Pop a la Mode - I.časť

V roku 1990 sa v Spojených štátoch rozpútala okolo Depeche Mode skutočná hystéria, hraničiaca s výtržnosťami fanúšikov. Vráťme sa teda v čase opäť späť a užime si spolu magickú atmosféru nezabudnuteľného obdobia albumu "Violator"

Depeche Mode nevyzerajú veľmi nebezpečne. Dokonca ani ich zvuk neznie nebezpečne. V skutočnosti nie sú vôbec nebezpeční. No pozor na ich fanúšikov!

Naposledy, keď Depeche Mode navštívili Spojené štáty, stali sa príčinou výtržností. Skutočných výtržností, rozbité fľaše, otriasanie okien, tlačenice, šťuchanie, buchnáty. Asi 20 000 fanúšikov, väčšinou išlo o mladé dievčatá, sa zhromaždilo v hale obchodného domu Warehouse kvôli vystúpeniu a autogramiáde Depeche Mode pre túto obchodnú sieť. Niektorí z nich tu čakali celé dni. Kvôli obavám o bezpečnosť skupiny, však security celú akciu po necelých 45 minútach ukončili.

Dav začal šalieť; zopár ich bolo prevezených do nemocnice s menšími zraneniami. Matka Kelly Jaffray si narazila rebrá, pritom inštinktívne vrazila jednu nejakému chalanovi do čeľuste. Oddaná fanynka Depeche Mode, 15-ročná Kelly, sa sama zachránila útekom do VIP sekcie obchodu. "Celá skupina ma pozná a security nechali vo VIP sekcií bez povšimnutia," pochváli sa. Je vo viac ako pravda. Keď ju Andy Fletcher zaregistroval, povzdychol si, "bez teba asi asi nikam nepohneme." "Samozrejme, že len srandoval," hovorí Kelly. "Myslím, že ma rešpektovali, pretože som ich neotravovala stále. Nie som šialená fanynka alebo niečo také. Nič také, že by som sa chcela s nimi vyspať, nemohli by ma ponúknuť drogami, viete. Poznám ich, rešpektujem ich a oni rešpektujú mňa."

Z mnohých hľadísk je Kelly typické "dievča z údolia". Tínedžerka s modrými očami a jemne vlnkavými blond vlasmi, ktorá rada nakupuje na Melrose a v Hollywoode. Kupuje si veci značky Quick Silver a veci na surfovanie, nosí športovú obuv od Ug bez ponožiek, preháňa sa s chalanmi na aute a počúvajú KROQ. Používa výrazy ako, "Oh my gosh,", na svoje sladké 16-te narodeniny dostane BMW a do auta nikdy nesadne bez krabice s kazetami Depeche Mode. Ani jeden deň nedokáže stráviť bez počúvania DM. Jej posadnutosť svojimi idolmi rokmi len silnie; všetko to začalo singlom a lístkom na koncert. Teraz o niekoľko albumov neskôr, je z Kelly jeden z najväčších zberateľov nahrávok DM v Spojených štátoch, a možno aj vo svete. Jej život sa točí okolo Depeche Mode, robí si výlety do New Yorku iba kvôli nákupom svojej Depeche výbavy. Dúfa, že v tomto roku sa jej podarí dostať do Londýna, aby si zbierku doplnila o viacero farebných vinylov, raritných remixov, plagátv a kníh. Je schopná ísť kvôli tomu kdekoľvek. "Kvôli skupine by som dokázala obetovať aj svoj život," povzdychne si.

Kellyna matka má pre to pochopenie. "Keď som bola v jej veku, bola som úplný blázon do Stounov a doslova som ich prenasledovala. Títo mladí už takí výtržníci, akými sme boli my, nie sú, a to je dobre. Možno aj preto ju v tom povzbudzujem. Je to zdravšie ako vysedávanie po baroch, užívanie drog a opíjanie sa." Jej matka sa mohla zblázniť zo "Satisfaction", no Kelly je nadšená zo "Shake The Disease". Namiesto vzrušujúceho brnkania gitary Keitha Richarda, Kelly sa necháva unášať pôsobivými rytmami programovanými na syntezátoroch a bicích automatoch.

Kelly mala 13, keď sa rozhodla po prvýkrát pokúsiť o kontakt so svojimi idolmi, bolo to v zákulisí MTV Music Award. "Bola som rozhodnutá, že sa s nimi stretnem, takže som o pomoc požiadala chlapíka zo štábu Aerosmith. Nemohla som uveriť tomu, že mi dal priepustku do zákulisia. A oni tam boli." hovorí. "Prvého som stretla ich zvukára, volá sa Darrel a potom som skrížila cestu Alanovi Wilderovi. V nejakom dokumente o nich boli z toho aj zábery, objavil sa tam Martin Gore a začal sa so mnou rozprávať, akoby sme boli starí priatelia."

Kelly s nimi strávila celé hodiny, pozvali ju na spoločnú večeru, bola s nimi aj v štúdiu rádia KROQ, vďaka známosti vo vedení nahrávacej spoločnosti sa stretla s nimi na ich párty... porozprávala nám o 90-tich DM odznakoch, ktoré si pripla na sako na špeciálnej párty, o dievčati, ktoré ju videlo odchádzať z hotela, kde bola skupina ubytovaná, všetko s úsmevom v sukničke s oekným výstrihom.

"Je to divné, že oslovujeme tak veľa tínedžerov, ale to nie sú naši jediní fanúšikovia," upozorňuje Andy Fletcher. "Máme mnoho fanúšikov, ktorí sú starší a sú s nami od našich ranných začiatkov, čiže už skoro 10 rokov." Vráťme sa teda na začiatok 1980-tych rokov, do počiatkov britského synthy-popu. Depeche Mode boli viac menej undergroundovou záležitosťou. MTV a rebríčku Top40 kraľovali skupiny ako Duran Duran a Human League a Depeche Mode boli stále neznámou hádankou. Zdráhali sa zverejňovať svoje fotografie na albumoch a v magazínoch. Preferovali spôsob, aby za nich hovorili ich skladby. Pod taktovkou Vince Clarka, (ktorý ich veľmi skoro opustil a založil Yazoo a neskôr Erasure), zostali Depeche Mode (Andy, Martin, Dave Gahan ako hlavný vokalista a neskôr Alan Wilder) verní mladým z predmestia a takisto experimentálnym nástrojom - syntezátorom.

"Pre nás je to punkový nástroj," vysvetľuje textár skupiny Martin Gore. "Bol to bezprostredný, novátorský nástroj. A keďže šlo stále o novinku, jeho potenciál sa zdal nekonečný." Ich hudba bola reakciou na mega rockové dedičstvo 1970-tych rokov - veľké mená, veľké jammovačky, veľké egá. "Prišlo nám to všetko príliš neosobné," dodáva Andy. "Nemali sme pocit, že by sme museli byť úžasní hudobníci schopný zahrať čokoľvek a zanechať po sebe nejaký odkaz. Myslím, že o tom bol celý punk, zbaviť sa ega a odpáliť všetko bez nejakého úžasného, skúseného gitaristu. Veď my sme na začiatku v podstate nevedeli o hraní nič. Našim prvým, skutočným hudobníkom bol až Alan Wilder."

"Ich hudba zasiahla mládež rovno medzi oči," vysvetľuje rozhlasový DJ rádia KROQ Richard Blade, ktorý najviac zviditeľnil Depeche Mode na Západnom pobreží. "So svetom komunikovali prostredníctvom Martinových textov, ktorý sa však o láske nevyjadroval ako napr. Richar Marx v štýle 'Milujem ťa, stratil som ťa, som smutný'. Martin rozpráva o pocitoch úzkosti, o láske mladých ľudí, ktorí ju prežívajú, akoby mal nastať koniec sveta. Ak sa na vás niekto nepekne pozrie, dostanete sa do rozpakov a môže vás to úplne zničiť."

Pre Kelly sa napr. "Strangelove" stala určitým druhom mantry. "Tá pieseň rozpráva o všetkých tých zvláštnych pocitoch, ktorými raz v živote prejdete, chápete? Verše ako 'Strange highs and strange lows, will you give it to me? I will take the pain.' A ich nová skladba "Clean" je o zbavení sa bolesti a zborení sa všetkých rutín. Zažila som niečo podobné s jedným chalanom. Bol ku mne zlý, niečo v štýle "Policy Of Truth".

"Je to existenciálna hudba," hovorí Ken Patrinis, 28-ročný fanúšik, ktorý pracuje ako bioštatistik v ústave Johnsa Hopkinsa v Baltimore. Ken si kúpil album "Speak&Spell" v tom istom čase ako album Bauhaus, prvé albumy New Order a The Cure. Lenže tieto kapely sa buď rozpadli alebo ho prestali zaujímať. "Cure som vlastne nikdy nepočúval a New Order robili hudbu pre 'America's Most Wanted.' To je tak všetko, čo o nich môžem povedať. Ale pri Depeche Mode som vedel, že sa mi bude páčiť všetko, čo vydajú. Mám pocit, že viac rozumiem skladbám o sociálnom odosobnení ako o priemerných ľuďoch. Táto skupina sa vás nesnaží osloviť s tým "macho" postojom, ako to robí mnoho popových skupín."

To bol možno jeden z dôvodov, prečo boli Depeche Mode pôvodne spájaní s gay skupinami ako Frankie Goes To Hollywood a Pet Shop Boys. Toto prirovnávanie skupinu veľmi trápilo. "Nikdy som nerozumel tým mylným predstavám o tom, že sme homosexuáli," dodáva Andy, oblečený absolútne pohodovo, v rifliach, svetri a praktickými okuliarmi. "A čo tie americké heavy metalové kapely, čo sa obliekajú do tesných koženných vecí, nosia mejkap a tupírujú si vlasy? Ako to, že ich nik neoznačí za homosexuálov? Možno to nie je naším vzhľadom, ale našimi textami. Pripadajú americkým mužom ako príliš jemné a citlivé? Nemôžete byť predsa citlivý a seriózny súčasne."

"Naša hudba je plná jemnosti a smútku zároveň, a hoci to vyznie ako stereotyp, homosexuáli vo väčšine sú voči takýmto druhom textov viac otvorenejší a chápavejší." dodáva Martin Gore. Je pravda, že keď skupina začínala, značná časť ich fanúšikov pochádzala z prostredia gay klubov. Nejde o nijak výnimočný prípad, keď skupina vzijde zo zatuchlých priestorov a s každým albumom len posiľňuje svoju záhadnosť.

Možno aj preto sa stretli s takým úspechom u poslucháčov popu. Stali sa prvou popovou skupinou vystupujúcou v najprestížnejšej newyorkskej stanici Power 95, kde ich však zároveň "starí" fanúšikovia obvinili z nevkusu. Nuž ale, či už to bolo lepšie alebo horšie, pop je jednoznačne parketou Depeche Mode.

zdroj: Spin 04/07/1990
autor: Marisa Fox

Názory Devotees (3)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa