Prerušené ticho - 1990

Marec 1990. Depešácky svet po spoznaní skladieb "Personal Jesus" a "Enjoy The Silence" doslova s napätím očakáva vydanie ďalšieho zlomového albumu Depeche Mode, "Violator". S jeho nástupom sa chalani po rokoch opäť vrhli do pazúrov médií a kritiky. Andy Flecher umožnil Lise Tilston z Record Mirror, aby si v predstihu vypočula nový album a popri tom spolu zosnovali krátke interview.

Za desať rokov na vrchole pomysleného hudobného stromu sa Depeche Mode zbavili tieňa radostných elektronických popevkov a zmenili sa na producentov jednej z najkontraverznejších, svojráznych hudobných záležitostí v rebríčkoch posledných rokov. Z príležitosti čerstvo vydaného nového album "Violator" sa Lisa Tilston porozprávala so skupinou, ktorá s chuťou kolaboruje s tanečnými štýlmi, zatiaľ čo The Stone Roses si stále obliekajú tie isté krátke nohavice. Príbeh Depeche Mode patrí k tým najneuveriteľnejším úspešným príbehom poslednej dekády. Z tínejdžrov, ktorí začali v niektorej zo spální Basildonu vyrástli dokonalí odborníci na pop a dokonca koketovali s tvrdým industriálnym tanečným štýlom ešte skôr, ako na svet prenikol acid house a hlavne, za celých desať rokov nevydali jedinú mizernú nahrávku. A hoci je ich prvý singel "Dreaming Of Me" doteraz ich najhorším umiestnením v rebríčkoch, odvtedy pravidelne okupujú prvú desiatku. No napriek tomu všetkému je veľmi ťažké pokladať Depeche Mode za popové hviezdy. Dave Gahan, Martin Gore, Alan Wilder a Andy Fletcher sa aj dnes môžu prechádzať bez problémov britskými ulicami a sotva ich niekto spozná, aj keď ich ľudia masovo obdivujú po celom svete. Goreho pozoruhodný skladateľský talent sa doteraz nedočkal uznania, hocakého priemerného jockeya rozpozná verejnosť skôr, ako ich, a ich prevratné, inovatívne nahrávky sú často zavrhované ako "syntezátorový pop". Unavení z nepochopenia sa Depeche Mode v posledných rokoch absolútne vyhýbali médiám. Lenže dnes sú s novým geniálnym albumom "Violator" pripravení prevalcovať nič netušiaci svet a rozhodli sa ukončiť obdobie mlčania. Andy Fletcher, najpriateľskejší, najzábavnejší a hlavne najskromnejší muž, akého kedy môžete stretnúť, dal magazínu Record Mirror šancu vypočuť si nové dielo ešte pred jeho vydaním. [b]Fletch, nie je trochu scestné nazvať zbierku zmyselných a emočných skladieb slovom "Násilník"?[/b] "Nazvali sme ho tak preto, že sme pre tento album hľadali čo najdrsnejší názov. Aj posledný album mal veľmi sarkastický názov, "Music For The Masses", ktorý doteraz nebol pochopený, ale nám to nevadí, my o sebe vieme, že sme sarkastickí. Hlavne Nemci s tým mali trochu problém, pretože tam sme skutočnou hudbou pre masy a oni sarkazmu veľmi nerozumejú - reagovali v štýle, "Bože, to čo má byť, vy ste sa dali na komerciu?". Mám pocit, že v súvislosti s našou kapelou stratili ľudia zmysel pre humor, lenže, pokiaľ nie ste oddaným fanúšikom skupiny, tak by ste ju nemali brať tak vážne, pretože vtedy len z času na čas zazriete video v "Top Of The Pops" a priam bleskovo sa rozhodnete, či sa vám niečo páči alebo nie." "Počas posledných rokov sa Martinove domáce štúdio neustále modernizovalo, takže demosnímky, ktoré nám predkladal boli stále v lepšej a lepšej kvalite. Ak počúvate tie skladby, napr. "Strangelove" sa vo finálnej podobe od dema veľmi nelíšila, 20 krát po sebe, tak sa vám určité smerovanie v nich naznačené jednoducho zafixuje v hlave. V podstate sme len znovu nahrali Martinove demá s lepším zvukom, produkciou a Davidovými vokálmi. Lenže, to bolo doteraz. Pri tomto albume sme Martina požiadali, aby pripravil demosnímky v čo najsurovšom stave, hrané na akustickej gitare a orgáne, s priloženými textami a akordami. Takže sme o smerovaní a vývoji jednotlivých skladieb mohli rozhodovať ako skupina. Prirodzeným vývojom sme dospeli k tomu, aby sme k tomuto albumu pristupovali úplne inak ako k jeho predchodcom. A je to po prvýkrát, čo sme uprednostnili skutočného producenta pred producentom inžinierom." "A jednoznačne to bolo najzábavnejšie nahrávanie, aké sme doteraz zažili, pretože hneď na začiatku sme sa presunuli do Milána. Chodili sme von, oslavovali a nakoniec absolútne nič nenahrali, ale bolo to skvelé obdobie, ktoré poznačilo atmosféru celého albumu. Naozaj sme sa cítili ako skupina." [b]Ale napriek tým zmenám ste sa vy sami veľmi nezmenili.[/b] "Elektronika určovala hudobných smer počas celých 1980-tych rokov, ale nikto to tak nevnímal. No, a teraz je elektronikou ovplyvnená takmer celá hudobná produkcia, asi 95% všetkých nahrávok, ale väčšinou je využívaná nesprávnym spôsobom. Kapely, ktoré s nami začínali "pošpinili" celú elektronickú scénu, byť členom elektronickej kapely, to bolo horšie, ako keby vám niekto surovo vynadal a my sme vlastne celú dekádu zabili ospravedlňovaním samých seba." "Mohli sme použiť bicie, či gitary, nič nezaberalo. Ľudia začuli nejaký syntezátorový zvuk a hneď si pomysleli, "No samozrejme, starí typickí Depeche Mode". Lenže, my vždy budeme znieť ako Depeche Mode a to hlavne vďaka charakteristickému Davidovmu hlasu." [b]Počas tých rokov ste vydali niekoľko kontraverzných nahrávok.[/b] "Nám sa kontraverzné nezdajú. Vyvolávajú polemiku, to je pravda, ale Martin by vám povedal, že všetko čo robí, tak len píše o živote. Martin je klasický skladateľ a hlavne je veľkým fanúšikom popu. Keď nám svoje skladby prezentuje, tak si je nimi na smrť istý. Sme ako rodina, takže sa občas stáva, že píše o veciach, ktoré sme všetci zažili." "Aj "Personal Jesus" je práve o takom niečom. Text je veľmi dvojzmyselný, ale hoci by to mohlo v konečnom dôsledku pôsobiť veľmi kontraverzne, nakoniec to tak nedopadlo. Veľa ľudí si myslí, že tá skladba je prokresťansky orientovaná, ale taký zámer ona nemá. Ak vydáte skladbu, v ktorej názve sa vyskytne slovo "Ježiš", tak automaticky môžete očakávať problémy, lenže my sme ju napriek tomu chceli na singly vydať, pretože podľa nás je to vydarená skladba." "Martin nás nezvykne posadiť okolo stola a povedať, "Tak počujte, táto skladba je o tom a tom". On nám svoje texty nikdy nevysvetľuje. Kedysi, keď sme zvykli filmovať videoklipy s konkrétnym príbehom, ako napr. "See You", tak to doslova nenávidel, pretože išlo až o príliš literárnu interpretáciu jeho skladieb. Ja osobne som už počul asi 10 rôznych interpretácií "Personal Jesus" a to je presne to, čo sa Martinovi páči." "Prežili sme podobné pocity, akými prešiel on. Skutočne dojemné, aj také, kedy doslova len predstieral zamilovanosť a potreboval o tom spievať, s Davidom samotným tie skladby nemajú nič spoločné. Takou špecifickou na novom albume je "Sweetest Perfection" a je evidentné, že ju mohol spievať len Martin." [b]Myslíš, že Depeche Mode budú zapísaní niekedy do hudobných kroník?[/b] "V Anglicku určite nie, iba ak by sa v budúcnosti niekedy zmenilo, ale v ostatných krajinách určite, hlavne v Nemecku a vo Východnom bloku. V Anglicku nás viac nenávidia ako majú radi. [b]To musí aj trochu bolieť.[/b] "Toto je jediná krajina, v ktorej máme veľmi divnú históriu. Veď si len spomeňte, v prvé dva, či tri roky sme vyprodukovali naše najhoršie nahrávky, a napriek tomu sme v tom období boli absolútne populárni, až sa z toho človeku dvíhal žalúdok. Na každej fotografií sme sa usmievali, každý týždeň sme boli v Smash Hits a ľudia si na to stále spomenú. Ale takisto si myslia, že sme sa potom stali až príliš temní a depresívni, takže v Anglicku sú na nás dva až príliš extrémne pohľady. Buď sme popoví alebo temní a depresívni... a pritom máme v sebe všetko spomenuté dohromady!" [b]Máte trochu obrátenú kariéru, začínali ste ako popová kapela a postupne ste sa uzatvárali pre špeciálnu komunitu fanúšikov.[/b] "Áno, takí New Order išli celkom opačným vývojom, začali skutočne v temnej polohe ako Joy Division a čím ďalej, tým viac sú popovejší. V našom prípade sa to odvíja od Martinovho štýlu piesní. S druhým albumom, ktorý vyšiel po Vinceho odchode, sa zvýšil na Martina tlak ohľadne písania skladieb v komerčnom štýle, z čoho nakoniec vznikla dosť čudná zmeska. Za náš prvý skutočný album pokladáme až "Construction Time Again", ktorý sme konečne pripravovali naozaj spoločne a hlavne Martin bol v tých správnych a typických depresívno-temných náladách. Všetko to vychádzalo z neho samého, ale dá sa povedať, že vlastne on bol absolútny realista a všetko okolo neho bolo plné pesimizmu. Samých seba nepovažujeme za depresívnych, veď v našich piesňach je mnoho príjemných melódií, možno niektoré verše z textov vyznievajú depresívne, ale v konečnom dôsledku všetky naše záležitosti povznášajú ducha a fanúšikovia to tak aj vnímajú." [b]Ale v porovnaní s ostatnými záležitosťami v rebríčkoch je váš zvuk ladený do temna.[/b] "No, to áno. Ale napr. "Enjoy The Silence" je za dosť dlhé obdobie našou najkomerčnejšou záležitosťou. Má dobrý zvuk, house rytmus, ale s porovnaní s ostatnými úspešnými záležitosťami na trhu, ako Black Box či Technotronic, je to stále temná pieseň. Možno je to tým, že my žijeme vo svojom vlastnom, malom svete; nesnažíme sa niečo rozvracať, a ak aj áno, tak veľmi prirodzeným spôsobom." [b]Je vždy ťažké zvládať ten neustály úspech?[/b] "Pomáha nám v tom fakt, že sme súčasťou Mute. Vždy sme boli ich hlavnými ťahúňmi, ale nie sme u nich považovaní za hviezdy. Inak by to všetko bolo, keby sme už v 18-tich boli obklopení limuzínami, lenže všetko bolo vtedy inak. Na vystúpenie v Top Of The Pops sme išli metrom a vďaka takýmto veciam stojíme nohami pevne na zemi. Takisto fakt, že sme nemali manažéra a všetko o biznise sme sa naučili sami. Máme všetko pod kontrolou, pretože sa starám o naše obchodné záležitosti. Nie sú na nás vyvíjané žiadne nátlaky, ani na Martina, čo sa týka písania skladieb, Alana, aby sa venoval hudbe, či Davida, čo sa týka spevu... O elimináciu tlaku sa starám ja! Možno aj preto, že ma to baví, na škole som totiž študoval ekonomiku. Podľa mňa by sa dnešné skupiny mali zaujímať aj o tieto záležitosti, veľmi dobre si pamätáme na bankrot Garryho Glittera a vždy to máme na mysli." "Stále sme nezávislou kapelou. Máme nad všetkým, čo robíme absolútnu kontrolu, nie sme v situácií skupiny, ktorá patrí pod veľký nahrávací koncern. Robíme veci na základe vlastných rozhodnutí." Autor: Lisa Tilston Zdroj: Record Mirror, 17/03/1990

Názory Devotees (16)

chmelko

 1    19. október 2006 o 14:11

“veľmi dobre si pamätáme na bankrot Garryho Glittera a vždy to máme na mysli.”  no ten naozaj nedopadol dobre a to sa toho ešte nevedelo:-)

mr. sandman

 2    19. október 2006 o 15:08

skvely vyber clanku v tom najspravnejsom case!
monghi, ty betar… wink

Borunn

 3    19. október 2006 o 17:58

“Stále sme nezávislou kapelou. Máme nad všetkým, čo robíme absolútnu kontrolu, nie sme v situácií skupiny, ktorá patrí pod veľký nahrávací koncern. Robíme veci na základe vlastných rozhodnutí.” - tak tohle uz dneska Fletch rikat nemuze x-(

alanaw

 4    19. október 2006 o 21:13

zasa trochu smutnej pravdy v otázke : Myslíš, že DM budú zapísaní nikedy (!)do hudobných kroník? a Fletchova odpoveď na nasledujúcu otázku: Toto je jediná krajina, v kotrej máme veľmi divnú históriu!!!.... Pritom práve vďaka ich hudbe človek hľadá ich korene v Anglicku, ale v konečnom dôsledku to aj tak nemení nič na tom, že už to ani sami neočakávajú, škoda, že je to tak…

Strider

 5    20. október 2006 o 07:23

Nuz ano, ako Brennus napisal, skoda,ze to o tom Mute uz neplati. Aj tak si vsak myslim,ze si DM svoju nezavislost pevne drzia v rukach a stale maju veci pod kontrolou. Ak by aj zacalo EMI na nich vyvijat nejaky tlak kapela by robila veci aj tak po svojom. Su uz prilis skuseni na to aby nechali so sebou manipulovat. Kym tam je Fletch tak nic take nehrozi.

nissan

 6    20. október 2006 o 12:22

a Fletchom sú tie rozhovory také príjemné, fakt skutočný gentleman a hlavne ako sám hovorí, on je skutočne najlepšie informovaný DM fan. Netreba sa trápiť nad tým, že v Anglicku nie sú akceptovateľní, to si chlapci z DM vyriešili po svojom - Martin a Dave odišli za oceán a basta. Keď teraz pošúvam Violator, tak mi to nič nehovorí, ale vtedy to bolo také krásne.
PS. Policy of truth znie nna dvd Milan skvele. Thanks Monghi, you are our personal ...

andy3

 7    20. október 2006 o 14:21

pekny rozhovor… ked vyxadzal violator, to boli moje najkrajsie casy s depeche, ax jaaaj…

chmelko

 8    20. október 2006 o 14:56

no andy3, kde si tak na dlho zmizol?:-)

joshua

 9    20. október 2006 o 17:35

s tym anglickom ma uplne pravdu. napr. minuly tyzden bolo odovzdavenie “cien” Vodafomen live(ak nie, tak sorry), vyhral TAKE THAT! za co? za jeden koncert v UK!

nissan

 10    21. október 2006 o 13:32

joshua kašlať na na to, Angličania boli, sú a aj budú jeden obmedzený národ, ktorý nemá ani vlastnú kuchyňu, vkus a tvária sa, že sú kolíska demokracie a pod. žvástov. Tak nech sa pýšia kapelami typu Take That, Westlife a všetkými tými pridžubkanými kapelami…DM nikdy netúžili po cenách podobného typu. Ako raz povedal Alan - ceny sú pre Stinga a Phila Collinsa. Byť DM, tak už dávno ignorujem britské ostrovy, okrem Írska.

nissan

 11    21. október 2006 o 13:33

podľa mňa sú stále nezávislí Brennus, tak poďme rozobrať Violator…Kto začne.

Strider

 12    21. október 2006 o 15:52

The Sweetest Perfection - dokonale elektro-blues. Podla mna najinovativnejsia a progresivnejsia skladba z albumu!

nissan

 13    22. október 2006 o 09:38

no keď som videl na dvd Milan World in my eyes, tak mám pocit, že je to ich najžiadostivejší a najromantickejší song, aký kedy vydali. Veľmi pôsobivé a veľmi precítené. A dobrý ťah od režiséra, keď sa pri tejto piesni venoval Fletchovi, ktorý túto pieseň priam zbožňuje.

nissan

 14    23. október 2006 o 19:14

práve som videl na youtube Waiting for the night v Alanovom domácom podaní a celkom fajn. Je tam aj Fly on the… a tá je super.

Gabriel

 15    24. október 2006 o 08:36

nissan: alanovom podani? ved to hra predsa nejaky fanusik co dal svoje home video na youtube

Dangerous

 16    24. október 2006 o 12:19

to Gabriel: nelze vyloučit že se ten fanoušek rovněž jmenuje Alan smile

After Party, Roxy, Praha

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa