Q: The Story Of… Depeche Mode - 2.časť

Jar 1981 strávili Depeche Mode koncertovaním, otvárali vystúpenie Ultravox v People´s palace, boli hviezdou večera v klube promotéra Rustyho Egana a v melody Maker spôsobili menší rozruch: "Dokonalá popová skupina, títo zelenáči samplujú v každom ročnom období. Sledujte ich útok na hitparády!"

13. júna, dva dni po odvysielaní rozhlasovej session s Richardom Skinnerom, vydávajú Depeche Mode druhý singel "New Life", s ktorým vzrástla ich sebadôvera a garantoval im pozíciu v Top 75. Počas prvých štyroch dní sa dostal do Top30 a o tri týždne dosiahol svoju najvyššiu pozíciu - 11.miesto. [i]"Je to zvláštne,"[/i] uvažuje Gahan. [i]"Na začiatku premýšľate, Bože, predstavte si, že vystupujete v 'Top Of The Pops'. No všetko sa to zmení, keď sa to naozaj stane."[/i] Zmena to bola až príliš očividná. [i]"Zvykli sme dostávať listy od fanúšikov v štýle, páčia sa nám vaše nahrávky,"[/i] spomína Vince Clarke. [i]"Lenže po prvých singloch to už boli listy v štýle 'Páčia sa mi tvoje nohavice. Kde si ich zohnal?'"[/i] Clarke sám seba za popovú hviezdu nepokladal. Napriek jeho schopnosti komponovať veselý a chytľavý pop, videl sám v seba v pozícií experimentátora. Jeho svet bol ten, v ktorom Kraftwerk boli Elvisom, v ktorom sa The Beatles a The Rolling Stones zliali do jedného celku. So svojími nohavicami sa jednoducho nestotožňoval. Publikum však Clarkove obavy nebralo vážne. Na konci roku 1981 našli DM sami seba na okraji obrej scény plnej obrovskej masy nových synthy-popových skupín. Novoromantici, Bombardéri ... je jedno, ako ich nazvete, počnúc Spandau Ballet a Duran Duran končiac, od OMD po Ultravox, všetci tvrdošijne obhajovali svoj zvuk - a tvrdo si stáli za svojim imidžom. Volánové košele, neforemné nohavice, "nadýchané" účesy... Depeche Mode, ktorých vlastný zmysel pre štýl presne zapadal do konceptu ostatných skupín im nemohol veľmi pomôcť, ale sami zistili, že podľahli módnej horúčke. Skúsili sa prezentovať iným spôsobom. [i]"Je zrejmé, že ľudia, ktorí si kupujú nahrávky Duran Duran, si takisto kupujú nahrávky naše,"[/i] pripustil Gahan, [i]"ale myslím si, že my sa pohybujeme v inej oblasti trhu."[/i] Alebo si to viacmenej priali, aby to tak bolo. Lenže tisícky stien nad posteľami fanúšikov sa oklamať nedalo a od septembra 1981, kedy Depeche Mode vypustili tretí singel, "Just Can´t Get Enough", sa zbytočne snažili čímkoľvek protestovať, hystéria ich mladučkého publika jednoducho prehlušila všetko. Depeche mode jednoducho pôsobili ako popové hviezdy a niekedy sa tak dokonca aj chovali ([i]"Dave je prekvapený, že mu dievčatá smerom k pódiu posielajú bozky"[/i] uviedli titulky Record Mirror). Teraz mali však ten správny zvuk. Chalani z kapely si veľmi dobre uvedomovali Clarkovu nespokojnosť, ale snažili sa tento fakt prehliadať. [i]"On je v podstate samotár,"[/i] uvažoval Gahan. [i]"Nemyslím si, že by ho niekto naozaj poznal."[/i] Lenže kríza sa neodvratne blížila, situácia, ktorú v Smash Hits Gore opísal ako, [i]"naša a jeho."[/i] [i]"Atmosféra v skupine sa čím ďalej tým viac zhoršovala,"[/i] pokračoval Gahan. [i]"Bolo to vlastne v štýle - my traja proti Vincemu. Mal pocit, že sme pod drobnohľadom verejnosti, nebol spokojný s tým, kam to Depeche mode dotiahl, nepáčil sa mu pocit slávy, nemal rád koncertovanie."[/i] Keď sa verejnosť dožadovala ďalších vystúpení Depeche Mode, Clarke vôbec neskrýval skutočnosť, že by radšej uprednostnil prácu v štúdiu. Veľmi skoro na to sa prestal zúčastňovať celej série rozhovorov pre média a svojich kolegov vždy poprosil, aby jeho neúčasť vždy nejako ospravedlnili. V októbri 1981, v čase očakávaného vydania debutu Depeche Mode, Clarke skupinu opúšťa. V momente sa očakávali nekrológy od ľudí, ktorí nepoznali Clarka inak, ako jediného textára skupiny. Tri single a album uzavreli pomyslenú sériu. Všetci mali pocit, že Depeche Mode skončili. [b]Speak & Spell - 10/1981 - recenzia[/b] [i]"Títo mládenci majú zmysel pre humor, jednoduchosť a cit pre veci dobré a prirodzené... Syntetické štruktúry a inštiktívna harmónia vytvárajú solídne energický celok. Ide o dokonalý, neatraktívny, skromný pop, ale krehký natoľko, aby ste okolo neho neprešli bez povšimnutia."[/i] Sounds, 10/1981 Depeche Mode boli verejnosti veľmi dobre známi celých šesť mesiacov, kým sa svetu predviedli svojím debutovým albumom "Speak & Spell". Rozšírili ním tak publikum už beztak veľmi úspešnej britskej elektronickej scény. Štvortýždňové obdobie okolo vydania albumu v roku 1981 však na trh prinieslo aj prvé albumy New Order a SoftCell, s tretím albumom sa objavili OMD ("Architecture & Morality"),ako aj The Human League s ich rozmanitým albumom"Dare!". V zahraničí sa v rovnakom čase prezentovali novými nahrávkami nemeckí DAF, švajčiarski Yello, či japonskí Yellow Magic Orchestra a v tom istom období sa francúz Jean Michael Jarre stal prvým západným umelcom, ktorý koncertoval v Číne. V porovaní so svojimi súputníkmi sa však Depeche mode javili ako omnoho nádejnejšia záležitosť. Zdalo sa, že každý z ich rivalov si našiel svoje miesto na trhu: OMD oslovilo intelektuálov, SoftCell oživovali upadajúci záujem o sex, z Human League sa vyvinuli ťažkí odborníci na lyrickoepické skladby a New Order štandartne balancovali na vlnách temnej gothiky. Ale Depeche Mode? Súdiac podľa textu ich tretieho singla, tí sa ešte stále nenabažili dievčaťa, ktoré bolo "ako dúha". Frontman Dave Gahan neskôr priznal, [i]"V dobe vydanie "Speak & Spell" sme boli mladučkí a naivní. Doslova sme srali na to, že náš ženú tínedžerky, pretože aj tak sme nehľadeli na to, čo je práve "in"."[/i] Keď 14.júna začali práce na nahrávaní albumu v štúdiach Blackwing, v priestoroch ktorých sa vzdala londýnska "Docklandská" cirkev, Depeche Mode práve uviedli na trh ich druhý singel "New Life". Jeho predchodca, singel "Dreaming Of Me", chladný song postavený na bassovej línií, ktorý okrem toho, že je hraný na syntezátoroch, bol nápadne podobný jednému z hitov nesmrteľného Chucka Berryho. A dokonca jeho záver, v podobe vokálov "Oooh La La La", nemá veľmi ďaleko k beatlesovke "You Won´t See Me". Absolúte inovatívne, a skupine nie neznáme elektronické nástroje ako ARP, Moog čí Roland znejú dosť dobre, aby prostredníctvom nich ponúkla skupina nový a svieži zvuk. Výsledkom používania syntezátorov je fakt, že nikde na albume nepočujete brnkanie elektrickej gitary a to je dokonale nahradené spletitými elektronickými melódiami a takisto bola zručnosť rockového bubeníka nahradená monotónnymi údermi bicieho automatu. V tomto prípade bol hnacím motorom skupiny Vince Clarke, ktorý sám skomponoval osem z jedenástich skladieb albumu a na zvyšku sa podieľal ako spoluautor. Clarke bol schopný stráviť v štúdiach Blackwing celé dni, zatiaľ čo ostatní, držiac si stále svoje civilné pracovné miesta, sa mohli v štúdiu zdržiavať iba po večeroch. Dá sa povedať, že šéf Mute Records, Miller, hral na albume viac, ako ostatní Clarkovi spoluhráči, Gahan, Fletcher a Gore, dohromady. Rok predtým, z čistej zábavy, nahral Miller album "Music For Parties", ktorý zahŕňal coververzie popových klasích v elektronickom štýle, a ktorý bol vydaný pod názvom The Silicon Teens. Skupina v podstate nikdy neexistovala, ale kvôli obalu albumu, ju stelesňovali mladí začínajúci herci. Pri počúvaní albumu "Speak & Spell" sa dá veľmi ľahko zistiť, ako veľmi Miller sformoval zvuk Depeche Mode svojimi skúsenosťami získanými z projektu TST. Gahan uznal, že by pre kapelu bolo vhodné vyznačovať sa špecifickým zvukom a tak nechali technicky zručného Millera, aby im ho vytvoril. Napriek povrchnému textu je tretí singel z albumu, "Just Can´t Get Enough" považovaný za najdokonalejšiu skladbu DM ich počiatočnej éry, spájajúcu jemne násilnú eufóriu syntezátorovej hudby, prevalcovanú pôsobivou harmóniou vokálov. No na celom albume je evidentne cítiť náznaky tvrdého, pochmúrneho klaustrofobického zvuku, ktorý sa neskôr stal tak typickým pre produkciu Depeche Mode. Zdržanlivo homo-erotická "Boys Say Go!" je akýmsi manifestom mrzutosti, "Photographic" kráča v šlapajách dehumanizácie nálad Garyho Numana, no na druhej strane inštrumentálka "Big Muff" sa približuje k náladá funky a "What´s Your Name?" dnes pripomína temperament a nálady 1960-tych rokov. "Puppets" (opisujúca Clarkove prvé skúsenosti s drogami) a "No Disco" (s linkou ukradnutou z "Life During Wartime" od Talking Heads) sú textovo omnoho razantnejšie, no hudobne zachovávajú veselý optimizmus celého albumu. Navzdory tomu, alebo práve preto, že povrchný pop zožínal veľké úspechy, malo vydanie "Speak & Spell" na konci októbra 1981 veľmi priaznivý ohlas. Paul Morley z NME využil príležitosť porovnať tento album s LP "Architecture & Morality" od OMD, a vo svojej recenzií bol viac naklonený [i]"bublinkovo-zábavnému popu"[/i] Depeche Mode. Magazín Smash Hits vyzdvihol jeho [i]"precíznu elektroniku a príjemné vokály v poľudštenom súzvuku"[/i], no a v Record Mirror albumu pridelili plných päť hviezdičiek. Dosiahnutím desiatej pozície v albumov rebríčku sa z Depeche Mode stali skutočné popové hviezdy. To už však Clarke, ktorý bol ešte menej očarený ich dosiahnutým úspechom, opúšťa skupinu krátko pred vydaním ďalšieho singla a všetky textárske povinnosti prenechal Goremu. Nie je žiadným prekvapením, že Clarkove následné projekty, Yazoo a Erasure, sú omnoho zreteľnejšími "potomkami" albumu "Speak & Spell", než čokoľvek, čo vydali Depeche Mode po roku 1983, kedy sa naplno preukázal Goreho typický autorský rukopis, známy dodnes. No aj tak mal tento debutový album nepopierateľný vplyv na vývoj hudobnej scény. Spomeňme len zopár mien, londýnski DMX Krew, berlínski Miss Kittin a Magnetic Field z New Yorku. Títo sú viac ako povďační tejto neskrotne energickej electro-popovej klasike, hoci pri pohľade späť, pôsobí popri zvyšku umeleckej tvorby Depeche Mode trošku rušivo. autor recenzie: Johnny Black zdroj: Q Special Edition 2005

Názory Devotees (19)

tomy

 1    11. február 2005 o 08:09

dokonalé.

devotom

 2    11. február 2005 o 10:29

Monghi vďaka, dobrá práca.  wink

devotom

 3    11. február 2005 o 10:29

*práca

Roman

 4    11. február 2005 o 23:58

Diky Monghi.
Clarke napisal osem z jedenastich skladieb albumu? Pokial viem, tak Gore len dve.

Flecke

 5    12. február 2005 o 00:48

Dakujeme Monghi.

xenomorph

 6    12. február 2005 o 10:04

Skvělá práce.Klobouk dolů.Díky Monghi.

snoop

 7    13. február 2005 o 16:33

velmi dobre ,ale nemysleleli tym miss kittin nahodou francuzsku electro dj-ku

Monghi

 8    13. február 2005 o 18:53

snoop, neviem, bolo tam uvedene mesto Berlin…

btw… tretia cest je skompletizovana v mojom ntb. takze v piatok…

tomy

 9    14. február 2005 o 11:10

Otázka znie, je vôbec lp Speak and Spell Depeche Mode?

Roman

 10    14. február 2005 o 22:36

Neviem ako to presne myslis, ale ta otazka sa da polozit aj k inym DM albumom.

Substance242

 11    15. február 2005 o 09:37

Dobre citanie, ani si nechcem predstavovat kolko to da roboty a podla mna si to nezasluzime. grin

Nezda sa mi len to samplovanie na zaciatku - myslim ze samplovat sa zacalo az pre Some great reward, asi bola ta veta myslena inak.

Inak osobne sa mi zda prvy DM album v kontexte toho, aka kvalitna hudba sa vtedy aj uz predtym hrala (povedzme Pink Floyd, Peter Gabriel), ako dost infantilny az hlupy. Historicku hodnotu mu vsak nemozno odopriet.

jenn

 12    16. február 2005 o 09:19

To je těžké, já bych si třeba přál, aby remix freelove od dj muggs byly depeche mode,
bohužel se musím spokojit s tím, že originál depeche je sladkobolná verze. A tak je to i s tím Speak and Spell. Samozřejmě to byly depeche mode, i když samozřejmě hodně hodně naivní........

imi1

 13    16. február 2005 o 21:57

Speak & Spell je dobry album na ten cas

ak si vypocujete ine veci z toho obdobia, tak to vobec nie je naivne.

Skuste: Human League, Visage, Ultravox, Gary Numan, John Foxx, Fad Gadget, Normal, Devo, Telex, Kraftwerk, a pod. v obdobi 1980-81

 

Substance242

 14    17. február 2005 o 09:52

Ono vlastne osemdesiate roky boli cele strasne srackoidne, asi najhorsie v historii ludstva (okrem par vynimiek) a cudujem sa, ze sme to v relativnom zdravi prezili - ked sa clovek pozrie na klipy z tych cias, tak to je pre psychiatra. IMHO.

tomy

 15    17. február 2005 o 13:30

ja ich pokladám po hud. stránke za velmi bohaté pokrokové. Ale je to vec vkusu a názoru.

Flecke

 16    17. február 2005 o 17:50

Video klipy zacinali a zazivali boom tak co chces wink. O 20 rokov sa niekto pozrie na nase klipy z rokov 2000 az neviem kam 2010 a povie ze sme asi boli kreteni smile. To mas tak stale.

imi1

 17    18. február 2005 o 04:31

presne tak Flecke

nemozeme realne posudzovat tie roky bez toho aby sme v tych rokoch zili. Ja si myslim, ze 80te roky boli rozmachom elektronickej hudby.

tomas

 18    18. február 2005 o 07:35

ja si myslim, ze 80-te roky boli naozaj zle,ale najde sa par dobrych veci.

imi1

 19    25. február 2005 o 03:42

ved najlepsie albumy DM boli urobene v 80tych rokoch

tomas: skus sa pohrabat v “no-mainstream”
elektronickej a industrialnej hudbe 80tych rokov ...
co konkretne pokladas za zle v tych rokoch?
a kolko mas rokov?

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa