Private lives - The Depeche Mode Story - II.

V druhej časti našej exkluzívnej série s Depeche Mode nám Martin porozpráva o svojej premene zo sopliaka cez bankového úradníka až k popovej hviezde v kožennej minisukni... takto uviedol magazín No.1 profil Martina Goreho, ktorý poskytol magazínu osobne.

Martin Gore - Dekadentný chlapec

"Tuším mám 23. Narodil som sa v Londýne, ale detstvo som prežil v Dagenhame, kde môj otec pracoval v továrni Ford a matka robila v tej istej továrni telefonistku. Moje dve sestry boli vtedy v puberte. Mal som úplne normálne detstvo, rodina viedla stabilný život, nič traumatické sa mi neprihodilo.

Pamätám si, že som bol veľmi slušný chlapček, teda až do piateho roku života, keď som prechádzal fázou bitia iných detí. Raz ma mama zastavila pri mojom pokuse trafiť kameňom nejaké dieťa do hlavy. Otec priam zúril. Neustále mi zdôrazňoval, aby som už nikdy nič podobného neurobil. Som rád, že mi to stále hovoril, odvtedy som taký neurčitý a hlavne neškodný. Neskôr som nastúpil na strednú školu - Nicholas, v Basildone, kde som hral cricket za školský tím.

Môj záujem o nemčinu začal po tom, čo som sa vrátil z výmenného pobytu v Schleswig-Holsteine. Nemci mi síce prišli hrozne nudní, ale pobyt na farme sa mi fakt páčil. Vidiecky život v malých dávkach je dosť v pohode. Páčilo sa mi dojenie kráv."

Výzva popu

"Môj záujem o pop má pôvod vo viacerých veciach. No asi za to môže moja absolútne závislosť na mládežníckom časopise Disco 45 v detstve. Vlastnil som stovky vydaní a neustále si čítal všetky tie texty piesní. A hoci nemám dobrú pamäť pre kopec vecí, dodnes si texty tých piesní pamätám.

Keď som mal 13, vyhodil som 10 libier za "Donnu"(gitara). Kamoš ma naučil pár gitarových akordov a začali sme skladať pesničky. Samozrejme z dnešného pohľadu to boli úplne príšerné záležitosti, ale vtedy som bol na ne strašne hrdý.

Nemal som veľa popových idolov, no skoro som sa stal členom fan klubu Garryho Glittera. Veľkoleposť popu ranných 1970-tych rokov bola vážne výzva. Aj keď som sa tomu členstvu nakoniec vyhol, neúnavne som pátral po jeho verzií "Baby Please Don´t Go" - je to strašné, ale práve táto skladba vo mne prebudila túžbu stať sa popovou hviezdou.

Krátko po tom som prechádzal fázou Bryana Ferryho, vlastnil som všetky jeho albumy a na stene som mal nalepené jeho plagáty. V súčasnosti je mojím jediným idolom Jonathan Richman a to hlavne pre jeho úžasný vzťah k publiku.

Môj životný postoj vychádza z môjho pôvodu, pochádzam z predmestia. Do svojich 17-tich som nebol na žiadnom koncerte! Do Londýna sa človek od nás nedostal hocikedy, hoci je od Basildonu len hodinu a pol cesty vlakom."

Kariéra úradníka

"Z francúzštiny a nemčiny som ma Á-čko (s matikou to bolo horšie) a mal som sa rozhodnúť, čo s mojou budúcnosťou, z čoho som mal dosť veľké šoky. Nemal som v sebe to nutkanie, ako ísť na univerzitu a tak. Ale takisto sa mi nechcelo odísť zo školy. Cítil som sa tam bezpečne.

Ale napriek tomu všetkému som si seba vedel predstaviť v ďalšom štúdiu. Rozhodne som nechcel pracovať v banke. No hej, banka. Moja prvá práca. Pracoval som asi rok a pol na prvom stupni v The NatWest Clearing House, v centre. Tá nuda mi už liezla na mozog, lenže môj nedostatok sebadôvery a predstavivosti mi nedával inú možnosť. Túžil som pracovať s cudzími jazykmi, lenže bolo veľmi ťažké nájsť prácu prekladateľa."

Composition Of Sound

Aj keď som pracoval, stále som skladal piesne a našetril dosť peňazí na kúpu syntezátora Yamaha 5. Stál 200 libier.

Dali sme sa dokopy s Andym Fletcherom a Vincem Clarkom. Vinceho som poznal z našej štvrte, býval len pár minút od nás a Andyho som poznal z klubu Boys Brigade a z kostola. Vlastne som medzi nimi zastával úlohu pasívneho pozorovateľa. Andy si asi myslel, že ma obráti na pravú vieru.

Zvukára nám robil Robert Marlow... dali sme si názov Composition Of Sound. S názvom Depeche Mode prišiel až omnoho neskôr Dave. Robil módneho návrhára a dizajnéra výkladov a často hľadal inšpirácie v magazíne Depeche Mode. V podstate to znamená rýchla móda alebo módny narýchlo.

Zmenil som sa až keď sme vkročili do popového sveta. Bolo to ako v reklame "predtým a potom". Predtým, som bol tichý, uzavretý do seba a príliš svedomitý. Bol som dlhovlasý hippík tak ako každý iný. Neskôr som sa rozhodol urobiť niečo, čo by sa páčilo aj iným."

Čiera koža

"Prvé kožené sako som si kúpil, keď som mal 18. Postupne vo mne vášeň k čiernej koži narastala, čo možno vyznie tak trochu farizejsky, a tak ako aj Alan, aj ja som vegetarián - z morálnych a zdravotných dôvodov.

Čierna koža je nápaditá a jednoduchá. Je to len imidžová záležitosť, ale takisto mám rád aj motorky. Jednoducho sa takýchto vecí neviem nabažiť. Možnože tento môj "kožený" fetiš má pôvod v starom filme s Marlonom Brandom, s názvom "The Figitive Kind", kde na seba navliekol odev ušitý z hadej kože, vyzeralo to úplne super. Autá rád nemám, pokladám ich za nemorálne."

Výstredné zvyky

"Keby sa ma dnes niekto spýtal na moje záujmy, veľa by som nepremýšľal. Politika ma nezaujímala nikdy - je to dosť podozrivá profesia - viac zameraná na silu argumentov, ako na nejaké myšlienky, či princípy. Ĺudia si myslia, že mám nejaké výstredné zvyky, ale tým najhorším sú asi videohry. Jasné, že mám aj iné záujmy, ale tie sú od videohier až príliš vzdialené.

Ak sa smejem, tak vždy až príliš nahlas. Humor je pre mňa veľmi dôležitý, ale humoru sa skupina až tak nevenuje. Ale čo ma nudí, je nekonvenčný humor. Situačné komédie ma nechávajú chladným.

Všedný deň pre mňa začína až na obed, kedy začínam komponovať na gitare a samplovať zvuky až do takej ôsmej. Nie som žiaden nadaný hudobník. Ani nik z nás, okrem Alana. Ja sa skôr zaujímam o melódie a texty.

Zbieram hudobné nahrávky. Mám rád produkciu labelu At Atak a hlavne alternatívnu scénu ako Joy Division a The Ramones. Z novoromantickej scény sa mi páčia záležitosti Boya Georgea.

Sexuálne predsudky sú smiešne. S mojou priateľkou si vymieňame šaty, mejkap, jednoducho všetko. No a čo? Ale prečítať si v časopisoch ako Bravo a pod. o tom, že sa po vonku prechádzam oblečený ako žena, to pekne šokne. Vymyslia si čokoľvek.

Rovnako ako Boya Georgea, som mal rád Soft Cell a Marc And The Mambas. Ĺudia z industriálnej scény, ako Neubauten, majú úžasné nápady, niekedy si nejaké požičiame, ale inak ich počúvať veľmi nedokážem. Kraftwerk áno, majú bezprostredné melódie.

Pop 1960-tych rokov tiež môžem, The Beach Boys s ich "doo-wop" štýlom. Ich vokály mali jednoduchú melódiu."

Späť v Berlíne

"Depeche Mode prerazili vo vodách popu s nálepkou "futuristi". To nám sedelo, spolu s tým naším "predmestským" vyjadrovaním. Teraz robíme to, čo robíme a hlavne kritika sa už do nás tak zúfalo neobúva. Od roku 1981 sa od našich novinárov držíme bokom, takže si nemyslím, že niekedy doma dosiahneme úspech typu Duran Duran.

Je jednoduché stať sa v UK uznávaným a potom sa stratiť. Na druhej strane, v Európe sme si veľkú kampaň nerobili a aj napriek tomu sme tu veľmi populárni.

Presťahoval som sa do Berlína, pretože jeho 24 hodinový non-stop život mi vyhovuje. Som šťastný, keď sa môžem poflakovať po vonku celú noc. Je to dekadentné?

Teraz nemám veľa času na zdržovanie sa v mojom berlínskom byte, ale nie je to veľmi ďaleko, do Basildonu sa z tadiaľ dostanem za 2 hodiny.

Jedna vec ma fakt naštvala. Mama mi pred pár rokmi vyhodila do smetia celú moju kolekciu Disco 45s. Toto jej nikdy neodpustím."

Nabudúce: Andy Fletcher

zdroj: No1 Magazine, 04/05/1985
autor: John Stoddart