Q: The Story Of… Depeche Mode - 1.časť

Magazín Q začal rok 2005 špeciálnou edíciou venovanou histórií elektropopu, ktorej nemalá časť je venovaná histórií Depeche Mode. Napriek tomu, že na trhu je nová biografia, prečo si v novom seriály nepriblížiť históriu skupiny z pohľadu hudobnej kritiky. Takže, vráťme sa o 26 rokov späť.

Pozn. na úvod: Z času na čas sa stane, že vám život dokáže, akí vedia byť ľudia milí a veľkodušní. Touto cestou chcem poďakovať svojmu novému priateľovi z UK, ktorí ma milo prekvapil a poslal mi poštou úžasnú prílohu magazínu Q. Ďakujem!

Rozmazané zvuky nepatrili zo začiatku k počúvateľným, ale dobre sa to zmiešavalo so zvukmi prichádzajúcimi od pódia, čo bola vlastne časť predstavenia. Následne prišlo prvé zhnusenie z pohľadu na publikum, ktoré močilo z balkóna. Takto to vyzeralo v januári 1981na koncerte Depeche Mode, keď spoznali pravú tvár hudobného priemyslu. Boli "očúraní z veľkej výšky.
Neskôr sa však zistilo, že nešlo o moč. V londýnskej Soho hosťovali dve umelecké scény, The Cabaret Futura a The Event Group - utajení umelci s hnevom v očiach doplnení šialencami s divnými účasmi. Na túto noc si majiteľ scény The Cabaret Futura, Richard Strange, spomína ako na noc, kedy sa rozhodli urobiť "niečo bláznivé, keď s hadičkami fingovali močenie, zatiaľ čo na prízemí vystupovala skupina."

Strange doteraz vlastní kazetu, ktorú nahral v Soho, a nahrávka koncertu Depeche Mode mu vždy pripomína vystúpenie, ktoré sa mu v ten deň páčilo najviac; ide o spomienku na časy, kedy kapela - Martin Gore, David Gahan, Andy Fletcher a Vince Clarke - boli "anjelskými ksichtíkmi plnými nervozity." Skupina, ktorej dal Strange prívlastok "ligotavá."

Depeche Mode mali byť skupinou na jedno použitie, so životnosťou menej ako rok. Teraz si však už zabezpečili svoje stále miesto v klube Top Alex Southende, v Bridgeuse, v Canning Town, vo Východom Londýne, a skladba z ich prvej demo kazety, "Photographic" bola zahrnutá do užšieho výberu nahrávok, ktoré mali zmapovať anglickú elektronickú scénu ranných 80-tych rokov, na album "Some Bizzare v produkcií DJ Steva.

Vzišli z Basildonu (Essex), kde Vince Clarke s Andym Fletcherom založili svoju prvú skupinu No Romance In China, v roku 1977, a hoci sa tak trochu venovali punku, vo svojom repertoári preferovali nahrávky The Rolling Stones a The Beatles. Clarke, na svoju otázku, ako by mohol zvuk ich skupiny zmohutnieť, našiel odpoveď v jeden večer v roku 1979, keď ďalšia miestna skupina, Norman And The Worms, odohrala koncert v miestnom mládežníckom klube a svoj gitarový hudobný arzenál obohatila o syntezátor Moog Prodigy, ktorý vlastnil bankový úradníček Martin Gore.

Syntezátory boli opäť v kurze krátko potom, ako ich do hitparád presadil Gary Numan so svojou "Are 'Friends' Electric?" ešte v lete toho roku. Ďalší singel, "Cars", ich úspech len znásobil. Zrazu ste ani nemohli vypnúť svetlo, pretože odvšadial na vás vyskočil niektorý z tisícok syntezátorových bosorákov. The Human League, Ultravox, Cabaret Voltaire, Fad gadget... každý z nich nejaký čas experimentoval so svojim účesom. Teraz si ich konečne niekto všimol. Aj Martin Gore si chcel vziať kúsok z tohto koláča, hoci neskôr sa priznal, "mal som synťák doma asi mesiac, keď som sa rozhodol zmeniť jeho zvuk. Poznáte ten zvuk, čo znel ako 'Waaauuugh'? Uväznil si ma na celé roky."

Krátko na to vrazil Clarke svoje úspory do automatického bubeníka, a spolu s Gorem začali pravidelne skúšať, alebo len neustále študovali ten istý katalóg syntezátorov, do chvíle, kým si kúpili ďalší. Keď sa k nim pridal aj Fletch, dali si nový názor: Composition Of Sound.
"Nemyslím si, že sa to dalo nazvať skupinou," spomína neskôr jeden z trojice. "Išlo len o bandu kamošov, ktorí si jeden druhému nadávali do čurákov, a ktorí mali vlastné nástroje (Fletch bassu, Clarke gitaru a Gore synťák s automatickým bubeníkom), a kedykoľvek sa na to mohli vykašlať. Neviem, či Composition Of Sound odohrali viac ako tri koncerty, a aj tie boli hotovou katastrofou."

Vystúpenia, ktorých vrcholom bola zurčiaca verzia "Mouldy Old Dough", originálny hit zo 1970-tych rokov od Lt Pigeon, posmelili trio vo vytrvalosti a zároveň sa presvedčili, že v takejto zostave ďalej fungovať nemôžu. Clarke vymenil gitaru za svoj synťák, rovnako tak urobil aj Fletch a na jar v roku 1980 sa k zostave pripojil jej štvrtý člen: spevák Dave Gahan. O pár rokoch Fletch prehlásil: "Neboli sme si istý, že chceme práve jeho... narazili sme naňho na jednom súkromnom vystúpení inej skupiny, kde spieval "Heroes" od Bowieho. Lenže, všetci prítomní spievali spolu s ním."

Veľmi skoro Gahan odporučil zmeniť skupine názov, podľa francúzskeho magazínu Depeche Mode, ktorý niekde zazrel, čo v preklade znamenalo "rýchla móda". V porovnaní s tým, ako rýchlo kariéra skupiny následne stúpla to bola v celu adekvátna voľba.
Ich prvou úlohou bolo pripraviť originálne skladby, ktoré mohli zaradiť do svojho repertoáru. Nakoniec, syntezátory boli nástroje s nekonečným potenciálom a boli určitou zárukou úspechu, ako neskôr dodal Fletch: "Nemuseli ste byť zdatným hudobníkom na to... aby ste hru na tento nástroj zvládli a niečo z neho vydolovali. V podstate sme o hudbe nevedeli vôbec nič."
Hoci Clarke o komponovaní čo to vedel, utiahol sa ku kompozíciam, ktoré Richard Strange nazval "úžasné troj-minútové hymnusy," a tvorili ich tri skladby, ktoré sa stali súčasťou prvej demonahrávky skupiny, zhotovenej na konci roku 1980: jedna inštrumentálka, ďalšia skladba, ktorá by sa eventuálne uplatnila ako téma TV relácie "The Other Side Of The Tracks" a "Photographic", skladba, ktorá presne trafila uši Steva a tým si začal plniť svoj sen o založení vlastného labelu.

Stevo mal základy svojho labelu už "postavené" a do sveta už nejaké veci vypúšťal: skladby od Blancmange, The The a SoftCell, ktorých však zatiaľ nik nepoznal. Depeche Mode neboli od nich známejší o nič viac, no ani o nič menej, no na rozdiel od ostatných neboli príliš nadšení zaradením ich skladby na Stevovu kompiláciu, zvlášť potom, ako sa dozvedeli jej názov. Bizardný album? "Ale veď my nie sme žiadni podivíni!," zaprotestoval Clarke.

Nech už to bolo akokoľvek, skupina si veľmi dobre uvedomovala, že vďaka albumu si ich môže povšimnúť niekto, kto má väčšie kontakty v hudobnom biznise, než Nigerian Rastafarian, ktorí im chceli pomôcť, stiahnuť ich do vlastného hracieho poľa, preobliecť ich za mimozemšťanov a nechať ich vystupovať v nočných kluboch Lagosu, či supermarketový magnát Anton Johnson, ktorý vlastnil aj futbalový klub FC Southend United. Ich vlastné pokusy získať akúkoľvek ponuku skončili vždy fiaskom a odmietnutím. Celodenné prepadávanie londýnskych nahrávacích spoločností ukončili Clarke a Gahan v Rough Trade. Ponúknutá kazeta sa zapáčila, lenže práve vtedy nebolo vo firme nikoho, kto by posúdil, že sú Depeche Mode vhodnou skupinou pre Rough Trade label. Samozrejme boli, ale odporučili ich Danielovi Millerovi, ktorého label Mute distribuoval nahrávky Rough Trade.

Odkedy sa Mute prezentovali Millerovým vlastným singlom "TVOD/Warm Leatherette" (vydaného pod názvom The Normal), vydobili si vlastnú pozíciu v prvej línií experimentálnej elektronickej scény: triumfy dobíjali nahrávkami výstredných DAF z Nemecka, Roberta Rentala, či naštvatého antiteroristu zo San Francisca - Byond Rice. No na druhej strane predstavil svetu aj menej konfrontačnú syntezátorovú hudbu, keď Miller založil Silicon Teens, ktorí s úškľabom ničili reťaze starých popových klasík.

Depeche Mode si zmysleli, že prv, ako nechajú Millera vysloviť jeho názor, nechajú ho na koncerte v publiku. "Pozrel na nás," striasie sa pri spomienke Gahan, "a povedal, Ups. Pomysleli sme si, Bastard!".
Chalani sa "bastardovi" predviedli ešte raz, a to o pár týždňov neskôr v Bridgehouse. Kráľom večera bol Fad Gadget, jeden z horúcich "koňov" stajne Mute, a promotér Terry Miller pozval Depeche Mode, aby otvorili večer svojim vystúpením. Vybavenie na pódiu už nemohlo byť lepšie, publikum sa naozaj bavilo, hoci "Moldy Old Dough" nezožalo najväčší aplauz. Najväčším prekvapením však bol Daniel Miller, ktorého mohli ľudia vidieť, ako divoko tancuje na okraji pódia. Na konci večera si obe strany potriasli rukou a spečatili svoju budúcnosť. Depeche Mode mali vo vrecku nahrávaciu zmluvu.

Miller pred svetom trochu predstieral, čo všetko môže Mute ponúknuť, no chalanom naznačil, že toho veľa nie je. Zhliadnutý celý set skupiny ho však presvedčil, že skupina nemôže zostať len kultovou záležitosťou a v Clarkovi videl skladateľa schopného písať hity. Miller sa už tešil na novú výzvu. Nemal potuchy, či sú spoločnosti ako Mute schopné dostať takéto skupiny do rebríčka Top 75, ale bol ochotný to skúsiť.
Deň na to už Depeche Mode pripravovali svoj prvý "Mute" singel, vyhýbajúc sa svojím komerčnejším veciam zvolili "Dreaming Of Me", náladovku, ktorá položila základy syth-popu. Miller si bol veľmi dobre vedomý, že rozhodnutie podporiť týchto mládenčekov zároveň zvýši krediť Mute.

Konceptuálny umelec Boyd Rice označoval príchod Depeche Mode vždy ako "veľkú chybu". V osudný večer bol tiež v Bridgehouse, ale jeho jedinou a večnou spomienkou zostalo stretnutie s Clarkom, ktorého si pomýlil s komikom Lucille Ballom. Ohlasy tlače boli úplne odlišné od toho, čo v DM videli a počuli Mute a Daniel Miller. Na pódiu pôsobili Depeche Mode ako masa rozporov. Ich príliš nákazlivý a chytľavý pop pôsobil proti všetkým zabehnutým pravidlám, pretože toto apatické kvarteto len zízalo na svoje syntezátory, zatiaľ čo publikum pred nimi tancovalo. Fletch neskôr neústupčivo tvrdil, "Jednoducho sme sa nemali kde naučiť, ako veci posúvať vpred." Napriek všetkému išlo v tej dobe o fascinujúcu záležitosť.

"Dreaming Of Me" vyšiel mesiac po "záležitosti" v Cabaret Futura. Spočiatku sa k nemu hudobná kritika chovala rovnako namietavo ako k predošlým produktom značky Mute: zdvorilé kritiky, označovanie za amatérčinu a hranosť v médiach sa príliš nelíšila od iných neznámych skupín vydávajúcich svoje nahrávky u menej známych spoločností. Lenže o pár dní neskôr začal singel tlačiť do éteru Rádia 1 DJ Peter Powel, ktorého nasledoval jeho kolega Richard Skinner. No a znedazdania, na konci marca, vstúpil singel do oficiálneho rebríčka UK Chart. Dosiahol pozíciu 57, a v tom istom mesiaci, tak ako sa singel rýchlo v rebríčku objavil, aj z neho zmizol. Miller však zastával svoju teóriu: "Ak dotlačíte svoju nahrávku až tak "vysoko", ste schopný ju dostať kamkoľvek. Samozrejme za predpokladu, že je dosť dobrá."

zdroj: Q Special Edition 2005

Názory Devotees (18)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa