Príbehy depešáckych duší

Depešácky večer v jednom z vybraných slovenských kín, kde sa premietal dokument "Spirits In The Forest". Plná sála, evidentne aj tá druhá, no takmer komorná atmosféra, ani "popcorňákov" nebolo veľa ...

30 minút pred samotným premietaním vyzdvihujem naj kamaráta a v trochu skeptickej nálade smerujeme na miesto činu. Z posledného turné sme zažili len bratislavský koncert, aj k nemu sme mali veľa pripomienok. Srdce depešáka však nezmeníš, vždy bude chcieť čo najskôr vidieť, či počuť od kapely akúkoľvek novinku. Usádzame sa na zvukovo i obrazovo výhodnom mieste, okolo nás rovesníci v čiernom, tu a tam známa tvár, ale nechýbala ani omladina. Nutná reklama, ktorej sa už človek nevyhne nikde, pár minút utrpenia a potom už prišiel na rad očakávaný dokument.

Príjemne vleklý začiatok, absolútne pohodová atmosféra, ktorá sa tiahla celým filmom ... tak v tomto smere musím Corbijna pochváliť. Strih, kamera, jednotliví účinkujúci ... nič nebolo prehnané. Žiadne zbytočne dlhé a únavné preslovy, vždy v správnom momente začaté a v ešte správnejšom momente ukončené, s príjemným prestrihom na berlínsky koncert. Kapela vlastne v tomto filme hrá druhé husle, akoby samotný koncert nebol vôbec podstatný. Vlastne nutná vložka, keďže jednotlivé monológy sa týkali hudby Depeche Mode. Dokonca snáď najväčším kladom filmu je, že sa jednotlivé vstupy točili v domovskom prostredí toho ktorého fanúšika (veď to boli príbehy ich životov), čiže divák sledoval akýsi cestopis, v ktorom sa Berlín takmer neobjavil.

Moje obavy, že by ma práve tieto jednotlivé príbehy nudili, sa veľmi rýchlo rozplynuli. Miestami sa mi dokonca žiadalo dozvedieť sa aj viac, ale takto to je asi správne. Jednoducho sa nám Anton Corbijn predstavil v úlohe dokumentaristu a dokázal, že je naozaj majster kamery. Všetko toto bolo fájn, len ...

Len neviem, či snímať finálny koncert tak dlhého turné bol ten najlepší nápad. V niektorých skladbách, hlavne z prvej polovice koncertu, bolo na kapele badať až príšernú únavu. Niekedy ju bolo dokonca počuť a v takých chvíľach som bol rád za Eignera a jeho skvelú hru na bicie, ktorá akoby pumpovala kapele potrebný kyslík. Počas "Precious" to bolo cítiť asi najviac, rovnako počas "Where´s The Revolution", ale aj "Walking In My Shoes". No mimo toho, keď prišlo na najväčšie "šlágre", tam už šlapali páni naplno, keďže aj z publika prichádzalo ohromné množstvo energie (radosť robili očiam slovenské vlajky, ktorých sa v záberoch mihlo hneď niekoľko). Vynikajúce momenty zachytila kamera počas "Never Let Me Down Again", "Everything Counts", "Personal Jesus", "World In My Eyes" (nádhené bicie), priznávam, že ma veľmi bavila aj "Just Can´t Get Enough", kedy mnou otriasli menšie zimomriavky, no a samozrejme "Enjoy The Silence", teda až na moment Gordenovho nekonečného prznenia, čo potom zaklincovali zábery na tú nevkusnú projekciu k tomuto klenotu.

"Spirits In The Forest" je jednoducho vydarená pocta legende, ako výborne pred filmom skonštatoval môj kamarát, "oni sú The Rolling Stones našej generácie". A je to tak, či človek chce alebo nie, človek sa nájde nielen v piesňach tejto, nami milovanej, kapely, ale paradoxne aj v príbehoch tých fanúšikov. Každý z nás totiž v živote prežil alebo prežíva podobné trápenia, či osudy tých ľudí, ak nie úplne, tak možno sprostredkovane, cez osudy svojich známych. Hoc sú na veľkom plátne, sú to všetko obyčajní ľudia s obyčajnými príbehmi, tak ako sú obyčajní aj Depeche Mode ...

Môj top moment? "Heroes" a predslov fanúšika z Brazílie ... povedal to dokonale a Corbijn to dokonale spojil so zábermi z pódia ...

Ak máte možnosť to ešte niekde vidieť, 28.novembra to min. v jednej kinosále na Slovensku premietajú, tak sa na to choďte pozrieť, film ako celok nesklame. A kto to nestihne, nech si počká na DVD, už teraz sa to oplatí kúpiť.

PS: (ortodoxní fans prosím nečítať!) Neodpustím si to, pretože ma to "štve" ... niekedy mám pocit, že koncert Depeche Mode si človek najviac užije so zavretými očami, aby len znela hudba a všetko ostatné si človek predstavoval v mysli po svojom. Presne tak, ako som to zažíval zakaždým, keď som počúval "živáky" a kým som kapelu nezažil po prvýkrát na koncerte. Ako som povedal, na kapele vidno príšernú únavu spôsobenú možno aj vekom, ale hlavne rozsiahlosťou turné. Zábery z pódia oku veľmi nelahodia, teda aspoň môjmu, krajšie pôsobia zábery zo strany publika. Totiž, to pódium, z pohľadu kapely, pôsobí príliš obyčajne, dokonca akoby bolo malé. Ale to je subjektívny pohľad na vec, rovnako ako názor na to, ako pôsobí Dave Gahan. Hlasovo neskutočne, ale jeho celková prezentácia ... zdržím sa komentára. Vrátil som sa domov a pri písaní týchto riadkov mi na veľkej obrazovke TV beží "Devotional" a miliónty krát sa tých záberov a piesní neviem nabažiť. Toto sú Depeche Mode, ktorých budem v sebe nosiť navždy. Veď aj v kine som mal na sebe tričko s grafikou "SOFAD" ...