“Postihnutých” nás je dosť (2006)

26.marec 2006. Touring The Angel dorazilo do Rotterdamu. Rozhlasový moderátor Dave Clarke si prizval, pred začiatkom koncertu Depeche Mode, do štúdia Martina Goreho.

Dave Clarke sa so svojími otázkami príliš nepredviedol, často boli až príliš naivné, no triezvy Martin Gore napriek tomu všetko zachránil.

Dave Clarke: Tu je Dave Clarke a máme tu niekoho z Depeche Mode. Možeš sa nám prosím predstaviť?
Martin Gore: Ahojte! Som Martin Gore z Depeche Mode.

Tak ťa tu máme! "A Pain That I´m Used To" bola od začiatku jasnou otváracou skladbou, to bol z vašej strany zámer ponúknuť hneď na úvod takú zvukovú paľbu, ktorá vlastne napovedá veľa o albume?
No áno, v minulosti sme s takýmto postupom dosiahli celkom slušný efekt v prípade "Barrel Of A Gun", na albume "Ultra". A vlastne je to akási výpoveď o tom, že sme späť.

Tak vitajte späť teda! Osobne som postrehol, akoby ste čeprali z vašich ranných albumov, ako napr. z "Construction Time Again", myslím pokiaľ ide o kovové zvuky a tvrdú, údernú rytmiku. Šlo o vedomé rozhodnutie?
Nemyslím si, že patríme k tým, ktorí si sadnú a starostlivo veci plánujú. Možno Ben Hillier, producent albumu, mal v hlave jasnú predstavu o albume už v momente, ako sme vstúpili do štúdia. On totiž už v prvý deň som sebou dotiahol ohromné množstvo starých analógových syntezátorov. Myslím, že práve tento počin významne pomohol pri tvarovaní zvuku celého albumu.

Ktorý bol ten "najnižší" bod Vašej kariéry a prečo? Mal si vtedy pocit, akoby všetko končilo?
Nemyslím si, že sme niekedy zažili práve takýto pocit, ale bol moment, kedy sme, podľa mňa, mali pocit, že veci nedokážeme dostať po kontrolu, čo bolo počas nahrávania albumu "Ultra". David sa vtedy snažil zbaviť drogovej závislosti, čo sa mu nejaký čas nie veľmi darilo, a nám vtedy vôbec nebolo jasné, čo sa s jeho životom deje. Bolo to veľmi komplikované, pretože nám vtedy povedal, že do toho s nami nejde... pôsobil vtedy veľmi čudne a v tom čase dokonca nebol schopný spevu. Viete, keď spevák nemôže spievať, tak Vás to dotlačí do pozície, kedy uvažujete, že to ďalej asi neutiahnete.

Zvláštne, že sa ale pustil do sólového projektu, takže asi mal pocit, že spievať môže, nie?
Nie, on svoj prvý sólový počin uskutočnil, myslím, že v roku 2003 a album "Ultra" sa nahrával v roku 1997 alebo v tom období niekedy.

Ešte stále sa Vám páči život na cestách? Ako sa to vlastne všetko zmenilo s príchodom nových, viac prenosných technológii?
No, dnes sme na cestách už 6 mesiacov, myslím, a dnes môžem úprimne povedať, že si užívam každý z tých všetkých koncertov. Myslím, že sme ich doteraz, v rámci tohto turné, už odohrali asi 60. Samotná šou je veľmi vzrušujúca a zaujímavá. Je tam toho veľa... za nami stojí 6 obrazoviek, je tam chlapík menom Blue, ktorý každý večer všetko na pódiu filmuje a prenáša obraz na obrazovky, čím je to vlastne každú noc iné. Je to dosť drsné, nič na spôsob bežného filmovania kapely na pódiu, je to umeleckejšie. Niekedy pre objektívom kamery visia akési čudné veci, vtedy to všetko skutočne vyzerá... zvláštne.

Aj sa niekedy pristihneš, počas hrania, že sa na tie projekcie pozeráš?
No jasné, samozrejme (smiech). Ale stále je tam mnoho aspektov, ktoré samozrejme nevidím. Keď spievate publiku, tak je veľmi zložité sa otočiť a sledovať obrazovky! Ha, ha!

Si fanúšikom všelijakých tých plug-inov alebo modulov a čo z toho na cestách najlepšie funguje?
No jasné! Fandíme tomu a na cestách plug-iny využívame. Z počiatku sme s tým mali menšie problémy, ale dnes sa zdá, že už to funguje bezporuchovo. Bojovali sme s tým v prvých mesiacoch turné. Museli sme tie veci riešiť operatívne.

Kto všetko býva prizvaný na vaše nahrávanie? Ako to funguje s inými ľuďmi?
Ja vždy tvrdím, že mi to celé pripomína niečo ako mixér. Pred samotným nástupom do štúdia máme vždy k dispozícii demosnímky. Niekedy sa výsledná podoba skladby na demo podobá, niekedy sa z dema stane niečo úplne iné. A o tom je celý ten proces, preraziť cez tú mašinu s názvom Depeche Mode, ktorú netvoríme len my traja, ale aj producent a v neposlednom rade aj programátor, ktorého služby využívame. Na tomto poslednom albume bolo tých programátorov dokonca viac.

Si fanúšikom Avalonu? Ide o to, že o mastering albumu sa postarala Emily Lazar, čo pochybujem, že by robila, ak by sa Vám práce Avalonu nepáčili.
No, ona nám v podstate bola navrhnutá, ale myslím, že odviedla výbornú prácu.

A čo komponovanie, je to iné, keď máte teraz k dispozícii celý tím, alebo je to len o vás troch, kedy sa vy na veciach zhodnete a potom ich posuniete ostatným?
Nie, komponujeme a píšeme individuálne. Vieš, za tie roky som sa stal autorom takmer väčšiny našej produkcie. Až od momentu, kedy Dave skomponoval svoj prvý sólový album, sa začal dožadovať participácie na skladateľskom procese Depeche Mode. Takže, tento posledný album, "Playing The Angel", je vlastne prvým, kde sú umiestnené aj jeho vlastné skladby.

Je dôležité, aby sa všetko rýmovalo?
Aby sa rýmovalo?

No áno!
Hmm... nemyslím si. Tu ide skôr o melódie, ktoré fungujú aj bez rýmov. Samozrejme, niekedy to znie pekne hlúpo, ak sa slovo nerýmuje. No niekedy to zasa funguje, ak to má správnu melódiu.

Dobre, "Playing The Angel" je veľmi temný album, či už zoberieme texty alebo hudbu. Sme všetci naozaj tak "postihnutí" (pozn. "Damaged people"), že sa snažíme schovávať naše nedostatky? Naozaj sú naše mysle také temné?
Nemyslím si, že každý je "postihnutý", no mám pocit, že nás je tam vonku vcelku dosť.

To preto, že ich kopec príde na vaše turné? Alebo.. ?
(smiech) Nie, myslím... ha, ha... Vo všeobecnosti je na svete vcelku dosť vyšinutých ľudi.

No dobre, tvoj najobľúbenejší cover skladby od Depeche Mode?
Myslím, že je pre nás veľmi veľkou poctou, že Johnny Cash prespieval "Personal Jesus", ale nepokladám to za moju absolútne najobľúbenejšiu vec. Veľmi sa mi však páči verzia "Never Let Me Down Again" od The Smashing Pumpkins.

Tú som ešte nepočul, skúsim po nej popátrať. A tvoj doteraz najtrápnejší skladateľský moment?
Najtrápnejší skladateľský moment? Možno taká "People Are People"... to je moja najmenej obľúbená skladba.

"V Kórei je to neúprimné"? To pokladáš tiež za trafené?
No áno, to je (smiech). Nie, nie, to je skvelé! Ale... (výbuch smiechu)

Napadlo ťa... (smiech) Napa...
Toto si akože fakt neplánoval! (smiech)

Napadlo ťa, čo ja viem, 20 rokov dozadu, že budeš viesť taký úspešný život? A čím sa odlišujete od ľudí, ako napr. Human League?
Samozrejme, že ma také niečo nikdy nenapadlo a vždy o tom žartujem v štýle, že ak by niekto v roku 1981 uzavrel stávku na to, či budeme fungovať aj v roku 2006, tak by sme záujemcov o tipovanie asi veľa nenašli. A ten rozdiel, ja neviem, my sme sa proste rozhodli zotrvať aj vtedy, keď iní nie. Vždy sme koncertovali, vďaka čomu sme si vybudovali veľkú zákľadňu fanúšikov.

Čaj alebo kávu?
Kávu.

Vodku alebo burbón?
Vodku.

Jaffa koláčiky, či sušienky?
Ani jedno.

Priateľstvá, či úlety na cestách?
Priateľstvá.

No dobre, to bolo politicky korektné.
Ha ha ha ha!

96 KHz alebo MP3?
Asi... mp3, mňa to fakt netrápi.

Lietadlom alebo autobusom?
Lietadlom.

Knihy, či DVD?
Asi knihy!

Skutočne som rád, že sa chytáš na tieto otázky, pretože som si myslel, ste sa takými otázkami preslávili začiatkom 1980tych rokov. Najtrápnejšie módne faux pas?
Nafotili sme nejaké fotky, muselo to byť niekedy v roku 1985, kde som mal nie iba koženú sukňu, ale bol som celý v koži, s kovbojským klobúkom na hlave, s perlovým náhrdelníkom, čiernym rúžom na perách ...

Cítil si sa v tom dobre?
A myslím, že aj áno. V tých časoch to vyzeralo naozaj skvele! Ha ha ha ha!

To bol taký "Adam Ant" moment, nie? (smiech)
Vyzeral som ďaleho horšie, než Adam Ant! (smiech)

No super, počuj, ďakujem veľmi pekne, bolo to úžasné.
Fájn, díky!

zdroj: depechemode-live.com