Palebná sila B-čiek

Hoci som prvé tóny Black Celebration počul v 1987 ako 12-ročný frkan, a odvtedy sa DM vlečú mojim životom až doteraz, nikdy som ich nepovažoval za najlepšiu grupu na svete.

Dokonca ani ako najlepšiu pódiovú kapelu, hoci Gahan dokáže naozaj vyburcovať publikum do absolútneho šialenstva. Musím však uznať, že na DM niečo naozaj je. Ale...čo sa týka hudobnej produkcie, neviem prečo, ich albumy samotné ma nikdy moc neuchvátili, hoci sú skvelé. Vždy som sa, ako aj pri poslednom albume, tešil skôr na single... hlavne na ich B-strany. A to hlavne preto, že "béčka" väčšinou nezapadajú do albumovej línie, ktorá je predom pevne daná a skladby na albume sú línií podriadené. Béčka sú o niečom úplne inom, nielen hudobne, ale aj náladou skladby.
Dovolil by som si s kľudným svedomím tvrdiť, že vo väčšine prípadov práve na b-stranách singlov DM vidieť ich skutočný tvorivý potenciál, ktorý sa začal rysovať vydaním See You a albumom A Broken Brame. Hoci je to ešte album kolovrátkov, práve na b-strane See You v skladbe Now This Is Fun cítiť základy čohosi nového, energického.
Myslím, že vďaka príchodu Alana sa to vykryštalizovalo, hoci to väčšinou vďaka komerčnému úspechu singlov zostalo nepovšimnuté. A tak také skvosty prvej dekády ako jemne industriálna Ice Machine, Shout, priebojná Work Hard, skvele temná In Your Memory, pre mňa doteraz nepochopená Flexible, či dokonalá inštrumentálka Christmas Island zostali kdesi v závese dejín DM.

Energická Pleasure Little Treasure, ktorá by sa naozaj do hlavnej časti Music For The Masses nehodila, sa priam skvostne vyníma v playliste Music For The Masses Tour, tak isto ako Route 66 počas World Violation Tour alebo atmosférou jedinečná Death's door na Devotional Tour. Práve vydaním posledne menovanej skladby som pochopil, kde sa skrýva skutočná sila DM.

Radový album sa u DM tvorí pre 3 skupiny ľudí: pre samotných DM, pre fanúšikov a pre komerčný ľud. Preto sa musí nájsť nejaká stredná cesta, aby album uspel. Ale na b-čka neplatia žiadne kritéria, žiadne obmedzenia... a to hlavne Gore veľmi dobre vie...a tak do toho môže dať presne to, čo cíti. Aj vďaka tomu sa moja duša môže tešiť zo srdcervúcej Death's Door, futuristického Sea Of Sin, pochmúrnej My Joy, zasnenej Snowbowl, či krásne agresívnej Dirt, ktorá podľa mňa náladou prekoná všetky skladby na poslednom albume Exciter. Škoda, že sa na poslednom turné nenašiel väčší priestor pre niektorí z B - skvostov posledného obdobia, okrem Surrender. Určite si mnohí z Vás povedia, že veď skoro každé turné začína nejakou inštrumentálkou z B-strany singla, ale ruku na srdce, kto z Vás si ju v tom ošiali príchodu vašich idolov povšimne?

Takto to vidím ja. Určite má na to každý z Vás iný názor. A to je dobre. Možno Vám bude táto úvaha pripadať absolútne divná, ale to je v poriadku ... I'm dirt ...because I'm just a burning inside.