Pulzujúce zvuky vesmíru

Pri čítaní recenzií nového albumu Depeche Mode, ktoré v 99% súviseli s verejnou prezentáciou albumu, som mal obavu, či ma dokážu "zvuky vesmíru" vôbec niečím prekvapiť. Skúsil som sa preto nechať ovládnuť tou geniálne manipulačnou taktikou, akú títo páni pre pozemšťanov nachystali.

Od samého začiatku som teda pozorne sledoval všetky vyhlásenia kapely, postupné video ukážky zo štúdia, ktoré dávali tušiť, akým smerom sa bude nový album uberať, prvé (možno schválne) vypustené demo snímky... to všetko naznačovalo, že nepôjde o nič, čo by zodpovedalo čomukoľvek z ich minulosti. Pred pár týždňami však prišiel pre mňa rozhodujúci moment: David v jednom z rozhovorov priznal inšpiráciu albumami "Autobahn" (1974) od Kraftwerk a "Low" (1977) od Davida Bowie. Poslúchol som vlastné nutkanie, z archívu si vytiahol kraftwerkovskú legendu a od kamoša vypožičal legendárne dielo z Bowieho berlínskej trilógie. Po ich vypočutí som začal chápať súvislosti a spomenul si na b-strany singlov z albumu "Playing The Angel" - "Newborn" a "Better Days". "Kometenmelodie1&2" a "Mitternacht" od Kraftwerku, či Bowieho “A New Career in a New Town”, "Warszawa", "Art Decade", či "Some Are" - možno aj tieto skladby veľmi často zneli v štúdiu Depeche Mode. Sála z nich čosi avantgardné, kozmické, ale zároveň upokojujúce... jednoducho presne to, čím zaváňa celý album "Sounds Of The Universe". Až prišiel ten nečakaný moment, album prenikol na internet. Čo už, ľudská zvedavosť je vždy silnejšia, ako disciplína a slušnosť. Album som stiahol a počas tohto procesu si poslušne cez internet objednal originál v podobe deLuxe boxu.

"Sounds Of The Universe"... mal som pár minút pred jeho spustením určité predstavy, ale čo nastalo potom, na to sa ťažko hľadali správne slová a nie som si istý, či ich dokážem nájsť aj po troch dňoch absolútne intenzívneho počúvania. Po každom vypočutí mi totiž prišiel úplne iný, raz plný intenzity, inokedy plný akejsi podivnej melanchólie, vyrovnanosti, dokonca sa mi pri ňom podarilo párkrát úspešne zaspať... Depeche Mode sa podarilo zbaviť všetkých svojich démonov minulosti. Zrazu je tu kapela, ktorá nemá potrebu si čosi dokazovať, nemá potrebu svet o niečom presviedčať, nemá nutkanie s niekým súperiť (veď na elektronickej scéne už ani nie je s kým)... jednoducho do mojich uší vstúpil svet zrelých mužov, absolútne vyrovnaných so svojou minulosťou, svet, kde sa na všetko pozerá so správnou dávkou nadhľadu a kde sa každý vzniknutý konflikt končí dokonalým zmierením. Svet bez násilia, svet bez obmedzení. Obmedzujúca láska, ktorá sa toleruje, nespútaná povaha stretávajúca sa s pochopením. A k tomu obrovská chuť žiť a presvedčenie, že tento "zmapovaný" svet môže byť aj dnes akýmsi vesmírom, kde sa dá stále čosi objavovať.

Každá skladba albumu je samostatnou kapitolou. "Sounds Of The Universe" ako celok možno brať ako jednu vesmírnu loď, ktorou pri každej skladbe človek vpláva do inej galaxie, v ktorej vládne konkrétna nálada. No nech je tá ktorá galaxia akákoľvek, Depeche Mode sa snažia nám ju predstaviť v tom pozitívnejšom smere, dokonca aj takú "čiernu dieru", akou je vypalovák "Wrong", ktorý v pokojnom tempe albumu pôsobí ako päsť na oko, avšak v inom zmysle do tohto celku krásne zapadá. Album totižto akoby mal dve časti s dvoma pomyslenými vrcholmi. Tá prvá začína skvelým pokojný úvodom v podobe výbornej "In Chains" s úžasnou bassovou linkou, naberie tempo s rozpačitou "Hole To Feed" a exploduje do spomenutého valca zmierenia sa s minulosťou, skladby "Wrong", po ktorej prichádza popové upokojenie emócii podfarbené razantnými Goreho gitarovými vstupmi - "Fragile Tention" a celé to spadne do podivnej, miestami až barovo znejúcej "Little Soul". Prvú kapitolu uzavrie veľmi optimistická a zároveň moja najobľúbenejšia albumová záležitosť - "In Sympathy", ktorá doslova núti k tancu, no v určitých momentoch sa nemôžem ubrániť pocitu, akoby schválne vyvolávala pocit nostalgie, rozlúčky, prípadne konca, korunovaného spokojnosťou nad dosiahnutými vecami.

Druhú časť albumu štartuje doslova vesmírne znejúca "Peace", ktorá vo mne obnovuje spomienky na socialistické verzie sci-fi filmov, kde sa cestovalo do kozmu ako na prázdniny. V tejto skladbe sa veľmi zaujímavo prelína niekoľko melódii a dokonca štýlov, veľmi ťažko sa ako celok definuje, čo sa však nedá povedať o emotívne najsilnejšej, či už textovo alebo melodicky, skladbe celého albumu - "Come Back". Jej silný potenciál predstavili Depeche Mode v úžasnej bare verzii, no myslím, že albumová verzia čaro tejto skvelej veci len umocnila. Citeľne do tejto skladby dali obaja jej aktéri, ako Dave, tak aj Martin, absolútne všetko. Martinove vokály vôbec na celom albume patria k tým najlepším za celú doterajšiu tvorbu kapely. Krátka "Spacewalker" svojim tempom skôr pripomína hudbu z dokumentu o opustených jesenných talianskych plážach, no aj tak sa dá vyjadriť chvíľkový pocit osamelosti. Zároveň je však mätúcim úvodom druhého vrcholu albumu, skladby "Perfect", s podmanivým refrénom, tempom a nostalgickou Goreho gitarou. Práve tu najviac cítiť napáchnutie berlínskou tvorbou Davida Bowieho z druhej polovice sedemdesiatych rokov. No a čo Goreho záľuba v country a gospeli? Samozrejme, stále funguje, dôkazom čoho je hlavne skladba "Miles Away / The Truth Is", ktorou akoby koketovali s nebohým Johnnym Cashom. No možno sa mýlim a som v tomto prípade na míle ďaleko od pravdy. Martin Gore si takisto neodpustil ani úplne vlastnú skladbu. Na novom albume dostala priestor v záverečnej časti a nesie názov "Jezebel". Melódiou a rytmom sa vracia do konca 70-tych rokov, kedy nočným barom kraľovala elektronická rumba. Nepatrí síce ku Goreho najlepším skladbám, no jeho typickú avantgardnosť v sebe nezaprie. Celý album uzatvára záhadná "Corrupt", ktorou Depeche Mode pristáli po kozmickom výlete opäť na pevnú zem a dávajú jasne najavo, že sa svojej typickosti rozhodne vzdať nemienia.

Čo dodať... každý album má svoj príbeh, tento začali v sedemdesiatych rokoch písať Kraftwerk a David Bowie, aby ho Martin s Davidom oprášili na b-stranách singlov "A Pain That I´m Used To" a "Suffer Well", a v roku 2008 dali tomuto príbehu úplne nový význam a dopísali kľúčové kapitoly. Rozhodne však nie je po prvom prečítaní priamočiary a vyvolá príliš veľa otázok, kvôli ktorým sa k nemu treba neustále vracať a objavovať nové súvislosti. A pokiaľ ide o samotné "Zvuky vesmíru", tým treba pripraviť náležitú živnú pôdu v podobe slušnej repro výbavy a správnej hlasitosti, pretože iba tak vyznejú v presnej podobe, v akej ich Depeche Mode stvorili.

Jednoducho, skvele odvedená práca, ktorej ďalší rozmer sa ešte len ukáže v pódiovej podobe.

Autor: monghi