez vytrvalú zatrpknutosť ("Here Is The House", "A Question Of Time") a v momente najväčšej sily je transformovaný do slávnosti melanchólie, oslavy citovej mizérie a neistoty.

Z vlastnej ulity a silnejúcich vnútorných rozporov vykročili Depeche Mode správnym smerom na svojom nasledujúcom albume "Music For The Masses". Stali za z nich kajúcnici hľadajúci odpustenie prostredníctvom obnovených odkazov nádeje a snov o spáse prostredníctvom lásky, vrhnutej do náruče zborových harmónií, k čomu viac ako skvele dopomohlo piáno. Najlepším príkladom je energická, citovo dráždivá "Never Let Me Down Again", ktorá skupinu postrčila vpred z pokojných vôd industriálneho koktania. Neospravedlňujúca apokalypsa v podobe "Pimpf", kritizujúca "Behind The Wheel" (na 12" singly spojená s coververziou "Route 66") a náladovo trefne chytľavá "Strange Love" sú dokonalou kombináciou k zrodu albumu, ktorý spolu s Goreho pokračujúcou slabosťou pre ženské oblečenie a make-up, mal stále nádych rebélie.
Gahan prehlásil, že existujú len tri skupiny, s ktorými sa Depeche Mode cítia ako spojenci a súputníci: The Cure, The Smiths a New Order. Tento kompliment im vrátil Robert Smith z The Cure keď poznamenal: "Depeche Mode zastávajú nezvyčajnú pozíciu. Sú tu určité záležitosti, s ktorými prišli prví, práve keď začínali, či už po stránke hudobnej alebo vizuálnej, čo stále prežíva a znepokojuje, a naďalej bude žiť a strašiť mnoho iných skupín. Nie veľa skupín ide od samého začiatku takou cestou, akou idú oni."
Nevzchopili sa len Depeche Mode, dokázali totiž totálne zmeniť aj svoje publikum a tento úspech potvrdili vyhlásením, že ich letné americké turné v roku 1988 vyvrcholilo vypredaným koncertom na štadióne Rosebowl v kalifornskej Passadene, ktorého kapacita je 66 000 ľudí a ide o jedno z dostupných koncertých miest s najväčšou kapacitou. Skupina v Spojených štátoch vystúpila na ďalších desiatich podobne veľkých miestach.
Pre nazainteresovaných to môže vyzerať ako mimoriadne rozhodnutie. Hlavne pokiaľ sa vezme na zreteľ strašiak ekonomickej recesie. Predaj vstupeniek na koncerty v posledných rokoch zaznamenal v Spojených štátoch klesajúcu tendenciu. K tomu treba pridať skutočnosť, že najväčší hit skupiny je už 5 rokov starý, posledný album sa opatrne a potichu dostal do Top 40, iná skupina s touto predzvesťou by bola rada, keby vypredala čo i len bar v Rose Bowl, a nie celý štadión, ako sa to podarilo Depeche Mode.
Faktom však zostáva, že vo chvíli, keď Depeche Mode nastúpili na pódium - sprevádzaní mobilným nahrávacím štúdiom kvôli chystanému prvému živému albumu skupiny a filmovým štábom D.A. Pennabakera, ktorý zbieral materiál pre koncertný film - bolo hľadisko zaplnené na 95% a zisk z predaja vstupeniek dosiahol 1.3 milióna dolárov.
Martin, ktorý zažíva najlepšie časy celej dekády a prežíva jeden vrchol kariéry za druhým, zostal z úspechu koncertu v nemom úžase a dodal: "Jednoznačne to bol absolútny vrchol nielen mojej kariéry, ale aj kariéry celej skupiny. Bol to pocit, na ktorý zrejme nikdy nezabudnem, a myslím si, že rovnako na tom sú všetci, ktorí tam v ten večer boli."
Vo filme "101" si môžete povšimnúť jeden záber, zachycujúci Goreho na konci koncertu, ktorý verne opisuje celú cestu k úspechu skupiny. Gore sedí sám v rohu miestnosti, ticho a k slzám nemá ďaleko. Hoci mlčí, dokážete mu čítať myšlienky. Sám seba sa pýta: "Ako sa nám podarilo dosiahnuť tento vrchol?"

Oko kritiky:
Some Great Reward (1984)
Depeche Mode začínajú svoje berlínske obdobie posadnutí rovnako sexom a vierou. Ich zvuk stemnel, zbohatol a zevokačnel, no zároveň položil základy tvrdých industrálnych perkusií. "Blasphemous Rumours", "Master & Servant" a "People Are People" vytvorili impozantnú singlovú trilógiu.

Black Celebration (1986)
Hoci sa Depeche Mode v UK stále nedokázali zbaviť nálepky naivných popových anjelikov, v Spojených štátoch si našiel album cestu k rebelantskej mládeži. Pulzujúca pochmúrna nálada "Fly On The Windscreen" vlezie priamo pod kožu, zatiaľ čo neviazanosť mestského života a túžba po návrate ku koreňom života ešte nikdy neznela príťažlivejšie, ako v skvostnej "Stripped"

Music For The Masses (1987)
Po jarme "Black Celebration" sa na "Music For The Masses" predstavili Depeche Mode ako jemní dynamickí rockeri. Hoci to singalizovalo absolútnu zmenu, singel "Strangelove" by sa mohol kľudne vynímať na hocikotom ich albume z polovice 1980-tych rokov. Album je vlastne vykročením z klaustrofobického tieňa ich industriálneho obdobia. Arogantný, ak nie ironický, názov je takisto dôkazom podivného jasnovidectva.

Autor: Dave Thompson
zdroj: Q Special Edition 2005