Playing The Angel - pohľad z dvoch strán
Keďže spravodajské média nemajú voľno nikdy, objavili sa dnes, v predvečer svojho oficiálneho vydania, v internetovom éteri dve recenzie túžobne očakávaného albumu "Playing The Angel", ktoré ma zaujali omnoho viac, ako všetky tie, čo o vás zakopávajú pri každom kliku v prehliadači. Tak prečo sa s nim nepodeliť aj s ostatnými.
Opäť a la Mode
Nie často máme príležitosť vidieť, ako sa počas dlhovekého života skupiny vráti do módy hudobný štýl, ktorému sa venovali vo svojich začiatkoch. No aj po dvadsiatich rokoch sú Depeche Mode synthy-popovými bojovníkmi z 80-tych rokov, verní svojmu "kožennému" charakteru. Trojica (skupinu založila štvorica) s ľahkosťou dobila v spomenutých 1980-tych a 90-tych rokoch Spojené štáty so skladbami, ktoré spájali náboženskú symboliku s očisťujúcou elektronickou hudbou.
Postupom času zarábali na všetkých tých hitoch, tetovaniach, hnusných drogových návykoch a napätí vo vnútri skupiny, ktoré so sebou prináša obrovská popularita. Ovplyvnili snáď každého, kto sa po nich vydal na cestu elektronickej hudby, najviac však asi Pet Shop Boys.
Dnes, kedy syntny-pop 80-tych rokov je opäť akýmsi "leit"motívom elektronického rocku, dali Depeche Mode opäť o sebe vedieť. Mnohí po priemernom albume "Exciter" (2001) a vlastných sólových albumoch speváka Davida Gahana a textára Martina Goreho očakávali, že to bude medzi nimi dvoma riadne iskriť.
Už v roku 1995, kedy skupinu opustil klávesák Alan Wilder, sa zdalo, že skupina má veľmi blízko ku svojmu koncu. Rok na to takmer prišli o Gahana, ktorý prežil vlastnú klinickú smrť po predávkovaní sa koktailom heroínu a kokaínu.
Na napriek všemožným očakávaniam predstavuje album "Playing The Angel" Gahana, Goreho a Andyho Fletchera v plnej sile a pripravených na poriadny odpal.
Jedným z najpálčivejších problémov zasahujúcim do dlhoročnej nemennej vnútornej politiky skupiny bola neoblomná požiadavka speváka Gahan pripojiť sa ku Goreho skladateľskej práci v pomere zhodnom s Goreho speváckym prínosom na každý album v podobe jednej, či dvoch, skladieb. Gahanova vlastná tvorba v podobe jeho sólového albumu sa teda odzrkadlil v podobe troch z dvanástich skladieb nového albumu Depeche Mode.
Jedna z nich je dokonca tou najlepšou z celého albumu, "Nothing´s Impossible". Jednoduchá skladba plná nádeje, bombardovaná disharmonickými efektami, no ako vždy pevne sa držiaca typickej línie depešáckych melódií. Polosladký text pripomína skôr zaľúbenú pieseň, no verše ako "Ako sme mohli dovoliť, aby nás to odlúčilo?" sa môžu vzťahovať aj na udalosti, týkajúce sa osobných životov členov skupiny. Ak by terapeut Phil Towle, po tom, čo si zobral na starosť skupinu Metallica, chcel ešte niekedy zakázku z rock´n´rollovej scény, tou správnou adresou by určite boli pasívno-agresívne horné meravé pery Depeche Mode.
Zvyšok albumu kolíše medzi pokusom o zapôsobenie a depresiou. Obľúbená múza Martina Goreho - pocit viny - je na tomto albume snáď najciteľnejšia, zrejme silno ovplyvnená jeho nedávnym bolestivým rozvodom. Bezpochyby hlučnú zvukovú štruktúru dodal albumu producent Ben Hillier. Najväčším dielom prispel s vŕzganím analógových syntezátorov, ktorými spestril depešácke pulzujúce elektronické a svrbivé digitálne zvuky.
Album otvára doslova hudobný poplach: no tento zvukový múr nárekov bohužiaľ z času na čas odrovná nepochybný talent Depeche Mode pre melódiu, ktorá je ich večným synthy-popovým esom v rukáve na scéne elektronického rocku.
No v niektorých ich skladbách je aj trochu viac hudby, ak teda vôbec. Skladby ako "Sinner In Me", ktorá trvá až príliš dlho, no nepriamo odkazuje na ich melodickú tvorbu v polovici 80-tych rokov s pred-refrénovými a pompéznymi údermi. Najprijateľnejšie skladby Depeche Mode sú zvyčajne tie najpriamejšie. Túto kategóriu určite posilní temne gothicky swingová "John The Revelator". Nejde o cover verziu country-bluesového "štandardu" v pravom slova zmysle, ale určite sa pri nej odviažete ešte viac.
Existencia obrovského množstva skladieb tak jednoduchých, akou je "Precious", by však mohla svojim balancovaním na hrane vrátiť Depeche Mode šancu stať sa popovými hrdinami v tom dobrom slova zmysle. Ak je to tak, môžu spokojne hrať svojmu publiku, neobyčajne oddanému obrovskému davu, ktoré s nadšením prijme aj nejaký ten príliš snobský pokus (ako napr. taká "Macro").
Za dvadsať rokov prešli so svojim klávesovým popom dlhú cestu, no neubránite sa pocitu, že ak by niekto Goremu zlepil deväť prstov a nechal mu len jeden na hranie, mohli by nahrať skutočne excelentný album.
autor: Kitty Empire
zdroj: The Observer, 16/10/2005
Elektrošoková terapia
Spíšte si zoznam skupín, ktoré majú pod kontrolou zmluvy s najväčšími nahrávacími spoločnosťami, celé štvrťstoročie svojej kariéry zapĺňajú štadióny a som si istý, že to budú všetko len gitarové záležitosti: U2, R.E.M, Aerosmith, The Cure, Neil Young´s Crazy Horse, Bruce Springsteen's E Street Band atď.
No na rovnakú úroveň sa vyšplhala len jedna jediný synťáková skupina: Depeche Mode. Hoci často zatracovaní ako úbožiaci, ktorí zaspali dobu alebo označovaní pojmom chladná elektro-spóra. No Depeche Mode so svojim posledným albumom opäť raz potvrdili, že sú hodní svojich vytrvalých pobytov v rebríčkoch.
Tak ako najlepšie diela tejto skupiny, aj jedenásty depešácky album sa pýši úctyhodnými tómi, jedinečnými aranžmánmi, bez zmienky vitality, ktorú si títo páni celé roky dokazovali.
Hoci posledné dva albumy Depeche Mode postrádali ich charakteristické rytmy, "Playing The Angel" má svoju energiu a chytľavé melódie odkazujúce na ich vzostup v 1980-tych rokoch s albumami ako "Black Celebration" a "Music For The Masses".
Pieseň ako "Suffer Well" si vybudovala svoje miesto medzi najpodmanivejšími tanečnými skladbami skupiny - o to prekvapivejšie, keďže ju na rozdiel od tradičného monopolného postu Martina Goreho napísal spevák David Gahan. Tak ako vždy, Gahanove hlboké basové vokály vnášajú svetlo do uzavretej krajiny Engelberta Humperdincka. Našťastie dnes majú dostatok síl, aby si odpustili svoje kvetnaté reči.
Album takisto obsahuje niektoré z depešáckych najbodavejších klávesových liniek, spolu s niekoľkými príjemne pochmúrnymi elektro-textúrami.
Po textovej stránke sa depešáci veľmi nezmenili. Skupina stále píše piesne o sebatrýznení a utrpení, premiešané troškou vykúpenia a jemnou príchuťou sadizmu. No Depeche Mode prekonali samých seba v balancovaní medzi úpadkom a radosťou. Nie je teda žiadnym prekvapením, že ich typický syntetický hudobný zvuk je tak plný entuziazmu.
Názory Devotees (39)
aries
1 16. október 2005 o 20:03
dobra recenzia som tajne dufal ze to niekto prelozi lebo som bol daky lenivy
jozefst
2 16. október 2005 o 23:34
Dúfam, že zajtra sa presvedčím aj na vlastné uši, kedže to už bode oficiálne vonku a dúfam taktiež, že si vypočujem clean z mojej čerstvo zakúpenej limitovanej edície. To však závisí od distribučnej siete.
radevicz
3 17. október 2005 o 00:47
Ani zminka o Lillian?..Se divim,to mel byt podle me prvni singl a bylo by hodne veci jinak,Precious je jako singl nevyrazny,prirovnal bych ho potencionalem k See You,sice dobre skladby ale…no zase vata to rozhodne neni..
)
kasty
4 17. október 2005 o 07:06
“vokály vnášajú svetlo do uzavretej krajiny Engelberta Humperdincka” vysvetlí mi niekto kto je Engelbert Humperdinc…..
Monghi
5 17. október 2005 o 07:17
kasty… toto pochopi asi len American… a nie hocijaky… kedze ide o recenziu pre newyorksky dennik, a kulturne prilohy v tomto meste cite len “vyberana” spolocnost z intelektualnych kruhov
radevicz: clovece, snad by si nechcel, aby sa v “objektivnej” recenzii rozoberala kazda skladba:) Inak, podla mna, Lilian je po hudobnej stranke najvacsi pruser PTA… ale ako zistujem, kopec ludi je z nej out, mozno aj preto, ze silne odkazuje na uzasne casy MFTM, vtedy by na mna istotne zabrala, tu dobu som hrozne prezival, ale dnes, bohuzial..
Dangerous
6 17. október 2005 o 07:33
monghi: k laciné holce, laciné zvuky
)
Monghi
7 17. október 2005 o 07:37
dangerous: sakra… dobre prirovnanie:) Mozem ta o nieco poprosit? Co keby si napisal vlastnu recenziu k PTA? Mam pocit, ze by fakt zaujala. Ak by si stracal muzu, skus sa vratit k niektorym tvojim komentarom a das dokopy skvely matros… a to bez srandy
Dangerous
8 17. október 2005 o 07:57
k tomu Observeru, zdá se mi, že Kitty Empire v posledních třech odstavcích došel dech…
Dangerous
9 17. október 2005 o 09:03
Mongi: díky za důvěru, zkusím něco připravit, ale nevím, jestli si to jako “hard core dm fan”
) mohu dovolit 
Monghi
10 17. október 2005 o 10:18
heh.. vsak tento sajt je predsa pre takych ako si ty, nie?
Ringo
11 17. október 2005 o 11:41
Kvalitativne srovnatelne s SOFAD. Zajimavejsi nez ULTRA, zvukove, rytmicky a v podstate vsim naprosto drtici oproti Exciteru. Ne ze by se tam drobne prvky Exciteru nenasly, to bych si nalhaval, ale aranzma tech pisni je naprosto bezchybne promaknute a z toho Exciteru si to bere par dobrych napadu, ktere by se na Exciteru nasly - treba sampl z Dead of Night, ktery byl na Exciteru prilis surovy a neumnely. Na PTA v I pain I Used to je dotahnut do konce k dokonalosti, dalo by se rici ze jde o jakysi reparat tohodle zajimaveho zvuku, ktery u Dead of Night spise rval usi, zatimco u A pain I Used to je to charakteristicky uderny DM sound, perfektne mixnuty kytarou ala Personal Jesus ci I Feel You. Jinak pro me je naprostou lahudkou Nothings Possible. A prvnich 5 songu jsou jasne singlove hitovky. Ta Sinner in me je bomba, ale abych nebyl uplne nekriticky, tak si Sinner in me nekde uprostred vzala z Exciteru jednu nepeknou vec, a to je prazdny prskavy zvuk - to intermezzo, nechapu proc tam je, ale diky bohu se prechodem v cinkavy zvuk promeni v explozi naprosto uchvatneho bohateho soundu.
Takze to sesumiruji to asi takhle: tentokrate se to povedlo na jednicku s hvezdickou, konecne zase uichvatne melodie, konecne podmanive zvuky vyvolavajici mraz behajici po zadech, konecne zase uderne hluboke vokaly. Kazdou z tech pisni co na PTA je bych hodnotil jednoznacne jako skvelou, z toho by se dalo tak 7 pisni dat coby single. A kazda z tech pisni je lepsi nez cokoliv z Exciteru..
Marten
12 17. október 2005 o 12:24
Tak uz to konecne mam take doma! Sice uz to nejakou dobu posloucham z mptrojek, ale i tak musim rici, ze ten pravej zazitek z poslechu tohohle skvostu prisel az dnes! DM jsou zpet a nezbejva nez rici BRAVO!!!! Album je naprosta lahudka a snad i zaritej odpurce DM bude překvapenej - prijemne… Bonusove materialy na dvd jsou super - Clean /bare/ je bombonek, pri kterem mi behal mraz po zadech! I dokument o tvorbe alba je take super - akorat mohl bejt delsi! Ale to co prislo pri prehravani alba v 5.1 mixu - DTS format - bylo neuveritelne! Zazitek jaky jsem dlouho nezazil - doslova ze vsech stran se na me valila smrst hutnych zvuku, pripadal jsem si jak na bezchybne zahranem koncertu, proste BOMBA! Cele album dostalo novej rozmer a uplne me pohltilo.. Asi uz to jinak poslouchat nebudu - opravdu vyjimecny zazitek… Pokud mate moznost poslechu v DTS urcite navahejte a kupte si specialni edici - stoji to za to!
Ringo
13 17. október 2005 o 12:45
MARTEN: Me by spise zajimalo co to je DTS 5.1, jaky je rozdil mezi tim a Dolby Digital. Poslechl jsem si jak to CD, tak i to DTS tak i Dolby a rozdily jsou docela markantni, akorat v 5.1 dost zanika zpev, ktery je jakoby v pozadi vsech tech zvuku, ktere jsou fakt hutne a uchvatne - ja si zase pripadal jako bych sedel s nima ve studiu kdyz to nahravali, fakt bobma. Asi by to chtelo nejak akusticky promaknutou mistnost, pokojove 5.1 asi budou dost zkreslovat. Z toho CD to naopak zni klasicky, jakoby CD, se vsim vsudy, zpev vynika, ale faktem je ze nektere zvuky ktere slysim v 5.1 nejsou z Cd slyset temer vubec, nebo jen tlumene v pozadi.
Ringo
14 17. október 2005 o 12:47
A at si tu kdo chce co chce pise o Liliam, podle me je to kousek pripraveny pekne pro single a to plnym pravem. Me se ta pisen libi hodne.
Marten
15 17. október 2005 o 12:57
to Ringo: no je potreba dobre nastavit aparaturu - zpev slysim naopak jeste vyrazneji nez v klasickem cd….. musis si s tim trochu pohrat! Stoji to za to - jde z toho vytriskat vynikajici zazitek! Jinak rozdil mezi DTS a DD je v datovem toku - u DTS je vyrazne vyssi a tudis kvalita podani prostoroveho soudu je o mnoho lepsi nez u DD… Doporucuji ti pohrat si s nastavenim zvuku /rozhodne nepouzivat nejake prednastavene rezimi prostoroveho zvuku/ a exploze zpevu i hudby urcite prijde! Jinak mas pravdu, ze nektere zvuky nejsou u klasickeho cd moc slysitelne - ten zazitek z prosotroveho poslechu je uzasny…
Ringo
16 17. október 2005 o 13:03
MARTEN: u me je trochu problem s rozlozenim beden, vzhledem k moznostem meho obyvaku to nemam idealni, zadni reprak mam jeden na parapetu okna a druhy na zemi, coz asi neni uplne ok. Navic mam v ceste spoustu rusivych vlivu jako sedacku a pod. Kazdopadne ale i tak je v tom takovy rozdil, ze nelituji ze jsem sel do DELUXe zalezitosti. To CD, to je klasicke CD nebo preci jen to SACD? Na obale teda pisi ze to SACD je. V 5.1 se mi hrozne libi, jak si muzu vychutnat kazdy zvuk pekne naplno, zatimco u klasickeho CD se nektere zvuky prekryvaji, takze jsou ztezi slysitelne.
yamaha
17 17. október 2005 o 13:16
Rad by som sa vyjadril k skladbe JTR. Pri nej sa mi jasne ukazalo ake je dolezite pocuvat original a nie nejaku nekvalitnu nahravku z internetu. Po prvych vypocutiach cez internet som bol z tej skladby sklamany. Taka divna, nemastna -neslana. No po vypocuti original soundu som z nej teraz uplne uzasnuty. Pre mna je to druhy Personal Jesus! Niezeby mi ju pripominala nejakou melodiou, ale svojim vyznamom. JTR je podobne ako PJ na prve pocutie odlisnou skladbou, nie typickou pre DM a ma rovnake “kontroverzne” nabozenske textove pozadie. JTR je ale uplna pecka, skladba zacina tak jednoducho a postupne sa pridavaju dalsie a dalsie nastroje, bicie, zvuky a tie refreny so zvolaniami JTR ako aj na konci, nemam slov! Na DM party bude pocas tejto piesne na parkete hotove sialenstvo! Dostala ma aj Nothing´s Impossible. Bravo Dave.
Marten
18 17. október 2005 o 13:29
Ringo: no to rozlozeni beden jak pises je problem - samozrejme by ty bedny mely bejt ve stejne urovni a v zadnem pripade by nemely bejt dale nez predni reproduktory - tech pravidel je hodne…. K SACD: to ti nepovim - SACD prehravac nemam, takze nevim…. Puvodne to melo bejt hybridni cd/sacd, ale pak se objevovaly zpravy, ze sacd stopa na cd neni… Nevim!!! Kazdopadne SACD je jeste na vyssi urovni nez prostorovej zvuk v DTS, ale nikdy jsem nemel moznost to vyzkouset - to uz je uplnej zvukovej TOP… Ale to DTSko je take spicka v prostorovem formatu - je to fakt labuzo - jsem nadsen…
Ringo
19 17. október 2005 o 13:35
YAMAHA: vidim ze ten pocit z te pisne nemam sam:-) Taktez pro me je to druhy PJ a jestli producent v jednom rozhovoru rekl, ze na tomto albumu se nachazeji 3 skladby, ktere se daji charakterizovat jako to nej co DM dosud vytvorili, tak JTR je podle me jednou z tech veci. Co se tyce treba A pain I Used to - tam plati to cos rikal o poslechu nekde z MP3 dvojnasob. Na prvni poslech kazdy odmitave krouti hlavou, ze jde o dalsi Exciterovsky Dead of Night. V kvalitnim zvuku ale je slyset jeste neco dulezitejsiho. Ze ten sampl sice je stejny, ale jak jsem psal, je pouzit citlive ve smyslu, ze se plne zarazuje do charakteristickych soundu DM v kvalitni ucelene forme, ten zvuk v te pisni exploduje v pravych chvilich, neni tam jen tak z buhdarma. Takze jestli nekdo ten sampl popisuje jako mrveni DM soundu, podle me se hluboce myli. Na exciteru si s tim samplem jen teprve hrali a experimentovali, ted jej pouzili naprosto trefne a ucelne. A jako uvod alba je to naprosto zrejme. Ten zvuk ve me absolutne evokuje :” pozor, prichazeji Depeche Mode a to v plne sile”. Predpokladam ze takto bude vypadat uvodni pompezni nastup Dava na podium.
Ringo
20 17. október 2005 o 13:36
MARTEN: SACD stopu bych tedy prehral jen v SACD prehravaci, jinak v DVD a normalnich prehravacich se to chova jako normalni CD?
Ringo
21 17. október 2005 o 13:38
Taky vam prijde ta mirne podladena kytara co zacne drnkat tu basovou linku po ABrokenframeovskych uderech na zacatku v Suffer Well naprosto bombasticky uchvatne podmaniva?
Marten
22 17. október 2005 o 13:47
Ringo: presne tak! Ale existuji i kombinovane sacd/dvd prehravace - samozrejme jsou takoveto prehravace radne oznaceny… Obycejne se jedna o docela drahe zalezitosti - jinak aby jsi si opravdu vychutnal sacd format mel by jsi /krome prehravace sacd :o)/ mit take 4 pasmove specialni reproduktory /opet velmi draha zalezitost/, kde pomyslne 4 pasmo tvori specialni vyskac hrajici i za hranici slysitelnosti… Kazdopadne se jedna o spicku digitalniho zvuku definitivne bourajici rozdil mezi analogovym a digitalnim zdrojem zvuku! Ale nic si z toho nedelej - i DTS na solidni aparature poskytuje mimoradny zazitek!
Radbuza
23 17. október 2005 o 14:04
Ahoj,
tak co si tedy mám koupit? Mám doma CD přehrávač,PC a domácí kino.
Jsem z toho ted zmatený.
To DTS 5.1 poznám zvukově,že je lepší než CD na klasickém CD přehrávači?
A to SACD poznám jen v SACD přehrávači?
Marten
24 17. október 2005 o 14:15
Radbuza: DTS 5.1 a Dolby Digital 5.1 jsou zvukove /prostorove/ formaty pouzivane na nosicich DVD. DTS je oproti DD vyrazne kvalitnejsi format a to z duvodu o mnoho vyssiho datoveho toku /je tam vyrazne mensi zvukova komprese/ a tudiz poskytuje lepsi vysledny zazitek! Aby jsi mohl poslouchat zuk ve formatu DD 5.1 nebo DTS 5.1 musis mit patricnou vybavu - dvd prehravac s dekodery prostoroveho zvuku /DD je standard, DTS nadstandard/ nebo musi tyto dekodery obsahovat zesilovac…. SACD format je samostatna kapitola nemajici s DVD nic spolecneho - je to ciste hudebni format /super audio cd/ poskytujici tu nejvyssi kvalitu digitalniho zvuku…. Rovnez umoznuje prostor. zvuk…
Ringo
25 17. október 2005 o 14:16
RADBUZA: jestli mas domaci kino, tak Deluxe edition. Je tam DVD s 5.1 formatem alba + dost dobre bonusy. (jedinym zklamanim je fotogoalerie, ktera je v slabsi)
Beladona
26 17. október 2005 o 14:42
Clean z 2. disku mne hraje nejak divne, jako prebuzene. Nemate nekdo stejny problem?
Ringo
27 18. október 2005 o 09:01
Tak jsem konecne vyladil repraky a zpev uz nezanika nekde v ozvene. Duvod byl ten, ze jsem mel prilis zesilene zadni a centralni reprak, ktere absolutne prervavaly pravy a levy. Takze ted si to fakt vychutnavam. Je to neskutecne a snad tak obrovskou radost z DM albumu jsem mel naposledy u SOFAD.
Mimochodem jsem s tedy stale nedovedel, ktery format je lepsi, zda DD nebo DTS:-)
rumours
28 18. október 2005 o 09:19
musím rovněž vyjádřit své absolutní nadšení z alba, poslouchal jsem ho včera jen 3 x - ve sluchátkách a musím říci - skvělé, skvělé.
Ringo
29 18. október 2005 o 09:30
ja uz mam poslechnuto snad 100x a stale se nemohu nabazit. Proste dalsi dukaz, ze se to opravdu povedlo. A tim ze se vyprodali koncerty jeste nez album vyslo, jakoby to fandove vedeli, ze DM prijdou s necim prelomovym a vrcholnym. Zvlastni, po nepovedenem Exciteru bych cekal spise opak:-)
rumours
30 18. október 2005 o 10:10
já to poslouchám teď stále dokola a musím říci, že jsem například totálně unešený ze skladby suffer well a the sinner in me….no to je konec….nádherné. Jsem jak malý kluk, domá mám dítě, 30 na krku a já si připadám jako za starých časů...dokonce mám chut vytáhnout triko a nosit ho venku a říci..JÁ JSEM DEPEŠÁK
Beladona
31 18. október 2005 o 11:34
Cim dele to posloucham, tim je to lepsi. Hodne se mne libi, ze cela deska pusobi prirozene a spontanne. Sem tam mne to trochu pripomina Nicka Cavea z 90. let.
Ringo
32 18. október 2005 o 11:39
Rumours: ja si tam kazdou chvili najdu nejakou jinou pisen, ktera me uvede do absolutni extaze. At uz jsou to prvni 4 skladby, nebo I want it all ci Nothings Possible. Pridam dalsi nazor do pranice - podle me ma to album vetsi pocet hitu nez melo SOFAD, ktere mimochodem povazuji dokonale jako celek, na zadne z 9. pisni na nem bych nenasel chybu, ale na PTA na me pusobi tak nejak vice pisni. Mozna je to i tim, ze se mi po te dlouhe dobe SOFAD malinko oposlouchalo a PTA je novinka, ale proste mam ten pocit, ze tech hitu tentokrate bude velmi mnoho. 7 pisni z PTA by si klidne zaslouzilo single.
Beladona
33 18. október 2005 o 11:47
Ringo: urcite mas pravdu, vic nez polovina skladeb jsou hity, zadna vata, i instrumentalka je vyborna.
Ringo
34 18. október 2005 o 12:12
BELADONA: presne tak, nemuzu o zadne skladbe PTA rici, ze by me nejak nebavila nebo ze bych se nudil. Zase si to neodpustim a pripomenu minule album Exciter, kde jsem se nudil i u tech nejvetsich “hitu”. Jedina skladba ktera tam mela DM uroven byla I am you a Sweetest Condition. Ostatni ne ze by byly vylozene spatne, ale nebavily me.
Beladona
35 18. október 2005 o 13:00
Ringo: je to tak. Pisnicky na Exiteru nebyly spatne, ale cele to bylo nejak prazdne. Mozna je to ta “chemie”, o ktere se mluvi, ze musi mezi skupinou fungovat. Mozna, ze kdyby nahrali pisnicky z PTA v 2000 v tehdejsim rozpolozeni, tak by to taky za moc nestalo.
Ringo
36 18. október 2005 o 13:31
BELADONA: Aranzma exciteru nebylo dobre, proto pusobi tise, pomale a nudne, presto ze ty songy potencial maji. A dave zpiva na exciteru fakt prilis pomalu, tise a septave, mam radsi jeho hrubsi polohy ktere na PTA predvadi v A Pain…, John the relevator, Sinner in Me, Nothings Possible ci Liliam.
Kazdopadne Dream on by potreboval neco vice nez drnkani do strun a semo tamo nejake elektronicke pipnuti aby se nereklo. Freelove by potrebovalo bohatsi sound, i kdyz je pomala, nemusela by byt nudna. Blasphemous Rumours je vocemene taky pomala skladba a jaky ma bohaty sound, radost poslouchat. A Dead of Night? Napad zajimavy, zajimavy sampl kterym by se DM mohli v 21 stoleti charakterizovat, ale zvuk jakoby nemel uzdu, jako by jej jeste neovladali. Zatimco v A Pain.. ma ty spravne mantinely, presto ze jde o sampl temer totozny, tak nejak si to predstavuji.
Ringo
37 18. október 2005 o 13:32
Ale nechme Exciteru, porad me to nejak nuti srovnavat:-))) Mame tu prece bozsky PTA!
Marten
38 18. október 2005 o 18:16
PTA je opravdu lahudecka. Tezko se mi rika, kterej song je nejlepsi - da se rici, ze se to i dosti meni. Uzasnejch momentu je na albu vice, ale za opravdovou bombu povazuju JTR - Gahan v tomhle songu skutecne exceluje a radi, jak snad jeste nikdy! Dalsi super kousky jsou Nothings Impossible /skvela pochmurna zalezitost/, The sinner in me, Damaged people, Suffer Well nebo A pain… No skoro se mi chce vyjmenovat cele album, protoze ja na nem nevidim slabe misto - dokonce i ta jednoducha instrumentalka mi tam tak nejak sedi /je jak z nejakeho soundtracku k hororovemu filmu/ a plynule prechazi ve skvelou Dam. Peop. Na albu lze neustale objevovat neco noveho, drzi skvele pohromade a je z nej citit neuveritelna sila. Jinak trosku odbocim - docela by me zajimalo, jak probehla dnesni podpisovka /snad tam melo probehnout i nejake zive hrani!?/ v NY - nema nekdo nejake info? Doufam, ze to tam US fans poradne rozjeli… :o)
jozefst
39 18. október 2005 o 23:59
Takže už ho máme vonku. Po skladbe Precious, ktorej aranže ma vylakali a vzbudili obavy z toho, že kapela sa zastavila, album tieto obavy vyvrátil. Potvrdil pozíciu skupiny, ktorá je stále v prvej vlne, či už od prvého albumu, kde popu dala futuristickú normálnu tvár, tretieho A construction time again, ktorý ukazuje kapelu a jej odvahu siahnúť na neprebádanú pôdu, čo sa v jej hudobnej histórii zopakuje nie raz, či až po či sa to niekomu páči, alebo nie po predposledný štúdiový album Exciter, ktorý bol bránu k novým analógovým obzorom, ktoré za plne rozvíjajú na Anielovi. Za svoju skladateľskú premiéru u DM sa Gahan hambiť vonkoncom nemusí. Práve naopak. PTA je skôr homogénnejším albumom a možnože viacej tu chýbajú goreho balady typu Waiting for the night. Je však dôkazom, že na DM sa dá stále spoľahnúť. Čo dodať záverom. Iba tolko: PTA vitaj medzi staršími bratčekovcami.